Kapitola č.28: Čo je dané
Bradavický hrad bol prekvapivo tichý. Jeho chdobami sa ozýval len tichý šepot zvedavých študentov, ktorí si medzi sebou vymieňali informácie o dráme, ktorá sa odohrávala priamo pred ich očami. Čo sa stalo ich obľúbenému učiteľovi Obrany? Napadol ho niekto? Kam zmizol útočník?
No väčšina z nich napäto čakala, kedy im profesor Snape a madam pomfreyová oznámia, čo sa s ich profesorom deje a či bude v poriadku.
"Poppy," oslovil Severus potichu školskú ošetrovateľku. "Musíme ho hneď dostať na ošetrovňu," povedal pevným hlasom a pohľadom vyhľadal Minervu a svoju sestru. Výraz jeho tváre svedčil o tom, že sa mu to vobec nepozdáva.
Aini si rukou zakryla ústa, aby potlačila vzlyk, čo sa jej dral z hrdla, no Minerva si aj v tejto chvíli, napriek vlastným obavám, zachovala chladnú hlavu a s pomocou ostatných učiteĺov začala rozháňať zvedavých študentov preč z chodby.
"Všetci sa vrátia do Veľkej siene, alebo do svojich tried, kde počkáte na svojich profesorov," ozývalo sa z jej úst opakovane a jej kolegovia ju podporovali.
Severus s ochabnutým telom v náručí smeroval k ošetrovnim nasledovaný ošetrovateľkou a svojou sestrou. Cestou si uvedomoval nepríjemnú skutočnosť, že Thomasove telo je príliš ľahké, zdalo sa až krehké a mužova tvár bola bledšia než zvyčajne. Táto zmena Severusovi, a nielen jemu, prebiehala postupne priamo pod nosom, no až dnes... až teraz to bolo také výrazné. Opatrne ho položil na posteľ a nechal ošetrovateľku, aby urobila svoju prácu. Mlčky jej podal niekoľko lektvarov, ktoré by mohli pomocť a potom už ostávalo len čakať.
"Severus, vyučovanie o chvíľu začína. Zostaneš tu, alebo mám prevziať tvoje hodiny?" spýtala sa potichu Minerva a on na chvíľu zvažoval svoje možnosti.
"Kým sa nepreberie, je tu moja prítomnosť zbytočná. Može trvať hodiny, kým sa spämatá z toho záchvatu, takže idem do triedy. Ty zatiaľ prevezmi jeho hodiny," ukázal smerom k posteli, na ktorej ležal Thomas Wilde. Aini sedela na posteli vedľa neho a jemne hladkala jeho ruku, akoby ho chcela uistiť, že je tu s ním.
"Aini," oslovil Severus svoju sestru a ona k nemu uprela svoje veľké tmavé oči, naplnené smútkom.
"Odnesiem Nancy lektvar pre malú a poviem jej, že si tu," povedal mäkko a ona vďačne prikývla.
Kým si nebola istá, že je s Harrym sama, sedela Aini mlčky pri ňom a dívala sa na jeho tvár. Stále ešte dosť dobre nechápala, prečo sa stalo, čo sa stalo. Prečo všetka tá zodpovednosť leží na jeho ramenách? Prečo jednoducho nemožu žiť normálny život? Prečo? To bola otázka, ktorú si pokládala dnes a denne od chvíle, čo zistila, akému riziku sa v skutočnosti vystavuje jej brat a potom, keď spoznala Harryho...
Ticho, ktoré ju obklopovalo, bolo stiesňujúce, no bála sa, že len čo sa pokúsi niečo povedať, hlas ju sklame. Napokon sa predsa len osmelila a nahlas začala spomínať na ich spoločne strávené chvíle.
"Chcela by som znovu vidieť východ slnka z toho útesu, kam si ma vzal v deň svojich narodenín. Najprv sledovať hviezdami posiatu oblohu, zaželať ti všetko najlepšie k narodeninám a potom, ako prvé lúče vykúkajú spoza obzoru a pretínajú tmavú oblohu," spomínala s úsmevom.
"Znova tam zájdeme," ozval sa zachrípnutý hlas z postele a keď naňho prekvapene pozrela, jej oči sa stretli s jeho.
"Vystrašil si ma," šepla a hlas sa jej lámal, keď sa snažila ovládnuť svoje emócie. Pritiahol si ju bližšie a ona sa schúlila vedľa neho na posteli.
"To som nechce, prepáč," ospravedlňoval sa a hladkal ju po jej lesklých havraních vlasoch.
"To nič, hlavne to už nerob," odvetila potichu a úľavne si vydýchla.
"Musím ísť," povedal po chvíli mlčania a pokúsil sa posadiť, no Aini ho zatlačila späť do postele.
"Nikam nepojdeš. Zavolám madam Pomfreyovú a zostaneš ležať, kým ti nebude lepšie," karhala ho.
"Aini, nerozumieš tomu. Niekto ma čaká a ja nesmiem strácať čas," oponoval.
"Nemožeš odísť, kým nebudeš v poriadku!" trvala aj naďalej na svojom.
"Lenže ja už nikdy nebudem v poriadku! Bude to čím ďalej tým horšie a čím skor pošlem toho bastarda tam kam patrí, tým skor budem mocť ja sám skončiť s týmto šialenstvom!" kričal zúfalo a tackal sa ku dverám.
"O čom to... Harry, to nemožeš myslieť vážne!" zastavila ho tesne pri dverách. Otočil sa k nej a ich pohĺady sa stretli. Vedel, že má oňho strach a nechce ho stratiť. Ani on to nechcel, teraz, keď sú konečne opäť spolu, ale o svojom živote takmer nikdy nerozhodoval sám a teraz tomu nemalo byť inak.
"Priznaj si to, Aini! Mne už nik a nič nepomože. Aj keď mi trhá srdce pri pomyslení, že vás mám znova opustiť, nemožem s tým nič urobiť. Ak však je niečo, čo možem a musím urobiť, tak zaistiť vám bezpečnú budúcnosť bez Voldemorta," uzavrel a zavrel oči, aby nemusel hĺadieť na jej slzami zmáčanú tvár.
"Ešte to nevzdávaj, prosím! Severus robí, čo može. Daj mu ešte trochu času... daj NÁM ešte čas," žiadala naliehavo a privinula sa k nemu.
"Kiežby som ti mohol sľúbiť, že ťa nikdy neopustím," povzdychol si a tuho ju objal. Po chvíľke sa však odtiahol a zadíval sa na ňu. "Naozaj musím ísť," povedal rozhodne a ona tentoraz neprotestovala. A keď sa vrátila Poppy, boli už obaja preč.
Avšak pokiaľ išlo o Severusa Snapea, jemu sa len ťažko možno vyhnúť a pri Harryho šťastí... alebo skor nešťastí?
"Kam si myslíte, že idete, Potter?" zavrčal mu tesne pri uchu tak, aby ho počul len on. Jeho tón prinútil Harryho zastaviť sa a pozrieť svojmu bývalému profesorovi do očí.
"Urobiť to, čo musím skor, než bude neskoro," odpovedal pokojne. Severus len spýtavo zdvihol obočie a vyčkával.
"Tak dobre," rezignoval Harry a beznádejne rozhodil rukami. "Ráno na chodbe som počul hlas. A nepozerajte tak na mňa, nie som blázon!" oboril sa vzápätí, nevšímajúc si zlovestný úškrn na tvári profesora lektvarov.
"Bolo to volanie elfov. Konkrétne, jednej elfky, tej čo ma na začiatku roku uzdravila v lese," dodal a tentoraz sa víťazoslávne uškrnul on, pretože Severus zbystril svoju pozornosť.
"Čo také chcela a prečo jej volanie vyústilo v ten záchvat?" spýtal sa obozretne starší muž.
"Čaká ma v lese. Varj má informácie, ktoré by nám mohli pomocť. Ten záchvat prišiel nečakane a nemal žiadnu špecifickú príčinu," posledná poznámka v sebe ukrývala podráždený podtón a tak to Snape nechal tak.
"Idem s vami! Pod podmienkou, že ma opäť nezviaže a vy nevyužijete situáciu k tomu, aby ste si so mnou vybavili účty," rozhodol a premeriaval si svojho spoločníka podozrievavým pohľadom.
"Ako chcete. Elfka aj tak povedala, že máme spolupracovať. Zrejme sa vás už proste nezbavím," pokrčil rezignovane ramenami a vydal sa k hlavnej bráne hradu. Hlava sa mu motala a kolená sa mu podlamovali, no snažil sa ignorovať svboju slabosť, kým si to nevšimol aj Snape a bez jediného slova mu podal posilňujúci lektvar. Mlčky prikývol na znak vďaky a bok po boku vyšli z hradu, smerujúc k lesu.
Nemuseli chodiť ďaleko. Mladá elfka, s ktorou už obaja mali tú česť, stála na okraji lesa, ukrytá za vysokými stromami.
"Konečne! Už som si začínala myslieť, že sa v tebe naša pani mýlila a necháš nás napospas nášmu osudu," vyhŕkla namiesto pozdravu.
"Prišiel by aj skor, keby nebojoval o vlastný život s kliatbou, ktorá ho zabíja," zavrčal Snape, čím prekvapil všetkých prítomných, vrátane seba samého. Kde sa v ňom zrazu vzal ten ochranársky inštinkt? Teda... stále ešte ide o Pottera, nie?
"To je v poriadku, profesor. Bol som trochu indisponovaný, ale teraz sme tu obaja, takže? Viem, že sa tvoja pani na mňa hnevá, ale za svojim rozhodnutím si stojím a spravil by som to zas. To ale neznamená, že nebudem bojovať za náš a pokiaľ mi pomožete, i váš svet," začal sa brániť sám. "Tak teda prečo si tu?" spýtal sa znavene.
"Váš nepriateľ uniesol našu kráľovnú Erume," oznámila smutným hlasom a na okamih, ktorý Harrymu pripadal ako večnosť, zavládlo medzi nimi ticho.