Kapitola č. 15: Výskum
George sa vracal do riaditeľne nasledovaný učiteľom lektvarov, ktorý už cestou chrlil nepekné nadávky na jeho adresu. Keď sa však za nimi zavreli dvere, spustil naplno.
„Čo si o sebe myslíte? Vy, ktorý s učením a vôbec s vedením tejto školy nemáte absolútne žiadne skúsenosti! Myslíte si, že mňa budete poučovať o tom, ako mám hodnotiť svojich študentov? Mňa, ktorý varí lektvary celý svoj život? Tak to teda nie, toto ste prehnali. Podávam výpoveď a hľadajte si nového profesora!“ vykrikoval a všetky obrazy naňho vyjavene pozerali.
„Samozrejme,“ povedal pokojne George a zo svojho stola vzal zvitok pergamenu uzavretý pečaťou so školským znakom. „Nech sa páči, pán profesor. Tu je vaša výpoveď, ale nezabudnite, že podľa zmluvy musíte vo výuke pokračovať minimálne do konca nasledujúceho polroka, pokiaľ sám riaditeľ neurčí inak. Keďže nový polrok už začal, budete pokračovať vo výuke. Komisia pri skúškach dohliadne na to, aby ste svojim študentom náhodou z pomsty riaditeľovi nezhoršil známky. A pokiaľ ide o veci vedenia školy, to láskavo prenechajte mne. Už niekoľkokrát som bol svedkom podobného zaobchádzania so študentmi a nemienim sa tomu prizerať. Nie ak na tom môžem niečo zmeniť, drahý kolega. Nech sa v tých svojich gebuzinách vyznáte hoc aj najlepšie na svete, nestojím o takého učiteľa. A teraz ak dovolíte, mám ešte nejakú prácu,“ uzavrel George a sadol si za stôl otvárajúc nejaké podklady, čím jasne ignoroval jeho akékoľvek snahy vyprovokovať ho. Šokovaný Rocherien zalapal po dychu a s hlasným buchnutím dverí opustil riaditeľňu.
„Ufff,“ vydýchol George a zosunul sa do svojho kresla.
„To bolo veľmi pôsobivé. Som rád, že svoju úlohu berieš tak zodpovedne, George. Možno povieš, že som mal urobiť to isté so Severusom, ale sám dobre vieš, že som nemohol,“ ozval sa Albus Brumbál zo svojho obrazu uznanlivo.
„Ja viem. Teraz to už chápem, ale vtedy sa to zdalo nepredstaviteľné, veď všetci veľmi dobre vedeli, ako sa Snape správa k študentom,“ odpovedal. „Prepáčte, ale dnes toho mám už tak akurát dosť a vedľa ma čaká návšteva. Tak ak ma ospravedlníte...“
„Iste, ako sa má Viktória?“ spýtal sa Albus.
„Snáď už dobre. Odkedy po Teddyho smrti odišla do Francúzska, som o nej počul len občas od Billa. Ale len čo budem vedieť viac, dám vám vedieť,“ sľúbil a mieril k svojmu bytu.
Leu a Viktóriu, obe vlastne skoro rovnako staré, našiel pri zaujatom rozhovore a nepochybne bol témou ich debaty práve on, pretože sa skvele bavili a keď vošiel, obe sčervenali.
„Hm, vás dve tu nechať osamote, to bol teda nápad...“ zamumlal naoko pohoršene, ale hneď na to sa na jeho tvári rozžiaril jeho typický Weasleyovský úškrn a s oboma sa ešte raz privítal.
„Tak ako si sa mala, Vicky? Otec len občas niečo povedal a v podstate ani neviem, čo teraz robíš,“ začal, keď sa so šálkou kávy posadil na gauč.
„Mám sa dobre, ďakujem. Chvíľu to trvalo, kým som sa s tým zmierila, ale už je to lepšie. Asi to bol dobrý nápad odísť, lebo doma som ho videla všade, kam som sa pohla,“ zaspomínala trochu skľúčene na svoju životnú lásku, ktorá tragicky zahynula pred viac ako rokom.
„A čo robím? To je práve to, prečo som tu. Skúšala som liečiteľstvo, však vieš, ale neoslovilo ma to. Potom mi ocko navrhol, aby som skúsila jeho obor, ale v rušení kliatob som tiež nenašla zaľúbenie. Ale spoznala som istú skupinu, zaoberajúcu sa vo Francúzsku výskumom a zdá sa mi to celkom zaujímavé, preto by som to rada skúsila,“ rozhovorila sa už trochu veselšie a s veľkým zaujatím.
„Tak o tom chcem vedieť niečo viac, čo je to za výskum?“ napriamil sa George a zbystril.
„V podstate je to celkom bežný výskum nových kúzel a lektvarov, ale používajú sa trochu iné metódy než doteraz fungujú napríklad v Londýne,“ vysvetľovala.
„Výskum kúzel a lektvarov? To akože niekto povie Abraka-dabra a vy budete skúmať, čo to urobí?“ žartoval a podarilo sa mu ju rozosmiať.
„Aj tak by sa to dalo povedať. Celý výskum je rozdelený do istých kategórií. V prvej sú takzvaní Hľadači, ktorí práve pátrajú po nových, ministerstvom neschválených kúzlach. Potom je skupina, ktorá musí kúzlo preveriť a zistiť jeho správne použitie a účinok a až potom ho postúpi vyššie, kde ho schvália a podľa potreby upravia a zaradia buď do školských osnov alebo do potrebných oblastí, ako sú výcviky bystrozorov, liečiteľstvo, kliatborušiteľstvo a podobne, ak mi rozumieš.“
„Samozrejme, že rozumiem. Len som netušil, že sa okolo nových kúzel robí toľko humbuku. My s Fredom sme tiež vymysleli pár celkom užitočných,“ žmurkol na ňu. „Ale nikto za nami neprišiel, aby nám na ne dal patent. Škoda, tak možno by si ich mohla využiť ty, pre tých svojich Hľadačov, či ako si to vravela.“
„Samozrejme. No a preto som tu. Chcela by som ísť do druhej skupiny, teda preverovať kúzla a aj lektvary, ale potrebujem k tomu určité potvrdenia. Nestačia výsledky NKÚ a OVCE, ale požadujú výpis hodnotenia za celé štúdium a odporúčanie od riaditeľa školy.“
„Tak to si na správnom mieste, kto iný by ti dal lepšie odporúčanie, než vlastný strýko? Dokedy to potrebuješ? Zajtra by som to mohol stihnúť a poslať ti to ako expresnú správu, čo povieš?“ navrhol.
„To by bolo úžasné, veľmi ti ďakujem, strýko. Naozaj,“ vrhla sa ju okolo krku.
„Pozor dievča, lebo ma udusíš a z mojej krásnej mladej manželky sa veľmi skoro po svadbe stane vdova. Aj keď mnohým jej nápadníkom by si asi urobila radosť,“ uškŕňal sa od ucha k uchu a Lea s Viktóriou neudržali výbuchu smiechu.
„Som rád, že si našla konečne niečo, čo ťa zaujalo. Dúfam, že ti to vydrží. A tiež si konečne snáď nájdeš niekoho, koho budeš mať rada,“ dodal takmer otcovsky.
„Milovala som a vždy budem milovať len jeho,“ pokrútila hlavou a v miestnosti nastalo ticho. Lea pochopila, že tí dvaja by potrebovali chvíľu osamote a taktne sa vzdialila.
„Ako si sa s tým vyrovnal ty? Ja na neho nemôžem zabudnúť. Ešte teraz sa v noci zobúdzam a dúfam, že to všetko bol len zlý sen a on je tam so mnou,“ povedala ticho a smutne, ale neplakala. Naplakala sa už dosť, prebdela nejednu noc, keď na neho myslela.
„Nikdy nezabudneš, ani sa o to nepokúšaj. Oni majú vždy miesto v našich srdciach a to im nikdy nikto nevezme,“ odpovedal a zaspomínal na obdobie, keď on sám sa vyrovnával so smrťou svojho brata.
„Čas lieči všetky rany a uvidíš, že príde niekto, kto v tvojom srdci zapáli nový plamienok a privedie ťa späť do života.“
„Tak to urobila Lea?“ spýtala sa.
„Áno, síce som sa s tým vyrovnal už dávnejšie, ale až doteraz som len prežíval zo dňa na deň. S ňou konečne opäť žijem a užívam si krásy života. Nezanevri na lásku, Vicky. Dovoľ niekomu získať si tvoje srdce, Teddy by to tak určite chcel,“ pohladkal ju po vlasoch a ona prikývla, že rozumie.
„Už musím ísť, naši ma čakajú na večeru. Dlho sme sa nevedeli a chcú ma mať doma čo najviac, keď im zase tak skoro odídem,“ vysvetlila a rozlúčila sa s oboma. George jej sľúbil, že všetky potrebné potvrdenia jej pošle čo najskôr a potom s Leou osameli vo svojom útulnom, vyhriatom byte. Vtedy si George pomyslel, že k dokonalému šťastiu mu už chýba jediná vec. Snáď sa raz aj on dočká.
Kým on polemizoval nad svojím životom pred zapáleným krbom, Albus so Scorpiusom dokončovali v knižnici, pod prísnym ohľadom madam Pinceovej, svoje posledné úlohy.
„Ty Al, môžem sa dačo spýtať?“ začal odrazu Scorpius, ktorý už nejakú chvíľu pozeral neprítomne kamsi do diaľky.
„Hm?“ zamumlal Al bez toho, aby vzhliadol od svojej eseje.
„Bol si už niekedy zamilovaný?“ zašepkal blonďavý chlapec tak, aby ho počul len kamarát. Ten v tom okamihu prestal písať a spýtavo na neho pozrel.
„Ešte raz?“ spýtal sa, akoby si nebol istý, že dobre počul.
„No vieš, páčilo sa ti už niekedy nejaké dievča?“ vysvetľoval bližšie Scorpius.
„No... nehovorím, že som sa po nejakej nikdy neobzrel, ale aby sa mi vyslovene niektorá páčila a stratil z nej hlavu, to asi nie. Ty áno?“ pozrel na neho spýtavo.
„Hm,“ pokrčil ramenami druhý chlapec.
„Teda, no to ma podrž,“ takmer vykríkol Al, ale rýchlo sa stíšil, aby nebol upozornený. „Kto to je? Poznám ju? Vie o tom?“ kládol otázky jednu za druhou.
„Hm, ona o tom nevie. Nie je ani zo Zmijozelu a hej, poznáš ju, ale nepoviem ti, o koho ide,“ rezolútne odmietol prezradiť svoje tajomstvo.
„Dobre, ak nechceš, nebudem ťa nútiť, ale dúfam, že mi to niekedy prezradíš,“ pokrčil ramenami Al, tolerujúc kamarátove súkromie.
„Raz určite. Ale chcel som, aby si mi poradil. Ona o mne nevie a ja neviem, ako na seba nejak nenápadne a nevtieravo upozorniť.“
„No, nebyť toho fiaska s Isabellou, poslal by som ťa za Jamesom, ten mal podobný problém. Ale ja a poradiť ti? To naozaj netuším, ako. Nemám s tým skúsenosti,“ pokrútil Al bezradne hlavou.
„Škoda. Myslel som, že by si mohol mať nejaký nápad.“
„Počkaj, čosi mi napadlo. Je koniec januára, o pár dní bude Valentín, čo keby si jej poslal nejaký pozdrav, alebo čokoládu? Neviem, možno najskôr anonymne a potom to skúsiť inak,“ navrhol Albus a hoci neveril tomu, že je to ten najlepší nápad, Scorpiusovi sa zjavne zapáčil a jeho oči sa rozžiarili.
„Super, to by šlo. Vďaka, Al. Som už hotový, čo ty?“ vrátil reč späť k úlohám, a tak si ešte vzájomne skontrolovali eseje a zaželali si dobrú noc. Albus tesne pred spaním premýšľal, kto by mohla byť tá dievčina, ktorá počarila jeho kamarátovi, ale možností bolo toľko, že ho to vyčerpalo a zaspal.