Kapitola č.14: Obavy
Minerva sa vrátila do riaditeľne a unavene sa zviezla do svojho obľúbeného kresla. Rezignovane zložila hlavu do dlaní a pomedzi prsty jej začali stekať slané slzy. Nebolo to tak dávno, čo plakala naposledy. Bolo to v deň, keď sa dozvedela o Harryho smrti. Ten chlapec bol pre ňu viac, než len študent. Rovnako ako Albus, aj ona si ho obľúbila od prvého dňa, čo prekročil prah školy a mala ho úprimne rada ako vnuka, ktorého nikdy nemala. Keď sa pred časom dozvedela, že je mŕtvy, zlomilo ju to. Už toľkokrát to vyzeralo, že Harry prežije každý Voldemortov pokus o vraždu, rovnako ako všetky iné nástrahy života. A hoci vedela, že nie je nesmrteľný, nikdy si nechcela pripustiť, že ten deň raz nadíde. Len Albus, len on jediný vedel, ako sa vtedy cítila. On sám bol Harryho smrťou veľmi zarmútený a tak keď sa tu znenazdajky objavil Thomas... spomienku na ich prvé stretnutie mala stále v živej pamäti.
Sedela za stolom vo svojej pracovni a premýšľala o tom, kde zoženie nového učiteľa Obrany proti čiernej mágii. Aini Snapeová odišla len pred pár minútami a ona osamela so svojimi problémami. Neprišla na nič lepšie, než na to, že požiada o pomoc Kingsleyho Pastorka. Dúfala, že by jej mohol doporučiť nejakého bývalého bystrozora, na ktorého by sa mohla spoľahnúť a nemusela by sa obávať o jeho lojalitu. Už- už vytahovala čistý pergamen a chcela začať písať, keď sa v riaditeľni ozval zvuk, o ktorom si myslela, že ho už nikdy nezačuje.
Od chvíle, čo zaujala miesto v riaditeľni, podnikla Minerva niekoľko zmien. Jednou z nich bolo aj to, že doplnila ochranné kúzla okolo školy a umožnila sem prístup bývalým študentom. Každému, kto kedy ukončil túto školu od doby, čo bola riadioteľkou, darovala malý prívesok, ktorý slúžil ako kľúč k ochranným kúzlam okolo školy. Uistila sa, aby sa tento artefakt nedostal do nesprávnych rúk a tak ho očarovala. Len bývalý študent, alebo niekto, komu študent dôveroval, mohol využiť jeho moc a navštíviť školu, ak neprichádzal so zlým úmyslom. Každý jeden prívesok, ktorý darovala, bol jedinečný a každý bol prepojený s riaditeľnou. Podľa zvuku mohla odhaliť, ktorý z príveskov bol použitý, ak niekto bez jej vedomia prešiel bezpečnostnou bariérou.
Zvuk, ktorý sa riaditeľňou rozľahol, signalizoval, že niekto vstúpil na školské pozemky. Čo však bolo viac než zvláštne bolo, že to bol Harryho prívesok, ktorý si našiel cestu cez zabezpečenie školy. Lenže to predsa nebolo možné... Harry je mŕtvy. Ubehli zhruba dva týždne od jeho pohrebu a ona sama videla jeho telo, ktoré uložili do bielej hrobky vedľa Brumbála. Ešte raz sa presvedčila o tom, že to bol jeho prívesok a ponáhľala sa naproti nečakanému hosťovi. Bola zvedavá, komu Harry svoj prívesok daroval a čo neznámeho privádza až sem. Vedela, že to nebude Ron, Hermiona ani Aini. Každý z nich mal svoj vlastný a iná možnosť ju nenapadala.
Zastavila sa na poslednom schode tesne pred hlavným vchodom, kde sa práve nejaký muž dohadoval so Severusom o tom, že potrebuje hovoriť s riaditeľkou. Vraj sa chce prihlásiť na to voľné miesto učiteľa Obrany. Mohla to byť náhoda? Pochybovala o tom a než sa stihol Severus spamätať, schladila jeho hnev a viedla Thomasa Wildea do svojej pracovne.
Ostražito sledovala muža, podopierajúceho sa barlami a ponúkla mu voľné kreslo.
„Ďakujem vám za prijatie, pani profesorka,“ odvetil s unaveným úsmevom.
„Ušetrime si tie formality a prejdime k veci, pán Wilde. Rada by som vedela, čo vás sem skutočne priviedlo a odkiaľ beriete istotu, že ste ten, koho by som na to miesto mala prijať,“ prešla rovno k veci a prebodávala ho pohľadom.
„Isteže. Možno by som mal začať vysvetlením toho, ako som sa sem dostal a kto v skutočnosti som,“ zamumlal potichu a jeho pohľad zablúdil k portrétu bývalého riaditeľa. Albus Brumbál naňho hľadel a v jeho očiach sa zračila zvláštna zmes záujmu a podozrenia.
„Áno, skutočne by som ocenila, keby ste mi vysvetlili, ako ste sa dostali k prívesku pána Pottera,“ pritakala Mienrva ostrejšie, než mala v pláne.
Thomas siahol rukou na prívesok, ktorý voľne odpočíval na jeho hrudi a smutne pozrel na riaditeľku. Nevedel, odkiaľ by mal začať.
„Neviem, kde začať,“ priznal nahlas a výraz jeho tváre sa náhle zmenil na bolestný a smutný zároveň. Po bojovnosti a sile, ktorú predviedol v hale pred Severusom Snapeom odrazu nebolo ani vidu ani slychu. V kresle pred riaditeľkou sedel zlomený muž, ktorý sa zdal stratený. Thomas sa zhlboka nadýchol a so zavretými očami začal rozprávať svoj príbeh.
„Muž, na ktorého sa dívate, je Thomas Wilde. Tridsaťpäť ročný ministerský úradník, ktorý toho v živote veľa nedokázal. Jeho život skončil pred dvoma rokmi, keď skrížil cestu mozkomorom, ktorí ho pripravili o to jediné, čo v živote ešte mal- jeho dušu. Z Thomasa Wildea, muža bez rodiny a priateľov, zostala len bezduchá schránka, neschopná myslieť, cítiť či žiť...“ vysvetľoval, no neodvážil sa otvoriť oči a pozrieť do zmätenej tváre riaditeľky.
„Ministerstvo odmietlo priznať chybu a prevziať zodpovednosť za to, že neustriehla mozkomorov a došlo k tomuto... incidentu. Keďže bol Thomas bez rodiny, nemal kto rozhodnúť o jeho osude a tak ministerstvo nariadilo tri roky povinnej hospitalozácie u sv. Munga. Všetci vedeli, že nie je žiadna šanca na to, aby sa niekedy prebral a tak ho len pomocou vyživovacích lektvarov udržiavali pri živote, aby mu po troch rokoch na rozkaz ministerských úradníkov mohli ukončiť jeho trápenie,“ povedal trpko a konečne sa jeho pohľad stretol s Minerviným.
„Ako sa vám podarilo vrátiť späť?“ spýtala sa pošepky a podľa jej výrazu bolo jasné, že ničomu nerozumie.
„Duša Thomasa Wildea je nenávratne preč. To telo, ktoré po ňom zostalo, však poslúžilo ako nový domov pre dušu, ktorá zrejme ešte nebola pripravená opustiť tento svet. Prebral som sa u sv. Munga pred dvoma týždňami... dva dni po svojej smrti som sa ocitol v tomto tele, nechápajúc, čo sa stalo,“ priznal potichu. Pohľadom naplneným zúfalstvom pozrel na riaditeľku a prosil o pomoc.
„Pani profesorka, prosím... pomôžte mi! Neviem, komu inému to môžem povedať. Budú ma považovať za blázna, nebudú mi veriť. Preto som tu... Bradavice vždy boli mojim jediným skutočným domovom a teraz, keď sa nemôžem vátiť do svojho domu...“ povzdychol si.
„Pre Merlina! Chcete povedať, že... kto v skutočnosti ste?“ jachtala, no odpoveď poznala skôr, než ju vyslovil.
„To som ja, Harry! Voldemort ma zabil, keď som sa snažil pomôcť Snapeovi a mojej maličkej dcérke... moje telo je a navždy už bude mŕtve, no moja úloha na tomto svete ešte nie je splnená a ja som sa ocitol tu, v tomto tele,“ bezradne rozhodil rukami.
„To nemôže byť pravda. Harry Potter je mŕtvy!“ zvolala zúfalo, zmietaná medzi túžbou uveriť tomu, že pred ňou sedí chlapec, o ktorom si myslela, že navždy stratila, a obozretnosťou, ktorá ju nútila byť v strehu.
„Spýtajte sa ma na čokoľvek, aby ste mi verili. Pokojne mi dajte Veritasérum, len mi prosím verte, som to ja a bez vašej pomoci...“ žiadal naliehavo a naprázdno prehltol.
Minerva bezradne pozrela na Albusa a nemo ho prosila o pomoc.
„Keď si Voldemort myslel, že ťa zabil po tom, čo si zničil všetky jeho viteály, čo sa stalo?“ spýtal sa Brumbál a podozrievavo si ho prezeral.
„Ujasnili sme si pár vecí a keď som sa spýtal kde sme, povedali ste, že to miesto som vybral ja. Pripomínalo mi to Kings Cross,“ odpovedal so smutným úsmevom.
„Môj ty bože, Harry,“ šepkala neveriacky a do očí sa jej tlačili slzy. Pomaly obišla stôl a zastala tesne pred ním, akoby nemohla veriť vlastným očiam a ušiam. Chlapec, ktorého oplakala, sa jej vrátil. Síce v inom tele, ale bol to on. „Si to naozaj ty, Harry?“ spýtala sa opatrne a on prikývol.
„Harry, chlapče...“ ozval sa Brumbál a v jeho očiach sa rovnako oko v Minerviných, leskli slzy. „Chlapče drahý... vedel som, že nás ešte neraz prekvapíš,“ usmial sa smutne.
„Nie som si istý, pane, či som stál o takéto prekvapenie,“ odvrkol trpko. „Ani len zomrieť nemôžem normálne!“ zvolal zúfalo a postavil sa tesne k obrazu svojho učiteľa, radcu a priateľa. „Vedeli ste to? Vedeli ste, že nie som na druhom svete a že musím žiť?“ spýtal sa potichšie.
„Nie, môj chlapče. Čakali sme tu na teba s tvojimi rodičmi. Niekedy trvá dlhšie, kým nová duša nájde svoju cestu k tým, ktorí ju očakávajú. Mysleli sme, že ťa len neičo zdržalo. Po tom, čo mi Minerva povedala, som sa bál toho, že sa k nám naozaj pridáš navždy,“ povzdychol si skrúšene starý muž.
„Radšej by som tam bol s vami, verte mi,“ priznal so sklopenou hlavou.
„Čo to vravíš, Harry?“ spýtala sa zdesene Minerva a začala ním triasť, aby sa spamätal.
„Prišiel som o všetko, pani profesorka. Stratil som svoj život a hoci mám nové telo a žijem... čo je mi to platné? Nik ma nepozná a všetko čo som doteraz vybudoval: priateľstvá, dôveru u ľudí,svoju prácu... to všetko je preč. Dokonca aj akákoľvek nádej na to, aby som získal späť Aini a svoju dcéru... vytvoril rodinu... to všetko je nenávratne preč,“ zúfal si a na malú chvíľu zavládlo v riaditeľni ticho.
„Harry, ktorého poznám, by sa nikdy nevzdal a bojoval by o to, čo mu patrí. Tvoji priatelia stále ešte môžu byť tvojimi priateľmi a keď im povieš pravdu, som si istá...“ snažila sa ho povzbudiť riaditeľka, no on na ňu pozrel pohľadom vystrašenej lane.
„Nie! Nik sa nesmie dozvedieť, kto v skutočnosti som. Účelom toho, že som späť, je poraziť Voldemorta, v tom jedinom mám jasno. A ak to mám dokázať, potrebujeme využiť moment prekvapenia v náš prospech. Možno neskôr, keď bude po všetkom...“ zamumlal.
„Si si istý?“ spýtala sa opatrne.
„Žiaľ, nemám na výber, aj keď to nebude ľahké. Nikto mi nebude veriť, že som naozaj na vašej strane a zrejme sa okrem Voldemorta budem musieť vysporiadať s nedôverou svojho okolia. Prosím vás len o jedno... prijmite ma do Bradavíc. Počul som, že miesto učiteľa Obrany je stále ešte voľné a ja by som rád robil niečo, čo by ma zbavilo toho pocitu, že som úplne bezcenný,“ žiadal naliehavo.
„Nie si bezcenný, Harry a nikdy nebudeš. Toto je tvoj domov a ani nevieš, aká som šťastná, že si späť. Lepšieho učiteľa Obrany som si ani nemohla želať,“ Minerva sa naňho povzbudzujúco usmiala a on jej úsmev vďačne oplatil.
„Veľa to pre mňa znamená, pani profesorka,“ zašepkal potichu a obaja sa ponorili do pokojného ticha, ktoré ich obostrelo.
V ten večer, keď zistila Minerva pravdu, jej život opäť naplnila radosť a nádej. S potešením sledovala, ako sa Harry opäť zbližuje s Ronom a Hermionou a hoci bola jeho prítomnosť kdekoľvek stále ešte obostretá nedôverou, presne ako Harry očakával. Prekvapivo to však zvládal lepšie, než si myslela a niekedy sa naozaj bavila pri pozorovaní Harryho- Thomasa, a jeho konfrontácií so Severusom. Napriek tomu, že mal Harry všatky možné dôvody k tomu, aby staršieho muža nenávidel, Harry sa k nemu okrem neustálych sarkastických poznámok nesprával nijako zle. Ba naopak, hoci si to Severus neuvedomoval, snažil sa ho Harry neustále chrániť. Harry bol proste obdivuhodný, pokiaĺ išlo o schopnosť odpúšťať.
Jej tiché vzlyky prerušil Albus, ktorý sa znenazdajky objavil vo svojom portréte.
„Minerva, deje sa niečo?“ spýtal sa opatrne a jeho obavy sa ešte zväčšili, keď naňho oprela svoje plačom opuchnuté, červené oči.
„Albus... vari to nikdy neskončí? Čo všetko si ten chlapec ešte bude musieť vytrpieť?“ šepla skrúšene.
„Čo sa stalo?“ spýtal sa nepokojne.
„Harry... prečo každá chvíľka jeho šťastia musí byť splatená takou vysokou a krutou daňou? On... Voldemort zaútočil na dom Rona a Hermiony. Harry sa ich samozrejme pokúšal ochrániť a bol pritom zranený,“ vysvetľovala.
„Je v poriadku?“ spýtal sa, no neblahé tušenie ho premohlo.
„Bol si ty v poriadku, keď ťa zasiahla kliatba Dileo soma?“ spýtala sa duto a ich pohľady sa stretli.
„Pre Merlina, to nemyslíš vážne. To nie... Harry predsa...“ jachtal zmätene, ako mu dochádzal význam jej slov. „Vie to Severus? Musí mu pomôcť! Možno prišiel na to, ako tú kliatbu spomaliť na dlhšie, než na rok ako u mňa,“ skúšal oklamať sám seba, no Minerva len bezradne pokrútila hlavou.
„Harry je strašne tvrdohlavý. Počul si včera Georga Weasleyho hovoriť o tom chystanom dueli medzi Harrym a Severusom? Harry naliehal, že Severus nesmie nič vedieť, kým nebude po tom. Je rozhodnutý čeliť mu a ukázať mu, že nie je neschopný a bezcenný súper. Mám oňho strach, Albus. Mal by si ho vidieť, keď tam ležal na ošetrovni a... bol taký slabý a bledý... Severus ho nebude šetriť a Harry neustúpi, to sa radšej nechá zmrzačiť či rovno zabiť,“ povzdychla si a on jej dal za pravdu. Harry nie je z tých, čo by navonok prejavovali svoju slabosť. Bude bojovať až do konca, nech to stojí, čo to stojí.