Kapitola č. 6: Pád z oblakov
Prvý zápas sezóny sa nezadržateľne blížil, a to znamenalo, že družstvá trénovali v každej voľnej chvíli.
„Už toho mám dosť. Prečo musíme trénovať štyrikrát v týždni, navyše v takomto počasí?“ hundral James, keď sa až po uši zablatený vracal do šatne. „Aj tak proti nim nemáme šancu.“
„Nebol si to náhodou ty, kto vravel, že sa nevzdáme a že im to nedarujeme?“ neodpustil si Albus, ktorý napriek únave mal viac než dobrú náladu.
„Vieš veľmi dobre, prečo som to povedal. Navyše kvôli tréningom mám málo času na Isabellu. Včera sa so mnou pohádala, lebo som opäť zrušil našu schôdzku. A prečo? Kvôli hlúpemu zápasu, ktorý aj tak nemáme šancu vyhrať,“ neustal v sťažovaní si.
„Nehádate sa až príliš často? Nechcem ti radiť, ale nezdá sa mi to normálne. Vieš, Isabella je možno fajn dievča, ale zdá sa mi, že ťa len využíva,“ povzdychol si Al. Bol samozrejme rád, že je jeho brat šťastný a on bol do toho dievčaťa naozaj zaľúbený, ale Albus ju párkrát videl samu a rozhodne sa mu nepáčilo, ako sa správala, či ako rozprávala o jeho bratovi. Mal pocit, že musí niečo urobiť, aby mu otvoril oči. Lenže toto nebola vhodná chvíľa ani spôsob, ako mu to vysvetliť.
„Čože? Ako sa opovažuješ? Ty o tom nič nevieš, tak sa staraj o seba. Choď si radšej za tým svojim hlúpym obrazom a zdôver sa mu so svojimi problémami, Al. Ja som sa aspoň zamiloval do fyzickej osoby, ale ty si si vytvoril priateľský vzťah k portrétu, nezdá sa ti to trochu choré?“ osopil sa naňho brat a zrejme sa riadil heslom „Najlepšia obrana je útok.“ Potom zmenil smer a miesto do šatne zamieril do hradu.
„Nechaj ho, ono ho to prejde. Tak poď, zase začína pršať,“ utešoval ho Arnie a postrčil Ala dopredu.
„Snáď máš pravdu,“ pokrčil ramenami a tešil sa do sprchy.
O týždeň neskôr sa Al zobudil dosť nervózny. Bola sobota a ich čakal famfrpálový zápas proti Zmijozelu. Jeho brat mal pravdu; napriek ich veľkému úsiliu zlepšiť taktiku budú mať čo robiť, aby sa vôbec udržali vo vzduchu. Včera totiž z diaľky sledoval tréning protihráčov a náladu mu to nezlepšilo.
„Si nervózny?“ oslovil ho ktosi a on si uvedomil, že aj Arnie už je hore a premýšľa nad nadchádzajúcou hrou.
„Hm, trochu. Snáď to nebude také zlé, ako to vyzerá. Proste... budeme bojovať a dáme do toho všetko,“ uzavrel a mechanicky siahol po svojich veciach, ktoré boli prehodené cez stoličku vedľa postele. S Jamesom v to ráno nebola reč, a tak sa Al ani nepokúšal s ním hovoriť. Rozhodol sa ešte naposledy pred začiatkom zájsť za Severusom, ktorý ho určite povzbudí. Nemýlil sa.
„Teda, ani vo sne by mi nenapadlo, že budem niekedy fandiť Nebelvíru, zvlášť nie po rokoch strávených ako vedúci Zmijozelu, ale dnes dúfam, že im ukážete, ako sa to hrá. Rocherien si je až príliš istý svojím víťazstvom. Ale ty mu ukážeš, však Potter?“ horlivo zo seba chrlil Severus.
„No, budem sa snažiť. Aj keď neviem, akú máme šancu,“ priznal Al.
„Čo to počujem? Je to snáď beznádej v hlase toho statočného Nebelvíra? Alebo azda strach?“ neodpustil si Snape.
„To nie, nebojím sa ich,“ ohradil sa chlapec.
„Tak hlavu hore a bež im nakopať zadky,“ povedal rozhodne a nahlas sa rozosmial, keď naňho Albus pozeral s otvorenými ústami. „No čo je, aj ja som kedysi býval mladý a nadšený fanúšik famfrpálu.“
„Ja len... to nič. Už pôjdem... Uvidíme sa neskôr, Severus,“ rozlúčil sa a z riaditeľne šiel rovno do šatne.
Kým Albus hľadal podporu u Severusa, James ju očakával od niekoho, na kom mu veľmi záležalo. Od Isabelly. Vo Veľkej sieni ju nezastihol, a tak sa vydal smerom k Mrzimorskej spoločenskej miestnosti a dúfal, že ju zastihne, alebo stretne niekoho, kto mu ju zavolá. Nemusel však chodiť ďaleko a začul jej krásny zamatový hlások, ktorý tak rád počúval celé hodiny. Už-už chcel vyjsť spoza rohu a ukázať sa jej, ale čosi ho zadržalo. Začul niečo, čo ho zasiahlo priamo do srdca.
„Vieš Diana, James je celkom fajn. Milý, dajme tomu že aj pekný, aj keď poznám krajších, ale jednoducho to nie je ono. Stále len to jeho lietanie, myslí si, aký nie je na tej metle úžasný, ale jeho brat je oveľa lepší letec. A navyše, počula si o tých jeho schopnostiach? Vravel mi o nich James. Prečo len on nemôže byť aspoň trochu ako on? Tichý, vtipný, inteligentný... no hej, v lektvaroch je síce úplne mimo, ale inak je fakt úžasný,“ rozplývala sa Isabella.
„Ty Iss, tak prečo s ním si? On ťa má skutočne rád, tak prečo ho takto klameš?“ protestovala jej kamarátka.
„Je na škole celkom obľúbený a keď som zadaná, ostatní sa o mňa snažia o to viac. Práve včera ma napríklad pozval Michael Woodrock do Prasiniek,“
„Dúfam, že si ho odmietla. Máš ísť predsa s Jamesom!“
„Samozrejme, že nie. Pôjdem s Michaelom. Jamesovi poviem, že musím zostať po škole. To vieš, čo oko nevidí, to srdce nebolí,“ odpovedala Isabella a vôbec ju netrápilo, že svojmu priateľovi by takýmto správaním mohla ublížiť.
„Vôbec sa mi to nepáči. Ak s ním nechceš chodiť, mala by si mu to povedať. Keď na to príde, bude ho to veľmi trápiť. Neuvedomuješ si, ako veľmi mu tým ublížiš? Veď on ťa zbožňuje, urobil by pre teba prvé posledné a ty...“ rozohnila sa Diana a uštedrovala Isabelle jednu výčitku za druhou.
„Veď práve. Bola by škoda o neho prísť. A čo sa tak čertíš? Keby som ťa nepoznala, tak si snáď začnem myslieť, že si do neho buchnutá,“ zasmiala sa Isabella. Než jej ale priateľka stihla čokoľvek odpovedať, vyrútil sa spoza rohu James, a keď okolo nej prechádzal, spražil ju vyčítavým pohľadom plným smútku a bolesti.
„James? Čo tu robíš? Ty ma špehuješ? Ako si to...“ vyhŕkla hneď Isabella a zatvárila sa urazene.
„Nie, nešpehujem a neboj, už ani nebudem. Je koniec,“ odpovedal ľadovým hlasom a potom sa zvrtol na podpätku a bežal preč.
„James, počkaj,“ zavolala za ním Diana a chcela sa za ním rozbehnúť, ale zadržala ju kamarátkina ruka.
„Nechaj ho. Uvidíš, že večer za mnou príde a ešte sa mi ospravedlní,“ samoľúbo konštatovala. Diana ju rovnako ako James pred chvíľou spražila pohľadom.
„Je mi z teba zle, Isabella. Nechápem, ako som to s tebou vlastne doteraz vydržala. Nechala som sa zaslepiť, tak vďaka, že si mi konečne otvorila oči,“ povedala a vytrhla si ruku z jej zovretia. Potom konečne bežala za Jamesom, ale nedobehla ho. Isabella mala pravdu. Páčil sa jej, ale on ani nevedel, že existuje. Mal oči len pre svoju Isabellu. Ako veľmi by ho chcela utešiť a povedať mu, že si ho Isabella nezaslúži, ale že ona, Diana, ho má skutočne rada.
Zvesila hlavu a pridala sa k davu, ktorý sa práve presúval na ihrisko, kde sa odohrá najočakávanejší zápas celej sezóny.
Hráči už boli nastúpení. Všetci boli nervózni, no James bol akoby duchom niekde inde.
„Jamie, si v pohode?“ spýtal sa starostlivo Al, ale nedočkal sa odpovede. Tak s ním trochu zatriasol, aby na seba upútal pozornosť, no vyslúžil si tým len bratov zlostný pohľad.
„Nechaj ma na pokoji, Albus. Radšej sa snaž, aby si čo najrýchlejšie chytil zlatonku a zachránil nás pred poriadnou nakladačkou, pán Dokonalý.“
Albus nechápal, čo sa s Jamesom deje. Predsa sa po poslednej hádke už udobrili, tak čo mu zase preletelo cez nos? Bolo v tom určite niečo viac, než len nervozita zo zápasu. Než ale stihol v myšlienkach pokročiť ďalej, ozval sa búrlivý jasot z tribúny a bol čas postaviť sa súperovi tvárou v tvár. O minútu sa tam už týčili bledí, ale odhodlaní Nebelvíri a samoľúbo sa uškŕňajúci Zmijozeli.
„Na metly a na môj povel do vzduchu. Nezabudnite, očakávam od vás fair-play,“ zavelila madam Hoochová, ktorá sa opäť vrátila k rozhodovaniu, odkedy sa George stal riaditeľom. Ozval sa hvizd píšťalky a hráči sa vzniesli na metlách hore.
„Vitajte na prvom zápase tohtoročnej sezóny. Dnes hrá Nebelvír proti Zmijozelu a hra práve začína. Ako prvý sa camrálu zmocnil Deloy zo Zmijozelu a neohrozene s blíži k bránkovisku svojho súpera. Nebelvírsky obrancovia sa ho snažia blokovať, ale pozor, blíži sa k nim potlouk a musia sa mu vyhnúť. Deloy už je tesne pred bránou a ohrozuje Jamesa Pottera. Ten krúži okolo obručí a striehne, Deloy strieľa a... je to gól!!! James Potter minul camrál a ten preletel obručou, čím Zmijozel otvoril skóre a vedie 10:0,“ ozýval sa hlas komentátorky z tribúny.
Albus z výšky sledoval svojho brata a ostatných spoluhráčov, keď sa okolo neho prehnal potlouk odrazený jedným zo zmijozelských odrážačov. Vyhol sa mu v poslednej chvíli, ale musel pritom zletieť o kúsok nižšie. Hra pokračovala a Zmijozel opäť skóroval. James nechytil zatiaľ ani jednu strelu a očividne dnes vôbec nebol vo forme. Ostatní hráči bojovali ako mohli, ale ako predpokladali, ich súperi ich vôbec nešetrili. Keď okolo Ala prelietal Arnie s camrálom, všimol si, že má zlomený nos a teraz sa na neho rútili Deloy s Marwinom zo Zmijozelu.
„Arnie, za tebou!“ zakričal mu, a tak sa chlapcovi v poslednej chvíli podarilo vyhnúť ďalšiemu odrazenému potlouku. Albus ako ostriež sledoval zrakom okolie, aby mohol čo najrýchlejšie chytiť malú trepotajúcu sa loptičku zlatej farby. Odrazu ju uvidel. Rýchlo skontroloval skóre a zistil, že ešte je šanca na výhru. Ale aj keby nie, bol odhodlaný ju chytiť a ukončiť hru. Aj ostatní boli ranení a hoci hrali stále v plnom nasadení, dochádzali im sily.
Albus nasmeroval svoju metlu smerom, kde videl zlatý odlesk a vyrútil sa tam. A za ním samozrejme Steven Johnap, nový zmijozelský chytač.
„Nemáš šancu, Potter,“ kričal za ním a smial sa pritom. Prudko doňho narazil zboku a aby sa Al udržal na metle, musel sa trochu odkloniť z daného smeru, čím Johnap získal náskok. Ale nie nadlho. Al ho rýchlo dohonil. Zlatonka stúpala stále vyššie a vyššie a oni s ňou. Albus ju mal už takmer na dosah, sústredil sa len na to, aby ju chytil. Nevnímal rev publika, povzbudzovanie svojich spoluhráčov a žiaľ ani varovanie. Už naťahoval ruku, cítil vírenie vzduchu spôsobené trepotaním tých jemných krídelok, dokonca sa mu už jedno obtrelo o prst, ale v tom ucítil tupý úder do hlavy. Ruka mu ochabla a pred očami sa mu zatmelo. Ďalší náraz potlouku a on cítil, ako stráca výšku. Viac nevnímal, pretože sa stratil v temnote svojho vedomia...
Z tribúny sa ozvali zdesené výkriky študentov, ktorí sa tomu prizerali a videli padať bezvládne Albusovo telo k zemi.
„ALBUS!“ vykríkol James a bez váhania letel smerom k bratovi v snahe zachytiť ho, ale bolo to márne. Medzi učiteľmi však bez váhania trojhlasne zaznelo „Aresto momentum!“, keď George, Minerva a Neville vyslovili spomaľujúce zaklínadlo. Chlapcove telo dopadlo doprostred ihriska a všetci sa k nemu okamžite hrnuli.
„Ustúpte! Všetci sa vrátia do hradu. Hra skončila,“ zakričal George a ponáhľal sa k svojmu synovcovi.
„Albus! Čo je s ním?“ pristál tesne vedľa neho James a sklonil sa nad bratovým telom.
„Opatrne, James. Musíme ho dostať na ošetrovňu,“ zastavila ho Minerva a držala ho, kým George nevyčaroval nosidlá a opatrne na ne Ala nepreložil. Hneď potom, sledovaný stovkami zdesených očí, ho odniesol na ošetrovňu, kde ich už očakávala madam Pomfreyová a Lea.
„Polož ho sem,“ ukázala Lea na prázdnu posteľ, a keď ho tam George opatrne uložil, Lea ho jemne odstrčila nabok. Potom sa s Poppy sklonili nad pacienta a začali s prehliadkou.
„Čo sa stalo?“ chcela vedieť Pomfreyová.
„Jeden potlouk ho trafil do hlavy a druhý ho zhodil z metly a spadol,“ odpovedal nervózne George a sledoval každý ich pohyb. „Bude v poriadku?“ spýtal sa.
„Dúfajme, rana na hlave ešte stále krváca a zrejme má prasknutú lebku. Lea, postaráš sa to? Tvoje schopnosti sú na toto lepšie než moje hojivé kúzla.“
Lea ju poslúchla, a tak ako už mnohokrát predtým použila svoje sily, aby zacelila Albusovu ranu. Bola si teraz viac istejšia, že to zvládne, pretože jej cez leto pomáhala Laura a učila ju podobne ako pred rokom chlapca, ktorý tu teraz ležal v bezvedomí. Sústredila sa a priložila ruky k chlapcovej hlave. Z jej dlaní pomaly začalo sálať teplo a biela žiara, ktoré postupne silneli. O pár minút sa rana zacelila a krvácanie sa zastavilo.
„Výborne. Teraz potrebujem kosťorast, má zlomené dve rebrá a nohu. Počkať...“ prerušila tok svojich vlastných slov, mávla prútikom a pritom si čosi potichu zamrmlala. „Hotovo, kosti sú na svojom mieste, teraz ten hosťorast, aby sa zahojili.“ Lea jej podala fľašu s odporne páchnucou tekutinou a pomohla jej dať Albusovi presne tri lyžičky. Keďže bol v bezvedomí, museli použiť ďalšie kúzlo, aby lektvar prehltol.
„Kedy sa preberie?“ ozval sa opäť George.
„Má ťažký otras mozgu, zmiernim ho kúzlom, ale aj tak to bude trvať minimálne tri dni. Najlepšie bude uviesť ho do umelého magického spánku, v ktorom sa jednak rýchlejšie zotaví a bude menej vnímať bolesť, a jednak načerpá potrebné sily, ktoré sa mu určite budú hodiť, keď príde k sebe.
Už dávno som vravela, že by sa ten šport mal zakázať, ale nik ma nepočúva,“ mrmlala a keď naposledy skontrolovala pacienta, odišla pripraviť potrebné lektvary. Pred odchodom však ešte dala inštrukcie Lee, ktorá opatrne obviazala Alovu hlavu a zafixovala mu hrudník podobne ako kedysi Harrymu v lesnej chatrči. Bolo to tak lepšie, aby si neublížil, keby sa v spánku neopatrne pohol.
„Si v poriadku? Zdá sa, že si trochu mimo,“ oslovila Lea Georga, ktorý bol ešte stále bledý.
„Čože?“ strhol sa zo zamyslenia. „Nie, to je v poriadku. Ja len... je to prvýkrát, čo sa niekto vážne zranil, odkedy som sa stal riaditeľom, a navyše je to Albus. Pripomenulo mi to, ako tu podobne ležal pred dvoma rokmi. Lenže vtedy sme nevedeli, či vôbec prežije,“ odpovedal jej potichu.
„To som netušila. Ale to nie je tvoja chyba, zranil sa pri hre, to sa stáva. Počula som, že Harry tu na ošetrovni skončil takmer po každom zápase a vraj bol občas tiež vo veľmi zaujímavom stave. Neboj, Al bude za pár dní úplne v poriadku,“ vravela a jej hlas ho upokojoval.
„Ja viem,“ povzdychol si rezignovane. „Mal by som to oznámiť Harrymu,“ rozhodol sa, no než stačil nabrať do hrste letaxový prášok, aby ho kontaktoval krbom, dvere sa otvorili a dnu sa ako veľká voda nahrnul Harry, zadýchaný a strapatý.
„Čo sa stalo?“ pribehol k chlapcovej posteli a podľa jeho výrazu George vyčítal, že aj Harry si spomenul na podobnú scénu spred dvoch rokov.
„Kde sa tu berieš? Minerva ťa volala alebo...?“ spýtal sa prekvapene, no Harry zamietavo pokrútil hlavou.
„Mal som práve poradu s Kingsleym, keď sa medailón zahrial. Vedel som, že ide o Albusa, a tak som tu. Vysvetlíš mi už konečne, čo sa stalo?“ vyhŕkol.
„Zápas proti Zmijozelu, vieš sám, ako tá hra vyzerá. Jeden potlouk ho zasiahol do hlavy a druhý ho zhodil z metly,“ vysvetľoval znovu George.
„Aha, zabudol som, že sa hrá dnes. Chcel som sa prísť pozrieť, ale Kingsley ma odvolal na ministerstvo, a keď sa ten medailón ozval, tak mi to úplne zatemnilo myseľ a rovno som sem bežal. Bude v poriadku? Predpokladám, že pri páde si ho spomalil...“
„Ja, Minerva aj Neville. Madam Pomfreyová povedala, že ho uvedie do magického spánku, aby necítil bolesť a asi za tri dni by sa mal prebrať a byť úplne v poriadku,“ ubezpečil ho George.
„Dobre, dá sa povedať, že sa mi uľavilo. Nieže by som bol rád, že sa zranil, ale bál som sa, že ide o dačo horšie,“ vydýchol si Harry a pozrel Georgovi do očí. Ten pochopil, na čo Harry myslel. Vtom sa dvere na ošetrovňu znovu otvorili a dnu vošla Minerva s Jamesom.
„Ocko, čo je s Albusom?“ vyhŕkol hneď James a hnal sa k otcovi.
„Neboj sa, bude v poriadku,“ ubezpečil ho otec. „Ty si v poriadku? Hrať so Zmijozelom nikdy nebolo ľahké.“
„Nič mi nie je,“ zamrmlal James a stále sledoval svojho brata.
„Ahoj, Harry. Kde sa tu berieš?“ privítala ho Minerva. „Naozaj bude v poriadku? Bol to veľmi škaredý pád,“ krútila hlavou.
„Samozrejme, už sme sa predsa presvedčili, že madam Pomfreyová dokáže zázraky,“ upokojoval ju, hoci ešte pred malou chvíľou bol sám strachom bez seba.
„To je pekné počuť o sebe aj nejakú chválu, ale ak skutočne chcete, aby bol v poriadku, mali by ste ho nechať odpočívať. Potrebuje pokoj,“ zdôraznila posledné slovo ošetrovateľka, ktorá práve vyšla zo svojej kancelárie.
„Už ideme, Poppy. Ďakujem,“ prikývla Minerva.
„Áno, už ideme,“ pridal sa aj Harry. Pristúpil k synovej posteli, stisol mu ruku a do ucha mu zašepkal pár povzbudzujúcich slov a dal mu pusu na čelo. Potom položil ruku na rameno svojho staršieho syna a vyviedol ho z ošetrovne. Minerva s Georgom ich nasledovali.
„Môžem s vami dvoma neskôr hovoriť?“ obrátil sa k Minerve a Georgovi.
„Samozrejme, budem u seba,“ informovala ho Minerva a George mu povedal, že ho nájde na ošetrovni s Leou.
„Určite sa zastavím. Nepôjdeme sa trochu prejsť, James?“ oslovil syna a ten len mdlo prikývol. Vyšli z hradu a potulovali sa po pozemkoch.
„Čo ťa trápi? Bojíš sa o Albusa? Počul si, že bude v poriadku. Alebo ide o ten prehratý zápas?“ prehovoril Harry ako prvý.
„O zápas nejde, aj keď som hral príšerne. Mrzí ma len to, že som bol na Albusa pred zápasom hnusný,“ priznal sa.
„Pohádali ste sa? Prečo?“
„Nie, nepohádali. On asi ani netuší, prečo som naňho tak vyletel, ale bol som nahnevaný,“ bránil sa James.
„A povieš mi, čo ťa tak nahnevalo, alebo je to tajomstvo?“ vyzvedal otec.
„Prečo je to také ťažké, oco?“ povzdychol si a sadol si do trávy neďaleko jazera. Harry si ho skúmavo prezeral a posadil sa k nemu. Objal ho okolo ramien a potichu prehovoril: „Povedz mi, čo sa stalo?“
Jamesovi ani nenapadlo, že by niekto mohol vidieť, ako ho otec objal, alebo že sa k nemu túli ako malý. Bol rád, že je tu ocko s ním, a že sa mu môže zdôveriť.
„Aj vy ste sa s mamou hádali, keď ste spolu chodili?“ spýtal sa a dúfal, že mu otec dá aspoň malú nádej tým, že povie, že hádky sú vo vzťahu bežné.
„Nie príliš často, ale áno, občas sme sa pohádali. Ale s tvojou mamou sme toho spolu zažili veľmi veľa, než aby nás nejaká hádka rozdelila. Vy ste sa s Isabellou pohádali? Určite to nebude až také vážne, ako sa tváriš, alebo hej?“
„My sme sa nepohádali. Ja... ja som sa s ňou rozišiel. Ale tak veľmi by som chcel, aby to nebola pravda. Kiežby sa mi všetko, čo som počul, len snívalo...“
„Chceš mi o tom povedať?“
„Počul som Isabellu, ako sa rozpráva so svojou kamarátkou. O mne. Ocko, ona ma vôbec nemá rada. Vraj keby som bol ako Albus... a tiež, že ide cez víkend do Prasiniek s niekým iným a mne povie, že musí byť po škole,“ snažil sa otcovi tlmočiť takmer všetko, čo počul. Harry nemohol veriť vlastným ušiam.
„Ak je to pravda, a nepochybujem, že by si si toto vymyslel, tak ma to veľmi mrzí, lebo viem, že ju máš rád. Ale ak o tebe toto hovorí, potom si ťa nezaslúži. Netráp sa tým, chce to len čas a zas bude dobre. Stretneš nejaké lepšie dievča, ktoré ťa bude mať rovnako rado ako ty ju, uvidíš.“
„Ale keď ja mám rád práve ju,“ oponoval zúfalý chlapec.
„Ja viem, to bude dobré,“ ubezpečil ho otec a potom už len bez slova sedeli pri jazere, až kým nezapadlo slnko.
„Mal by si ísť na večeru. A pozdrav sestru, myslel som, že tu bude okolo mňa už dávno poskakovať, ale asi ani nevie, že som tu,“ zažartoval trochu chabo.
„Chceli sme ísť za Albusom, ale Neville nás všetkých odviedol rovno do spoločenskej miestnosti. Sľúbil, že nám dá vedieť, len čo sa niečo dozvie, ale nevydržal som to. Vzal som si neviditeľný plášť a cestou som narazil na babičku,“ priznal sa zahanbene.
„Aha, tak bež a povedz Lily, že Al bude v poriadku. Prídem zase zajtra pozrieť sa naňho, tak keby si niečo potreboval, stačí mi nechať odkaz u strýka Georga alebo u Minervy, dobre? A teraz už poď,“ viedol ho k hradu a vo vstupnej hale sa s ním rozlúčil a zamieril k Minervinmu kabinetu.
„Ahoj, Harry. Len poď ďalej,“ oslovila ho učiteľka sediaca za katedrou a opravujúca domáce úlohy. Jej vnuk sa rozhliadol po triede, ktorú veľmi dobre poznal a zaspomínal na staré časy.
„Je to dávno, však?“ usmiala sa naňho.
„To áno, ale pripadá mi to, akoby to bolo včera, keď som na prvú hodinu prišiel neskoro a ty si sedela na stole premenená na mačku,“ rozosmial sa a ona s ním.
„Chcel si so mnou hovoriť? Nepôjdeme teda vedľa a nedáme si čaj?“ navrhla a vstávala od stola. Harry ju nasledoval do jej bytu.
„O čom si chcel hovoriť? Stalo sa niečo?“ spýtala sa, keď pohodlne sedeli v kreslách a mali pred sebou šálky mrkvového čaju.
„To mi povedz ty. Prečo si mi nepovedala, že chceš rezignovať na funkciu riaditeľky? A prečo si mi to aspoň nepovedala, keď už to vedeli všetci? Dozvedel som sa to až z listu od detí,“ začal priamo a tváril sa trochu sklamane, ba dokonca dotknuto.
„Harry, nepovedala som vám to len pre to, že by ste ma určite presviedčali, aby som si to rozmyslela. Ale ja som si to naozaj premyslela viac než dosť a som rada, že som sa tak rozhodla,“ bránila sa čarodejnica sediaca oproti nemu.
„Nespochybňujem tvoje rozhodnutie, ale trochu ma znepokojuje, prečo to bolo také náhle? Čo ťa k tomu viedlo? Je všetko v poriadku, však?“ uisťoval sa Harry.
„Samozrejme, čo by sa malo diať? Som už jednoducho stará a verím, že George to zvládne lepšie než ja. Navyše mi chýbalo učenie, ako riaditeľka som síce mala pár hodín, ale to mi nestačilo. Učila som celý svoj život, Harry a chcem v tom pokračovať. Nič iné v tom naozaj nie je,“ vysvetľovala.
„Dobre, ale prečo ste nám to nepovedali? Ty alebo George?“
„Ani neviem, bolo to všetko tak narýchlo, George sa z toho nemohol sprvu spamätať, a tak než si zvykol, sme mali obaja čo robiť. Akosi nám to vypadlo z hlavy. Nič viac v tom nehľadaj, Harry.“
„Tak dobre. Máš ešte nejaké novinky, o ktorých zatiaľ neviem?“ doberal si ju Harry a o chvíľu už sa spolu smiali, keď jej Harry líčil, čo sa deje doma a ako im dvojčatá dávajú zabrať.
George mu o zmene riaditeľa povedal to isté ako predtým Minerva, a tak sa s tou odpoveďou uspokojil. Dozvedel sa však o profesorovi Rocherienovi a jeho postoju k Albusovi.
„Je to zvláštne, zdá sa, že Lily je jeho obľúbenkyňa medzi prvákmi a James na tom tiež nie je tak zle. Ale pokiaľ ide o Albusa, zrejme musí veľmi bojovať, aby dostal aspoň dostatočnú,“ vysvetľoval George.
„Myslel som, že po doučovaní so Snapom sa zlepší, ale ako sa zdá, má na lektvary rovnaké nadanie ako ja. Myslíš, že má s tým učiteľom aj iný problém než len to, že sa mu nedaria lektvary?“ staral sa Harry.
„No zdá sa, že je proti nemu z nejakého dôvodu zaujatý a hodnotí ho prísnejšie než ostatných, ale Al ma výslovne žiadal, aby som nijako nezasahoval, že si to vyrieši sám. Čo mi až nápadne niekoho pripomína.“
„Lenže ja som si na Snapa nemal u koho sťažovať. Rodičov som nemal, Dursleyovci by ho zrejme velebili, keby počuli, ako sa ku mne správa a pokiaľ šlo o učiteľov, každý to vedel. Albus ale má za kým ísť,“ namietal Harry a mračil sa pritom.
„Ja viem a on to vie tiež. Dajme mu ale šancu. Dohliadnem na to, aby to nezašlo príliš ďaleko a keby niečo, zakročím,“ sľúbil mu jeho švagor.
„Ďakujem. Keby niečo, daj mi vedieť. Budem už musieť ísť, Ginny nevie, že som tu a už som mal byť doma,“ rozlúčil sa. „Mimochodom,“ zarazil sa vo dverách. „James má menší problém, povedal som mu, že ak by niečo potreboval, môže prísť za tebou a nechať mi odkaz, že so mnou potrebuje hovoriť...“
„Jasné, dám ti vedieť. Dúfam, že nejde o nič vážne,“ prikývol George a zamával Harrymu na rozlúčku.