Kapitola č.32: Ukryté v tôňi
Thomas tvrdo dopadol na zem a keď vzhliadol smerom k svojim spoločníkom, všimol si, že si ho Snape premeriava svojim pohŕdavým spôsobom, s typickým snapeovským úškrnom na tvári. Čo ho však prekvapilo bolo, že k nemu natiahol ruku a keď ju prijal, pomohol mu vstať. Obaja sa zvedavo rozhliadli okolo seba a snažili sa zistiť, kde sú.
„Netušil som, že elfovia dokážu vytvárať prenášadlá,“ skonštatoval Severus, no Tanya ho hneď vyviedla z omylu.
„Nevedia. To, čo vás sem dostalo nie je prenášadlo. Teda, nie v pravom slova zmysle. Je to predmet, ktorý jediný vás dokáže preniesť na naše územie a to len vďaka tomu, že ho vytvorila naša kráľovná. Smieme ho využiť len v krajnej núdzi, pretože nemáme radi cudzincov v našom kraji,“ vysvetľovala.
„Nemusela si nás sem vodiť. Mohli sme začať s pátraním na Voldemortovom panstve,“ navrhol Harry zľahka.
„To by bola strata času. Odkedy Voldemort zabil Harryho Pottera, ten hrad je opustený, rovnako ako všetky jeho ostatné sídla. Myslíš si snáď, že sme to neoverili, než som prišla za vami?“ spražila ho pohľadom, ktorý sa mohol rovnať Snapeovmu.
„Prečo sme teda tu?“ prerušil ich Snape.
„No... možno je to hlúposť a ja som vás sem priviedla zbytočne, ale...“ začala sa vykrúcať a viedla ich húštinou bližšie k ich obydliam.
„Ale?“ spýtali sa Harry so Severusom naraz. To ju prinútilo zastaviť a pozrieť Harrymu, teda vlastne Thomasovi, do očí.
„Erume jediná mohla nahliadnuť do Studne múdrosti a vidieť, čo nás čaká. Vďaka tomu ťa mohla zachrániť a neskôr včas varovať pred jednotlivými hrozbami. Nik z nás to nedokáže, no dúfala som, že ty... Verím tomu, že ak to okrem nej niekto dokáže, si to ty. Mohlo by nás to priviesť na nejakú stopu. A ak nie, stále ešte je tu ten chlapec,“ vysvetľovala a obaja zbystrili.
„Aký chlapec?“ spýtal sa Severus zamračene.
„Čistá duša, ktorá potrebovala našu pomoc. Kráľovná Erume vyslyšala jeho volanie a hneď potom ho Voldemort zabil. Ochránila jeho dušu a po smrti jeho ľudského tela sa stal elfom,“ vysvetlila a zdalo sa, že po tomto výroku Harryho niečo napadlo.
„Ak zachránila jeho dušu tým, že z neho urobila elfa...“ začal opatrne, akoby sa bál vysloviť otázku, ktorá ho napadla. Bolo by to vôbec možné? Mohlo by byť riešenie jeho problému také jednoduché?
„Nie, Harry. Tvoja duša sa vrátila do ľudského tela, ty nie si elf,“ odpovedala jemne. Vedela, na čo myslí a bolo jej ho ľúto. Keby mohla, dokázala by ho vyliečiť, ale bol to zákon a rozkaz, ktoré nemohla porušiť, ani kvôli niekomu tak výnimočnému.
Chápavo prikývol a snažil sa zamaskovať svoje sklamanie, no obaja si to všimli a keď okolo nich prešiel, nechali ho.
„Prečo mu nemôžeš pomôcť?“ spýtal sa tvrdým hlasom Severus, pozorujúc vzďaľujúcu sa postavu Thomasa Wildea.
„Keby som mohla, urobila by som to,“ odsekla.
„Ty vieš, že môžeš. Viem toho o elfoch dosť, aby som vedel, aké máš schopnosti. Navyše po tom, čoho som bol v septembri svedkom, nemám najmenšie pochybnosti o tom, že by si ho mohla zachrániť,“ nedal sa odbiť a jeho podráždenie, ba až hnev, rástlo.
„Máš pravdu. Stačil by jediný môj zásah a on by bol opäť v poriadku, ale už som ti raz povedala: Vrátil sa, aby porazil Voldemorta. Jeho návrat mal byť a je len dočasný, kým nesplní svoju úlohu. Potom musí zomrieť,“ vysvetľovala pokojne, no do toho, aby bola pokojná, mala ďaleko.
„To je neodpustiteľne sebecké!“ zavrčal.
„Oh, a že to vravíte práve vy!“ neodpustila si a rovnako ako on dala priechod svojmu rozhorčeniu. „Váš svet ho celý ten čas využíval, neustále na jeho ramená nakladal stále väčšiu a väčšiu zodpovednosť a čo on z toho mal? Len posmešky, urážky, nenávisť, opovrhnutie... aj tých pár ľudí, ktorých miloval a ktorí milovali jeho, prišli o život a on sa s tým musel zas a znova vyrovnávať. A keď bolo konečne po všetkom, keď zachránil celý svet pred krutovládou toho monštra, zachránil váš život, očistil vaše meno, čo ste urobili vy?“ spýtala sa ho hlasom ostrejším než najostrejšia žiletka a Severus zmĺkol. Vedel, čo mala na mysli.
„Prinútil som ho vzdať sa svojej lásky,“ priznal potichu. Bolo to prvýkrát, čo to priznal nahlas a bolo to iné... aj keď to doteraz vo svojom podvedomí vedel a v podstate sa za to ospravedlnil, vysloviť to znamenalo, priznať si pravdu- krutú a definitívnu. Čo je to za človeka, čo dokáže toto urobiť inému? Dokonca po tom, čo sám zažil tú bolesť zo straty milovanej... Neodpustiteľne sebecké... koľká irónia, že povedal niečo také na adresu iných, keď sám sa ním previnil v najvyššej možnej miere.
„Je na čase nechať minulosť spať, Severus. Nenechaj, aby ovplyvnila tvoju budúcnosť. Pred tebou je niekoľko ciest a je len na tebe, ktorou sa rozhodneš vykročiť,“ snažila sa utíšiť jeho výčitky pokojným hlasom a on na ňu mlčky hľadel ako na nejaké nadpozemské stvorenie.
Tanya sa naňho smutne usmiala a nasledovala Harryho. K jej schopnostiam liečenia patrila aj schopnosť nazrieť až na dno ľudskej duše, aj keď sa dotyčný snažil ukryť svoje vlastné pocity za najhrubšie ochranné bariéry. Až doteraz ju Severus Snape nezaujímal a nemala potrebu snažiť sa ho pochopiť. Nevyužívala túto svoju schopnosť kedykoľvek sa jej zachcelo, no keď sa rozčúlil a začal na ňu chrliť výčitky, jeho ochranné bariéry padli a bez toho, aby sa snažila, zasiahla ju vlna poznania. To, čo zistila, vonkoncom nečakala. Odrazu pred ňou stál iný muž, vlastne nie... on bol stále rovnaký, lež ona naňho hľadela inými očami... očami nezastretými predsudkami a nevedomosťou.
Severus za ňou ešte dlho mlčky hľadel, kým sa za oboma rozbehol. Nevedel, čo presne sa stalo, no i on pocítil náhlu zmenu, ktorá sa udiala. Čo, alebo kto ju spôsobil, pýtal sa sám seba. Nech si to preberal zo všetkých strán, vychádzalo mu z toho jediné: ona. Lenže ako? Ako mohla jedna otravná elfka, ktorá ho tak hanebne urazila, zmeniť jeho zmýšľanie? Jeho myšlienky boli odrazu veľmi zmätené a on sa márne snažil si ich utriediť. Všetko v čo kedysi veril, všetky dôvody, ktoré podopierali jeho názory a presvedčenia, to všetko sa zrútilo ako domček z karát. Vedel, cesta k ich obnove bude dlhá a vyžiada si veľa úsilia, no bude to musieť počkať. Teraz sa musí sústrediť na splnenie ich misie, pomyslel si a vykročil za svojimi spoločníkmi. Našiel ich postávať pri osamelom jazierku. Bolo ukryté v tôni neďaleko elfskej dedinky a on nepochyboval o tom, že ide o spomínanú Studňu múdrosti, aj keď... k studni to malo ďaleko.
„Nesmieš brať všetko úplne doslovne,“ poukázala Tanya, akoby čítala jeho myšlienky a on sa znova zamračil. Obaja potom spýtavo pozreli na Harryho, ktorý neisto postával na okraji priezračného jazierka a rozhodoval sa, či nazrieť do jeho ukrytých tajomstiev.