Kapitola č.11: Voldemort
Nielen Severus Snape mal rušný večer. Lord Voldemort vo svojom novom sídle prechádzal z jedného konca veľkej haly na druhý. Smrťožrúti, ktorí boli schopní vrátiť sa k nemu, stáli rozostavaní v kruhu a napriek početným zraneniam, stáli bez pohnutia a napäto sledovali svojho pána. Beda tomu, kto bude musieť predstúpiť.
"Neschopní idoti! Banda hlupákov! Nespoľahliví tupci! Ale ja zistím, ktorý z vás to bol, ktorý z vás vyzradil moje plány a keď to zistím, draho za to zaplatí!" vyhrážal sa im a v návale zlosti vrhal demolačné kúzla všade naokolo, až sa stĺpy po stranách haly rozpadali a strop sa začal rozpadať priamo nad hlavami vystrašených smrťožrútov.
"Moj pane..." osmelil sa ktosi, keď veľký kus padajúceho stropu len tak- tak minul jeho hlavu. Až vtedy akoby si Temný pán uvedomil, čo robí, zastavil všetok ten humbuk jediným mávnutím prútika. Všetkým viditeľne odľahlo, ale ich pán zjavne uspokojený nebol.
"Crucio! Ako sa odvažuješ prerušovať ma, keď premýšľam!" syčal a jeho oči sršali hnevom viac než zvyčajne.
"Prepáčte, môj pane," jachtal nešťastník, keď sa bolesť zmiernila a keď oňho jeho pán prestal javiť záujem, odplazil sa na svoje miesto a pokúsil sa postaviť.
"Zlyhali ste, vy všetci. A ja chyby neodpúšťam, to si zapamätajte!" okríkol ich všetkých a náhodne namieril prútikom na niekoľkých z nich. Tí sa následkom kliatby zrútili priamo na zem a zvíjali sa bolesťou. "Toto vás naučí, že zahrávať sa s Lordom Voldemortom je nebezpečné,“ syčal nebezpečne.
„Rita, pristúp!“ vyzval jednu zo svojich verných služobníkov a z rady ešte roztrasených postáv, zahalených v čiernych plášťoch, vystúpila oslovená žena.
„Môj pane,“ ozvala sa dutým hlasom, snažiac sa potlačiť svoje obavy z trestu.
„Kto bol ten muž, čo si dovolil mi vzdorovať?“ spýtal sa hrozivo.
„Neviem, môj pane. Videla som ho v hrade,“ odvetila so sklonenou hlavou.
„V hrade... nová osoba v škole, osoba, ktorá sa mi odvážila postaviť... len jediné miesto učiteľa je každý rok obsadené novým človekom- Obrana proti čiernej mágii. Budeš ho sledovať! Chcem o ňom vedieť všetko. A keď vravím vetko, myslím tým SKUTOČNE všetko, rozumela si?“ zahrmel hrozivo a žena sa ešte hlbšie uklonila.
„Ako poviete, môj pane,“ zamumlala a opatrne sa vrátila do kruhu k ostatným. Lord Voldemort už však bol myšlienkami niekde inde. Jediným mávnutím ruky dal najavo, že mu všetci majú zmiznúť z očí a oni, skôr než si to ich pán rozmyslí, vyhoveli jeho želaniu.
Voldemort vytiahol z vrecka svojho habitu náramok, ktorý mu mal zaistiť veľký úspech. Miesto toho ho ten náramok mierne ochromil. Ten podliak Potter ho oklamal. Podstrčil mu falošný náramok, uvedomil si a hodil ním o stenu tak prudko, až sa rozpadol na márne kúsky.
„Idiot! Aj po smrti sa mi chceš vysmievať? No však počkaj, ja ti ešte ukážem. Onedlho sa tam v pekle, kde sa určite smažíš, stretneš so svojimi špinavými mudlovskými priateľmi a mne už nik a nič nezabráni v uskutočnení mojich plánov,“ hundral si popod nos a premýšľal, kde by asi tak mohol byť pravý náramok.
Mal o jeho moci svoju predstavu. Len v niekoľkých knihách našiel zmienku o Labyrinte duší, ale o náramku nikde ani slovo. Preto si vytvoril vlastmú teóriu, ktorá následne súhlasila s tým, čo cítil, keď u Pottera našiel náramok.
Podľa jeho názoru, ak Labyrint duší dokázal rozdeliť dušu a uväzniť ju, prečo by niečo podobné nedokázal tento mocný magický artefakt, ktorý sa ukrýval v jeho strede? Náramok mal mať v sebe obrovskú moc, lenže tú moc musel niekde získať. Kde? Voldemort si bol takmer istý, že do seba dokázal pohltiť časť mágie každého, kto sa ho kedy dotkol. Áno, náramok tú moc musel odniekiaľ čerpať a toto bolo jediné rozumné vysvetlenie. A tak kým človek, ktorý sa náramku len dotkol, o časť svojej mágie prišiel, ten, kto si náramok nasadil na ruku, získal obrovskú moc. A preto z neho mohol Voldemort cítiť Potterovu mágiu. Ten pocabý chlapec sa náramku len dotkol. Azda preto bolo také ľahké ho zabiť, pomyslel si. Lenže teraz už vedel pravdu. Potter tú vec vyrobil, bol to jeho artefakt, ktorým chcel svojho protivníka oklamať, preto z neho bola cítiť jeho mágia.
Ale aj tak... skutočný náramok musel Potterovu silu obmedziť. Videl predsa na vlastné oči, že ho v Labyrinte držal v ruke. A keby aj nie... zabiť ho nebolo také ťažké. Vždy predsa vedel, že Potter preňho nie je žiadnym protivníkom. Boli to všetko len náhody, koré toho idiota držali pri živote, kým jeho, najväčšieho čarodejníka všetkých dôb, neustále porážal. Ale teraz... teraz sa skutočne ukázalo, kto z nich je mocnejší. On, Lord Voldemort, premohol smrť už niekoľkokrát a vždy dokázal nájsť cestu späť, kým Potter... ten je a navždy už bude mŕtvy. Brumbálov Zlatý chlapec by nikdy neurobil niečo také bláznivé, ako rozdeliť svoju dušu a uložiť ju vo viteáloch. Nie, na to bol Potter až príliš zaslepený vierou vo svoju dokonalosť a „nepoškvrnenosť“ čiernou mágiou. A pokiaľ ide o Labyrint, ten bol zničený, takže Potterova duša zostala celá, keď z neho vyšiel, tým si bol Voldemort istý. Potter jednoducho nemal šancu na návrat a tá myšlienka ho uspokojovala.
V duchu ho možno mrzelo, že sa so svojim úhlavným nepriateľom nemohol pred jeho smrťou trochu pohrať a ukázať mu tajomstvá, ktoré ukrývalo to starodávne čierne umenie, ale aspoň z časti si to vykompenzoval znetvorením tela národného hrdinu. Ach áno, dal by čokoľvek za to, aby mohol vidieť tie výrazy v tvárach, keď našli jeho telo napichnuté na šípe, ako nejaké prasa na porážke.
Do jeho myšlienok na Harryho a jeho smrť, sa vkradli plány na pomstu zradcovi, ktorý mi unikol. Snape. Krv mu doslova vrela v žilách pri pomyslení, že si na prsiach choval hada... toho odporného a slizkého hada, ktorého považoval za svojho najvernejšieho. Veril mu viac, než Luciusovi, dokonca si jeho službu cenil viac než oddanosť vernej a vždy poslušnej Bellatrix, ktorá bola jeho miláčikom. Ale on za svoju zradu zaplatí. To, čo mu predviedol predtým, než zbabelo utiekol a nechal Pottera položiť za seba život, to bola len predohra... zahrievacie kolo.
A ten panáčik, čo sa mu postavil vo vlaku... vraj jeho nová nočná mora. Naivný hlupák. Myslí si snáď, že niekto môže vzdorovať lordovi Voldemortovi? Omyl. Len jediný človek, ktorého k tomu predurčila veštba, len ten jeden to mohol dokázať a zlyhal, zas a znova. A keď táto skutočnosť prenikla až do vnútra jeho mysle, rozľahol sa prázdnou sieňou jeho šialený smiech. Smiech plný nebezpečného potešenia a krutej radosti. Odrazu totiž vedel, kde hľadať náramok, ktorý tak veľmi chcel a ktorý sa pred ním snažil Potter ukryť. Ten idiotský chlapec však zabudol na to, že Lord Vodlemort nikdy neprehráva.