Kapitola č. 13: Podozriví
Georgova a Harryho diskusia vyústila v ostrú hádku práve vo chvíli, keď do riaditeľne vstúpila Minerva.
„Nie Harry, nechápeš to? Ten netvor sa sústreďuje na túto školu a jej študentov. Nemôžeme otvoriť školu a ohroziť tak ďalších,“ kričal George.
„Sám dobre vieš, že tie únosy neboli zo školy. Aj keď šlo o študentky, ten čo za tým stojí, ich dostal aj mimo Bradavíc. Tým, že ich necháš doma, ich neochrániš,“ vysvetľoval Harry.
„George, Harry má pravdu. Hrad je dobre chránený, dnu by sa to dostať nemalo a keď zaistíme, aby sa nik nedostal von po zotmení, budú tu študenti bezpečnejší než doma. Ale rozhodnutie je na tebe,“ zapojila sa Minerva.
„Moje nervy, prečo som to miesto riaditeľa vôbec bral?!“ povzdychol si. „Tak dobre, škola sa normálne otvorí, ale na konci mesiaca chcem posilnené bystrozorské hliadky a pokiaľ ešte niekto zmizne, okamžite posielam všetkých domov,“ rozhodol.
„Dobre. Dúfam len, že do konca mesiaca na niečo prídeme. Preverujeme pár bývalých väzňov, ktorí mali kedy čo dočinenia s únosmi. Smrtijedov môžme vylúčiť, ale možno niekto ešte pred Voldemortom...“
„A máte nejakých podozrivých?“ vyzvedala Minerva.
„No, v tejto chvíli asi dvoch. Jeden je na slobode, prepustili ho pred desiatimi rokmi z Azkabanu, pretože spochybnili rozsudok. Zabil dve dievčatá vo veku 15 rokov. Žil v domnelej predstave, že je upír a potrebuje k svojmu prežitiu ľudské obete. Našli ho o týždeň a obvinili, ale nestrávil vo väzení ani mesiac. Odvtedy sa stiahol do ústrania. Máme ho teraz na ministerstve a vypočúvame ho.“
„A ten druhý?“ spýtal sa George.
„Ten je stále v Azkabane. Uniesol a zabil 15 detí, väčšinou dievčatá približne vo veku 12-15 rokov. Nikdy sa nenašli,“ priznal.
„Myslíš, že má vonku nejakých komplicov? Ale Harry, vravím ti predsa, že som videl tie oči. To nebol človek,“ trval na svojom George.
„Nemáme žiadne stopy, musíme preveriť každú možnosť. Denne sedím pri najrôznejších knihách o kúzelných tvoroch, ale nenašiel som nič, čo by zodpovedalo. Intervaly by mohli značiť k vlkolakom, tie tvoje oči zase by mohli byť upírie. Myslel som, že by som sa mal orientovať na lesné tvory, ale tie útoky boli na rôznych miestach, jeden dokonca v zahraničí. Nenašiel som nič,“ pokrčil rezignovane ramenami. V miestnosti nastalo ticho, každý z trojice sa zamýšľal nad tým, kto stojí za útokmi. A aký má k tomu dôvod? Čo je s tými úbohými dievčatami, vrátia sa vôbec ešte?
„Ja už radšej pôjdem. Budú ma čakať pri tom výsluchu,“ rozlúčil sa a krbom sa premiestnil na ministerstvo.
Keď Harry odprevádzal svoje deti na vlak, aby sa po prázdninách vrátili do školy, obzeral sa nervózne okolo seba, akoby čakal, že sa naňho z davu vyrútia krvou podliate oči a rovno spred nosa mu zmizne ďalšie nevinné dieťa. Tých dievčat, ktoré by mohli byť ďalšími potencionálnymi obeťami, tu bolo veľmi veľa, vrátane jeho vlastnej dcéry. Dúfal, že za múrmi bradavického hradu budú všetci v bezpečí a žiaden z rodičov už nebude musieť zažiť tú strašnú bolesť zo straty dieťaťa. Cítil sa taký bezmocný, ako ešte nikdy predtým. Keď mal bojovať s Voldemortom, aspoň vedel, kto proti nemu stojí. Pri Oblúku smrti mu tiež netrvalo tak dlho, aby sa uistil, kto za všetkým stojí a hoci trvalo, kým prišiel na spôsob, akým ho zničiť, našiel ho. Ale ako zničiť niečo, o čom ani nevie, čo to vlastne je? Vracal sa domov zamyslený a zúfalý ako stále v posledných dňoch.
Albusove prvé kroky po príchode do školy viedli za Snapom. Vošiel dnu bez zaklopania a našiel ho pri jeho obľúbenej činnosti – čítaní.
„Ako si to urobil? Bol som v šoku, nechápem ako sa ti to podarilo,“ spustil okamžite a nevenoval pozornosť Snapovmu spaľujúcemu pohľadu.
„Slušnosť je zaklopať a pozdraviť, Albus,“ upozornil ho prísne.
„Čo? Aha, samozrejme. Ahoj Severus, ako sa máš? Ja len, som taký nadšený, veľmi pekne ďakujem za ten darček. Je naozaj skvelý,“ napravil svoju chybu, no neprestával s vďakou.
„Dobre, už sa ukľudni, bola to len maličkosť. Ale dúfam, že si si tú knihu priniesol so sebou, lebo ma už omrzelo počúvať svoj hlas a rád by som, aby si zvyšné príbehy dočítal ty,“ povedal Snape už miernejšie.
„Samozrejme, mám ju tu. Doma som si už pár príbehov prečítal. Ktorým začneme?“ vytiahol z tašky hrubú knihu a položil si ju na kolená.
„Nemal by si byť na večeri?“
„Nie som hladný, dal som si niečo vo vlaku. Severus, tak už nezdržuj, chcem čítať. Tak ktorú?“ presadzoval svoje prianie a Snapovi neostalo iné, než privoliť a vybrať príbeh, ktorým spestria svoj spoločný večer.
Vo Veľkej sieni to bzučalo ako v úli. Po pár dňoch prázdnin sa všetci študenti až na jedného vrátili k svojim spolužiakom a práve sa pripravovali na svoje prvé vyučovanie v novom roku.
„Ty Al, vďaka za tie vecičky, čo si mi dal na Vianoce. Čo povieš, keby sme ich dnes odskúšali?“ žmurkol naňho Arnie a zrejme mal niečo za lubom. Nik pri stole síce netušil čo, ale jeho spolužiaci z tretieho ročníka mali tú česť dozvedieť sa to už na prvej hodine lektvarov.
Albus bol práve plne sústredený na svoj lektvar a slová profesora Rocheriena, ktorý sa ho všemožne snažil znervózniť púšťal jedným uchom dnu, druhým von. Vtom to v predných laviciach medzi zmijozelskými študentmi zašumelo. Rocherien okamžite obrátil svoju pozornosť z Albusa na svojich študentov, ktorým v kotlíku nebezpečne bublala modrastá tekutina.
„Čo sa stalo? Mali ste pridať výluh z chalúh a malo sa to sfarbiť do rubínovej červenej, nie do modra,“ hromžil učiteľ a keďže nevedel, čo tú zmenu farby mohlo spôsobiť, vytiahol prútik a chcel pre istotu nechať obsahy kotlíkov zmiznúť. Avšak než stihol vysloviť potrebné zaklínadlo, čosi vo vnútri vybuchlo a modrá tekutina pokryla okolité steny, lavice a najbližších študentov. Albus až teraz pochopil význam Arnieho tajomného úsmevu a došlo mu, že musel použiť jednu z petárd, ktoré mu daroval spolu s inými žartovnými pomôckami z obchodu strýka Rona.
„Všetci von. Okamžite. Tí, ktorých to zasiahlo, pôjdu so mnou na ošetrovňu. Hodina skončila,“ vykrikoval Rocherien a zotieral si z tváre páchnucu tekutinu, ktorá ho začínala páliť v očiach. Tí, ktorí sa vyhli výbuchu, sa prehýbali od smiechu a popadali sa za bruchá.
„Tak toto sa ti podarilo, Arnie,“ smiali sa všetci nebelvírčania a Scorpius, ktorý ako jediný zmijozel vyviazol bez zranenia.
„No hej, niečo s ním predsa urobiť musíme, nie? Predsa nebude jeho jedinou obeťou Albus? To už dávno nie je vtipné,“ odpovedal chlapec.
„Ono to niekedy bolo vtipné?“ ohradil sa Albus, ktorého sa Rocherienovo správanie najväčšmi dotýkalo.
„Nie, samozrejme že nie. Ale Zmijozel z toho zábavu mal, uznaj. Nech si občas užijeme aj my,“ bránil sa Arnie.
„Hej chalani! Tamto je Filch a tam Zloduch. Arnie, máš tu nejaké tie svoje vecičky?“ zatiahol ich do bočnej chodby Scorpius, ktorý práve dostal geniálny nápad.
„Daj mi tú farebnú bombu,“ vybral si spomedzi hnojových bômb, petárd a ktovie čoho ešte. Potom si vyzul svoju topánku a strčil bombu dnu. Prútikom nad ňou dvakrát zakrúžil a vyslovil tiché zaklínadlo „Per- fugio ab eo.“ V tom okamihu sa prázdna topánka pustila naprieč chodbou, kým si ju nevšimol Filch.
„No počkaj! Veď ja ťa dostanem,“ zakričal a rozbehol sa po chodbe za topánkou na úteku. Dychčal a funel, hnal sa za ňu ako najrýchlejšie vedel a nie a nie ju chytiť. Keď už asi tretíkrát prebiehal okolo starého brnenia, zosypalo sa naňho a on sa pod jeho váhou zložil rovno na zem, aký dlhý, taký široký. Vysoko pod stropom sa vznášal Zloduch a veľmi sa zabával na tom, čo práve spôsobil. Odstránil tak z cesty Filcha, aby sa sám mohol pustiť za uháňajúcou topánkou. Dlho sa však neradoval, keď sa mu ju podarilo chytiť. V tom okamihu totiž vybuchla farebná bomba a z polopriesvitného ducha bol teraz žuvačkovo ružový oblak vznášajúci sa vo vzduchu. Chlapci, a nielen oni, ale aj Filch a vštci okoloidúci sa tej scéne prizerali a veľmi sa zabávali. Aspoň niečo pozitívne teda priniesol prvý deň vyučovania v novom roku.
Ale to bola asi tak posledná zábava, pretože modus operandi neznámeho únoscu sa zmenil a o týždeň neskôr, napriek zvýšeným bezpečnostným opatreniam, zmizlo z centra Londýna za bieleho dňa ďalšie dvanásťročné dievča.