Kapitola č.16: Smrť na jazyku
Minerva McGonagallová znepokojene sledovala, ako sa dvaja jej kolegovia a súčasne priatelia, áno, oboch ich považovala za priateľov, či dokonca synov, snažia navzájom zraniť. Vedela, prečo to robia. Severus si chcel dokázať, že je stále ešte v dobrej kondícii a možno jej i ostatným chcel týmto súbojom demonštrovať, že je dosť schopný brániť sa proti Voldemortovi sám. A Thomas? Nie Thomas, ale Harry stál proti Severusovi a hoci to starší muž netušil, potreboval si týmto nie práve najrozumnejším spôsobom vyrovnať účty. Nie, žeby to k niečomu viedlo, pomyslela si v duchu, ale sama s tým nemohla nič robiť, len sa prizerať tomuto nezmyslu.
Upokojila sa až po chvíli, keď si uvedomila, že ani jeden z účastníkov súboja, nevkladá do boja všetok svoj potenciál. Snažili sa jeden druhého pokoriť, unaviť a prinútiť uznať porážku, ale ani jeden nechcel toho druhého skutočne vážne zraniť. Dokonca ich kolo s jazykom prilepeným k podnebiu a Bolaclavare na Severusove vlasy, vyčarovalo na jej tvári úsmev. Ako malé deti, povzdychla si v duchu. Potešene si uvedomila, ako Severusa ochromila Thoamsova schopnosť neverbálnej mágie, no v tom sa všetko nečakane zvrtlo.
Severus stratil kontrolu nad svojim rozhodnutím nebojovať naplno a jeho posledné útoky boli viac než agresívne. S hrôzou jasne vpísanou v tvári sledovala, ako Thomasove telo letelo cez celé pódium a náraz vyrazil mladému mužovy dych. To, čo sa odohralo potom, ju doslova zdvihlo zo stoličky a než si stihla uvedomiť čo robí, bežala k pódiu, aby zistila, čo je s najmladším členom učiteľského zboru.
Čím bližšie k pódiu sa ocitla, tým viac očakávala zábrany, ktoré by ju nepustili. Dúfala, že si poradí s Thomasovým štítovým kúzlom, aby sa k nemu dostala, no nebolo to potrebné. Štít padol vo chvíli, keď Severusova kliatba zasiahla toho, kto štít vyčaroval, Thomasa. Zlá predtucha ju prinútila otriasť sa od hrôzy a rukou si zakryla ústa, ako zdesene šepkala: „Nie, to nemôže... to nie, prosím! Nie znovu!“
„Žije?“ spýtala sa roztraseným hlasom Severusa, ktorý sa skláňal nad bezvládnym telom. Výraz jeho tváre bol zvláštne napätý, pery zovreté do úzkej linky a jeho oči nepreniknuteľné, keď pozrel na riaditeľku.
„Musí na ošetrovňu,“ zamumlal takmer nečujne a uložil telo svojho kolegu na vyčarované nosidlá.
Madam Pomfreyová spražila prísnym pohľadom všetkých prichádzajúcich, no bez akýchkoľvek dlhých rečí sa ujala svojho pacienta. Nik sa ju nepokúsil vyrušiť a tak len mlčky sledovali, ako aplikuje hojivé kúzla a masti na doráňané a popálené telo.
„Bude v poriadku?“ spýtal sa Severus dutým hlasom. Výčitky svedomia naňho doľahli celou svojou váhou a on sa cítil naozaj mizerne. Toto nechcel, to rozhodne nie.
„Ľutujem... ak ste ma chceli zabiť, Voldemort vás predbehol,“ ozval sa chrčivý hlas z postele, keď Thomas otvoril oči a rozhliadol sa okolo seba.
„Čože?“ Severus sa nezmohol na žiadnu inteligentnú odpoveď a tak len vyjavene civel na muža ležiaceho na posteli.
„Som si istý, že vám bude madam Pomfreyová vďačná, že som vďaka vám musel splniť svoj sľub,“ uškrnul sa Thomas prv, než sa jeho tvár skrivila v bolestnej grimase.
„Aký sľub máš na mysli, Thomas?“ spýtala sa opatrne Minerva, ktorá si konečne vydýchla a našla svoj stratený hlas.
„Že sa po dueli okamžite vráti na ošetrovňu,“ odpovedala miesto neho Poppy a spražila Thomasa zlostným pohľadom. „Mala som však na mysli v stave, v akom som vás prepustila,“ vrčala.
„Ups, to ste nezdôraznila,“ šepol Thomas a zatváril sa najnevinnejšie, ako len mohol.
„Že ja sa vôbec obťažujem. Mňa tu aj tak nikto nepočúva a každý si robí čo chce,“ frflala a obväz, ktorý obmotávala okolo Thomasovej ruky utiahla silnejšie, než bolo nutné, až sykol od bolesti. Ošetrovateľka síce povolila, no nekomentovala to, zatiaľčo Severus Snape spokojne prekrížil ruky na prsiach a škodoradostne sa usmieval.
„Smiem vedieť, čo mala znamenať tá poznámka o tom, že ma Voldeort predbehol v snahe zabiť vás? Pokiaľ ma zrak neklame, stále žijete,“ neodpustil si svoju typickú štipľavú poznámku, ktorou sa snažil zamaskovať vlastnú úľavu.
„Aj Albus Brumbál žil ešte nejaký čas po tom, čo ho zasiahla Voldemortova kliatba, keď si nasadil gauntov prsteň,“ odpovedal potichu a miestnosť sa ponorila do zlovestného ticha.
„Gauntov prsteň? Myslíte ten...“ jachtal a v spomienkach sa vrátil k dňu, keď tá príšerná kliatba odsúdila jeho najlepšieho priateľa, človeka, ktorému nadovšetko dôveroval, na smrť. V mysli si prebral slová, ktoré práve počul a hrôza z pravdy naňho udrela celou svojou silou. Spýtavo pozrel na Minervu, aby potvrdila Thomasove slová.
„Voldemort včera napadol Rona s Hermionou v ich dome. Thomas mal ďalší varovný sen a nebyť jeho rýchleho zásahu...“ nechala vetu nedokončenú.
Severus presunul svoj pohľad na muža ležiaceho na posteli. Vrelo to v ňom ako v Longbottomovom kotlíku tesne pred výbuchom.
„To vás nenapadlo povedať mi to skôr? Mohli sme to spomaliť a získať viac času, ale nie! Vy ste si museli hrať na hrdinu a niečo si dokazovať, však? Nechýbalo veľa a bol by som vás zabil, vy korunovaný idiot!“ kričal naňho ako na nejakého študenta.
„Pár mesiacov k dobru, čo je mi to platné. Potrebujem prežiť len dovtedy, kým nezničím Voldemorta. Potom je mi to jedno, nie je nikto a nič, kto by sa zaujímal o môj bezcenný život,“ precedil pomedzi zuby Thomas a jeho pohľad sa stretol so Snapeovým.
„Thomas, tak nehovor,“ pokarhala ho mierne Minerva.
„Viete dobre, že je to pravda. Stratil som všetkých a všetko... zrejme na tom, že je táto práca prekliata niečo bude,“ snažil sa to zahovoriť, no márne.
Severus pozrel von oknom, len aby nemusel pozerať ani na jedného zo svojich spoločníkov a zamyslel sa. Odkedy bol tou kliatbou zasiahnutý Albus, urobil niekoľko pokusov a vo výskume prestal až po riaditeľovej smrti. Jeho poznámky však stále ešte ležali v zásuvke jeho stolu, v hrubých kožených doskách, v ktorých uchovával svoje najcennejšie poznatky k výrobe lektvarov a tvorbe nových kúzel, čo bola jeho niekedy až chorobná záľuba.
„Za tri hodiny v mojej pracovni,“ ozval sa po chvíli a zamieril k dverám. „Pripravím všetko potrebné. Nie, že budete meškať,“ zavrčal a už ho nebolo.
„Stavím sa, že keby vedel, že som jeho bývalý obľúbený študent, nastraží mi po ceste zámerne niekoľko prekážok, aby som prišiel neskôr a mohol mi strhnúť body, či dať trest,“ uškrnul sa.
„Si k nemu nespravodlivý, Harry. Práve sa ti snaží pomôcť,“ pokarhala ho Minerva.
„On ku mne tiež nebol nikdy spravodlivý. Dokonca ani svojej sestre nedovolil udržiavať vzťah so mnou, len preto, že šlo o mňa,“ bránil sa a ona musela uznať, že má pravdu.
„Ver mi, že to ľutuje,“ povedala.
„Máte pravdu, ľutuje. Dúfam len, že bude Aini rozumná a vráti sa. Potrebujú jeden druhého navzájom, obzvlášť keď ja...“ naprázdno prehltol. Teplá dlaň na jeho ramene trochu utíšila zúriace tornádo v jeho vnútri a on uprel svoj pohľad na strop, zbesilo žmurkajúc, aby zahnal dotieravé slzy.
„Dúfal som, že by som ich mohol získať späť a začať nanovo, ale teraz... s mojimi vyhliadkami do budúcnosti bude lepšie, ak Aini nezistí, kto som. Ublížilo by jej to,“ šepkal viac menej pre seba.
„Povieš to Ronovi a Hermione?“ spýtala sa riaditeľka potichu a on mlčky prikývol.
„Dlžím im vysvetlenie toho, čo sa včera v noci stalo. Navyše som ich poslal do svojho domu, budú sa dožadovať odpovedí, obzvlášť Mia,“ povzdychol si. „Zájdem za nimi hneď, len čo skončím so Snapeom a jeho hókusmi pokusmi o predĺženie tohto prekliateho života,“ dodal trpko a ani jeden z nich neprehovoril, až kým nebol čas vydať sa na cestu do podzemia, vydať sa na milosť a nemilosť prerasteného netopiera.