Kapitola č. 1: Ďalší do počtu
Ginny naposledy prekontrolovala veci svojich troch starších ratolestí a usúdila, že majú všetko potrebné. Zaklínadlom zavrela všetky tri školské kufre a pomocou levitačného kúzla ich postavila do predsiene.
„A všetci do postelí,“ zahnala chlapcov a Lily do izieb. „Ráno skoro vstávate, tak aby ste sa vyspali.“
„Ale mami, veď už nie sme malé deti,“ oponoval James a otrávene stúpal po schodoch hore, kde sa nachádzali ich izby.
„Štrnásť rokov rozhodne nie je vek dospelosti, James, takže prakticky si stále dieťa,“ nedala sa Ginny a na perách jej ihral spokojný úsmev. Zajtra sa s nimi bude musieť opäť rozlúčiť. Dva mesiace ich mala pod svojimi ochrannými krídlami a veľmi rýchlo si zvykla na neutíchajúci džavot detských hláskov. S odchodom chlapcov sa vyrovnala už po minulé roky, ale teraz s nimi prvýkrát odchádza aj jej malá pomocníčka, Lily. Tak veľmi sa tešila do školy, až jej Ginny skoro závidela a občas sa pristihla pri myšlienke, že aj ona by sa strašne rada vrátila do Bradavíc. Ešteže nezostane dom úplne prázdny. Bude mať čas len na dvojčatá, ktoré už začali loziť po štyroch a ustriehnuť ich obe naraz zamestnávalo takmer celú rodinu. Prázdniny boli vskutku veselé a všetci si užili veľa zábavy.
Harry práve vychádzal z detskej izby, ktorá vznikla len nedávno z pôvodnej hosťovskej. Zariadili ju, keď mali dvojčatá asi tri mesiace, čo považovali za vhodný vek, kedy ich presťahovať z rodičovskej spálne do vlastnej izbičky.
„Už spia,“ oznámil Ginny. „A čo títo traja?“ usmial sa na Jamesa, Albusa a Lily.
„Tvrdia, že už nie sú deti a nemusia ísť ešte spať,“ odvetila Ginny reprodukujúc vtipnú poznámku najstaršieho syna.
„Tak na to by som sa rád pozrel,“ rozosmial sa Harry, ale rýchlo sa spamätal a stíšil hlas, aby nezobudil Marry-Ann a Elisabeth.
„Môžem si ešte chvíľu čítať?“ prosil ako vždy Albus, na čo James prevrátil očami. Nechápal, čo jeho brat na tých knihách vidí.
„Ale len chvíľu,“ privolila matka. „Poď, Lily, uložím ťa.“ Mierila s dievčaťom do jej izby. Albus už bol tiež zalezený vo vlastnej a na chodbe zostali stáť James a Harry.
„Tešíš sa?“ spýtal sa otec, keď nasledoval syna do jeho izby.
„Samozrejme. Konečne zase uvidím Isabellu. Však je skvelá, oci?“ zaviedol James reč na svoju novú priateľku.
„Už si sa ma to pýtal. Áno, je to veľmi milé dievča a zdá sa, že ju máš naozaj rád,“ súhlasil Harry. Keď za ním cez Vianoce prišiel James so žiadosťou o pomoc, ako si získať túto dievčinu, nedokázal mu veľmi poradiť. Kým prišiel na to, že Ginny ho má rovnako rada ako on ju, trvalo mu to naozaj dlho. Jamesov problém napokon vyriešila jednoduchá náhoda. Keď sa raz na chodbe cez prestávku zastal jedného slabšieho spolužiaka pred Zmijozelčanmi, videla to a začala si ho viac všímať. Keď ju potom pozval na výlet do Prasiniek, neodmietla. Sprvu len pozvoľna rozvíjali nové priateľstvo a pred začiatkom prázdnin začali spolu chodiť.
„Buď na ňu hlavne milý a buď sám sebou,“ poradil mu Harry a zaželal dobrú noc.
V rovnakom čase ako on vychádzala z Lilinej izby aj Ginny a chcela ísť dolu do kuchyne. Ale Harry ju chytil za ruku a odviedol do spálne.
„Mám ešte veľa práce, Harry,“ snažila sa protestovať, ale jej výhovorky boli chabé.
„Aj zajtra je deň, drahá. Poď si už tiež ľahnúť,“ presvedčoval ju.
„Si si istý, že to zajtra zvládneš?“ vrátila sa k téme, ktorú už preberali predtým.
„Samozrejme, že áno. O jedného viac či menej, veď je to jedno. Alebo mi neveríš?“ zatváril sa naoko urazene.
„O to nejde. Ja len, vždy sme ich vyprevádzali spoločne,“ povzdychla si.
„To je pravda, ale vtedy sme ešte nemali dvojčatá. Ale keď budú staršie, pôjdeme zase všetci ako vždy. Neboj sa, zvládneme to,“ upokojoval ju Harry a snáď ju konečne presvedčil, že zvládne sám odviesť deti na vlak a vypraviť ich do školy.
„Tak dobre, poďme spať. Už sotva držím oči otvorené,“ priznala napokon a len čo sa osprchovaná uložila do postele, zaspala skôr, než si k nej ľahol Harry.
„Dobrú noc, Ginny,“ zašepkal a pobozkal ju na čelo. Spokojne sa usmiala a spala ďalej.
Ráno prvého septembra bolo rovnako hektické ako vždy. Našťastie kufre boli pripravené v predsieni a Harry ich len naložil do auta. Po rýchlych raňajkách sa deti rozlúčili s mamou a najmladšími sestrami a vydali sa na cestu, mávajúc z auta, kým im domov nezmizol z dohľadu.
Lily s nadšením sledovala dianie na nástupišti 9 a ¾ a pohľadom blúdila po nových tvárach, možno budúcich spolužiakov. James a Albus od nich už odbehli, aby si obsadili kupé a našli svojich priateľov.
Harry ľahko našiel Rona s Hermionou a ich deťmi. Rose šla s Albusom hľadať Arnieho a Scorpiusa, zatiaľ čo Hugo, rovnako ako Lily, sa len nadšene rozhliadali okolo. Spoločne potom nasadli do vlaku a prisadli si k svojim súrodencom. Bolo ich však veľa, a tak sa rozdelili do dvoch kupé. Lily si nenechala kaziť radosť úvahami o tom, v ktorej fakulte bude, ako tomu bolo u Albusa. Vedela, že to bude jedna zo štyroch a viac jej to starosti nerobilo. Vedela, že na tom nezáleží až tak veľmi, hoci tajne dúfala, že bude samozrejme v Nebelvíre ako jej bratia.
Cesta im ubiehala veľmi rýchlo najmä vďaka tomu, že sa všetci dobre bavili na Hugových vtipoch. Zatiaľ čo Bradavický expres viezol študentov do ich druhého domova, v samotných Bradaviciach už profesori a všetci ostatní zamestnanci očakávali ich príchod. Mali ešte niekoľko hodín čas a riaditeľka práve dopíjala svoj poobedňajší čaj. Sedela vo svojom kresle v riaditeľni a rozprávala sa s portrétom svojho predchodcu, Albusa Brumbála.
„Takže si si to nerozmyslela, Minerva?“ spýtal sa starý kúzelník sediaci v obraze.
„Nie, Albus. Chcem to urobiť. Táto škola potrebuje oživiť, vliať novú krv, nové nápady. Bude to tak lepšie,“ prikývla Minerva.
„Je to tvoje rozhodnutie. Verím, že si ho dobre zvážila a nebudeš ľutovať,“
„Ja ľutujem už teraz,“ ozvalo sa z vedľajšieho portrétu Severusa Snapa, ktorý sem bol cez prázdniny opäť prenesený zo súkromného laboratória, v ktorom doučoval Albusa. Keďže chlapec na prázdniny odišiel, nechcel Severus pozerať na holé steny v čase, keď navštívi svoj obraz. „Zrejme budem trvať na tom, aby bol môj obraz premiestnený späť do laboratória natrvalo,“ vyhrážal sa.
„To pokojne môžeš, je to tvoje rozhodnutie,“ usmievala sa naňho milo Minerva, čím ho ešte viac nahnevala. Bola už rozhodnutá a nik jej nemohol vyhovoriť jej plány.
Vtom sa ozvalo zaklopanie.
„Vstúpte,“ vyzvala Minerva prichádzajúceho. Dnu vošiel prekvapený George Weasley.
„Minerva, chceli ste ma vidieť?“ spýtal sa rovno, nevediac o čo ide.
„Áno, George. Posaď sa. Vieš, uvažovala som nad pár vecami a rozhodla som sa, že táto škola potrebuje nejaké zmeny. No a ako zástupca riaditeľa a vlastne z toho vyplýva, že budúci riaditeľ, by si mal o niektorých zmenách vedieť aj ty,“ začala zoširoka Minerva.
„Dobre. Rozhodne súhlasím s tým, že niektoré veci by sa dali vylepšiť, ale inak sa mi Bradavice páčia také, aké sú. Nepodnikal by som žiadne zásadné zmeny,“ povedal svoj názor a trochu sa uvoľnil, keď vedel, o čo ide. „A čo sa týka možnosti byť budúcim riaditeľom, toho by som sa nebál. Vy tu s nami budete ešte pekne dlho, pani riaditeľka,“ usmial sa.
„Nik z nás neovplyvní, ako dlho tu bude, George, to ti zaiste nemusím vravieť; ale chcem aby si vedel, že s tebou skutočne počítam ako so svojím nástupcom.
Alebo nemáš záujem?“ spýtala sa pre istotu.
„Isteže mám. Byť riaditeľom tejto školy je snáď tá najväčšia pocta, aká môže byť v tejto oblasti. Ale ako vravím, neverím, že by nejaké zmeny postu riaditeľa boli na zozname, tak to nechajme. Vy nás proste neopustíte a hotovo,“ uzavrel George a Minerva ďalej nenaliehala.
„Tak teda, k tým zmenám. Myslím, že by sme mohli zaviesť nejaké nové predmety a rozšíriť mudlovskú výchovu,“ navrhla ďalej.
„Nie je na takéto zmeny už trochu neskoro? Zajtra predsa začína vyučovanie a o daných predmetoch sme doteraz nehovorili,“ namietal nesmelo.
„Samozrejme s týmito zmenami nepočítam v rámci tohto školského roku, ale bude potrebné vypracovať nové osnovy a hľadať učiteľov. To zaberie dosť času, George, preto by sme s tým mali začať čo najskôr, aby sme to do budúceho školského roku stihli,“ uviedla na pravú mieru.
„Aha, v tom prípade je to v poriadku. No a nejaké zmeny sú realizovateľné už teraz?“ spýtal sa.
„Dúfala som, že by si mohol niečo navrhnúť, aby sme to mohli prediskutovať na najbližšej porade.“
„Ech... momentálne ma naozaj nič nenapadá, ale budem o tom rozmýšľať.“
„Dobre teda, keby ťa niečo napadlo, daj mi vedieť. To je všetko, čo som potrebovala,“ povedala a ukončila debatu.
„Tak teda, uvidíme sa na večeri,“ rozlúčil sa George a bol ešte zmätenejší, než keď sem prišiel.
„Nebol tým príliš nadšený,“ neodpustil si ironickú poznámku Snape.
„Myslím, že skôr nepochopil presne, čo Minerva plánuje,“ opravil ho Brumbál a vymenil si veľavravné pohľady so svojou dlhoročnou priateľkou.
Študenti prišli do školy ako zvyčajne, prváci sa na loďkách preplavili cez jazero a ostatní sa nechali odviezť kočmi ťahanými testralmi.
V priebehu uvítacieho ceremoniálu, ktorý prebehol ako vždy vo veľmi slávnostnej atmosfére, sa neudialo nič zvláštne. Lily s Hugom sa stali ďalšími do počtu Nebelvírov, čo nikoho neprekvapovalo. Avšak napätie vládlo pri učiteľskom stole. Nielen riaditeľka, ale aj George Weasley bol nervózny. Veľmi ho prekvapilo, keď pri stole uvidel Viktora Kruma, ktorý mu v posledných dvoch rokoch pomáhal s výukou Obrany proti čiernej mágii. Domnieval sa, že v tomto roku sa Viktor vráti do Kruvalu, ktorý bol obnovený a znovuotvorený a on bude môcť vyučovať všetky predmety. Nechápal teda dôvod jeho prítomnosti. Žeby to súviselo s tými zmenami, o ktorých vravela Minerva?
„Prosím vás o chvíľku pozornosti,“ prehovorila riaditeľka, keď skončilo roztrieďovanie. Všetci razom stíchli a počúvali, čo im chce povedať.
„Vitajte. Prázdniny ubehli neuveriteľne rýchlo a ani sme sa skoro nespamätali z konca školského roku a už tu máme začiatok nového. Som rada, že sa tu stretávame opäť s vami, ktorí ste tu už ako doma a dúfam, že čoskoro sa tak budete cítiť aj vy ostatní, ktorí ste k nám prišli tento rok prvýkrát,“ povedala a žmurkla na Lily, ktorá sa na oplátku usmiala.
„Tento rok, ako dúfam, bude rokom niekoľkých zmien a ďalšie budú nasledovať postupne, krôčik za krôčikom, rok po roku. Prvé zmeny, o ktorých by som sa rada zmienila, sa týkajú učiteľského zboru. Tak ako po minulé dva roky, aj teraz sa o výuku Obrany proti čiernej mágii budú deliť profesor George Weasley a profesor Viktor Krum, ktorý k nám pred dvoma rokmi prestúpil z Kruvalu.“ George bol vskutku prekvapený a rozhodol sa porozprávať s Minervou pri najbližšej možnej príležitosti.
„Ďalej sme sa bohužiaľ museli rozlúčiť s profesorom Křiklanom, ktorý sa vrátil do dôchodku a miesto učiteľa lektvarov po ňom prevezme Martin Rocherien,“ predstavila nového učiteľa, ktorým bol asi tridsaťpäťročný plavovlasý muž vysokej, štíhlej postavy s prísnym pohľadom.
Súčasní študenti síce nepoznali Snapa, ale Neville a George si svojho nového kolegu už stihli dobre prezrieť a zhodli sa na tom, že keby mal mastné vlasy a oblečený čierny habit, rozhodne by mu mohol konkurovať aspoň odstrašujúcim vzhľadom. O kvalite jeho výučby sa ešte len presvedčia.
Vo Veľkej sieni sa ozval slabý potlesk na privítanie nového učiteľa a keďže riaditeľka ešte neskončila, študenti sa opäť utíšili.
„Počas prázdnin som mala veľa času na premýšľanie. O čom? Hlavne o tejto škole, ktorá je pre mňa veľmi dôležitá a znamená pre mňa veľa. Bola by som rada, ak by si aj naďalej udržiavala status najlepšej čarodejníckej školy v Anglicku, no k tomu sú práve potrebné niektoré spomínané zmeny. Rozhodla som sa preto odstúpiť z funkcie riaditeľky a prenechať toto miesto niekomu mladšiemu, s novými nápadmi, novým pohľadom.
Dovoľte mi preto predstaviť vám nového riaditeľa Bradavickej školy, Georga Weasleyho,“ oznámila najväčšiu novinku, na ktorú sa pripravovala už veľmi dlho. V miestnosti nastalo hrobové ticho a všetky oči sa upierali len a len na ňu. Najväčšmi zdesený z vývoja situácie bol asi samotný George. Ako prvý sa spamätal Hagrid a začal tlieskať novému riaditeľovi. Postupne sa k nemu pridávali ďalší z učiteľov a študenti. Napokon Minerva zdvihla svoj pohár k prípitku.
„Na nové časy v Bradaviciach,“ povedala a všetci si spoločne pripili a zahájili slávnostnú hostinu.
V priebehu večere Georgovi blahoželali všetci jeho kolegovia, no on bol stále v šoku. Neveril, že Minerva odstúpila len tak. Ten rozhovor bude nutný rozhodne ešte dnes. A naozaj, len čo sa študenti odobrali do svojich spální, dobehol ju na chodbe.
„Verím, že máš veľa otázok. Poďme do riaditeľne,“ vyzvala ho bez toho, aby musel čokoľvek vysvetľovať. Keď sa za nimi zavreli dvere, vybuchol ako časovaná bomba.
„To nejde len tak! Z čista jasna oznámiť, že končíte, a ja že som novým riaditeľom. Mal som o tom vedieť dopredu a rozhodnúť sa,“ hneval sa George.
„Posaď sa,“ ukázala na stoličku, kde ešte poobede sedela ona sama. Nepočúvol však a zostal stáť.
„Čo sa deje, Minerva? Prečo tak náhle chcete opustiť túto školu? Neverím, že je to len tak,“ naliehal George.
„Ale ja sa nechystám školu opustiť. Stále budem učiť, len mám pocit, že tých riaditeľských povinností je na moju starú hlavu už trochu príliš,“ pokúsila sa vysvetliť.
„To je jediný dôvod? Na to ale nemusíte odstupovať, stačí povedať a ja pomôžem ako bude potreba. Vážne, Minerva. Nezdá sa mi to ako dobrý nápad.“
„Odmietaš stať sa riaditeľom? Pred pár hodinami si mi tvrdil, že je to najväčšia možná pocta. Teraz si to už nemyslíš?“ podpichla ho trochu.
„Isteže, stojím si za tým. Ale nechcem sa stať riaditeľom takýmto spôsobom,“ priznal. „Pripadám si ako hlupák, ako niekto, kto vás o to miesto pripravil, nezaslúžim si to,“
„George, vždy si bol ako študent dosť zaujatý proti pravidlám a niektorým spôsobom výuky. Azda nechceš mať možnosť zmeniť to, čo tebe v škole vadilo a čo by sa dalo vylepšiť?“
„Iste, ale...“
„Žiadne ale, George. Si novým riaditeľom, pretože si to želám a ak ním chceš byť, tak zabudni na všetky ale a na hlúposti o tom, že si to nezaslúžiš a podobne, dobre?“
„Hm, tak dobre. Ale aj tak je to zvláštne. Pokiaľ viem, väčšina riaditeľov bola vo funkcii až kým...“
„Až do svojej smrti, chcel si povedať? Áno, väčšina skutočne bola, ale ja som bola vždy skôr učiteľkou než riaditeľkou a navyše, okrem toho by som chcela stráviť ešte nejaký čas so svojou rodinou, kým bude neskoro,“ odtajila aj iné dôvody svojej demisie.
„Tento dôvod uznávam. Aj keď Harry nebude mať radosť, že ste to urobili kvôli nemu.“
„Ale ja som to urobila kvôli sebe a kvôli nikomu inému, tak už prestaň namietať a posaď sa konečne do toho kresla,“ vyzvala ho netrpezlivo. Keď sa napokon váhavo posadil, medzi ostatnými bývalými riaditeľmi v obrazoch to zašumelo a ozval sa slabý potlesk, ktorý zahájil Brumbál. Napokon si vypočul ešte pár gratulácií a cenných rád a naposledy sa šiel vyspať do svojho bytu prislúchajúcemu ku kabinetu Obrany proti čiernej mágii.
„Tak. A som ďalšia do skupiny bývalých riaditeľov tejto školy,“ uzavrela šťastne Minerva a rozlúčila sa s Brumbálom.