Kapitola č.23: Vypustiť paru
Dvere riaditeľne sa nečakane rozleteli a než sa Minerva stihla spamätať z prvotného šoku, Severus Snape sa nad ňou týčil a hnev z neho doslova sršal.
"Vedela si to? Celý ten čas si vedela pravdu a nepovedala si mi ani jedno slovo? Vedela si, že si to vyčítam a napriek tomu si ma nechala myslieť si, že je mŕtvy, hoci nie je. Prečo, Minerva? Čo také spravil, že ste všetci len na jeho strane a mňa, úbožiaka Snapea, nechávate v nevedomosti? Veď čo už ten hnusný slizký netopier može cítiť, však? Niečo ako výčitky svedomia, alebo pocit viny on nepozná, alebo sa mýlim? To je to, čo si o mne vy všetci myslíte? Ale to sa veľmi mýlite! Mýlite sa, rozumieš? Aj ja som len človek, len človek!" soptel ako zmyslov zbavený a prechádzal miestnosťou tam a späť.
Riaditeľka len nechápavo sledovala a mlčky počúvala príval jeho výčitiek, kým pochopila, o čom vlastne hovorí.
"On ti to povedal?" spýtala sa prekvapene, keď znavený Severus klesol do voľného kresla a zložil hlavu do dlaní.
"Nie, tým sa náš pán dokonalý neobťažoval, tak ani nik iný," zavrčal a prebodával ju pohľadom. Čo však Minervu zarazilo bolo, že v jeho očiach nevidela hnev, ale bolesť. Severus si vskutku vyčítal Harryho smrť a keby vedel, kto Thomas skutočne je, ušetril by si toto trápenie a veci by možno boli jednoduchšie. A ona, osoba, ktorej veril, ho sklamala. Klamala mu a nebola k nemu úprimná. V snahe pomocť Harrymu- Thomasovi, zabudla na priateľa, ktorý hoci to nedával najavo tak okato, potreboval ju.
"Odpusť, Severus. Harry nechcel, aby to niekto vedel a mne to zveril len preto, aby som mu uverila. Chcel z toho, že to nik nebude vedieť, vyťažiť výhodu proti Voldemortovi," vysvetlila potichu, no vedela, že je to len chabá výhovorka.
"Ako dlho ma už poznáš, Minerva? Ako dlho som pracoval pre Rád ako špión? Všetky doležité tajomstvá Rádu boli u mňa v bezpečí. Myslíš si, že by som nedokázal udržať ešte toto jedno? Myslel som si, že tvoja dovera vo mňa je väčšia," povzdychol si smutne a chystal sa odísť, no pri dverách ho zastavila.
"Chcela som ti to povedať a neraz som ho presviedčala, aby ti to povedal. Bolo to však jeho tajomstvo a ja som s tým nemohla nič urobiť. A potom, čo ho zasiahla tá kliatba, myslel si, že bude lepšie ak to zostane tajomstvom. Nechcel dávať novú nádej tým, ktorí za ním smútili. Veril tomu, že keď sa s tým zmieria teraz, bude to lepšie, ako keby sa na pár mesiacov vrátil a potom by naozaj zomrel," zamumlala potichu a on ju zarazene počúval.
Bol zdrvený predstavou, že mu o tom nepovedali, pretože mu neveria, ale Wildeove, či vlastne Potterove dovody boli logické a pochopiteľné.
"Merlin, tá jeho kliatba..." zaúpel a nechcel ani pomyslieť na to, ako sa táto situácia podpíše na Aini a na ich vzájomnom vzťahu. "Ak sa mi nepodarí nájsť sposob, ako ho vyliečiť, Ani to úplne zlomí," zašepkal potichu a ona naňho prekvapene pozrela.
"Aini o tom vie?"
"Áno, povedal jej to pred chvíľou. Ak sa nemýlim, stále ešte sedia pred hradom a snažia sa vynahradiť si čas, o ktorý mojou vinou prišli," zamumlal a skutočne sa cítil previnilo, nielen za to, že tých dvoch od seba oddelil, napriek ich skutočnej a úprimnej láske. Odrazu pocítil výčitky za všetky tie roky, počas ktorých sa k POtterovi správal ako totálny idiot a potom, všetko to, čo povedal Wildeovi... Bolo to azda nejaké znamenie, ktoré mu malo pomocť odčiniť svoje chyby? Vrátil sa Potter do ich života, aby mu dal možnosť sa ospravedlniť?
"Kiežby mal Harry viac času... tí dvaja by si to po tom všetko zaslúžili a ty tiež. Severus, máš možnosť sa im obom ospravedlniť a začaťodznova. Prosím, nepremárni svoju šancu tým, že si na Thomasovi budeš vylievať zlosť za to, že ti nepovedal pravdu," dohovárala mu pokojne a s úľavou sledovala, ako sa trochu uvoľnil.
"Máš pravdu, Minerva. Je na čase zmiesť to zo stola a zjesť, čo som si nadrobil. Hádam, že by som mohol začať tým lektvarom, ktorý by mu mohol pomocť," premýšľal nahlas.
"Som si istá, že to by obaja ocenili," pritakala s miernym úsmevom.
"Stále však ešte nechápem, ako to dokázal. Viem, že už dvakrát prežil, ale jeho telo..." nedokončil. Stále ešte si vyčítal, že mal Harryho telo vziať so sebou, keď sa s Lillith vrátil do Bradavíc. Uchránil by ho tej potupy, ktorú mu Voldemort pripravil.
"Jeho telo je a navždy bude mŕtve, ale Harryho duša bola silnejšia než Voldemortova nenávisť, ktorá ho mala zabiť. A potom... stále je tu ešte veštba, ktorá práve jeho predurčuje k tomu, aby ho zabil práve on. Ver mi, že on sám by si radšej prial zomrieť a konečne túto zodpovednosť nechať na niekom inom," odpovedala smutne.
Tomuto faktu Severus naozaj mohol rozumieť. Mohol Pottera nenávidieť, a predsa mu jeho osud nezávidel. Aj keď, dávna nenávisť bola v tejto chvíli akoby zázrakom preč a zostal len zvláštny pocit krivdy, sposobenej jamesom, Harryho otcom. Ale chlapec za chyby svojho otca naozaj nemože, mal si to uvedomiť už dávno. Tak prečo mu to došlo až teraz, keďje ten chlapec na prahu života a smrti? Bolo to azda tým, že na rozdiel od neho, dokázal Harry prekonať všetky prekážky, vrátane smrti, aby si pre seba ukradol aspoň chvíľku šťastia so ženou, ktorú miluje? Možno. Od dnešného dňa totiž Severus nemal najmenšie pochybnosti o tom, že Harry jeho sestru naozaj miluje.
Veď kvoli nej bol schopný odísť z rozhodujúcej bitvy, len aby ju zachránil. Bolo to hlúpe a hodné typického nebelvíra, ktorý najprv koná a až potom myslí, ale bol to ten najväčší dokaz o jeho láske, ktorý potreboval k tomu, aby im vo vzťahu ďalej nebránil.
"Urobím čo bude v mojich silách," povedal napokon a chystal sa odísť.
"O tom nepochybujem. Uvidíme sa teda večer na porade," rozlúčila sa s ním a pokračovala v písaní úradného dokumentu, ktorý potrebovala čo najskor odoslať.
Keď sa v ten večer po akcii všetci stretli na schodzi Rádu, atmosféra bola napätá. Nik neprehovoril, kým do miestnosti ladne a takmer nepozorovane vstúpil Severus a v závese za ním Thomas. V tom okamihu sa však všetko zmenilo a Kingsley, inak vždy veľmi tichý a uvážlivý muž, sa na nich oboril.
"Možete mi vy dvaja láskavo vysvetliť, kam ste sa podeli? Len tak si zmiznúť uprostred boja?" kričal rozčúlený vedúci bystrozorského oddelenia a celý jeho postoj i výraz jeho tváre jasne svedčil o tom, že je nahnevaný, naozaj nahnevaný.
"Sledovali sme Voldemorta, boj bol takmer na konci a vy ste mali všetko pod kontrolou," priznal potichu Thomas, ohromený Kingsleyho výbuchom.
"Tak pod kontrolou? Ako mi teda vysvetlíte, čo sa stalo?" vrčal a z očí mu doslova sršali blesky. Nepríjemný pocit zvieral Thomasov žalúdok a on pohľadom vyhľadal Snapea, akoby dúfal v jeho podporu. Severus nesklamal.
"Čo také sa stalo, že tu vyvádzaš ako šialenec, Kingsley?" spýtal sa obozretne a dvaja muži sa navzájom prebodávali pohľadom.