Kapitola č. 3: Sklamanie a závisť
V nasledujúcich dňoch Albus zistil, že profesor Rocherien nemá voči nemu výhrady, pretože je Potter. Dokazoval to fakt, že si v každej triede našiel svojho obľúbenca a tiež jedného najslabšieho žiaka, ku ktorému sa správal nepríjemne, ale k nikomu nie tak ako práve k nemu. Jeho obľúbencom medzi prvákmi bola Lily, ktorú tento predmet fascinoval od prvej hodiny a skutočne v ňom začala excelentne. Takže teória „neznášam Potterovcov“ bola vylúčená. Albus márne premýšľal, čím to je. Jeho ďalšia hodina v stredu nedopadla o nič lepšie a opäť dostal nedostatočnú.
Čo ho však trápilo možno ešte viac, bolo, že bol už bol piatok a on za celý týždeň ani raz nenavštívil Severusa. Hanbil sa a nechcel sa mu ukázať na oči. Jeho učiteľ vynakladal veľké úsilie, aby mu pomohol a on sa mu takto odvďačí. Všetka snaha bola zbytočná a Albus nevedel, ako to Snapovi vysvetlí. Zakladal si na jeho názore, a tak ako nechcel sklamať svojich rodičov, nechcel sklamať ani jeho.
Albus nebol jediný, kto sa tým trápil. Severus Snape, hoci sa to snažil skryť, netrpezlivo očakával návštevu svojho malého kamaráta. Snažil sa to vysvetľovať si to rôznymi spôsobmi. Možno nemal čas, vravel si. Začiatok roku je vždy dosť hektický. Ako sa však blížil koniec týždňa a Albus sa stále ešte neobťažoval ho navštíviť, začal mať pochybnosti. Azda už za ním nechce chodiť? Zakázali mu to rodičia? Alebo som urobil niečo, kvôli čomu ma prestal mať rád? Mať rád, pomyslel si. Má ho ten chlapec vôbec aspoň trochu rád? On, Severus, hoci si to priznával len nerád, závidel Potterovi syna ako je Albus. Kiež by bolo všetko inak a on mal vlastnú rodinu, vlastné deti... Ale dokázal by byť dobrým otcom? Albusovi mohol byť učiteľom a priateľom. Robil to ale dobre, alebo chlapca vyplašil a odohnal od seba tak aj ďalšieho človeka, ktorý mu rozumel? Nie, to snáď nie. Tieto myšlienky ho zožierali denne v noci a jeho nálada klesala pod bod mrazu. Bol nevrlý a mrzutý a nikdy si neodpustil príležitosť poznamenať niečo nanajvýš ironické na adresu nového riaditeľa.
Nebolo tomu inak ani v piatok ráno. George s Leou vyšli z jeho bytu za riaditeľňou a o niečom sa veselo rozprávali. Lein zvonivý smiech zahnal ticho v riaditeľni a Albus Brumbál sa na nich spokojne usmieval.
„Dobré ráno,“ pozdravili obaja naraz všetkých bývalých riaditeľov v obrazoch. Mnohí im svorne odvetili, len Severus Snape niečo neurčito zavrčal a radšej sa stratil zo svojho obrazu. Bol už čas na raňajky a bolo jasné, že na Ala čaká zbytočne. George len pokrútil hlavou nad jeho správaním.
„Čo mu je, pán profesor?“ smeroval svoju otázku Brumbálovi. „Opravte ma, ak sa mýlim. Vždy bol protivný, ale teraz sa mi zdá ešte horší. Neškrie ho dačo?“
„Nuž myslím, že Severus je trochu podráždený, pretože niekoho očakával a on neprišiel. Neviem si to sám vysvetliť, ale zrejme to je hlavný dôvod,“ zamyslel sa Albus.
„Koho máte na mysli, pán profesor?“ spýtala sa Lea.
„Neviem či ste počuli o zvláštnom priateľskom vzťahu medzi Severusom a malým Albusom, moja drahá. Ale o to práve ide. Severus sa celé prázdniny tešil, hoci to naozaj dobre maskoval, kedy Ala znova uvidí. Poznám ho a viem, že mu na tom chlapcovi záleží. Trápi sa, že za ním Albus doteraz neprišiel,“ vysvetlil jej Albus.
„Ste si istý, že stačí, aby za ním Albus prišiel a bude sa s ním dať vydržať? Možno viem, v čom tkvie tento malý problém. Snape Albusa doučoval v lektvaroch, však?“ uisťoval sa George.
„Áno, Severus sa na to podujal a zdá sa, že to prospelo obom.“
„Ech... neviem, či máte pravdu.“
„Ideme teda na raňajky a ja si pohovorím s Albusom a zistím viac. Zatiaľ dovidenia,“ rozlúčil sa George a Lea len kývla na pozdrav a spoločne vyšli z riaditeľne ruka v ruke.
„Pekný deň,“ zavolal za nimi ešte Albus a pohodlne sa usadil vo svojom kresle. Ako veľmi sa ten chlapec zmenil, pomyslel si o Georgovi. Z toho šibala sa stal múdry a rozvážny muž, dokonca riaditeľ a hoci by sa možno kedysi bál, že sa pod jeho vedením stane zo školy čar a kúzel škola na výchovu podobných nezbedníkov, akými boli on a jeho brat, teraz musel len súhlasiť s Minervinou voľbou. Napriek všetkému nestratil svoj neoceniteľný zmysel pre humor a Brumbál sa konečne tešil na trochu zábavy, ktorú s ním v riaditeľni nepochybne zažije.
Pri raňajkách George bedlivo sledoval svojho synovca a spoznal na ňom, že sa trápi. Keď odchádzal z Veľkej siene, rýchlo vybehol za ním a než sa mu stihol stratiť z očí, dobehol ho. Predsalen poznal viac skratiek než Albus.
„Al, počkaj. Chcem s tebou hovoriť,“ zavolal naňho.
„Strýko George? Čo sa deje?“ prekvapene zostal stáť Al.
„Nepôjdeme sem? Porozprávame sa v súkromí,“ navrhol a viedol ho do prázdnej učebne, pred ktorou práve stáli.
„O čo ide?“ spýtal sa znovu chlapec.
„O čo ide? To mi povedz ty, Albus. Chodíš tu ako telo bez duše. Čo ťa trápi?“
„Nič, nie je to nič dôležité,“ zapieral Al. Chcel si s tým poradiť sám. Vedel, že sa správa ako zbabelec, ale v tejto chvíli nemal odvahu to zmeniť.
„Tomu neverím,“ opravil ho strýko. „Ide o profesora Snapa?“ vytasil sa so svojou teóriou a Albusa veľmi prekvapil.
„Ako... ako si na to prišiel? Ja...“
„Pozri, viem o tvojich hodinách s profesorom Rocherienom. Lektvary ti nikdy veľmi nešli, čo? Neboj, nie si sám,“ povzbudil ho trochu. „Ale teraz k veci – dostal si už dve nedostatočné. Domnievam sa správne, že to je dôvod, prečo si neprišiel za Snapom? Pokiaľ viem, kedysi si za ním chodil denne a teraz som ťa tam ešte nevidel. Alebo sa bojíš, že by som vám pri vašich rozhovoroch prekážal?“ snažil sa trochu vtipkovať.
„Nie, o to nejde. Máš pravdu, je to kvôli lektvarom. Ja... vieš, on ma učí a je naozaj skvelý a ja som ho sklamal. Už ma nebude mať rád,“ povzdychol si Al.
„To je hlúposť. Povedz mi jednu vec, Albus. Je to tvoj priateľ a záleží ti na ňom?“
Albus prikývol.
„Potom mu vysvetli, čo sa stalo. Porozprávaj sa s ním a uvidíš, bude to lepšie, než sa tým v duchu zožierať. Ver mi, prospeje to vám obom,“ uistil ho.
„Ako to myslíš?“ spozornel Al.
„To nič. Tak teda prídeš večer?“ spýtal sa riaditeľ.
„Skúsim to,“ súhlasil napokon Al.
„Dobre, keď by ti nik neodpovedal na klopanie, pokojne vojdi. Myslím, že budem mať nejakú prácu u seba vedľa,“ žmurkol naňho sprisahanecky a vyšli z učebne.
„Strýko George, nevieš, prečo je na mňa profesor Rocherien taký prísny? Ani James či Lily s ním problém nemajú. Tak prečo ja?“ vyzvedal Albus a dúfal, že konečne dostane odpoveď na svoju otázku.
„To netuším, porozprávam sa s ním o tom,“ navrhol.
„Nie, prosím nie! Je to... no vieš, nechcem zneužívať, že môj strýko a babička sú v učiteľskom zbore. Nejako si s tým už poradím. Prosím, sľúb mi, že to necháš tak. Keby to bolo vážne, určite by som za tebou prišiel,“ prosil Albus a bál sa, aby George naozaj nešiel za jeho profesorom lektvarov. Nový riaditeľ si ho chvíľu skúmavo prezeral a napokon uznal, že ak chce Albus vyriešiť svoj problém sám, nebude sa do toho pliesť. Ale bude si na toho Rocheriena dávať pozor. Nedovolí, aby sa on správal k Albusovi ako kedysi Snape k Harrymu.
Po zvyšok dňa sa Albus v duchu pripravoval na stretnutie, ktoré doteraz odkladal. Večer zaklopal na dvere riaditeľne a ako George predpokladal, nik mu neodpovedal. Stisol preto kľučku a vošiel dnu.
V miestnosti bolo šero a niektorí obyvatelia portrétov driemali. Albus potichu vošiel a zavrel za sebou dvere. Podišiel až k veľkému dubovému stolu a pátral po jeho obraze. Lenže miesto vedľa portrétu Albusa Brumbála bolo prázdne. Začudoval sa. Vedel, že ho cez prázdniny presunuli späť z laboratória sem.
Vtom si ho všimol Brumbál a prívetivo ho oslovil.
„Albus, aké prekvapenie. Už sme mysleli, že sa nedočkáme. Chýbal si nám,“
„Dobrý večer. No... ja... viete... nemal som veľa času. Ale polepším sa,“ vyjachtal zo seba Al.
„O mňa nejde, chlapče. Príď kedykoľvek budeš chcieť,“ usmial sa naňho Albus.
„Prepáčte mi, ale kde je...“ začal, ale starec ho predbehol.
„Dnes chcel, aby ho presťahovali späť do laboratória. Vraj tam bude mať viac času na rozmýšľanie,“ vysvetlil mu.
„Hnevá sa na mňa?“ zašepkal potichu Al.
„Neviem, či by som to nazval hnevom. Ale možno bude trochu neprívetivý. Nedbaj na to, chlapče. Prejde ho to, len buď trpezlivý.“
„Je to moja chyba,“ skľúčene priznal Al.
„Nebude to také zlé, ako si myslíš. Hlavu hore. Určite už čaká. Tak bež,“ poradil mu Brumbál a vložil si do úst citrónový drops, jeho obľúbenú sladkosť.
Albus sa viac nezdržiaval a zaklopal na dvere laboratória. Odpoveďou mu však bolo len ťaživé ticho a tak bez vyzvania vstúpil dnu.
„Pán profesor?“ zavolal do tmy a vytiahol prútik, aby rozsvietil pochodne na stenách. Keď si jeho oči privykli na svetlo, rozhliadol sa a pochopil, prečo nik neodpovedal. Portrét visiaci uprostred miestnosti bol prázdny.
„Do Merlinovej topánky. Ešte aj toto...“ zaklial potichu a sťažka dosadol do kresla a schúlil sa tam. Zabraný do vlastných úvah a výčitiek svedomia nezbadal pohyb v portréte. Severus sa prišiel pozrieť, či ho tu náhodou nenájde, aj keď v to už takmer prestával dúfať. Keď ho však videl schúleného v kresle, zjavne utrápeného, jeho zlosť bola razom preč.
„Albus? Si v poriadku?“ spýtal sa opatrne, aby ho nevyplašil. Bez šance. Pri zvuku jeho hlasu sa Albus strhol a chvíľu mu trvalo, kým sa zorientoval.
„Pán profesor... myslel som, že už neprídete,“ vyjachtal napokon. Severus sa zamračil.
„Odkedy si sa vrátil k formálnemu osloveniu? Myslel som, že už si zvykol oslovovať ma menom,“ poznamenal a neuniklo mu, že je chlapec dosť nervózny.
„Stalo sa niečo? Zdáš sa mi smutný a trvalo ti týždeň, kým si si na mňa vôbec spomenul,“ pýtal sa a neodpustil si drobnú výčitku.
„To nie je pravda. Chcel som prísť... naozaj! Ja len... nevedel som ako... bál som sa,“ priznal napokon. To Snapa skutočne zarazilo. Tak je to pravda, že ho niečím zastrašil a bojí sa ho?
„Povieš mi konečne, čo sa stalo?“ spýtal sa netrpezlivo. Albus sa zhlboka nadýchol a pozrel Severusovi do očí. Do tých tmavých hlbokých studní, ktoré skrývali skutočné city tam v ďalekej temnote, kam len zriedkavo možno nahliadnuť.
„Pokazil som to. Všetko to bolo zbytočné. Sklamal som vás. Chcem povedať, sklamal som ťa, Severus. Jednoducho je to všetko nanič a ja som nevedel, ako ti to povedať, chápeš? Nechcel som, ale ja som sa snažil. Naozaj snažil,“ chrlil zo seba Albus zmätene a Snape, nech bol akokoľvek inteligentný, nepochopil, čo sa mu snaží povedať. Ako ho sklamal? Čo sa vlastne stalo?
„Albus, sadni si, upokoj sa a ešte raz mi pokojne povedz, čo sa stalo,“ vyzval ho a zvýšil pritom hlas, aby dodal svojmu hlasu väčšiu ráznosť. Albus zvesil ramená a poslúchol.
„Dostal som dve nedostatočné z lektvarov,“ priznal napokon. Snape sa zatváril prekvapene a urazene zároveň.
„Chceš povedať, že dve zlé známky z lektvarov viedli k tomu, že si sa tu nemienil ukázať? To je celé?“
„Nejde len o zlé známky. Ide o to, že to boli lektvary, ktoré si ma už učil a ja som ich pokazil. Viem, že som ťa sklamal a bál som sa, že už ma nebudeš chcieť viac učiť... že už ma nebudeš chcieť vidieť,“ povedal a sám pre seba dodal: a nebudeš ma viac mať rád.
Snapov výraz bol nepreniknuteľný. Nebol sklamaný, ako si Albus myslel, bol prekvapený preto, že sa bál za ním prísť. Bál sa, že by ho mohol zavrhnúť. Pre Merlina, je to vôbec možné? Mal toho chlapca predsa rád ako žiadne iné dieťa, hoci stále pátral po tom, čím si ho tak získal. Možno práve touto svojou nevinnosťou a úprimnosťou. Neúspechy v lektvaroch sú vec jedna a ich priateľstvo vec druhá. A predsa jedna druhú ovplyvňovali.
„Dúfam, že na podobné hlúposti nabudúce zabudneš, Albus. To, že sa ti nedarí, neznamená, že ťa prestanem učiť, ale že musíme na tvojom probléme viac zapracovať. Nechápem, prečo si s tým za mnou neprišiel hneď,“ povedal trochu nevrlo, ale v jeho tóne bolo len veľmi málo náznaku sarkazmu a zlosti.
„Takže... ty sa na mňa nehneváš?“ prekvapene sa spýtal Albus, akoby nemohol uveriť vlastným ušiam.
„Hnevám, ale kvôli tvojej hlúposti a nie kvôli lektvarom.
A teraz mi povedz, čo sa stalo,“ odpovedal už miernejšie. Albus sa pustil do rozprávania. Opísal mu podrobne každý jeden krok, ktorý urobil a presne označil bod, pri ktorom urobil chybu. Jediné, čo trochu pozmiernil, bolo učiteľove správanie k nemu, ale vnímavý Snape postrehol, že dačo zatajil. Nevyzvedal však.
„Keď teda presne vieš, kde si spravil chybu, prečo si to nenapravil? Zabudol si na granátové jablko ako neutralizátor?“
„Nie. Chcel som ho tam samozrejme pridať, ale profesor mi to neodvolil. Rovnako ako potom odmietol dať mi nové aloe, keď som ho rozsypal,“ hájil sa Albus.
„Nechce sa mi veriť, že by Křiklan bol až taký prísny a zásadový, aby ti to nepovolil. Naopak, vždy bol až veľmi mierny,“ nepozdávalo sa to Severusovi.
„Ale nás už neučí profesor Křiklan. Máme nového učiteľa a od začiatku mi bolo jasné, že bude prísny,“ opravil ho Al.
„Prísnosť nie je na škodu, uvedom si to. Ale kto vás učí, keď nie Křiklan?“ vyzvedal, pretože to bola preňho novinka. Jediná zmena v zbore, o ktorej vedel, bola výmena riaditeľa.
„Profesor Rocherien,“ odpovedal Albus a už sa cítil trochu lepšie.
„Čože? Rocherien? Martin Rocherien?“ pýtal sa Snape, akoby neveril vlastným ušiam.
„Poznáte sa? Tváril sa úplne rovnako, keď počul o tebe,“ zbystril Albus.
„Ty si mu hovoril o mne?“ bol opäť prekvapený Severus.
„No, áno. Keď sa pýtal, odkiaľ viem o granátovom jablku, priznal som, že ma doučuješ. A práve vtedy mal podobný výraz ako teraz ty.“
„Hm, predpokladám, že na teba nebol veľmi milý. Zrejme nebol dobrý nápad zmieňovať sa o mne, Albus,“ zamyslel sa Severus a akoby na chvíľu prestav vnímať okolie.
„Severus?“ ozval sa už asi po tretí raz Albus a konečne sa mu podarilo vzbudiť jeho pozornosť.
„Hm?“ zamumlal Snape.
„Pýtal som sa, či sa s Rocherienom poznáte,“ zopakoval Al a s napätím sledoval priateľa a učiteľa v jednej osobe.
„Boli sme spolužiaci na doplňujúcom štúdiu, kam som chodil ešte po Bradaviciach. Neboli sme práve najlepší priatelia. Síce medzi nami nevládla otvorená nenávisť. Nazval by som to skôr rivalitou a azda závisťou. Myslím, že sa nikdy nezmieril, že bol až druhým najlepším študentom na škole,“ vysvetlil.
„Ty si bol najlepší na škole?“ žasol Albus.
„Kedysi to tak bývalo. S Martinom sme vždy bojovali o prvenstvo a o to, kto z nás je lepší. Asi to s ním nebudeš mať ľahké, keď si mu povedal o tom doučovaní. Ako ho poznám, bude chcieť opäť dokázať, že je lepší než ja, a to skrz teba.“
„Tým, že ma zosmiešni v triede a pokiaľ budem rovnako neschopný ako doteraz, dosiahne, čo chce, a z teba urobí neschopného učiteľa,“ doplnil Albus.
„Sám by som to lepšie nepovedal,“ sarkasticky sa zasmial Severus. „Lenže to sa nestane. Nebudeš neschopný ako doteraz. Vieš dobre, že už si trochu pokročil. Budeš musieť zapracovať viac, ale spoločnými silami by sme to mali zvládnuť. Alebo si myslíš, že nie som dobrý učiteľ?“ spýtal sa a bol zvedavý, aká odpoveď sa mu dostane.
„To si nemyslím. Nemohol som si vybrať lepšie. Ak niekto zo mňa niečo dokáže dostať pri miešaní tých gebuzín, pardon, lektvarov, tak si to ty, Severus. Kedy teda začneme?“ zasmial sa a s nadšením sa postavil k pracovnému stolu. Všetky obavy boli preč a Severus uňho opäť videl rovnaké nadšenie, ako keď s ich doučovaním začali.
„Myslím, že si mal už tak náročný týždeň, mal by si sa vyspať. Aj tak už je skoro večierka, ale ak chceš, príď zajtra,“ navrhol Severus a premáhal sa, aby skryl úsmev.
„Ďakujem, Severus. Zajtra ráno prídem. Dobrú noc,“ rozlúčil sa Albus a zamával mu odo dverí.
„Dobrú noc, kamarát,“ odpovedal Snape a tento spokojný úsmev, ktorý sa na jeho tvári objavil, nebolo treba skrývať. Pred sebou samým nie.