Kapitola č. 7: Lesný prízrak
Albus sa mal už dávno zobudiť, ale nestalo sa. Naďalej zostával v bezvedomí, napriek snahám ošetrovateliek prebudiť ho všemožnými spôsobmi. Nik netušil, čo to spôsobilo, a tak im nezostávalo iné, než čakať. Harry, ktorý stoj čo stoj chcel byť pri tom, keď sa Al zobudí, pri ňom strávil celú noc. Tentoraz madam Pomfreyová výnimočne neprotestovala.
Keď však prvé nesmelé slnečné lúče prenikli cez oblok, zelené oči malého kúzelníka sa rozhliadli po miestnosti a hľadali nejakú známu tvár. Našli ju. Jeho otec sedel na stoličke vedľa postele a zrejme pred chvíľou zadriemal.
„Ocko?“ oslovil ho potichu Albus. Ten hlas pôsobil ako zaklínadlo a Harry bol v okamihu na nohách. Sprvu trochu zmätene pozeral na Ala, ale potom si uvedomil, kde je a čo sa stalo a trochu sa usmial.
„Ako sa máš, kamarát?“ spýtal sa nežne otec svojho syna.
„Dobre, trochu ma bolí hlava, ale inak mi nič nie je,“ odpovedal a posadil sa na posteli.
„Nie je divu, po takej rane do hlavy.“
„Vyhrali sme ten zápas?“ spomenul si na príčinu svojho zranenia a chcel vedieť, ako to všetko napokon dopadlo.
„Žiaľ nie, ale neboj, ešte bude veľa príležitostí to dohnať.“
„Hm, asi hej. Ale prehrať proti Zmijozelu...“
„ ...nie je žiadna hanba. Bojovali ste najlepšie, ako ste mohli. Nabudúce to vyjde,“ skočil mu do reči Harry a pozrel mu pritom do očí, aby posilnil skutočný zmysel svojich slov. Vtom dnu vtrhol James s Lily, a keď zbadali Ala sediaceho na posteli, vykríkli od radosti a začali ho objímať.
„Ako dlho tu ešte bude musieť zostať?“ spýtal sa Harry Lei, ktorá prišla skontrolovať pacientov stav.
„Necháme si ho tu ešte dnes, ale zdá sa, že je všetko v poriadku a zajtra sa bude môcť vrátiť k priateľom,“ odpovedala s úsmevom.
„Super, takže stihneš haloweensky maškarný ples,“ zajasala Lily.
„Nezmeškal som ho? Fajn, už som mal vymyslený kostým, mrzelo by ma, ak by som ho prespal,“ rozžiaril sa Al a po následkoch zranenia nebolo ani stopy. Pustil sa do živej diskusie so súrodencami a o malú chvíľu sa k nim pridali aj ostatní. Hugo, Rosie, Arnie aj Scorpius sa za Alom zastavili hneď po raňajkách, no kvôli vyučovaniu sa nezdržali dlho. Napokon sa musel rozlúčiť aj Harry.
„Musím ísť, čakajú ma v práci. Som rád, že si v poriadku, Al. Oddýchni si a poslúchni madam Pomfreyovú na slovo, inak ťa tu nechá ešte dva dni,“ žmurkol naňho.
„Jasné. Pozdravuj mamu a dvojčatá. Čoskoro vám napíšem,“ prisľúbil Al.
„Budeme sa tešiť a ja sa čoskoro určite tiež ešte zastavím. A užite si ten maškarný. Tak ahoj,“ zamával mu od dverí a už ho nebolo.
Albus sa na druhý deň skutočne vrátil na vyučovanie a bol tomu rád. Jediné, čo mu kazilo radosť bolo, že prvá dvojhodinovka bola s Rocherienom, ktorý sa k nemu správal rovnako nepríjemne ako vždy, dokonca svoje už tak sarkastické komentáre doplnil o pár narážok na prehratý zápas a jeho pád z metly.
Zato hodina Obrany proti čiernej mágii s Viktorom Krumom prebiehala pokojne a všetci so zatajeným dychom počúvali profesorov výklad o upíroch.
Keď neskôr v ten deň sedel Albus v knižnici oproti Scorpiusovi a rozprávali sa o kostýmoch na karneval, nechali sa tým inšpirovať.
„Vôbec neviem, za čo mám ísť,“ sťažoval si Scorpius. „Škoda, že ma ten nápad s vlkolakom nenapadol skôr než teba. Bude to určite skvelý kostým.“
„V to dúfam, budem síce musieť poprosiť Jamesa alebo Rosie, aby mi pomohli s niektorými kúzlami, ale dúfam, že to bude dobré. Ale niečo ma napadlo. Pamätáš, čo dnes vravel Krum o tých upíroch? To by tiež nebol zlý kostým, nemyslíš? Ty s tvojou svetlou pleťou a blond vlasmi budeš upír ako vyšitý. Dáš si čierny plášť, trochu zväčšíš zuby, okolo úst si namaľuješ červenú škvrnu akože od krvi a bude to,“ poradil Al a Scorpius nadšene vykríkol. Vyslúžil si jeden z hrozivých pohľadov madam Pinceovej, a tak sa snažil utlmiť svoj výbuch smiechu, rovnako ako Albus.
„A vieš, čo bude najlepšie? Že normálne sa vlkolaci a upíri medzi sebou neznesú, ale my sme priatelia.“
„Tak isto, ako sa normálne medzi sebou neznesie Nebelvír a Zmijozel, však?“ prikývol Scorpius a potichu sa spolu chichotali, aby ich zase knihovníčka neupozorňovala.
Pred večierkou Albus mal ešte jednu povinnosť. Vošiel do potemnenej miestnosti bez okien a pozrel smerom, kde visel jeho obraz. Postava v obraze vzhliadla od knihy, ktorú čítala a pozrela na prichádzajúceho. Jeho zachmúrený výraz sa razom zmenil a z mračiaceho sa profesora Snapa bol Albusov priateľ Severus, ktorý sa naňho uškŕňal.
„Počul som, že ideš v otcových stopách. Dúfam, že na ošetrovni neskončíš po každom zápase ako on,“ privítal ho.
„No hej, asi by som potreboval ešte jeden pár očí vzadu, aby som videl, ak na mňa bude mieriť potlouk,“ odvetil Al pokojne a posadil sa do svojho obľúbeného kresla.
„Aký bol prvý deň v škole? Máš toho veľa čo doháňať?“ spýtal sa Severus, ktorý svoju učiteľskú povahu nezaprie.
„Dá sa to zvládnuť. Vynechal som síce dve hodiny z lektvarov, ale mám len napísať pojednávanie o lektvaroch, ktoré sa vtedy kuchtili,“ odpovedal Al.
„Ktoré to sú?“
„Varili sme ich spolu minulý týždeň. Dúšok odvahy a Maskovací lektvar.“
„Hm, tie si zvládol celkom dobre... myslím že s pojednávaním by si problém mať nemal, ale pre istotu by som ho rád videl než ho odovzdáš. Nechceme predsa dávať Rocherienovi ďalšiu možnosť zhoršiť ti známky.“
„Dnes môj Dúšok živej smrti hodnotil ako dostačujúci, hoci hneď po Roseinom lektvare najviac odpovedal potrebnému výsledku,“ povzdychol si, ale pomaly si na svoju situáciu už začal zvykať.
„Nevadí, viem že na sebe tvrdo pracuješ a do konca roka, než prídu skúšky, niečo vymyslíme. A na dnes už zabudni na lektvary, oproti svojim spolužiakom si popredu, takže si môžme dať malú prestávku. Čo si radšej niečo prečítať?“ navrhol Snape, a keď Albus nadšene prikývol, siahol na stôl a zobral do ruky najvrchnejšiu knihu v mäkkej čiernej koži. Otvoril ju približne uprostred a svojim hlbokým hlasom začal nahlas čítať. Albus sa zahniezdil v kresle, aby si našiel pohodlnejšiu polohu a zavrel oči, aby si mohol lepšie predstavovať príbeh, ktorý Severus vybral.
„Zradná cesta,“ znel nadpis.
„Kedysi dávno v neďalekom Írsku žil mlynár so svojou jedinou dcérou, ktorú nadovšetko miloval a strážil ju ako oko v hlave. Bol to mudla, ktorý rovnako ako ostatní dedinčania nemal ani potuchy o existencii kúzelníckeho sveta. Keďže však Írsko bolo vždy krajinou ctiacou svoje ľudové tradície, aj do jeho uší sa dostali početné legendy o škriatkoch, vílach a čarodejníkoch, nikdy im však neveril.
Mlynárova dcéra bola veľmi krásna a nejeden mládenec túžil získať jej srdce, no ona odolávala ich zvodom a čakala na svojho princa na bielom koni, ako vravievala otcovi. Chudák mlynár už starol a bol by si želal zaťa, ktorý by prevzal po ňom remeslo a on mohol konečne ako starý pán hojdať svoje vnúčatá na kolenách a užívať si posledné chvíle svojho života. Lež nechcel dcéru nútiť k vydaju proti jej vôli, a tak len mlčky čakal, v kom jeho dievka nájde zaľúbenie.
Jedného dňa sa v dedine konala novoročná oslava a pre väčšiu zábavu sa jej zúčastnili všetci v maskách. Krásna mlynárova dcéra dlho žobronila u otca, aby jej dovolil ísť na oslavu a on napokon podľahol jej prosebnému pohľadu. Vystrojila sa teda jednoducho. Do vlasov si vplietla biele margarétky a na ruku navliekla venček z lúčnych kvetín. Obliekla si biele šaty, čisté a jemné ako páperie a stala sa z nej víla, o akej slýchala od detstva v rozprávkach.
Len čo vkročila do dediny, kde sa oslava konala, vzbudila svojím vzhľadom veľký obdiv a svojou krásou zatienila ostatné devy, hoc preoblečené za vznešené princezné. Každý mládenec ju obdivne sledoval, no ona svoj pohľad a úsmev venovala jedinému. Svojmu princovi na bielom koni. Tancovali spolu celú noc a tesne pred úsvitom ju pod zámienkou, že si ju odvedie na svoj hrad, zatiahol do lesa. Bránila sa zo všetkých síl, no než vyšlo slnce, jej bezvládne mŕtve telo ležalo na dne močiara uprostred lesa. Od tej chvíle tam jej duša, ktorá sa rozhodla vykonať svoju pomstu, bdie v tom lese a každého muža, ktorý vkročí na zradnú cestu lesom, vláka do svojho náručia a zahubí ho v močiari. Len jediný muž sa vrátil z toho lesa. Starý mlynár, ktorý zúfalo hľadal svoju jedinú dcéru.“
Severus dočítal poslednú vetu a odložil knihu s názvom Tisíc a jedna legenda o pôvode lesných prízrakoch.
„Takže bludičky sú vlastne duše mŕtvych dievčat, ktoré v lese niekto zabil?“ spýtal sa Al.
„Je to jedna z legiend, áno. Pútnikom a návštevníkom lesa sa zjavujú ako svetielko na ceste a vedú ho do záhuby,“ prisvedčil Snape.
„Myslíš, že aj v Zakázanom lese sú bludičky?“ vyzvedal Al.
„To neviem, ale v Zakázanom lese sú oveľa horšie veci, než len bludičky. Práve preto je tam vstup zakázaný, rozumieš? Nie aby ťa niekedy napadlo ísť tam,“ varoval ho Snape a Al mu hneď sľúbil, že sa do lesa nechystá.
„Dobre. Mal by si už ísť, o chvíľu končí večierka. A ako som povedal, do konca týždňa ti dávam v lektvaroch voľno, takže príď keď budeš sám chcieť,“ rozlúčil sa a sledoval chlapca vychádzajúceho z dverí.
V piatok, v deň Hallowenskej oslavy, riaditeľ zrušil popoludňajšie vyučovanie, za čo si síce vyslúžil karhavý pohľad od svojej zástupkyne, profesorky McGonagallovej, ale on si z toho nič nerobil. Bol rád, že študentov tou správou potešil rovnako ako tým karnevalom. Keď sa teda všetci vyhrnuli z Veľkej siene hneď po obede, plnili sa chodby, spoločenské miestnosti a dokonca prázdne učebne skupinkami študentov, ktorí dokončovali posledné úpravy na svojich kostýmoch.
„Tak to sa ti podarilo, Rosie. Len dúfam, že to vieš vrátiť aj späť,“ smial sa Albus, keď sa prezeral v zrkadle. Jeho telo bolo pokryté hustou srsťou od hlavy až k päte a vyzeral ako nejaká chlpatá opica.
„Samozrejme, že viem. A teraz tie zuby, ukáž,“ odpovedala Rose a nenechala sa vyviesť z miery.
„A za čo sa prezlečieš ty?“ spýtal sa Al, keď bol jeho kostým dokonalý.
„No, ja s Arniem ideme vo dvojici ako kráľ Artuš a jeho Guinevera,“ pochválila sa Rose a keď pomohla zväčšujúcim kúzlom aj Scorpiusovi, odbehla sa sama pripraviť. Večer sa vo Veľkej sieni stretli rôzne príšery, princezné, draci, víly, elfovia a mnoho iných kúzelných bytostí a všetci sa veľmi dobre bavili. Na tanečnom parkete sa to hemžilo najrôznejšími dvojicami, vlkolak Albus s kráľovnou elfov Lily. Scorpiusovi sa podarilo presvedčiť Arnieho, aby mu dovolil zatancovať si s Rose, a tak si za ňu na chvíľu našiel náhradu v podobe brušnej tanečnice z Havraspáru. Aj učitelia napokon skonštatovali, že usporiadať karneval bol vynikajúci nápad a obdarili nového riaditeľa, prezlečeného za klauna, pochvalami.
Ale nie všetci sa v ten večer bavili. Pod neviditeľným plášťom blúdil James chodbami hradu a jeho myšlienky sa točili okolo jedinej osoby, okolo jeho Isabelly. Bol taký zamyslený, že si nevšimol postavu, ktorá sa k nemu blížila z druhej strany. Náraz prišiel nečakane a v okamihu boli obaja na zemi. Pri páde z neho skĺzol dedkov neviditeľný plášť a on zmätene pozeral na dievčinu, ktorá sedela oproti a vyzerala rovnako zmätená. Mala na sebe dúhové šaty siahajúce až po zem a vo vlasoch vpletené drobné kvietky. James z nej rýchlo odtrhol svoj zrak a postavil sa, aby jej mohol pomôcť vstať.
„Prepáč, nevidel som ťa,“ ospravedlňoval sa.
„Ani ja teba,“ usmiala sa naňho keď si upravila aj posledný záhyb na šatách.
„Ani si nemohla, mal som na sebe plášť. Ty si Diana, však? Tá Isabellina kamarátka,“ konštatoval a výraz sa mu opäť zachmúril. Aj Diana posmutnela.
„Áno, ale to že som jej kamarátka neznamená, že som s ňou vo všetkom zajedno. Nepáči sa mi, ako sa k tebe správala. Nebolo to od nej pekné,“ začala na svoju obranu.
„Viem, počul som, čo si jej hovorila. Vieš, ja som ju mal naozaj rád. Čo som urobil zle?“ spýtal sa a dúfal, že aspoň ona mu bude vedieť odpovedať.
„Ty si neurobil nič, to ona. Vieš, ona nie je zlá, ale nevie, čo chce,“ snažila sa ho povzbudiť.
„Hm, a čo tu vlastne robíš? Myslel som, že sú všetci na tom maškarnom.“
„No vieš, som predsa dobrá víla a cítila som, že niekto tu potrebuje trochu zlepšiť náladu, a tak som tu,“ uškrnula sa tajomne a akýmsi zvláštnym spôsobom okolo neho zamávala falošným prútikom, ktorý patril k jej kostýmu.
„Tak čo, už sa cítiš lepšie?“ žmurkla na neho a on sa jednocuho musel zasmiať.
„Výborne, prvá fáza – úsmev – je za nami. Teraz je na rade presvedčiť ťa, aby si sa pridal k ostatným a zabavil sa. Tak čo, odprevadíš jednu zatúlanú vílu späť k jej družkám?“ spýtala sa a prosebne naňho pozrela. Hoci Jamesa niečo ťahalo k tomu, aby jej vyhovel, spomienka na Isabellu, ktorú by tam nepochybne stretol, mu bránila. Zdvihol zo zeme neviditeľný plášť a kajúcne pozrel na Dianu.
„Prepáč, možno inokedy,“ povedal a nasadil si plášť. Smutnú dievčinu v dúhových šatách nechal ďaleko za sebou a nezastavil sa, kým nebol v bezpečí svojej spálne.
Diana ešte chvíľu smutne pozerala na miesto, kde jej zmizol z očí. Tak veľmi dúfala, že by mu mohla pomôcť zabudnúť na Iss. Prečo sa zaľúbil do nej a nie do mňa? pýtala sa stále dookola, no odpoveď neprichádzala. Ostávalo jej len čakať. Možno raz zistí, že jej na ňom záleží a snáď aj on k nej niekedy bude cítiť niečo viac. Na oslavu sa už nevrátila. Vyšla von z hradu a prechádzala sa po školských pozemkoch, premýšľajúc o Jamesovi. Mesiac jej osvetľoval cestu dovtedy, kým ho nezakryli vrcholky stromov Zakázaného lesa. Nevedela ako, no dostala sa k jeho okraju. Bol strašidelný aj vo dne, tobôž v noci. Premohol ju chlad a pocit strachu. Začula šum lístia, kroky zakrádajúce sa lesom smerom k nej. Rozbehla sa späť, no bolo to rýchlejšie než ona.
V tej istej chvíli uprostred lesa stáli dve tmavé postavy. Neboli to ľudia, ani zvieratá. Dva páry očí pozerali na hviezdy pomedzi koruny stromov.
„Čo vidíš, Prudence?“ spýtal sa starší.
„Zlé znamenia. Ľudské plemeno je ohrozené,“ odpovedal poslušne.
„Pravdu máš, syn môj. Zlo, spiace už sto rokov, sa dnes, na začiatku nového roku našich keltských predkov, zobudilo a vybralo si svoju prvú obeť. Nieto jej už pomoci,“ sklonil hlavu starší kentaur.
„Budeme ich varovať?“ spýtal sa mladší. Jeho otec mu položil ruku na rameno a potichu prehovoril.
„Keď ma stádo prijalo späť, musel som sľúbiť, že budem dodržiavať odstup medzi našimi kmeňmi a ľudskou rasou,“ priznal Firenze, ktorý sa po páde Voldemorta skutočne vrátil k svojmu druhu a zložil daný sľub.
„Ale si predsa náš vodca. Ty ich môžeš varovať,“ naliehal Prudence.
„Táto hrozba sa nás netýka, musíme zachovávať pravidla a nechať ich, aby sa s tým vyrovnali sami,“ uzavrel nakoniec vodca kentaurov a vykročil do lesa smerom ich stádu.
Druhý deň ráno sa po škole rozšírila správa o zmiznutí Diany Morissovej.