Kapitola č.22: Ja viem
Nemusela na svoju šancu hovoriť s ním čakať príliš dlho. Čakal na nich na konci tunelu, aby im pomohol vyjsť von a prejsť okolo zúrivej vŕby bez zranenia.
Natiahol k Aini ruky a ona mu vďačne podala dieťa a natiahla k nemu ruku, keď jej pomáhal von.
„Ďakujem. Za všetko, čo ste pre nás dnes urobili. Ani si nespomínam, či sme sa vzájomne predstavili, vtedy pri bráne,“ usmiala sa nesmelo.
„Nemal som to potešenie. Som Thomas Wilde, učiteľ Obrany proti čiernej mágii, teší ma,“ natiahol k nej svoju ruku.
„Aini Snapeová,“ odpovedala na oplátku.
„Vrátili ste sa k rodnému priezvisku?“ spýtal sa prekvapene. Očakával, že bude naďalej niesť meno svojho manžela.
„No, vlastne nie. Oficiálne používam meno svojho zosnulého manžela, ale skôr kvôli jeho pamiatke. Bola som vydatá len krátko a nestihla som si na to meno ešte dosť dobre zvyknúť,“ vysvetľovala zahanbene. Nepredpokladala, že by vedel o jej manželstve.
„Chápem,“ prikývol a kráčal po jej boku smerom ku škole. V náručí niesol svoju dcéru a bolesť, ktorú cítil, zatienila nekonečná radosť z toho čarovného okamihu. Kochal sa pohľadom na jej jemnú tváričku, jej žiarivý úsmev, rovnako krásny ako úsmev jej matky. Jemné čierne vlásky sa je mierne vlnili a teraz povievali vo vetre. Dievčatko si ho na oplátku zvedavo obzeralo a radostne žvatlalo.
Studený vietor prenikol až do morku ich kostí a Aini sa jemne otriasla od zimy. Thomas pohotovo použil ohrievacie kúzlo, za čo si vyslúžil vďačný úsmev. Svoju dcéru tuhšie zamotal do plášťa, ktorý mal oblečený, aby neprechladla.
„Máte veľmi rád deti, však?“ spýtala sa potichu, keď už dlhšie neodolala pokušeniu klásť otázky. „Ospravedlňujem sa za svojho brata. To čo povedal, bolo...“
„To je v poriadku, vy za to nemôžete. Je dospelý a má svoju vlastnú hlavu,“ zastavil ju príkro a ona hneď zmĺkla.
„Máte nejakú vlastnú rodinu?“ spýtala sa znovu zvedavo. Thomas na chvíľu zaváhal, no potom len smutne pokrútil hlavou.
„Vlastným pričinením som prišiel o ženu, ktorú som miloval viac než svoj život a následne som stratil aj možnosť byť so svojou dcérkou,“ zamumlal potichu.
„Ony... ony zomreli?“ spýtala sa priškrteným hlasom.
„Nie! To nie, okolnosti však spôsobili, že sme sa jeden druhému odcudzili a už nie cesty späť,“ poponáhľal sa s odpoveďou.
„Ste si istý, že nie je nič, čím by sa to dalo zachrániť? Ak ju naozaj milujete ako vravíte, prečo za ňou nezájdete a nepoviete jej to?“ naliehala.
„Vy na jej mieste by ste počúvali?“ spýtal sa obozretne a zastavil sa tak, aby jej videl do očí.
„Ja... nepoznám okolnosti, ktoré medzi vás vstúpili, ale... ale viem, ako to bolí, keď sú odlúčení dvaja, ktorí sa naozaj milujú,“ priznala potichu a v očiach sa jej zaleskli slzy.
„Myslím, že je to lepšie tak, ako to je. Nemám už veľa času a ona sa snáď zmierila s tým, že už nie som a nebudem súčasťou jej života. Načo otvárať staré rany, keď za chvíľku aj tak vyprší môj čas,“ krútil hlavou v nesúhlase.
„To si možno myslíte vy, ale ja nie. V mojom živote sú okamihy, ktoré by som rada zmenila, rada by som vrátila čas, aby som mohla vziať späť slová, ktoré som v hneve povedala. Ublížila som mužovi, ktorý ma miloval a ktorého som milovala ja, ale je neskoro. On je mŕtvy a už sa nevráti. Dala by som všetko, aby som s ním mohla stráviť ešte aspoň jeden deň a povedať mu, ako veľmi mi chýba, ako veľmi ho milujem a vždy budem. Chcela by som ho späť, hoc len na ten jeden deň,“ vybuchla náhle a po tvári jej stekali slzy. Stres z dnešného dňa a jeho príbeh, tak podobný tomu jej a Harryho, ju vrátili späť k myšlienkam, ktoré ju dusili a ona ich viac nedokázala držať v sebe.
„Keby sa vrátil, hoc len na pár dní, nebojíš sa toho, že bolesť z jeho opätovnej straty bude horšia než teraz?“ spýtal sa Thomas, ktorý medzitým dal dieťa do náručia pestúnky a poslal ju do hradu, aby vyhľadala riaditeľku. Zosunul sa na zem, kde sedela vzlykajúca Aini a ustarane sledoval jej tvár. „Keby sa Harry vrátil a povedal ti, že má pred sebou len pár týždňov, než ťa bude musieť znova opustiť, nebolo by to len horšie než už to je?“ naliehal na ňu, veľmi sa premáhajúc, aby ju nezovrel vo svojom náručí, aby ju utíšil.
„Horšie než je to teraz už to byť nemôže a aspoň by som ho nenechala odísť s vedomím, že ho nenávidím, pretože to nie je pravda,“ vzlykala a bolo jej jedno, že sa so svojimi pocitmi zdôveruje úplne cudziemu človeku. Akosi vedela, že on ju môže pochopiť. „Vždy som ho milovala a nikdy neprestanem,“ priznala potichu a to už sa Thomas neovládol a pritiahol si ju k sebe, pevne ju zvierajúc v náručí.
„Ja viem, láska moja, viem. Nikdy som o tom nepochyboval a všetko čo som robil, robil som pre nás,“ šepkal jej do vlasov a nedokázal potlačiť vlastné slzy. Od včerajšej noci sa tak veľmi bál, že ju nadobro stratí... Nie, nemôže od nej znovu odísť bez toho, aby jej nepovedal, že ju nikdy neprestal milovať. Jeho rozhodnutie zatajiť jej pravdu bolo podkopané jej úprimným vyznaním a on vedel, že aj keby pred sebou mal len týždeň života, chce ho stráviť s ňou a ich dcérkou. Musel jej to povedať, nemohol mlčať, tak ako to nemohol zatajiť pred svojimi priateľmi. Voldemort to už aj tak vie a to bol jeho jediný dôvod, prečo to chcel tajiť. Teraz to už nemalo zmysel.
„Chcel som ti to všetko vysvetliť, ale bolo neskoro. Opusť, že som ťa opustil bez toho, aby som ti to všetko povedal,“ pokračoval vo svojich slovách a cítil, ako v jeho náručí stuhla. S tvárou zmáčanou od sĺz naňho nechápavo hľadela a otázka jej zamrela na perách.
„Viem, že je to bláznivé a možno tomu nebudeš veriť, láska, ale v tomto tele som ja, Harry,“ vysvetlil potichu a ona šokovane zalapala po dychu.
„Čože? To predsa... Harry?“ spýtala sa skusmo a natiahla ruku k jeho tvári. Namiesto hladkej pokožky, ktorú vždy cítila pod svojimi prstami, keď hladkala Harryho tvár, cítila tvár zhrubnutú vráskami a ryhami, ktoré boli dôsledkami starostí. Thomas vzal do svojich dlaní jej ruku, v ktorej stále ešte zvierala brošňu modrého scarabea. Jemne roztvoril jej dlaň a prstami prešiel po malom chrobákovi.
„Patrila mojej mame a keď som ju našiel, vedel som, že ju chcem dať žene, ktorú budem navždy milovať,“ priznal potichu. „V tú noc, v deň tvojich narodenín som to urobiť nestihol, ale netúžil som po inom, než aby si bola mojou ženou... naveky. Keby som vedel, že svojim odchodom do Labyrintu spustím lavínu udalostí, ktoré nás doviedli až sem...“ Thomas vedel, že hovorí nesúvislo, ale v tej chvíli mu to bolo jedno. Chcel, aby Aini pochopila, že okrem nej nebola na svete žiadna iná žena, ktorá by preňho znamenala to, čo ona.
„Och Merlin, si to naozaj ty, Harry?“ vzlykla a hrča v jej hrdle rástla. Nebola schopná povedať viac, vrhla sa mu do náručia a ticho plakala, tentoraz od radosti a úľavy.
„Prečo? Prečo si mlčal!“ vyčítala mu a svojou drobnou päsťou ho udierala do hrude.
“Nechcel som ti ublížiť. Myslel som, že takto to bude pre vás jednoduchšie. Zvlášť teraz, keď...“ nedokončil. Odtiahla sa od neho a vyhľadala jeho oči.
„Takže je to pravda? Naozaj... zomieraš?“ šepla nečujne.
„Tvoj brat robí čo môže, aby mi pomohol,“ povedal namiesto odpovede.
„Môj brat,“ zopakovala trpko, no on ju umlčal prstom položeným na jej pery.
„Viem, že sa naňho hneváš, ale mala by si mu odpustiť. Robil to preto, že ťa má rád. Láska robí z ľudí bláznov, dokonca aj z takých ako je tvoj brat,“ dohováral jej mäkko.
„Po tom všetkom čo ti urobil ho brániš?“ spýtala sa prekvapene.
„Medzi nami je toho viac a ver mi, ešte veľa času ubehne, kým mu úplne odpustím, ale môžem chápať, čo ho k jeho činom viedlo. Myslel si, že robí to najlepšie pre teba a aspoň toto jedno máme spoločné. Prosím, skús sa s ním porozprávať a dať mu ešte jednu šancu. Ste rodina a v týchto časoch musí rodina držať pohromade. On je bez teba stratený, Aini, potrebuje ťa,“ opakoval.
„Nemôžem tomu uveriť, Harry. Si tu.. si so mnou...prosím, neopúšťaj ma znovu, neprežila by som to,“ prosila naliehavo a schúlila sa v jeho náručí.
„Zostanem s tebou tak dlho, ako len budem môcť,“ sľúbil a svoj sľub spečatil letmým bozkom do vlasov.
Boli natoľko zaujatí jeden druhým, že si nevšimli postavu, ktorá ich sledovala. Severus Snape, ukrytý za neďalekým stromom, vypočul ich rozhovor a šokovane sledoval, ako sa dvaja mladí ľudia, odlúčení jeho vinou, znovu našli. Nerozumel ničomu z toho. Bol stratený a nevedel, čo robiť.