Kapitola č. 12: Zoči voči
Molly Weasleyová sa márne snažila presvedčiť svojho syna, aby s Leou zostali u nich a spoločne oslávili koniec roka. George matke vysvetlil, že ako čerstvý ženáč chce byť so svojou manželkou aspoň na pár dní osamote a preto využije ten zvyšný čas do konca prázdnin a vezme ju na nejaké pekné romantické miesto, kde spolu strávia krásne chvíle.
Sám síce ešte netušil, kam pôjdu, ale napokon sa mu podarilo zaistiť chatku neďaleko Niagarských vodopádov, navyše v oblasti obývanej čarodejníkmi. Toto miesto je celoročne vyhľadávanou lokalitou a práve na Silvestra, kedy sa tu plánovali veľké oslavy nového roku, sa tu zišlo veľmi veľa ľudí. Mnohých z nich dokonca poznali, pretože šlo buď o ich známych, alebo o rodiny študentov Bradavíc.
„Pozerajú na nás, akoby sme tu boli najväčšou atrakciou my dvaja,“ sťažoval sa George, keď zachytil pohľad jedného havraspárskeho študenta tretieho ročníka.
„Ale no tak, uvoľni sa trocha. Sú len prekvapení, že vidia svojho riaditeľa aj niekde inde než v škole,“ ubezpečila ho Lea a pritúlila sa k nemu.
„Skôr mi závidia, že som tu s tebou. Len si nemysli, že nevidím, ako sa na teba niektorí študenti pozerajú.“
„Ty snáď žiarliš,“ rozosmiala sa.
„A divíš sa mi? Si mladá, krásna a mohla by si mať každého, na koho si prstom ukážeš,“ hneval ju znovu.
„A ako vidím, vybrala som si mrzúta, ktorého budem musieť denne presviedčať o tom, ako veľmi ho milujem a že by som ho nevymenila za nikoho na svete,“ nedarovala mu a oplatila mu jeho poznámku rovnakou mincou.
„Hm, počúva sa to krásne. Ale čo mi to rovno dokázať?“
„George Weasley, keď už som tu, rada by som sa poobzerala po okolí. Neprišli sme sem predsa tráviť celé dni v posteli,“ ohradila sa.
„A prečo nie? Mne by sa to páčilo,“ mrmlal si popod nos.
„Tak už poď, pozri na ten krásny výhľad,“ ukázala a skutočne, z ich miesta mali výhľad na nádhernú scenériu a priamo pred nimi sa z výšky liala voda a dopadala kamsi dolu, do nedohľadna. Chladný vzduch sa im zarýval až do špiku kostí a Lea sa bližšie pritisla k svojmu manželovi, aby sa zahriala.
„Je chladno, poďme radšej dnu,“ nevzdával sa George, hoci so svojimi schopnosťami stačilo jednoducho použiť ohrievacie kúzlo.
„Ale pred polnocou sa sem s ostatnými vrátime, však? Chcem vidieť ohňostroj nad vodopádom,“ prosila Lea a pozrela manželovi do tváre.
„No dobre. Tebe sa jednoducho nedá odolať,“ rezignoval napokon a spoločne sa vrátili do chatky.
Zvuky prebiehajúcej oslavy sa k nim niesli vzduchom a lákali ich pridať sa k ostatným zabávajúcim sa kúzelníkom. Vyšli teda von a pridali sa k davu tancujúcich a spievajúcich ľudí.
„To je krása mami, pozri,“ vykríklo akési dievča pri pohľade na oblohu, kde práve začínal farebný ohňostroj.
„Áno, zlatko. Je to krásne,“ prisvedčila matka a obzerala sa naokolo, aby našla svojho manžela. V tom momente zazrela Georga s Leou.
„Pán Weasley, dobrý večer. Kde sa tu beriete?“ oslovila ho.
„Dobrý večer, pani Eliottová. No zrejme sme sa rovnako ako vy rozhodli osláviť Nový rok trochu netradične. Ahoj Elsie, ako sa máš?“ pozdravil svoju študentku a jej matku.
„Veľmi dobre, pán profesor. Nie je ten ohňostroj prekrásny?“ rozplývala sa druháčka z havraspáru.
„No, uznávam, že to nie je najhoršie. Aj keď na ohňostroj, ktorý raz zažili Bradavice, to skutočne nemá,“ neodpustil si pripomienku jedného svojho kúsku, ktorým predčasne ukončili s bratom školskú dochádzku.
„No tak Elsie, poď, necháme pána profesora aby sa zabával a pôjdeme nájsť ocka. Zrejme sa nám tu niekam zatúlal,“ chytila dcéru za ruku a chcela ju odviesť, ale ona sa bránila.
„Ale mami, ja sa chcem pozerať na ohňostroj a odtiaľto je najlepší výhľad. Prosím mami, ja ťa tu počkám a nehnem sa ani na krok,“ žobronilo dievča.
„To nejde Elsie, je tu veľmi veľa ľudí, mohla by si sa stratiť,“ nesúhlasne krútila hlavou matka a vtom sa do rozhovoru vložila Lea.
„Len ju tu nechajte, dozrieme na ňu, kým sa nevrátite,“ navrhla a očká malej Elsie sa rozžiarili.
„Áno mami, zostanem tu s pánom profesorom a slečnou Leou. Prosím mami, však môžem, prosím,“ prosíkala.
„To od vás nemôžem žiadať. To nejde...“
„Len pokojne nájdite svojho manžela a my sa tu zatiaľ s Elsie nejako zabavíme,“ podporil Lein návrh aj George, a tak viac pani Eliottová nenamietala a nechala dcéru s nimi.
Tri páry očí sa upierali k oblohe a sledovali farebné obrazce, ktoré sa tam tvorili. Noc nebola až taká chladná, no Georgovi po chrbte prebehli zimomriavky. Premkol ho zvláštny pocit, že sa niečo deje. Netušil však čo, a tak sa snažil na to nemyslieť. Naokolo nebolo nič, čo by sa zdalo podozrivé, obklopovali ich len čarodejníci v mierne podnapitom stave, ktorí sa o nich ani v najmenšom nezaujímali. Bolo tesne pred polnocou a vyčarované hodiny na oblohe práve odbíjali posledných desať sekúnd do konca roka.
„Elsie, srdiečko, tu sme,“ ozvalo sa za nimi a všetci traja sa obzreli, aby mohli pohliadnuť do tvárí pána a pani Eliottových.
„To je mama s ockom. Pôjdem za nimi,“ povedala Elsie a oni prikývli a sledovali vzďaľujúcu sa detskú postavu smerujúcu k rodičom. Odrazu popred nich prešiel čarodejník v bordovom habite a so špicatým klobúkom a zatienil im výhľad. Keď sa konečne stratil v hustnúcom dave, George s Leou pozerali do vydesených tvárí manželov Eliottových. Elsie s nimi nebola a nevideli ju ani nikde poblízku.
„Kde je Elsie?“ spýtal sa George v momente, keď sa k nim dostal.
„Ja... ja neviem. Šla k nám a odrazu bola preč. Ja neviem, akoby sa jednoducho vyparila,“ plakala jej matka.
„Upokoj sa, Marry. Nájdeme ju,“ chlácholil ju manžel a zúfalo pozrel na riaditeľa školy.
„Lea, zostaň tu s ňou, my ju ideme hľadať,“ rozhodol George a na nič nečakal. „Vy choďte týmto smerom, ja pôjdem na druhú stranu.“
Ako povedal, tak aj urobil. Rozbehol sa na druhú stranu, než pán Eliott a obaja vykrikovali Elsieno meno. Zvedaví návštevníci a po nich obzerali a podaktorí sa k nim pridali a hľadali zmiznuté dievča. Georga zase premohol ten zvláštny pocit, a keď sa otočil uvidel niečo, čo mu vyrazilo dych. Z tmy naňho pozerali šialene vyzerajúce, krvou podliate oči. Nič viac, nič menej a rovnako rýchlo, ako sa tento strašidelný výjav pred ním objavil, tak aj zmizol.
„Lea, musím odísť,“ oznámil jej náhle.
„Čože? Čo sa deje?“ pozrela do jeho utrápenej tváre.
„Čo sa stalo našej Elsie?“ pridali sa obaja ustráchaní rodičia.
„Bohužiaľ, zrejme ju uniesli,“ oznámil im smutne.
„Uniesli? Ale kto a prečo?“ vykríkol pán Eliott.
„To neviem. Ale ak dovolíte, hneď teraz musíme informovať príslušné úrady. Zostaneš tu s nimi alebo pôjdeš so mnou? Okamžite musím za Harrym,“ dokončil nekompromisne.
„Počkám. Vráťte sa skoro,“ pobozkala ho na rozlúčku a on sa premiestnil k domu svojho švagra.
V oknách na prízemí sa svietilo a za záclonami sa mihali tiene prítomných postáv. Zabúchal na dvere, ale zrejme ho nepočuli, tak vošiel dnu. Harrymu bolo okamžite jasné, že niečo nie je v poriadku a nenápadne ho odviedol do svojej pracovne.
„Musíš ísť so mnou, Harry. Pred malou chvíľou zmizlo ďalšie dievča, študentka,“ oznámil bez okolkov.
„Kde? Ako sa to stalo?“ spýtal sa a tak mu George vyrozprával všetko, čo videl a na čo si spomínal.
„Harry, tie oči... tie neboli ľudské. Ale nechápem to, nemalo to žiadne telo, videl som len tie oči.“
„Takže vlkolaka môžeme konečne definitívne škrtnúť. Myslíš, že ten únosca mohol mať na sebe nejakú napodobeninu neviditeľného plášťa?“ uvažoval nahlas Harry.
„To sa mi nezdá. Tie oči rozhodne neboli ľudské,“ opakoval jeho švagor.
„Dobre, upokoj sa. Pôjdem sa tam pozrieť,“ rozhodol a nenápadne povedal Ginny, že musí na chvíľu odísť. Potom sa spolu s Georgom preniesli tam, kde pred chvíľou zmizla tretia obeť neznámeho netvora. Ani pátranie polovice všetkých bystrozorov z oddelenia však neprinieslo žiaden úspech, a tak zúfalým rodičom nezostalo iné, než čakať, či sa ich dievčatko niekedy vráti domov.