Kapitola č. 5: Kto z koho
V tú istú sobotu ráno sa Albus veselo bavil pri Nebelvírskom stole so svojim bratom a sestrou. Jeho nálada sa od včerajšieho večera, teda od chvíle, kedy sa konečne porozprával so Severusom, zmenila k lepšiemu.
„Čo máš dnes v pláne, Al? Mohli by sme si trochu zalietať? Prosila som Jamesa, ale už má niečo dohodnuté s Isabellou,“ prosila Lily a keď videla, ako jej starší brat hypnotizuje pohľadom svoju milú, prevracala očami. Albus sa jej nedivil a trochu sa uškrnul.
„Dnes mám doučovanie so Severusom, ehm, profesorom Snapom z lektvarov, ale potom môžme zájsť na ihrisko a zahrať si jeden na jedného, alebo sa k nám môže pridať Arnie, Rose a Hugo, čo povieš?“ navrhol brat.
„Jupíííí. Veľmi sa teším, Al. Je to tu všetko také úžasné. A som rada, že chodíš na to doučovanie. Neviem, prečo je na teba Rocherien taký prísny. Ja s ním problém nemám. Škoda, že ti to nejde lepšie. Vieš, lektvary sú celkom fajn,“ snažila sa ho povzbudiť a súcitne sa naňho usmiala.
„Viem, Lil. So Severusom ma to baví, je trpezlivý a veľmi mi pomáha, ale inak... Viem, v čom je problém, ale s tým mi asi ani on nepomôže,“ povzdychol si. „Ale tým sa netráp, ja už si s ním nejako poradím, hlavne že nie je taký na teba, to by ma štvalo viac. A čo plánuješ na dnes ty; okrem lietania?“ zmenil rýchlo tému.
„No, myslela som, žeby som mohla chvíľu sledovať Jamesa, vieš, len tak pre zábavu,“ pošepkala mu so smiechom.
„To bol určite Hugov nápad, však? Tak mi potom daj vedieť, čo ste zistili,“ rozosmial sa Albus, až upútal Jamesovu pozornosť. Ten odrazu odtrhol zrak od svojej lásky a spozornel.
„Čo sa deje? Na čom sa tak smejete?“ pýtal sa zmätene.
„Práve sme sa s Lily stavili, ako dlho ešte budeš liať to mlieko, kým si všimneš, že ti preteká pohár,“ smial sa Albus a všetci naokolo sa pridali. James okamžite položil džbán s mliekom a rýchlym švihnutím prútika nechal zmiznúť tú kaluž na stole. Bol pritom červený ako paprika a trochu rozpačito sa usmial na Isabellu, ktorá sa na ňom práve tiež smiala so svojimi kamarátkami pri Mrzimorskom stole.
„Tak pekný deň, braček,“ zaželal mu Albus a bežal smerom k riaditeľni.
Lenže niekto ho v ten deň už predbehol.
Klopanie na dvere riaditeľne vyrušilo Georga zo zamyslenia. Už nejakú dobu premýšľal o istej veci a občas zablúdil myšlienkami preč od reality.
„Vstúpte!“ vyzval návštevníka keď si uvedomil, že je niekto za dverami. Predpokladal, že je to Albus, ale na jeho prekvapenie vo dverách stál profesor lektvarov, Martin Rocherien.
„Dobré ráno, pán riaditeľ. Mohol by som na chvíľku?“ oslovil ho úlisne.
„‛bré ráno, len poďte ďalej. S čím vám môžem pomôcť?“ odpovedal George. Nevedel presne, čo si o novom profesorovi myslieť, preto si od neho udržiaval odstup.
„Vlastne som ani tak neprišiel za vami, ako za jedným starým priateľom. Počul som, že je v riaditeľni zavesený portrét môjho predchodcu,“ začal opatrne.
„Vaším predchodcom bol profesor Slughorn, ktorý doposiaľ žije, ale možno máte na mysli profesora Snapa. Mýlim sa snáď?“
„Nie, nemýlite. Poznáme sa so Severusom zo školy. Nie, nemám na mysli Bradavice, ale lýceum, kde sme študovali ešte potom. O tom, že tu jeho portrét visí a dá sa s ním normálne komunikovať, som sa dozvedel vlastne len náhodou a nemohol som odolať túžbe ho aspoň pozdraviť. Viete, bol to pre mňa šok, keď som sa dozvedel o jeho smrti, navyše za daných okolností... ale nechajme to. Vlastne ma prekvapuje, že ho tu nevidím medzi ostatnými portrétmi...“ viedol ďalej svoj monológ s predstieraným záujmom.
„Portrét profesora Snapea tu skutočne je, ale iste vám nemusím vysvetľovať dôvod, prečo si želal, aby bol premiestnený do súkromného riaditeľského laboratória,“ pousmial sa George, ale nebol to úprimný úsmev. Tomu chlapovi neveril jediné slovo z toho, čo mu tu teraz vykladal. Ale prečo vlastne chcel hovoriť so Snapom? Musí si na neho dať pozor, zaumienil si.
„Ach iste, Severus a jeho lektvary. Nevzdá sa ich ani po smrti, všakže?“
„Zrejme. Ak teda chcete, tadiaľto prosím,“ ukázal George cestu k skrytým dverám.
„Pán profesor?“ zavolal najprv George do tmy. Nik sa neozval. Zavolal teda ešte raz.
„Profesor Snape, je tu niekto, kto by s vami chcel hovoriť.“
„Ak je to Albus, nech si sadne a chvíľu počká. Hneď sa mu budem venovať,“ ozval sa Snapeov hlboký hlas z obrazu.
„Ja nie som žiaden Albus. Nepoznávaš starého priateľa, Severus?“ ozval sa hlas spoza Georgovho chrbta.
„Martin Rocherien,“ zaznelo po chvíli chladné konštatovanie. „Aká to česť pre mňa. Ďakujem, pán Weasley, myslím, že by ste nás mali nechať osamote,“ povedal Snape tónom, ktorému sa nedalo odporovať. Rocherien náhle vstúpil do miestnosti a dvere sa za ním zavreli. V tom momente sa rozhoreli fakle na stenách a osvetlili dvoch mužov stojacich oproti sebe. Jedného v čiernom habite, žiaľ obmedzovaného rámom svojho obrazu, druhého s víťazoslávnym úsmevom na perách, sledujúceho svojho bývalého konkurenta, rivala.
„Zdravím ťa, Severus. Som rád, že ťa opäť vidím.“
„Škoda, že ja nemôžem povedať to isté. Tak čo ťa sem privádza? A odpusť si tie reči, že som ti chýbal,“ spražil ho Snape pohľadom.
„Ale ty si mi vážne chýbal. Veľmi dobre vieš, že si ma stimuloval k lepším výkonom.“
„Chceš povedať, že si sa vždy beznádejne snažil dosiahnuť mi aspoň po kotníky,“ vysmieval sa mu Snape.
„Ale no tak, Severus. Nebuď taký suchár. Dobre vieš, že som bol hneď po tebe najlepší,“ mrmlal naoko pohoršene Rocherien.
„Povedal si to presne. Až po mne, Martin. A teraz k veci. Čo chceš?“ zavrčal Snape zo svojho obrazu, jasne dávajúc najavo znechutenie, že sa s ním vôbec musí baviť.
„Nezmenil si sa, Severus. Ale veľmi ma prekvapila jedna vec. Nikdy by ma ani vo sne nenapadlo, že budeš niekoho doučovať. Dobre, pripusťme, že niekoho s nadaním na lektvary by si učiť mohol, ale to nemehlo, akým je Potter? Navyše, čo je pravdy na tom, že si vždy Potterovcov neznášal?“ vysmieval sa mu naďalej Martin, no on sa obrnil svojou neprístupnou maskou a nepohol ani brvou.
„Do toho, koho ja doučujem alebo nie, teba nič nie je,“ odpovedal mu chladne Snape.
„Uvidíme, ktorý z nás je lepší učiteľ. Čo povieš, pobavíme sa ako za starých čias?“
„Nemám záujem. A radím ti, aby si Albusa nechal na pokoji. Inak budeš mať čo dočinenia so mnou. Rozumel si?“ pohrozil mu.
„Ty sa mi vyhrážaš? Čo už by si len z toho svojho obrazu zmohol? Budeš ma azda chodiť strašiť? Prosím ťa, Severus. Si mŕtvy a jediné, čo teraz môžeš, je zašiť sa tu v tomto labáku a doučovať toho krpca,“ rozosmial sa Rocherien. Jeho smiech sa ozýval miestnosťou, a tak nebolo počuť klopanie na dvere. Albus, zvyknutý nečakať na odpoveď, vošiel bez váhania dnu a nadšene mieril k Severusovmu portrétu. Na polceste sa však zarazil a pohľadom prechádzal z jedného na druhého.
„Neviete klopať, Potter?“ napomenul ho Rocherien.
„Do... dobré ráno,“ pozdravil nesmelo Albus. Cítil sa nesvoj, že takto vpadol dnu uprostred ich rozhovoru. „Prepáčte, ja počkám vedľa,“ snažil sa vyhnúť ešte trápnejšej situácii a rozhodol sa odísť.
„To nebude nutné, Albus. Sadni si! Profesor Rocherien je už na odchode,“ zastavil ho Snape a prebodával svojho kolegu pohľadom.
„Isteže. Uvidíme sa v pondelok na hodine, pán Potter. Budem sa tešiť na to, čo mi zase predvediete. A Severus, dúfam, že sa zase čoskoro uvidíme,“ rozlúčil sa Rocherien a prudko za sebou zabuchol dvere. Keď Al a Severus osameli, zavládlo medzi nimi ticho prerušované len tichými nadávkami staršieho kúzelníka. Potreboval chvíľu, aby sa upokojil a našiel svoju vyrovnanosť.
„Je všetko v poriadku?“ ozval sa po chvíli opatrne Al.
„Samozrejme. Tak čo chceš dnes robiť?“ spýtal sa ho Severus.
„Chceš hneď začať s varením?“ navrhol Al.
„Nechám to na tebe, dlho sme sa nevideli. Ak sa chceš radšej porozprávať, môžme to ešte na chvíľu odložiť. Lektvary nám nikam neutečú,“ počul Severus hovoriť sám seba a žasol nad tým, kde sa to v ňom berie.
„Nebol si to ty, kto mi stále opakoval, že najprv práca, potom zábava?“ podpichol ho Al a Severus nezostal pozadu, aby mu jeho poznámku neoplatil.
„Máš pravdu. Zdá sa, že máš na mňa zlý vplyv. Tak si priprav pomôcky,“ prikázal mu a musel sa usmiať sám sebe. Možno predsa len nie je až taký zlý učiteľ, možno je to skutočne len v prístupe.
Ani nevedeli ako im ubiehal čas, kým ich nevyrušil George.
„Albus, myslím, že by si mal ísť na večeru. Už si vynechal obed,“ pripomenul mu strýko.
„To už je tak neskoro?“ zhíkol Albus. Vôbec si neuvedomil, koľko je hodín a tiež vôbec nebol hladný. „Zabudol som na Lily. Chcela sa trochu preletieť a zahrať si famfrpál, musím jej to vysvetliť. Môžem prísť zase zajtra, Severus?“
„To je na tebe, príď kedy budeš chcieť. Ale nie aby si kvôli mne zanedbal učenie, jasné?“
„Okej, prídem až večer, keď budem mať všetko hotové. Dobrú noc,“ rozlúčil sa. „Aj tebe, strýko George a pozdravuj Leu.“
Svojich súrodencov našiel vo Veľkej sieni pri stole.
„Ahoj, Lily. Prepáč, že som neprišiel, ale ja som...“
„...zabudol? Dúfam, že si sa s tým svojim upírom aspoň dobre bavil. Aj tak by sme nemohli hrať, tak si z toho nič nerob,“ doplnila sestra.
„Nevolaj ho tak,“ bránil Severusa Al. „A ako to myslíš, že by sme aj tak nemohli hrať?“ vyzvedal. Slova sa ujal Arnie.
„Keď sme chceli ísť na ihrisko, tak nás Rocherien vyhnal, pretože zmijozelské družstvo trénovalo. Poviem ti, kámo, tí nás rozdrvia. Rocherien totiž vybral nových členov družstva a ver mi, sú to tí najdrsnejší, akých poznám. Roznesú nás v zuboch,“ povzdychol si.
„Čože? To nemyslíš vážne, však?“ zalapal po dychu Al.
„Ale myslí. Lenže my sme Nebelvírčania, nie? Len tak sa nedáme. Nás predsa nedostanú. Budeme musieť pritvrdiť a pripraviť sa na všetko, ale hlavne im nesmieme dať najavo strach,“ snažil sa ich povzbudiť James, ktorého hlavným záujmom bolo najmä zapôsobiť na Isabellu, ktorá dnes večerala s nimi. Zdalo sa, že to zabralo a James nenápadne žmurkol na brata. Ten vyprskol smiechom, ale snažil sa to zamaskovať kašľom.
„Čo keby sme si to vynahradili zajtra hneď ráno?“ navrhol Al a Lily súhlasila.
„A čo si robil celý deň so Snapom?“ vyzvedal Arnie. „Zase ťa učil variť tie žbrndy?“
„Ja som rád, že ma to učí. Mám tak aspoň minimálnu šancu na úspech, aj keď Rocherien si zámienku, ako ma zosmiešniť a znemožniť, vždy nájde. Ale nevarili sme celý deň. Rozprávali sme sa...“ povedal prosto Al.
„O čom sa vy dvaja stále bavíte? Nechápem to a občas mám pocit, že s ním tráviš viac času, než s nami,“ vyčítal mu Arnie.
„Arnie, prestaň s tým. Hovorili sme o tom už veľakrát, spomínaš si?“ zapojila sa aj Rose, ktorá bola až do tej chvíle zahĺbená do knihy. „Človek môže mať viac než len jedného priateľa. Predstav si, že nebyť Albusa, nepoznali by sme Scorpiusa,“ pripomenula mu.
„Ja viem, ale nemusel by s ním tráviť celé dni,“ mrmlal ďalej Arnie.
„Prepáč, ale nevidel som Severusa celé prázdniny, mali sme si čo povedať. A na vás samozrejme nezabúdam, neboj, kamarát. Takže kto sa k nám zajtra pridá na to lietanie?“ uzavrel. Pozrel pritom smerom k zmijozelskému stolu a bolo mu trochu ľúto, že sa k nim nepridá aj Scorpius, no chlapec mal strach z výšok a ani Albus ho nedokázal presvedčiť, aby to na metle aspoň skúsil. Nevadí, vynahradia si to neskôr, keď sa spolu budú v knižnici učiť.