Kapitola č.17: Čo je lepšie?
Severus zbesilo listoval vo svojich poznámkach a snažil sa spomenúť si na každý potrebný detail, ktorý by mohol byť nápomocný. Nenávidel pocit, že je bezmocný a v Albusovom prípade to tak vskutku bolo. Zlyhal na plnej čiare a nikdy si to neodpustil. Možno by to teraz mohol napraviť, pomyslel si. Nemohol síce povedať, že by mu na živote toho otravného parazita záležalo, ale tiež si neželal ďalšiu zbytočnú smrť, nech už šlo o kohokoľvek. On sám bol nepriamo zodpovedný za niekoľko úmrtí a nechcel si na účet pripísať ďalšiu, ak tomu mohol zabrániť.
Pohrúžil sa do svojich poznámok a tesne pred Thomasovým príchodom pripravil niekoľko potrebných lektvarov, ktoré mal ešte stále uschované vo svojich zásobách.
Thomas si ostražito prezeral majtra lektvarov, keď vstúpil do jeho pracovne. Snažil sa nedať najavo nervozitu, ktorú pociťoval. V hlave sa mu vynorilo množstvo nie práve najrpíjemnejších spomienok, niektoré odohrávajúce sa práve v tejto miestnosti.
"Nestojte tam ako soľný stĺp, nemám na vás celý deň," zavrčal Snape spoza stola a ukázal na voľnú stoličku.
"Akoby ja som nemal na práci nič lepšie," zašomral si popod nos. Dosť neskoro si uvedomil, že Snape mal oči a uši vždy všade.
"Ja vás tu nedržím, Wilde. Ide o váš posraný život a ak chcete za pár dní ležať v hrobe, prosím, dvere sú hneď za vami," vybuchol naštvane, no Thomas sa ani nepohol.
"Takže, ak sme si ujasnili, čo chcete, čo keby sme sa pustili do práce?" zatiahol sarkasticky a Thomas poslušne prikývol.
Zabralo im zhruba hodinu, kým Thomas vypil všetky lektvary, vypočul si Snapeove informácie o jeho pokroku a dostal inštrukcie o tom, ako a kedy užívať ktoré lektvary, aby jeho telo príliš nezoslablo, a aby nemal bolesti.
Keď Thomas konečne osamel v súkromí svojich komnát, oprel sa chrbtom o dvere, akoby chcel vlastným telom brániť každému, kto by sa pokúšal narušiť jeho samotu, zosunul sa na zem a zaboril hlavu do dlaní. Krutý fakt, že zomrie a tentoraz mu niet pomoci, ho naplno zasiahli a on si dovolil sa na chvíľu poddať svojej bezmocnosti. Uvažoval o tom, aký obrovský rozdiel je v tom, keď človek zomrie náhle a nepripravený, než keď má pred sebou mesiace či dokonca roky, aby sa na všetko pripravil. Čo je lepšie? Nevedel. Len nedávno všetko tak náhle stratil a teraz... teraz to mal stratiť ešte skor, než sa mu podarilo získať to späť. To predsa nie je fér! volal zúfalo v duchu a ako odpoveď sa mu v hlave ozval sarkastický hlas jeho profesora lektvarov: "Život nie je fér, Potter. Kedy si to konečne uvedomíte?"
"Už mi to došlo, profesor, vďaka," zamumlal potichu a hodnú chvíľu neprítomne pozeral pred seba. jeho pohľad bol zastretý a zúrivo bojoval so slzami, ktoré sa ho snažili premocť. Chrbtom ruky zotrel osamelú slzu, ktorej sa podarilo uniknúť pomedzi zavreté oči, aby si prerazila cestu po jeho tvári.
Nečakane rýchlo vyskočil na nohy, ktoré sa mu razom podlomili a on sa musel oprieť o stenu, kým si nebol istejší. Z kapsy vytiahol fľaštičku s lektvarom od Snapea a celú ju vypil. Nestaral sa o to, či je to skutočne účinný liek, alebo jed... jednak by ho Snape pravdepodobne neotrávil a aj keby, možno by to tak bolo lepšie. Trvalo to len pár minút, kým sa jeho telom rozlialo známe teplo a on opäť našiel svoju stratenú silu. Prešiel do kúpeľne. Predtým, než pojde za Ronom a Hermionou, potrebuje poriadne dlhú, teplú sprchu. Rozhovor, na ktorý sa chystal, určite nebude jednoduchý. Mohol len dúfať, že ho jeho priatelia pochopi a podržia ho teraz, keď jeho život opäť visí na hrane. Aj keď, kedy nevisel, pomyslel si trpko a vliezol do sprchy, spomínajúc na všetko, čo vo svojom krátkom živote prežil.
Hermiona práve ukladala malého Harryho do postieľky, keď sa domom rozľahlo známe puknutie sprevádzajúce premiestňovanie. Podľa Rona sa sem mohol dostať len Thomas. Bola veľmi netrpezlivá v očakávaní jeho príchodu a neustále sledovala hodiny. Bála sa, aby zranenie, o ktorom jej Ron povedal, nebolo príliš vážne. Stále ešte si nebola celkom istá, čo si má o Thoamsovi myslieť, ale bolo jej jasné, že im všetkým zachránil život. Musela len zistiť, prečo a ako sa mu to podarilo. Jej ďalšie pochybnosti sa týkali miesta, na ktoré ju prenieslo prenášadlo. Bolo to tak doverne známe a pritom úplne cudzie... niektoré veci jej pripomínali Harryho, aj keď si nebola vedomá toho, žeby Harry vlastnil podobný dom. Ibaže... ibaže by to bolo ako s Thomasom a nepovedal im o tom. Ron jej slová potvrdil, keď sa k nej vrátil a jej nesmierne odľahlo, že je v poriadku. Mrzelo ju, že im Harry nedoveroval natoľko, aby im povedal naozaj o všetkom. Vždy boli vo všetkom spolu a nemali pred sebou tajomstvá... aspoň teda ona s Ronom nemali žiadne pred Harrym. Čo sa stalo, že tá dovera nebola vzájomná, pýtala sa sama seba zas a znova. Odpoveď však nepoznala a jediný človek, ktorý jej ju mohol dať, bol mŕtvy.
Uistila sa, že jej maličký je v poriadku a pomaly sa prepadáva do ríše svojich detských sníčkov, ponáhľala sa do vedľajšej izbe, odkiaľ k nej doliehali dva mužské hlasy.
"Ste v poriadku, Thomas?" bola jej prvá otázka, keď sa k nemu prihnala a skúmavo si ho prezerala.
Na jeho tvári pohrával mierny úsmev a ich pohľady sa stretli.
"Som v pohode, Mia," uistil ju obzvlášť jemným hlasom, ktorý ju zarazil. A nielen ju. Ron sa hneď zamračil a postavil sa vedľa svojej manželky.
"Prepáčte," ospravedlnil sa, keď si uvedomil svoju chybu a otočil sa k nim chrbtom. Podišiel k jednému z kresiel a posadil sa, čakajúc, kým ho budú nasledovať. "Predpokladám, že vám obom dlžím vysvetlenie," začal a zhlboka sa nadýchol. jeho priatelia naňho spýtavo hľadeli a mlčky čakali.
"Můžem vás požiadať len o jedno? Neprerušujte ma, kým budem hovoriť. Verte mi, nie je to pre mňa jednoduché," žiadal potichu a oni opäť mlčky prikývli.
"Tak teda... moje meno je Thomas Wilde a predtým, než som prišiel do Bradavíc a neohlásene vpadol do vašich životov, ležal som dva roky u sv. Munga, ako obeť mozkomorovho bozku," vysvetlil a posunkom zarazil Hermionu, ktorá si už hrýzla peru, aby odolala pokušeniu vysloviť svoj prúd otázok.
"Bol som dva roky v bezvedomí, áno, moja duša bola nenávratne preč, zostalo len telo a keďže nebol nik, kto by rozhodol o ukončení mojho života, udržiavali ma pri živote pomocou vyživovacích lektvarov. Takto to šlo až dovtedy, kým..." zarazil sa naprázdno prehltol. Sklonil hlavu a nervózne škubal uvoľnenú nitku na kresle, kým pokračoval.
"Thomas Wilde¨, ktorého poznáte vy, v skutočnosti nie je Thomas. Toto je jeho telo, jeho hlas, jeho mágia, ktoré používam, ale duša v tom tele nie je jeho. Ja som bol predurčený k tomu, aby som zničil Voldemorta a tak keď ma zabil, moja duša sa nejakým, mne zatiaľ neznámym sposobom prevtelila do tohto tela. Viem, že je to pre vás možno nepochopiteľné, ale... ja som... som..." náhle to nedokázal vysloviť, no to už bola Hermiona na nohách a kľakla si na zem pred jeho kreslo. Rukou ho chytila za bradu a prinútila ho pozrieť jej do očí, ktoré boli naplnené zmesou bolesti, radosti, sklamania i šťastia zároveň. Po lícach jej stekali slzy, no ona si ich nevšímala.
"Harry?" šepla potichu a on prikývol.
"Áno Mia, som to ja. Prepáč, že som vám to nepovedal hneď, ale.." snažil sa to vysvetliť, no zjavne ho nepočúvala.
"To nie je.. nie, to predsa... Harry," habkala a napokon, neschopná ďalšieho slova ho prudko objala a vzlykala mu na ramene. "Harry, ty žiješ! Žiješ!" plakala nahlas a on ju len tuho objal a hladkal po chrbte v snahe upokojiť ju. Jeho pohľad spočinul na Ronovi, ktorý stále ešte zmätene sledoval celú situáciu, akoby to bol len sen.
"Ron?" odvážil sa ho osloviť.
"Harry, kamarát..." hlas sa mu zadrhol a váhavo podišiel bližšie. "Je to... také divné," zamrmlal, dívajúc sa do očí cudzieho človeka, no vedel, že tam vnútri je jeho najlepší priateľ.
"Prečo si nám to nepovedal?" vyčítala mu Hermiona, keď sa trochu upokojila a udrela ho svojou drobnou päsťou do hrude. Z úst mu vykĺzol tichý ston, ktorý sa snažil zamaskovať kašĺom, no ona si to všimla.
"Och, Harry, prepáč. Ron mi vravel o tom, že si zranený. Pomohla ti madam Pomfreyová?" uisťovala sa a v očiach opäť ten známy strach.
"Liečby zaberie trochu času, ale ujal sa toho Snape," zaklamal a v duchu si nadával, že to robí opäť. Klame svojim priateľom, aby ich chránil.
"Liečba? Čo ti ten bastard spravil?" nedala sa odbi´t a pod ťarchou jej pohľadu napokon vyšiel s pravdou von. nesmierne mu odľahlo, že može svoj osud opäť zdieĺať s tými, čo mu stáli vždy po boku.
"Ale Snape má na dosah riešenie, takže to bude v pohode," dodal napokon a hoci sám tým slovám neveril, všetci sa upreli k tej jedinej nádeji, ktorá svietila ako maják v tme na ceste do budúcnosti.
"Prečo si nám neveril, Harry? Prečo si nám nepovedal pravdu hneď na začiatku? Tak veľmi to bolelo," priznala Hermiona potichu a on sklonil hlavu pod ťarchou vlastných výčitiek svedomia.
"Prepáčte, ale nemohol som inak. nechcel som nikoho ohroziť a potom... bol tu moment prevapenia, ktorý by mi mohol pomocť Voldemorta poraziť. A keby sa mi pritom niečo stalo... vedel som, že je pre vás ťažké sa s mojou smrťou zmieriť a keby ste tým mali prejsť znovu... zdalo sa mi to takto správne," odovodňoval svoje rozhodnutie. "nebolo pre mńa jednoduché sloedovať, ako sa trápite, verte mi. V ten deň, keď som prišiel do Bradavíc, stretol som Aini a vedel som, že ak ju nechám odísť, už ju ani svoju dcéru možno nikdy neuvidím. Mal som jej povedať pravdu, mal som jej znovu zlomiť srdce, ktoré sa začalo pomaly hojiť? Trhalo mi srdce, keď som ju nechal odísť bez jediného slova," šepkal bolestne. "Potom som stretol vás dvoch a hoci ste boli milí, vedel som, že mi neveríte. Tak veľmi som to chcel povedať, chcel ťa objať a povedať ti, nech neplačeš, Mia... ver mi, že to nebolo ľahké," zopakoval a po tomto vyhlásení medzi nimi nastalo ticho.
Odrazu sa Hermiona postavila a bez jediného slova odišla. Thomas si vymenil nechápavé pohľady s Ronom, no všetko sa vyjasnilo, keď sa vrátila s dieťaťom v náručí.
"Prepáč, že som ti ho vtedy odmietla ukázať," ospravedlnila sa a vložila spiace dieťa Thomasovi do náručia. "Keby sme vedeli, že si to ty, chceli by sme, aby si mu šiel za krstného," začala opatrne, no Thomas ju zastavil.
"Bola by to pre mňa česť, naozaj, ale netráp sa tým. George mu bude skvelým krstným otcom," uistil ich a oni prikývli.
Jeho oči sa teraz upierali len a len na dieťa, ktoré spokojne spinkalo a mierne sa usmievalo.
"Rád ťa konečne spoznávam, Harry. Verím tomu, že svojim rodičom robíš a budeš robiť obrovskú radosť. Nedovolím, aby sa komukoľvek z vás niečo stalo, to ti sľubujem," šepkal tomu malému uzlíčku vo svojom náručí a v duchu si prisahal, že toto dieťa nikdy nesmie vyrastať samé, bez rodičov,. Nie, kým tomu on bude mocť zabrániť.