Kapitola č.24: Zvrat na ministerstve
Aini sedela pri postieľke svojej dcéry a premýšľala nad udalosťami toho dňa. Bolo to ako zlý sen, keď Thomas vtrhol do jej izby a snažil sa ju odviesť z domu. Sprvu vobec nechápala, prečo to robí a vlastne by také niečo čakala skor od Severusa či... Harryho. V tom druhom prípade si myslela, že je to nemožné a pokiaľ šlo o jej brata, no dobre, sprvu si naozaj myslela, že je to jeho pokus dostať ju z domu do Bradavíc, kde by mu bola nablízku.
Ani nevedela ako, a sedela na zemi na školských pozemkoch, schúlená v náručí muža, o ktorom si myslela, že ho nepozná. Ako veľmi sa v tom mýlila.
"Ocko je konečne s nami, moja maličká," pošepkala svojej dcérke a na perách jej žiaril šťastný úsmev. "Konečne budeme rodina, tak ako to malo byť od začiatku. Teraz nás už nič nerozdelí, sľubujem, princezná," šepkala spiacemu dieťaťu a odmietala si pripustiť, že možno o pár mesiacov bude všetko inak. Čo ak sa Severusovi nepodarí nájsť liečbu? Čo ak Harryho znova stratí? Nie, to sa nesmie stať! Nesmie, volala v duchu, jej srdce pritom naplnené zúfalou bolesťou a strachom.
"Tvoj ocko ťa veľmi ľúbi, maličká. Urobil by pre teba naozaj všetko, tak ako ja," pokračovala vo svojom tichom monológu. Odrazu na ramene pocítila niečiu ruku a zvedavo zdvihla hlavu.
"Ty nespíš, Nancy?" spýtala sa starenky.
"Bol to rušný deň," skonštatovala staršia žena.
"To rozhodne," usmiala sa na ňu Aini. "Ale aký bol strašný, taký bol nádherný," zaševelila a jej tvrá zalial rumenec.
"Stalo sa niečo, dieťa? Zdáš sa byť... nadšená?" Nancy pozorne sledovala svoje dievčatko, ktoré už dávno vyrástlo v krásnu mladú ženu.
"Som znovu šťastná, Nancy. Našla som ho... Harry sa k nám vrátil a teraz ho už nenechám odísť," povedala jej nadšene a vyrozprávala jej, ako sa to všetko zbehlo.
"To je úžasné, dievčatko, konečne bude rodina pohromade. A teraz, keď je všetko ako má byť, možeš sa konečne zmieriť so svojim bratom. Urobíš to, však, Aini?" spýtala sa a na čele sa jej objavila vráska.
"Neviem, či som na to teraz pripravená, Nancy. Ale zájdem za ním a skúsim sa s ním porozprávať, sľubujem," zamrmlala a zaumienila si, že ešte v ten večer Severusa vyhľadá.
Kingsley pohľadom prebiehal zo Severusa na Thomasa a späť.
"Vy to neviete? Minerva, nepovedala si im to?" obrátil sa na profesorku McGonagallovú, ktorá zamietavo pokrútila hlavou.
"Nebol na to čas," pripustila smutne a Severusove oči sa zúžili v očakávaní.
"Tak čo sa stalo?" nevydržal to už Thomas a spýtal sa.
"Minister je mŕtvy," oznámil im Kingsley a jeho hlas, ľadový a ostrý ako britva, preťal hrobové ticho.
"Minister?" Thomas naprázdno prehltol. Bol to on, kto šiel skontrolovať ministra, keď sa nechal odlákať Voldemortom. Zabili ho pred, alebo až po tom, čo odišiel zachrániť Aini, premýšľal a jeho pohľad bol upretý do zeme. Severus vedel, na čo myslí a rozhodol sa zakročiť, aj keď sa to trochu priečilo jeho povahe.
"Bolo potrebné, aby sme zakročili inde. Nemali sme tušenie, že je minister v ohrození. Na pochodí neboli žiadni Smrtijedi a Voldemort bol preč, nebol dovod obávať sa o jeho bezpečnosť," informoval Kingsleyho. "Okrem toho, kto zaručí, že keby sme tam aj zostali, minister by bol ešte živý? Možno už v čase, keď pán Wilde stál zoči voči Voldemortovi, bol už minister mŕtvy. V tom prípade by sme tu teraz okrem tejto smrti rozoberali aj smrť ďalších troch nevinných ľudí," vrčal podráždene.
"Severus, upokoj sa!" napomenula ho Minerva.
"Minister bol živý. Bol som očitým svedkom jeho vraždy a verte mi, bolo to až po vašom odchode. Len dúfam, že tie tri osoby, o ktorých vravíte, stáli za záchranu, pretože smrťou ministra sa mení všetko. Všetko, rozumiete?" skríkol zlostne.
"Áno pane, rozumieme," zamumlal Thomas a bez jediného slova vybehol z miestnosti plnej ľudí.
"Som si istá, že toto nebolo nutné, Kingsley. Ten mladý muž na svojich ramenách nesie viac zodpovednosti, než si myslíš a obviňuje sa už aj tak dosť," zamumlala potichu Minerva.
"Nehovoriac o tom, že aj posledné chvíle svojho života zasvätil záchrane tohto prekliateho sveta, ktorý si to možno už ani nezaslúži," oboril sa na Kingsleyho aj Severus a nasledoval Thomasa. Nie, žeby ho priamo hľadal, proste chcel byť preč od všetkých tých pokrytcov a bolo mu zle zo seba samého, keď si spomenul, že k nim ešte pred malou chvíľou sám patril.
Thomas nebol ďaleko. Len čo vyšiel z preplnenej miestnosti, zahol za roh a skryl sa v tieni najbližšieho schodiska. Znavene dosadol na najnižší schod a zložil hlavu do dlaní. Výčitky, ktoré ho vždy trápili a trápiť zrejme nikdy neprestanú, na neho doľahli svojou plnou silou.
Bol zodpovedný za smrť toľkých ľudí a dnes na jeho zoznam pribudlo ďalšie meno. Vari to nikdy neskončí? Kvoli tej prekliatej veštbe nemože ani len normálne zomrieť. Nie, to by predsa nebol Harry Potter, aby nebol niečo extra, ako by povedal Snape. Musí sa proste vrátiť len preto, aby mohol umierať pomalšie, bolestivejšie a aby zavinil smrť ešte ďalších ľudí, naozaj skvelé vyhliadky, pomyslel si trpko.
premýšľal o tom, čo by bolo, keby počúvol elfku. Podarilo by sa mu zachrániť ministra, keby ponechal Aini jej osudu? Ale to predsa nemohol urobiť a elfka to vedela. Veď kto by dokázal nechať ženu, ktorú miluje, mučiť a zabiť? On rozhodne nie. Pokúsi sa nájsť iný sposob, akým s Voldemortom zatočiť, nech si elfka vraví čo chce. Kým sa nevzdá, nie je nič stratené, povzbudzoval v duchu sám seba, hoci jeho voľa a sila bojovať dávno ochabli.
Severus zbadal mladého muža sedieť na poslednom schode veľkého schodiska. Bolo tam šero a len vďaka svojim vycvičeným zmyslom si ho vobec všimol a podišiel k nemu. Tak, aby ho nik okrem mladého muža nepočul, zašepkal:
"Za hodinu v mojom kabinete, Potter. Som si istý, že cestu poznáte," zatiahol svojim typickým tónom, vyhradeným výslovne pre Harryho. Duša chlapca, v mužskom tele, razom spozornela a Thomas zamrzol na mieste.
"Čo... čo prosím?" spýtal sa vyjavene.
"Nie je nutné predstierať, že neviete, o čom hovorím, pán Potter. Videl a počul som, čo ste povedali mojej sestre dnes na pozemkoch. Hádam si nemyslíte, že nechám náš istý malý nočný rozhovor bez odozvy?" uškrnul sa, spomínajúc na noc, keď si pripadal ako totálny blázon. Dnes už našťastie vedel, že tam niekde musel byť Thomas, skrytý pod tým prekliatym neviditeľným plášťo. Šikovná vecička, taký plášť, pomyslel si snáď už po stýkrát, odkedy o ňom vedel.
"A...Áno, pane," zamumlal Thomas a jeho hlas rozhodne neznel ako hlas dospelého muža, lež skor ako hlas vyplašeného študenta, ktorý v tom tele stále ešte driemal.