Kapitola č.15: Duel
V to ráno sa Thomas necítil práve vo forme, ale ani za nič by to nepriznal. Nedá predsa Snapeovi ďalšiu zámienku k tomu, aby sa mu vysmieval. Bude s ním bojovať a dá do toho všetko, akoby to bol skutočný boj. Medzi nimi vlastne pôjde o skutočný boj. Nie Thomas, ale Harry, má so Snapeom ešte nevybavené niektoré účty. Aj keď... po tom rozhovore behom prvého školského dňa, toho pri Harryho hrobe, čosi sa v jeho postoji k bývalému profesorovi zmenilo. Možno to bolo to jednoduché, avšak úprimné ospravedlnenie, ktoré Snape vyslovil, keď si myslel, že hovorí s mŕtvym.
Pri tej predstave sa Thomas uškrnul a bol rád, že pri sebe v tej chvíli mal svoj neviditeľný plášť. Sprvu sa mu tá predstava, pohovoriť si so Snapeom a presvedčiť ho o tom, že zošalel, zdala zábavná, ale keď sa ich rozhovor začal uberať smerom, ktorým sa ubnáveral... Nie, nemohol Snapea nenávidieť. Možno mu nebude môcť celkom odpustiť to, že ho pripravil o jedinú ženu, ktorú kedy miloval a s ňou aj o dcéru, ktorú zbožňoval už len preto, že bola, ale nenávisť? Nie, nenávisť bola príliš silným výrazom pre to, čo v skutočnosti cítil.
„Môžem už ísť? Snape ma prizabije ešte skôr, než duel začne, ak prídem neskoro,“ ponosoval sa Thomas, keď na ošetrovňu vstúpila madam Pomfreyová.
„Mám sto chutí zamknúť vás tu a nepustiť odtiaľto na krok,“ odfrkla si pohoršene a premeriavala si ho nasupeným pohľadom.
„Ale no tak, madam Pomfreyová! Veď o chvíľu ma tu máte späť,“ uisťoval ju a pokúšal sa pritom tváriť čo najnevinnejšie.
„Áno, ale v akom stave. Odmietam prevziať zodpovednosť za váš život, ak ho takto dobrovoľne riskujete,“ osopila sa naňho.
„Za svoj život zodpovedám ja sám a nech by sa stalo čokoľvek, len ja som za to zodpovedný. Ak chcete, dám vám to aj písomne, len už ma konečne pustite,“ nedal sa zastaviť a ona si len povzdychla.
„Toto vypijete, hneď!“ povedala rozhodne a strčila mu do ruky jednu za druhou, asi päť fľaštičiek s lektvarmi. Chutili odporne ako vždy, ale len čo sa postavil na nohy, cítil sa lepšie.
„Vďaka,“ zamumlal a venoval jej jeden zo svojich vďačných úsmevov.
„Po dueli nech ste hneď tu!“ prikázala ostro a než stihol protestovať, zmizla za dverami svojej kancelárie.
Thomas sa teda vybral do Veľkej siene, kde už sa zhromaždili všetci študenti a napäto očakávali, čo sa bude diať. Zvesť o tom, že sa proti sebe postaví profesor Wilde s profesorom Snapeom prilákala nielen ich, ale aj všetkých učiteľov a hradných duchov. Thomas sa trochu nervózne poobzeral a skúmal výrazy v ich tvárach. Odrazu si spomenul, ako sa pred rokmi ocitol v podobnej situácii, len proti nemu nestál Snape, ale Draco Malfoy.
Severus Snape stál opretý o pódium a zjavne nevenoval pozornosť svojmu publiku, až kým v diaľke nevidel prichádzať svojho protivníka. Zlomyseľne sa uškrnul a s triumfálny a nanajvýš sebavedomým výrazom vyšiel tri schody vedúce na pódium.
„Dobré ráno,“ pozdravil Thomas zvučným hlasom a šum vo Veľkej sieni utíchol, dokonca ani nemusel použiť Sonorus. „Som rád, že ste sa tu zišli v takom hojnom počte a dúfam, že s rovnakým nadšením budete navštevovať aj následné kurzy v krúžku, kde už neuvidíte žiaden simulovaný súboj medzi svojimi učiteľmi, ale vy sami sa postavíte tvárou v tvár svojim priateľom i nepriateľom,“ povedal a prísne si premeral všetkých študentov, obzvlášť nebelvírčanov a zmijozelčanov, ktorí na seba nenávistne zazerali. Ani po tých rokoch ešte medzifakultná rivalita neskončila, povzdychol si v duchu smutne.
„Tak teda... s profesorom Snapeom vám názorne ukážeme, ako taký duel môže vyzerať. Keďže už trochu poznám rozsah sily svojho protivníka, ktorý ako verím ma nebude šetriť,“ úkosom pozrel na Snapea, ktorý spýtavo zdvihol obočie, no aj naďalej mlčal. „Poprosil by som vás preto, aby ste trochu odstúpili od pódia, aby som mohl vytvoriť potrebný štít, ktorý by zabránil, aby vás nejaká zblúdilá kliatba zasiahla,“ prikázal a v miestnosti to zašumelo, ako sa všetci začali tlačiť čo najďalej od pódia, avšak neustále sa snažiac udržať si dobrý výhľad.
Keď bolo všetko zabezpečené a Thomas si bol istý, že nikoho, okrem neho samého, nezasiahne žiadna Snapeova kliatba, ešte raz pozrel na Minervu, ktorá sa tvárila viac než nesúhlasne, no zároveň sa na jej tvári zrkadlili obavy. Povzbudzujúco sa na ňu usmial a potom už sa venoval len a len svojmu protivníkovi.
„Pripravený, profesor?“ spýtal sa Snape a slovo profesor z jeho úst znelo ako nejaká nechutná urážka.
„Ja vždy,“ odvetil pokojne a podišiel bližšie, uklonil sa a potom, tak ako pravidlá súboja určovali, odstúpil o tri kroky než zaujal bojový postoj a čakal...
Snape, ako sa dalo predpokladať, zaútočil skôr, než si ktokoľvek stihol uvedomiť, že súboj začal. Našťastie Thomas to očakával a poľahky jeho útok odrazil štítovým kúzlom. Nezdržiaval sa viac a sám na neho vyslal svoju kliatbu.
„Protego!“ vystrelil Snape pohotovo a jeho prútik urobil takmer lenivý oblúk, keď jeho majiteľ vyčarovával štít. Čo však neočakával bola druhá kliatba, tentoraz neverbálna, ktorú Thomas vyslal hneď vzápätí a narazila do Snapea, ktorý zrušil štít a chystal sa vyslať vlastné kúzlo. Ani sa nenazdal a ležal na chrbte ako omráčený.
Dav v miestnosti radostne pokrikoval, ako väčšina študentov fandila Thomasovi. Len niektorí zo zmijozelu mali problémy rozhodnúť sa, na koho strane vlastne stoja. Snape bol vedúci ich fakulty a ako takého by ho mali podporovať. Ale ani jeden z nich nemohol popierať, že Thomas Wilde bol dobrý, ako učiteľ i ako človek. Aj keď každý z nich by túto skutočnosť poprel hoc aj po Veritasérom.
Severus bol v mihu na nohách a nenávistne pohľadom prebodával svojho súpera.
„Impedimenta!“ zvolal v rovnakej chvíli, ako Thomas zakričal:
„Protego!“
Štít poľahky vstrebal znehybňujúcu kliatbu a dvaja muži, navzájom udržiavajúc očný kontakt bojovali ďalej.
„Klihando!“ zamrmlal Snape potichu, keď si bol istý, že Thomasov štít značne ochabol po dobrej pol hodine zúrivého a nanajvýš vyrovnaného boja. Dúfal, že keď Wilde nebude môcť vysloviť kliatbu, ľahko ho dorazí. Víťazoslávne sa uškrnul, keď Thomas otvoril ústa v snahe znova zaútočiť. V očiach mladšieho muža sa zračilo poznanie, no namiesto strachu či rezignácie sa mu v očiach nebezpečne zablyslo. ´Chceš sa hrať, Snape? Fajn, tak sa budeme hrať, pomyslel si a v duchu vyslovil kliatbu, ktorá razom zasiahla stále sa ešte škeriaceho Snapea. Bolaclavare!´
Snapeove vlasy sa odrazu sformovali do zvláštneho tvaru a tentoraz všetci v sieni, od študentov až po učiteľov, vybuchli do hlasného smiechu, keď sa okolo jeho hlavy začali vznášať bublinky zo šampónu.
„Finite!“ zavrčal Snape a jeho tvár doslova blčala hnevom. Thomas sa len tak- tak uhol modrému blesku a ďalšia kliatba Everte Startin ho odhodila o niekoľko metrov ďalej. Len vďaka štítu, ktorý chránil pódium, nepadlo jeho telo medzi prizerajúci dav študentov. Sila nárazu ho na okamih ochromila a preto keď Snape vyslovil svoju finálnu kliatbu, zasiahla ho naplno.
„Prominence!“ zavrčal Snape kliatbu, ktorú nik už dlhé roky nepoužil, pretože vyžadovala veľmi veľký magický potenciál útočníka. Ten však Severusovi nechýbal a bez problémov na Thomasa vyslal kúzlo, ktorého jadrom bola žhnúca magma a obalom horiaci plyn.
Účinok, ktorý toto kúzlo malo, však ochromilo aj Severusa samotného. Predpokladal, že Wilde vyčaruje aspoň minimálny ochranný štít, ktorý by účinky kúzla aspoň trochu pohltili. On sám ho chcel zrušiť vo chvíli, keď by k tomuto štítu doletelo. Nemal v úmysle Wildea zabiť, len ho postrašiť a prinútiť ho uznať, že nie je lepší ako on. Zrejme však situáciu podcenil a keď si uvedomil, že jeho protivník leží na zemi, nehybný a v bezvedomí.
„Hlavne nech nie je mŕtvy,“ prosil v duchu a srdce mu div že nevyskočilo z hrude, keď sa náhlil k svojmu kolegovi, uistiť sa, že ho nezabil.