Kapitola č. 10: Vyznanie
Vianoce sa blížili míľovými krokmi a študenti horlivo balili svoje posledné veci do školských kufrov, pretože Bradavický expres odchádzal už o pár hodín. V celej škole vládol zhon a ruch, ako vždy pred odchodom na prázdniny.
„Tak a je to. Zase máme na chvíľu pokoj,“ skonštatovala Minerva stojac uprostred davu učiteľov, ktorí vyprevádzali študentov na stanicu.
„Tak veru. Na pár dní tu zavládne ticho. Zostávaš tento rok tu, Minerva?“ spýtala sa madam Pomfreyová.
„Nie, som pozvaná k Harrymu. Zíde sa tam celá rodina, vrátane všetkých Weasleyovcov. Pôjdem si zbaliť veci a ešte večer sa k nim premiestnim krbom z riaditeľne,“ vyviedla ju z omylu kolegyňa.
„Ach, iste. Lea spomínala, že sú s Georgom tiež pozvaní. No, ja pôjdem k svojej dcére do Darwinu a urobíme si pekné sviatky,“ konštatovala Poppy.
„To bude určite krásne. Prajem šťastné a veselé Vianoce, Poppy,“ zaželala jej Minerva a rovnako sa rozlúčila aj s ostatnými profesormi. Každý z nich potom zmizol vo svojom kabinete, aby si zbalil veci, ak sa chystal stráviť sviatky mimo hrad.
George s Leou sedeli vedľa seba na gauči v jeho byte. Mlčky sledovali oheň blkotajúci v krbe a vrhajúci tieň na ich spokojné a uvoľnené tváre. Lea privrela slastne oči, keď jej George prstami zašiel do vlasov a opatrne sa s nimi hral, akoby boli to najjemnejšie, čo kedy v ruke držal. Oči upreté do plápolajúceho ohňa prezrádzali, že nad niečím opäť premýšľa. Pevnejšie ju zovrel v náručí a zhlboka sa nadýchol.
„Lea?“ oslovil ju nežne.
„Hm?“ ozvala sa neurčito bez toho, aby čo i len pootvorila oči. Cítila sa tak krásne, tak bezpečne v jeho náručí a pocit tepla sálajúceho z jeho tela ju upokojoval. Mala pri sebe muža, ktorého milovala. Viac jej v tejto chvíli ku šťastiu nebolo treba.
„Už som ti povedal, ako veľmi ťa ľúbim?“ spýtal sa zastretým hlasom.
„Dnes asi len desaťkrát, ale stále sa to dobre počúva,“ podpichla ho a konečne natočila hlavu jeho smerom. Z jeho výrazu vyčítala, že sa jej chystá niečo povedať. Niečo dôležité.
„Čo sa deje?“ spýtala sa s miernymi obavami v hlase.
„Viem, že už sme o tom hovorili, ale ten vekový rozdiel medzi nami...“ začal opatrne a odvrátil od nej zrak.
„Bože, George, vravela som ti sto snáď stokrát a zopakujem ti to znovu,“ povzdychla si a rukou sa opatrne dotkla jeho tváre a otočila mu ju tak, aby jej pozrel do očí. „Milujem ťa a žiaden vekový rozdiel, žiaden mudla ani kúzelník, nič na svete mi nezabráni v tom, aby som ťa milovala navždy. Ak neveríš mojim slovám, povedz, ako ti to mám dokázať!“
„Nie, nepochybujem o tvojich citoch. Tak ako nepochybuje o svojich. Mám len strach, že by som ťa mohol stratiť. Vstúpila si do môjho života tak náhle a celý si ho obrátila naruby. Neprežil by som, keby som ťa mal stratiť,“ vravel George úplne vážne.
„Nestratíš ma,“ tíšila ho a bozkom umlčala ďalšie jeho protesty. Keď sa ich pery od seba konečne odtrhli, nastalo ticho a oni hľadeli jeden druhému do očí.
„Vezmeš si ma?“ zazneli jeho slová ako výstrel do tmy a v jej očiach sa zaleskli slzy. Privinula sa na jeho hruď a zašepkala tichú odpoveď.
„Áno. Vezmime sa trebárs hneď teraz. Nech viac nemusím čakať, nech zaženiem všetky tvoje pochybnosti a starosti. Chcem byť navždy len tvoja.“
„Teraz? Ale... ty sa nechceš vydávať so všetkou tou parádou, čo k tomu patrí? Chceš to bez priateľov, príbuzných, známych?“ nevychádzal z údivu.
„Jediné, čo naozaj chcem, si ty a nepotrebujem k tomu nikoho. Ale ak ty chceš, aby pri tom bola tvoja rodina, počkám si. Za pocit byť navždy len tvojou mi to rozhodne stojí,“ usmiala sa.
„Tak poďme. Poznám niekoho, kto nás oddá hneď teraz,“ žmurkol na ňu a chytil ju za ruku.
„Naozaj? Veď je skoro polnoc, kam chceš ísť teraz v noci? Všetci už budú spať, počkajme do rána,“ rozosmiala sa a snažila sa ho trochu zbrzdiť. Keď povedala hneď, nemyslela si, že to vezme tak doslova. On už však otvoril dvere svojho bytu a vstúpil do riaditeľne, kde spokojne spali portréty bývalých riaditeľov. Na jednom z nich však pomaly dohasínala sviečka a za jej skromného svetla si starý bielovlasý kúzelník s polmesiačikovými okuliarmi čítal knihu. Keď začul prichádzajúcich, vzhliadol od slov napísaných na starých zažltnutých stránkach a usmial sa na tajomne sa tváriacu dvojicu. George bol trochu rozpačitý a nevedel, ako by mal začať a Lea sa krčila za ním neúspešne potláčajúc svoj chichot. Bolo to bláznivé a obaja to vedeli, ale páčil sa im ten nápad a rozhodli sa ho zrealizovať.
„Ehm, profesor Brumbál, prepáčte, že vás rušíme takto neskoro, ale mali by sme na vás jednu prosbu,“ začal rozpačito George.
„Počúvam, chlapče. Len hovor, v čom vám môžem byť nápomocný,“ povzbudil ho starec a pri jeho slovách sa začali prebúdzať aj ostatné obrazy.
„My... rozhodli sme sa s Leou, že sa chceme zobrať. Myslíte, že... no... mohli by ste nás oddať?“
„Ó, to je mi krásna novinka. Blahoželám deti, bude mi potešením uzavrieť vaše manželstvo. Kedy plánujete tú udalosť?“
„Hneď teraz, ak by vás to neobťažovalo,“ zapojila sa Lea a trochu sa zapýrila.
„Vidím, že rozhodne neváhate. Tak to má byť, dovoľte mi teda len sa prezliecť do nejakého slávnostnejšieho habitu a môžme začať,“ žmurkol na nich Albus a zmizol kdesi v obraze.
George sa rozhodol túto chvíľu aspoň trochu spríjemniť, a tak premenil stôl na niečo podobné oltáru a naň položil prstene, ktoré si dopredu pripravil pre túto príležitosť. Neplánoval to síce takto rýchlo, ale chcel ju požiadať o ruku a prstene mal už dávno. Strop začaroval podobne ako je vo Veľkej sieni, a tak sa nad nimi rozprestierala jasná obloha pokrytá hviezdami. V miestnosti vládlo prítmie a keď Lea vstúpila dnu, oblečená v letných šatách, ktoré sa Georgovi tak veľmi páčili a s rozpustenými vlasmi siahajúcimi jej až po pás, vyzerala ako víla a on z nej nespustil zrak.
Pomaly pristúpila k nemu a v tom sa vrátil aj Brumbál. Postavili sa každý na jednu stranu toho malého oltárika a podali si ruky. George sa nadýchol a potichu začal so svojim vyznaním.
„Na vonok to vyzerá,
že radujem sa bez Teba...
Keď ťa vidím v diaľave,
moja tvár sa usmeje.
Srdce sa len tíško rozbuší,
keď pozrieš sa mi do očí.
Tvoj pohľad ma priam zabíja
a nedokážem žiť bez Teba.
Vtedy srdiečko chce vykríknuť:
Milujem ťa tisíckrát
a nikdy nebudem milovať,
tak ako teraz...
Lebo ty si môj život a nikto viac,
neviem si predstaviť,
že by ma mal niekto iný rád!
Toto vyznanie je pre Teba,
lebo ľúbim a milujem len Teba.
Viem, že sú to silné slová,
no tak to cítim vždy a znova
a cítiť budem naveky.“
Keď George dokončil svoje vyznanie, utrela si Lea pár sĺz, ktoré je vyhŕkli dojatím a pozrela svojmu budúcemu manželovi do očí.
„Si pre mňa niekto veľmi vzácny,
pre Teba napíšem aj tisíc básní.
Si pre mňa rosa na lupienkoch ruží,
iba po Tebe moje srdce túži.
Si pre mňa slnko či jasná hviezda,
ver, že sa mi to všetko len nezdá.
Si pre mňa vzduch, bez ktorého nemôžem žiť,
Tvojich krásnych očí sa neviem nabažiť.
Si niekto, koho moje srdce potrebuje,
si ten, ktorý moje oči láskou zaslepuje.
Si ako kométa letiaca dráhou,
si vo mne ukrytou energiou vzácnou.
Si nekonečná túžba vo mne skrytá,
si moja láska do srdca vrytá.
Si niekto, koho potrebujem pri sebe mať,
tak ma prosím nikdy neprestaň milovať.“
Keď sa v miestnosti rozhostilo ticho a snúbenci jeden druhého spaľovali milujúcimi pohľadmi, ozval sa Albus Brumbál: „Nech tieto vyznania sú vašim manželským sľubom, ktorým sa zaväzujete milovať jeden druhého v každom okamihu svojho života, v šťastí i v nešťastí, v zdraví i chorobe, bohatstve aj chudobe. Nech vaša láska prekoná všetky prekážky a nech trvá naveky, pokým vás len smrť nerozdelí,“ požehnal im a na znak svojho sľubu si vymenili najprv prstene a hneď potom aj svoj prvý manželský bozk.
„Bolo mi cťou stať sa svedkom tohto krásneho spojenia dvoch mladých a zamilovaných ľudí,“ usmieval sa a prvé kroky novomanželov do ich spoločného bytu sprevádzal nadšený jasot a potlesk bývalých riaditeľov.