Kapitola č.33: Je na čase zmeniť to!
Hermiona sa vyhla malému plyšiakovi, ležiacemu na zemi a úspešne s podnosom s čajom došla až k stolíku v obývačke, pri ktorom sedela Aini. Malá Lillith veselo pobehovala po izbe a zvedavo sa zoznamovala s novým prostredím.
"Myslím, že sa jej tu páči," skonštatovala jej mama a vďačne sa usmiala na Hermionu, ktorá jej podávala šálku s čajom.
"Počkaj, kým bude Harry väčší. Myslím, že si s nimi užijeme ešte veľa zábavy," usmiala sa Mia a pohľadom skontrolovala chlapca spokjne spiaceho v posieľke v rohu miestnosti.
"Máš pravdu, už teraz máme s Nancy čo robiť, aby sme ju ustriehli a neublížila si," povzdychla si, no vedela, že toto sú len malé starosti oproti tým, ktoré ich ešte len čakali.
"Tak čo hovoríš na Minervinu ponuku?" zmenila odrazu tému a Hermiona sa zamyslela. naozaj ponuku ísť učiť do Bradavíc zvažovala. Mohla by sa tak vrátiť na miesto, kde toho tak veľa prežila, či už dobrého, alebo zlého. No Bradavoce boli predovšetkým jej druhým domovom a ona by sa veľmi chcela vrátiť. Váhala len preto, že sa jej nezdalo správne prevziať Harryho miesto, aj keby to bolo len dočasné. Na druhej strane, ak ho neobsadí ona, aj tak bude musieť Minerva niekoho nájsť. ďalším dovodom jej pochýb bol jej syn. Nechcela ho nechávať počas vyučovania samého, veď bol ešte taký maličký a bezbranný... potrebuje ju.
"Je to naozaj lákavá ponuka, ale..." začala nerozhodne a bez toho, aby čokoľvek povedala, pochopila Aini jej obavy.
"Som si istá, že keď Nancy zvládla vychovať Severusa a neskor mňa, zvládne Lillith a Harryho úplne bez problémov. Minerva nám určite dá k dispozícii nejakého domáceho škriatka, ktorý by jej pomohol, takže v tomto by som problém nevidela. A pokiaľ ide o to miesto... Harry by bol určite viac než potešený tým, že si jeho triedy prevzala práve ty. Spomínam si, ako sa často ponosoval na svojich bývalých učiteľov Obrany. Vraj len Remus Lupin a moj brat vás dokázali niečo naučiť," vyrukovala s ďalším argumentom a smutne sa pritom usmievala. "Vieš, toto bola jedna z tých mála pochvál, ktoré z Harryho úst zazneli na Severusovu adresu," vysvetlila potichu.
"Musíš ho pochopiť," chlácholila ju jej nová kamarátka. "Medzi tými dvoma je toho viac, než čo by dokázalo prekonať jedno ospravedlnenie. No napriek ich vzájomnej nevraživosti som si istá, že jeden druhého viac či menej tolerujú a uznávajú. Len proste nevedia, ako inak medzi sebou komunikovať a preto po sebe neustále štekajú ako dva psi," uzavrela Hermiona a obe sa pri tom prirovnaní rozosmiali.
"Viem, že Severus nie je dokonalý, ale aj on má dobré vlastnosti a predovšetkým... aj on je len človek," bránila Aini svojho brata tak, ako vždy bývalo jej zvykom, hoci chápala, že pred Hermionou to robiť nemusí.
"Každý sme nejaký. Aj keď nemožem povedať, že by bol Snape práve moj najobľúbenejší profesor, zrejme vedel, čo robil. Každý z jeho žiakov si z jeho hodín niečo odniesol, aj keď to neboli vždy len vedomosti v oblasti lektvarov," odvetila a obe rozumeli tomu, čo chce povedať.
"Tak teda prijmeš?" zopakovala Aini svoju otázku.
"Ešte sa o tom musím poradiť s Ronom, ale myslím, že so mnou možete počítať," prikývla.
"Skvelé, poviem to Minerve, bude rada. Aspoň nejaká dobrá správa v posledných dňoch," povzdychla si a obe, nezávisle na sebe, pomysleli na všetkých tých ľudí, ktorí prišli o život pri posledných útokoch a na dvoch mužov, ktorí sa pokúšajú zabrániť ďalším stratám.
"Nevieš, ako pokračuje Severusov výskum?" spýtala sa Hermiona opatrne a keď zbadala smutný výraz na Aininej tvári, vynadala si v duchu, že sa vobec pýtala.
"Takmer žiaden pokrok," priznala potichu. "Nechcem ani len pomyslieť na to, že sa mu to nepodarí, ale čas stojí proti nám všetkým a Harryho nádej umiera každým dňom."
Dlhú chvíľu obe mlčali, usrkávajúc svoj čaj, ktorý už takmer vychladol.
"Smiem sa ťa niečo opýtať?" začala Hermiona neisto a Aini ju pohľadom vyzvala, aby pokračovala.
"Prečo to medzi vami dvoma nevyšlo? Teda... viem len to, čo mi povedal Harry, teda že v tom mal prsty tvoj brat, ale nie som si istá, či som všetko dobre pochopila," pípla nesmelo a Aini sa zamračila ešte viac.
"Je to naozaj dosť chúlostivá otázka. Ver mi, že sa nad ňou sama neraz zamýšľam. Spätne si uvedomujem, že som sa správala hlúpo a keby bol na Harryho mieste ktokoľvek iný, neviem, či by mi dokázal odpustiť. Severus ma presvedčil, že je Harry rovnako nezodpovedný ako na škole a že ma proste len využil. Ja som Harryho naozaj milovala a milujem dodnes, ale v tej chvíli..." odmlčala sa.
"V tej chvíli bol pre teba tvoj brat doveryhodnejší a keď Harry zmizol, akoby tým potvrdil jeho slová," dokončila za ňu Hermiona.
"Presne tak. Stále som čakala a dúfala, že sa vráti a všetko mi vysvetlí, ale sama vieš, ako dlho bol preč. Zostala som sama s dieťaťom, bez jediného slovka vysvetlenia od neho. Ako som vtedy mala vedieť, že to bol Severus, kto zničil jediný odkaz od Harryho? Keby som vtedy ten list dostala, verím tomu, že by si ma pochybnosti našli, ale mala by som v rukách aspoň niečo," povzdychla si a Hermiona mlčky prikyvovala na znak porozumenia.
"Veľmi ho to zranilo, keď sa vrátil a videl ťa kráčať k oltáru," prezradila jej a Aini šokovane zalapala po dychu.
"On... on tam bol? Videl ma, ako sa chystám vydať za Olivera a nič neurobil?" jachtala zmätene. O tomto nevedela.
"Ver, že by niečo urobil, ale tvoj brat ho zastavil. Zabránil mu priblížiť sa k tebe a vysvetliť ti to. Ale aj keby mu to dovolil, čo by si urobila? Odložila by si svadbu a vypočula ho?" vyzvedala Hermiona a Aini sa zamyslela nad tým, čo si v tom čase o Harrym myslela.
"Máš pravdu, asi by to nič nezmenilo. Stretli sme sa až trochu neskor, no nie som hrdá na to, čo som si o ňom myslela a na to, ako som o ňom pochybovala," priznala potichu a sklonila hlavu, keď pocítila utešujúcu ruku na svojom ramene.
"Už na to nemysli. Viem, že Harry ťa naozaj miluje a nič na celom svete by jeho city k tebe nedokázalo zmeniť. Keby mal na výber, nik a nič by ho od teba neoddelilo, ale jeho zmysel pre povinnosť mu nedovolí nachať svet v rukách toho šialenca len preto, aby si užil trochu toho vlastného šťastia. Od detstva ho všetci presviedčali o tom, že je to on, kto má zachrániť náš svet pred skazou a dodnes to berie príliš vážne. Obetuje vlastné šťastie kvoli nám, i kvoli tým, ktorí si to vobec nezaslúžia," rozohnila sa Hermiona a rozhorčene prechádzala sem a tam popred stolík, pozorovaná bedlivým zrakom svojej novej priateľky.
"A vieš čo je najväčšia irónia?" spýtala sa, keď zastala a ich pohľady sa stretli.
"Netuším," priznala Aini.
"Že tvoj brat, ktorý vždy najviac protestoval proti tomu, aby sa všetci spoliehali na chlapca, ktorý ešte ani len nedokončil školu, ktorý je nezodpovedný a má schopnosti tak maximálne na porušovanie pravidiel, mu vždy pomáhal. My ostatní sme ho podporovali morálne, mnohí členovia Rádu ho ochraňovali, Snapea nevynímajúc, no v každom rozhodujúcom boji zohral veľmi doležitú úlohu, rovnako ako Harry a nepochybujem, že tentoraz tomu nebude inak. Tí dvaja sú si podobní viac, než si jeden či druhý myslí," uzavrela Hermiona a Aini s ňou musela jedine súhlasiť.
Túto iróniu si vša uvedomoval aj Severus Snape, ktorý v tej chvíli nervózne prechádzal po miestnosti, kam ho zaviedla Tanya. Na nálade mu rozhodne nepridalo to, že v rohu miestnosti sedel Potter, pohrúžený do svojich myšlienok. Odkedy odtrhol zrak od hladiny jazierka, takmer neprehovoril. Severus netušil, čo tam mohol vidieť, no podvedome sa toho obával. Čo také mohlo rozrušiť "slávneho" Harryho Pottera, ktorý toho vo svojom živote zažil viac, než mnohí oveľa starší kúzelníci?
"Poviete už konečne, čo ste tam videli?" spýtal sa nie príliš láskavým hlasom, až Harry nadskočil, ako ho prekvapil.
"Určite je to niečo, čo nám može pomocť, ale potrebujem sa nad tým zamyslieť," priznal mladší muž vážnym hlasom.
"Možno keby ste mi to povedali, podarilo by sa nám spoločne na niečo prísť," odvrkol podráždene a prevrtával svojho mladšieho kolegu zlostným pohľadom. Tak trochu pochyboval, že by bol Potter schopný prísť na nejaké riešenie, aj keď... no dobre, pomyslel si. Niekoľkokrát už sa mu podarilo ho prekvapiť, no stále ešte mal o jeho úsudku trochu pochybnosti.
"Dajte mi ešte chvíľku, už to skoro mám," nedal sa odbiť Harry a zamieril k dverám. Potreboval byť sám, potreboval rozmýšľať.
"Čo keby ste zatiaľ skúsili z mysle toho chlapca zistiť niečo viac?" navrhol a než celkom opustil miestnosť, nakukol ešte spoza dverí a zavolal na svojho bývalého profesora. "A skúste šetrnejšie metódy než tie, čo ste používali na našich "doučovaniach z lektvarov"," poradil mu a len tak- tak zmizol za dverami, inak by ho mohla zasiahnuť nejaká zblúdená kliatba od rozzúreného Snapea. Ako si ten spratok dovoľuje kritizovať jeho vyučovacie metódy?
No než sa stihol za ním rozbehnúť a vydiskutovať si to s ním, vošla dnu Tanya a za ňou chlapec, o ktorom bola reč. Už pri studni sa dohodli, že sa z jeho mysle pokúsi dostať nejaké jeho spomienky na posledné dni pred smrťou, aby tak zistili, kde sa Voldemort zdržiava. A teraz... teraz tu pred ním stál malý chlapec a pod náporom jeho ustráchaného pohľadu si naozaj musel pripustiť, že napádanie jeho mysle sposobom, ktorý praktikoval u Pottera, by nemuselo byť práve najvhodnejšie. Lenže... ako inak by to mal urobiť? Severus Snape predsa nemal rád deti, teda prinajmenšom nie tie cudzie a na nikoho nebral ohľady, samozrejme s výnimkou tých, na ktorých mu naozaj záležalo. Ešte raz pozrel na chlapca a potom na Tanyu, keď si uvedomil: Je na čase zmeniť to!