Kapitola č.27: A čo bolo ďalej
V tú noc sa Thomas bál toho, čo mu spánok prinesie. Budú to nočné mory? Uvidí v sne tých, ktorí jeho vinou prišli o život, hoci ho mali takmer celý pred sebou? Alebo sa mu zjaví elfka, aby mu vyčinila za jeho nezodpovedné správanie a za to, že jednal napriek jej výslovnému zákazu? Nakoniec ho však únava premohla a on upadol do nepokojného spánku.
Ako očakával, objavila sa elfka a výraz jej tváre jasne svedčil o tom, že nie je ani zďaleka spokojná s vývinom situácie.
„Nepočúvol si ma,“ skonštatovala smutne.
„Prepáč, ale nemohol som inak. Milujem ju a urobil by som pre ňu všetko,“ odpovedal rozhodne.
„Si pre jednu ženu a dieťa obetovať celý svet?“ spýtala sa potichu a on pod váhou jej pohľadu musel skloniť svoj zrak.
„Nájdem spôsob, ako ho zničiť. Nenechám ho, aby vyhral!“ rozohnil sa, no ona len pokrútila hlavou.
„Spoločnými silami sme to mohli dokázať, ale teraz je neskoro. V ohrození sú oba naše svety a ja životy svojich ľudí nemôžem viac ohrozovať kvôli niekomu, kto odmieta moje rady,“ karhala ho neúprosne.
„Cením si tvoje rady a vždy môžeš počítať s mojou pomocou. Až doteraz som sa vždy držal tvojich slov,“ oponoval jej.
„Povedal si to presne: až doteraz. Ony nemali prežiť, to je cena víťazstva,“ zopakovala nekompromisne.
„Čo by si urobila ty na mojom mieste? Nechala by si zomrieť niekoho, koho miluješ viac než vlastný život?“ vykríkol zúfalo.
„Ako kráľovná elfov musím požiadavky svojho srdca podriaďovať potrebám svojho ľudu. Ty ako Vyvolený by si mal urobiť to isté,“ odvetila už miernejšie.
„Ale ja nechcem byť Vyvolený! Ja chcem len normálne žiť, po boku niekoho, kto ma bude mať rád, chcem vidieť vyrastať svoju dcéru a neskôr mať možno ďalšie deti!“ kričal s neskrývanou bolesťou. „Prečo si ma zachraňovala? Prečo som nemohol zomrieť? Konečne by som prestal cítiť tú bolesť z ich straty. Prečo si moju dušu vrátila späť, ak mám aj tak znova zomrieť? Je to všetko len kvôli Voldemortovi? Mám celý svoj život podriadiť snahe zničiť ho? Čo ak to odmietnem?“ kričal ako zmyslov zbavený, no ona mlčala. Ich pohľady sa naposledy stretli a potom... zmizla.
Na druhej strane Voldemort sa v ten deň tešil svojmu, aspoň čiastočnému, víťazstvu. Vedel, že smrť ministra spôsobí rozruch a bol rozhodnutý pritvrdiť vo svojich útokoch. Napokon by sa mu mohlo podariť zvrátiť výsledok vojny vo svoj prospech a vyjsť z toho ako definitívny víťaz.
Škrelo ho, že to do Snapeovho panstva nestihol včas a premýšľal, ako je možné, že ten otravný fagan vie o každom jeho kroku.
Odpoveď na jeho otázku prišla prekvapivo skôr, než očakával.
Rita Holoubková predstúpila pred svojho pána a triumfálne mu oznámila všetko, čo zistila. Ani najlepšie ochrany Bradavíc jej nezabránili v tom aby si našla cestu do hradu a nepozorovane sa ukryla priamo v riaditeľkinej pracovni. K Voldemortovmu potešeniu mala preňho viac cenných informácií, než ktokoľvek iný a v jeho hlave sa začínal rodiť plán. Plán na zničenie Harryho Pottera, alias Thomasa Wildea, jeho priateľov a blízkych. A ako bonus si ešte aj vyrovná účty so Severusom.
„Áno, môj drahý. Svojmu trestu neunikneš a už nebude žiaden Brumbál, ani Potter, ktorí by ťa chránili pred mojim hnevom,“ mrmlal si spokojne popod nos.
Dni od útoku na ministerstvo ubiehali hádam ešte rýchlejšie než predtým. Nanešťastie pre stranu Svetla však boli denne naplnené hrozami vojny, v ktorej Voldemort a jeho stúpenci získali navrch. Harry už nemal žiadne sny, ktoré by ho varovali pred ďalšími útokmi a tak väčšine z nich nedokázali predísť. Strát na životoch pribúdalo a vyhliadky na zlepšenie boli v nedohľadne.
Harry od chvíle neraz uvažoval nad tým, či ešte majú nádej na to, že Voldemorta porazia. Trápilo ho, že sa mu kráľovná elfov viac nezjavila. Chcel sa jej ospravedlniť za to, že nepočúvol, no vedel, že keby šlo o Aini a Lillith, alebo kohokoľvek z jeho priateľov, musel by to urobiť znovu. Chcel ju požiadať o ďalšiu šancu. Veril tomu, že spoločne by boli silnejší, no teraz... Už nemal jazvu, ktorá bola dlhé roky jeho prekliatím. Teraz by za ňu bol vďačný. Mohol by sa totiž s Voldemortom spojiť a získať aspoň nejaké informácie.
Dokonca aj Snape bol stále viac podráždený. Cítil sa bezcenný, keď len bezcieľne blúdil chodbami hradu, ktorý v záujme vlastného bezpečia nesmel opustiť. Vyučovanie a hodiny strávené v laboratóriu, venované výskumu Potterove- Wildeovej choroby, ho nenapĺňali upokojením a hoci vždy preklínal svoju úlohu špióna, dnes by za ňu bol rád. Mal by užitočné informácie, ktoré by im mohli pomocť zvrátiť výsledok bitvy.
Ubehol mesiac od chvíle, čo zomrel minister a na jeho miesto zatiaľ nastúpil Kingsley Pastorek. Nebol síce zvolený, ani oficiálne menovaný, ale v dobe, v akej sa nachádzali, potrebovali ľudia veriť, že niekto kompetentný sa za nich postaví. všetci vedeli, že je to len dočasné, avšak zatiaľ najlepšie mžné riešenie. Útoky boli stále častejšie a brutálnejšie, najmä po tom, čo sa niekoľkým väzňom podarilo utiecť z Azkabanu.
Severus svojim rýchlym krokom vkráčal do Veľkej siene a sadol si na svoje miesto pri učiteľskom stole. Vedľa obľúbenej šálky kávy ho už čakali čertsvé noviny, ktoré mali zvestovať ďalšie nepriaznivé správy. Letmo prebehol pohľadom mená ľudí, ktorí boli v noci zabití a v duchu nadával na vlastnú bezmocnosť v tomto ohľade.
"Dobré ráno, Seve," prihovorila sa mi Aini a svojim úsmevom aspoň trochu zmiernila jeho už tak mizernú náladu.
"Ahoj, kde máš malú?" spýtal sa so zdvihnutým obočím.
"Je s Nancy. Je trochu prechladnutá, tak som ju sem nechcela brať," odvetila, nalievajúc si vlastnú kávu.
"Prinesiem ti pre ňu lektvar," rozhodol sa a už- už vstával od stola, keď ho zastavila. "Ďakujem, ale nemusí to byť hneď. Najprv sa najedz," prikázala rozhodne.
"O chvíľu začína vyučovanie. Ak to chcem stihnúť predtým..." oponoval, no ona len pokrútila hlavou.
"Seve, je to len malé prechladnutie. Ak to nestihneš pred vyučovaním, zájdem za Poppy, nerob si s tým starosti," uisťovala ho. Až jej pokojný tón ho primäl opäť sa posadiť. Vedel, že by nebola taká pokojná, keby šlo o niečo vážnejšie, než len o typické prechladnutie.
"Kde je Thomas?" spýtala sa, tentoraz jej hlas nebol až taký pokojný.Až vtedy si Severus všimol, že jeho stolička pri učiteľskom stole je prádzna a zamračil sa. Nebolo zvykom, že by jeho mladší kolega vynechával raňajky. Dokonca tu býval vždy skor než on a naučil sa chodievať na hodiny i na doležité stretnutia včas.
"Naposledy som ho videl včera večer," zamrmlal a premýšľal, kde by mohol byť. To, čoho on sa obával v duchu, vyslovila Aini nahlas.
"Dúfam, že sa mu nič nestalo. Mala by som sa za ním ísť pozrieť," rozhodla sa, no tentoraz to bol on, kto ju zastavil.
"Určite sa len omeškal a nechcel by, aby si ty kvoli nemu vynechala raňajky," poučoval ju ako malé dieťa. Aini nedokázala zadržať úsmev a keby boli sami, vtisla by svojmu bratovi letmý bozk na líce, ako to často robievala ako dieťa. Avšak vedela, že by to neocenil v sále plnej jeho zvedavých študentov a tak odolala tomu pokušeniu.
Než však stihla čokoľvek povedať, aby ho popokúšala, dvere Veľkej siene sa s veľkým hlukom rozleteli a dnu vbehla nejaká siedmačka zo Slizolinu.
"Rýchlo! Profesor Wilde!" kričala smerom k učiteľskému stolu a nečakajúc na to, či ju niekto nasleduje, vybehla späť na chodbu.
Všetci učitelia a v závese za nimi i študenti boli v mihu na nohách a bežali za ňou, aby zistili, čo sa stalo.
Ako prvý dobehol na miesto Severus a pohľad, ktorý sa mu naskytol, ním trochu otriasol. Wilde,nie! Harry, opravil sa v duchu, pripomínajúc si svoje predsavzatie dať tomu mužovi šancu a začať ho nazývať jeho menom, ležal na zemi a jeho telom zmietali bolestné kŕče. Celý sa triasol a zjavne nevnímal svoje okolie. Počul za sebou niekoľkonásobné zalapanie po dychu, no nevšímal si to a hľadal v kapse svojho habitu potrebný lektvar. Naklonil sa k mužovmu telu, pevne ho chytil, aby si ešte viac neublížil, a nalial mu lektavr do krku. Nebolo to jednoduché, ale po chvíľke zápolenia sa mu to konečne podarilo a Thomasove telo v jeho náručí ochablo.