Kapitola č.10: Hlas svedomia
Zadychčaný profesor Obrany proti čiernej mágii vošiel do Veľkej siene a pohľadom si rpemeral všetkých prítomných. Zdalo sa, že sa čaká len na jeho príchod a azda preto sa pohľady všetkých prítomných stočili jeho smerom, keď kráčal uličkou medzi stolmi k svojmu miestu.
„To je ten z vlaku,“ šepkali si medzi sebou študenti. „Myslíte si, že naozaj bojoval proti Veď- viete- komu?“ ozvalo sa z inej strany.
Thomas sa snažil tieto poznámky ignorovať, napriek tomu, že k nemu doliehali zo všetkých strán. Prietrž tomu urobila až riaditeľka, ktorá si so zjavnou úľavou viditeľnou v tvári, vyžiadala pozornosť a predstavila prichádzajúceho.
„Dovoľte mi, aby som vám predstavila nového učiteľa Obrany proti čiernej mágii, Thomasa Wildea. Dúfajme, že pán Wilde, ktorý je vskutku kompetentný k výuke tohto predmetu, s nami zostane dlhšie, než jeden rok, ako sa traduje na tomto poste. Prosím, privitajme ho medzi nami,“ požiadala študentov i svojich kolegov a sieňou sa rozľahol zvučný potlesk. Ako si mohol všimnúť, väčšina starších študentov pri zmienke o kompetentnosti nadšene zajasala. Thomas si mohol len domyslieť, akí boli jeho predchodcovia.
Rýchlym krokom došiel až k učiteľskému stolu a posadil sa na svoje miesto. Snape jeho smerom vysielal nevraživé pohľady, čo nebolo nič neočakávané, zatiaľ čo Minerva a všetci ostatní sa k nemu otočili hneď, ako sa študenti pustili do jedla.
„Tak čo sa stalo?“ spýtala sa riaditeľka a všetci prikyvovali na znak toho, že chcú vedieť, čo presne sa vo vlaku odohralo.
„Ako sme predpokladali, bol tam a nedalo sa povedať, žeby bol potešený. Zrejme sa mu nepáčilo, že sme mu prekazili plány, ale možno ešte viac ho štvalo, že veci nefungovali tak, ako by mali,“ povedal záhadne a významne pozrel na Minervu.
„Skutočne ho mal? Nezistil, že je falošný?“ zalapala po dychu prekvapene.
„O čom to vy dvaja hovoríte?“ vmiesil sa do rozhovoru tentoraz aj Snape, ktorému neušlo, že tí dvaja vedia viac, než ostatní.
„Spomínaš si na Harryho misiu do Labyrintu? V jeho vnútri bol ukrytý náramok a práve ten chcel Voldemort výmenou za tvoju a Lillinu slobodu. A tak, hoci bol pravý náramok zničený spolu s Labyrintom, vyrobil Harry falošný a ten mal so sebou v deň, keď...“ nedopovedala a pri stole nastalo ťaživé ticho, ktoré si našťastie nik zo študentov nevšimol.
„Minerva s Brumbálom si mysleli, že by sa Voldemort mohol pokúsiť otestovať jeho pravosť a ako sa zdá, nemýlili sa. Naozaj sa spoliehal na silu náramku, to bol zrejmé z toho, ako sa naň pozeral, keď ho zasiahli moje kliatby,“ vysvetľoval Thomas trpezlivo.
„Takže mi chcete tvrdiť, že sa vám podarilo premôcť najväčšieho temného čarodejníka všetkých čias?“ spýtal sa Snape pochybovačne.
„Už dávno nie je najväčší. To niekoľkonásobné rozdelenie jeho duše, smrť a opätovné povstanie z neho rozhodne nerobia silného. Šialenca, pomätenca, ak chcete, ale rozhodne nie silného. A hoci on je možno špička v znalostiach čiernej mágie, my máme na svojej strane oveľa lepších ľudí. Jediné, čo nám bráni ho poraziť raz a navždy, je náš strach z neho. To, že si myslíme, že je takmer nemožné ho poraziť úplne, nám veru v dosiahnutí našich cieľov nepomáha,“ oponoval mu Thomas.
„Možno keby Potter urobil naporiadok to, čo mal, nemuseli by sme túto otázku riešiť,“ odfrkol si Snape a presunul svoj pohľad na študentov, ktorí boli čoraz hlučnejší.
Len chlácholivý dotyk riaditeľky na Thomasovej ruke zabránil ďalšej hádke. Nielen výraz jeho tváre, ale celkový obranný postoj jeho tela naznačoval, že by Snapeovi za jeho posledné slová najradšej jednu vrazil. Miesto toho sa prudko postavil a bez toho, aby komukoľvek venoval čo i len jediný pohľad, doslova vybehol z miestnosti.
„Myslím, že toto si trochu prehnal, Severus,“ skonštatovala ľadovým hlasom riaditeľka a bolo jasné, že s jeho správaním nesúhlasí.
Severus sa jej však nečudoval. Len čo tie slová vykĺzli z jeho úst, najradšej by si sám nafackoval. Samozrejme, že to nemyslel vážne. Potter bol možno idiot, a samozrejme, že sa mu nepáčilo, ak sa obšmietal okolo jeho sestry, ale pokiaľ išlo o jeho povinnosť voči kúzelnickému svetu, tú Potter splnil do bodky. A vlastne ani nemusel. Mohol sa ukryť pred všetkými a čakať, kým si ho Voldemort nájde, a až vtedy naplniť veštbu, ktorá z neho urobila Vyvoleného. Ale to ten chlapec nikdy neurobil. Vždy bojoval za svojich priateľov a čím viac mu Voldemort vzal, tým viac to mladého nebelvíra zoceľovalo a zušľachťovalo. Posúvalo ho to vpred, aby svoj osud naplnil čo najskôr. On predsa nemohol za to, že ten hadí ksicht vždy našiel možnosť, ako sa vrátiť. Nik z nich predsa netušil, že je niečo ako Labyrint duší, ktorý by mu jeho opätovný návrat mohol umožniť. Do kotla, a Potter sa do toho opäť vrhol po hlave len čo to zistil. A pritom vedel, čo tým riskuje. Tak ako riskoval, keď šiel jeho a Lillith zachraňovať zo zajatia. Do kotla! Do kotla! Do kotla! Severus si v duchu nadával. Jeho postoj voči Potterovi sa za niekoľko posledných týždňov razantne zmenil, no odmietal to priznať sám sebe, tobôž svojmu okoliu. Ale aspoň by mohol držať hubu a nehovoriť nahlas takéto bludy, ktoré vôbec nemyslí vážne. Lenže taký on predsa je, no nie? Seversu Snape, sarkastický bastard, ktorý si nezaslúži nič, než opovrhovanie. A toho sa mu skutočne dostane, ak bude pokračovať takýmto tempom.
„Prepáčte,“ ospravedlnil sa a nasledoval svojho nového kolegu k východu. Minerva za ním mlčky hľadela, nevediac, za čo sa vlastne ospravedlňoval. Za svoje slová, či len za svoj odchod od stola? Vôbec by ju neprekvapovalo, ak len za to druhé. Poznala Severusa dosť dlho, aby vedela, aký je hrdý a neústupný vo svojich názoroch. Len zriedka priznal, že sa mýlil.
Jeho kroky prekvapivo neviedli do podzemia, kde sa nachádzali jeho súkromné komnaty a študentksý internát jeho fakulty. Nie, na to, aby privítal svojich zmijozelov má ešte čas. Namiesto toho vyšiel z hradu a než si to uvedomil, stál pred dvoma mramorovými hrobkami. Na mieste, kde odpočívali Brumbál s Potterom, dvaja najväčší hrdinovia svojej doby.
„Čert aby vás vzal, Potter!“ zašomral potichu, vediac, že ho nik nemôže počuť. Aké však bolo jeho prekvapenie, keď...
„Stalo sa, pane. No vám ani to zrejme nestačí,“ ozval sa zastretý hlas, ktorý Snapea vyľakal viac, než čokoľvek iné. S prútikom v strehu obišiel okolie, no nenašiel nikoho.
„Už mi asi načisto preskočilo,“ zamumlal a potriasol hlavou, akoby chcel vypudiť dotieravé myšlienky, ktoré sa ho snažili ovládnuť.
„S tým nemožno nesúhlasiť,“ ozval sa znovu ten hlas a Severus akoby zamrzol na mieste.
„To sa mi len zdá... len zdá,“ precedil pomedzi zuby.
„Keď myslíte,“ prišla vzápätí na to odpoveď.
„Kto ste? Okamžite vylezte!“ prikázal ostrým hlasom, neustále sa obzerajúc okolo seba.
„Nemyslím, že by ste ma chceli vidieť, Snape. Pokiaľ mi pamäť dobre slúži, priečilo sa vám už len pomyslenie na mňa, tobôž pohľad,“ ozvalo sa chladným hlasom odnikiaľ.
„Potter!“ zavrčal Snape.
„Výborne, pane. Ďalšia inteligentná odpoveď. Ale koho iného ste čakali? Stojíte pri mojom hrobe,“ odpovedal ten tichý hlas pokojne.
„Ste duch?“
„Neviem. Som duch? Môžete ma vidieť, pane? Alebo je to len dotieravý hlas vo vašej hlave, čo ptáve počujete? To by ste mali vedieť vy, profesor,“ znova ten vysmievačský tón.
„Čo odo mňa chcete?“ spýtal sa Severus a jeho prvotné zdesenie prerástlo v nepríjemný pocit zmiešaný s podráždením.
„Ja od vás? To vy ste prišli sem. To ja by som sa mal pýtať vás. Takže... čo chcete, Snape? Prečo ste prišli až sem? K hrobu muža, ktorý nebol nikdy viac, než otravná špina na vašej podrážke. Muža, pre ktorého ste nemali jediné milé slovko a dokonca aj po jeho smrti z vašich úst nevychádza nič iné, než posmech a urážky na jeho adresu. Tak čo, prišli ste si vyliať zlosť na „obľúbenom študentovi? Alebo... a čo by ma nanajvýš prekvapilo, sa ukázalo, že aj netvor z podzemia má svedomie?“ tentoraz použitý tón nebol ani zďaleka príjemný.
„Možno vás to prekvapí, ale aj ja som len človek,“ zamumlal Snape a porazenecky zvesil ramená. Možno to bolo naozaj len vplyvom vlastných výčitiek, ktoré sa najviac zo všetkého týkali práve Chlapca- ktorý- prežil a preto jeho svedomie k nemu prehováralo týmto hlasom.
„Kedysi som tomu veril a rád by som veril aj naďalej. Ale vy ste mi k tomu nedali jediný dôvod, jedinú príležitosť.“
„Ušetrite ma svojich zbytočních rečí. Nikdy som pre vás nebol nič iné, než nenávidený profesor lektvarov, ktorý k vám bol nespravodlivý. Nech by som urobil čokoľvek, nikdy by ste svoj názor na mňa nezmenili,“ odvrkol podráždene.
„Vidím, že máte o mne vskutku vysokú mienku. Pre vašu informáciu, ten nenávidený profesor lektvarov by mi nestál za to, aby som zaňho nastavoval svoj krk, keby som ho nenávidel tak, ako vy vravíte. Možno ste len odmietali vidieť to, ale od istej chvíle som k vám choval akúsi úctu a rešpekt. A neskôr vzťah s Aini mi pomohol pochopiť niektoré veci, ktoré z vás urobili človeka, akým ste,“ priznal ten hlas a zdalo sa, akoby to bolo to najväčšie tajomstvo, ktoré mohol odhaliť.
„Nechcite ma rozosmiať, Potter. Vy a rešpektovať ma?“ uškrnul sa, no v duchu sa sám seba pýtal, či by to bolo možné. Naozaj by ho ten chlapec, mladý muž, mohol rešpektovať a mať v úcte? Naozaj by ho mohol vidieť takého, akým v skutočnosti bol?
„Nebojte sa, ten podraz s Aini vám vyšiel dokonale a musel som prehodnotiť svoje zmýšľanie. Skutočne ste len sarkastický kretén, ktorý vo všetkom čo urobí, hľadí na svoj prospech. Vyšlo vám to, profesor, blahoželám.“
Po tomto výroku sa Severus reflexívne prikrčil, akoby dostal ranu päsťou. Ako málo stačí k tomu, aby stratil to, o čom nikdy nevedel, že má. Nikdy si ani len nepomyslel na to, žeby ho ten mladý fagan mohol vidieť inak než ako zatrpknutého bastarda. Keď pred chvíľou zistil, že to tak nemuselo byť, jeho telom sa začal rozlievať hrejivý pocit tepla, ktorý sa však po posledných slovách zmenil na chlad a ten ho opantal, až ho mal úplne vo svojej moci. Možno by pomohlo, keby...
„Je mi to ľúto,“ dostal zo seba po chvíľkovom zaváhaní. Ticho. Ubehlo niekoľko dlhých sekúnd, no Severus sa odpovede nedočkal. „Potter?“ spýtal sa skusmo a pripadal si veľmi hlúpo. Naozaj mu muselo preskočiť, keď sa ospravedlňoval niekomu, kto už bol mŕtvy a nemohol ho počuť. Veď dokonca aj ten hlas bol len výplod jeho fantázie a unavenej mysle.
„Hovoríte to preto, že to myslíte vážne, alebo len chcete odľahčiť svojmu svedomiu a byť si istý, že vás konečne nechám na pokoji?“ ozval sa znovu ten hlas, o ktorom si myslel, že už nikdy nezačuje.
„Nie som človek, ktorý by nahlas pripúšťal svoje chyby. Teraz tak robím. S odstupom času vidím, že čo sa Aini a vás týka, bola to jedna z najväčších chýb v mojom živote a ospravedlňujem sa za to,“ povedal a s tými slovami, akoby veľký balvan z jeho ramien spadol.
„Rád by som veril tomu, že to myslíte úprimne. Ale úprimne, pane... keby som žil a pokúšal sa znovu zblížiť s Aini, priznali by ste to, čo teraz a nechali nás, aby sme svoj život zorganizovali ako by sme chceli?“
Nad touto otázkou sa Severus pozastavil. Nevedel, či by dokázal Potterovi povedať z očí do očí to, čo teraz. Zrejme nie. Ale ak ide o Aini... do jej života zasahoval už dosť, Musel by ju nechať, nech sa sama rozhodne, čo v živote chce.
„Aini je dospelá a schopná sama rozhodovať o svojom živote, ako mi pripomenula pri našom poslednom rozhovore,“ odpovedal trpko. „Prečo ste ma zachraňovali, Potter? Prečo ste proste nevzali Lilli a nenechali ma tam? Mohli ste žiť, konečne spolu, bez môjho zásahu a náš svet by mal väčšiu nádej na záchranu pred Voldemortom,“ vychrlil zo seba to, čo ho už nejaký čas mátalo v mysli.
„Aini by mi nikdy neodpustila, keby som vás tam nechal a možno tomu neuveríte, ale nemohol by som žiť s vedomím, že som vám nepomohol, aj keď nepopieram, že v istej chvíli ma napadlo, že by ste si to zaslúžili. A pokiaľ ide o Voldemorta... nie je taký silný, ako si myslí. Moje obdobie Hrdinu skončilo, je na čase, aby sa niekto iný postaral o to, čo som ja sám nestihol,“odpovedal hlas.
„Patetický ako vždy, Potter. Máte snáď na mysli Wildea? Zaujímalo by ma, čo je to za veľké tajomstvo, ktoré ste vy dvaja medzi sebou mali,“ uškrnul sa Severus.
„Zvedavý ako vždy, Snape. Už vám niekedy niekto povedal, aby ste nestrkali nos do cudzích vecí?“ prišla odpoveď a tentoraz sa zdalo, akoby sa dotyčný smial. Áno, Severus mal pocit, že akási neviditeľná bariéra nenávisti medzi ním a Potterom zmizla a zostalo len... čo? Priateľské popichovanie? Možno.
„Takže mi to nepoviete?“ skúsil znovu.
„Možno inokedy, mali by ste ísť privítať svojich zmijozelov. Myslím, že večera už skončila.“
Na malú chvíľu medzi nimi zavládlo ticho.
„Dávajte na seba pozor, pane a možno by Thomas ocenil vašu pomoc. Vy dvaja toho spolu môžete dokázať viac, než každý sám, obzvlášť, ak si budete hádzať polená pod nohy,“ ozvalo sa ešte a potom už Snape nepočul nič, len vlastný zrýchlený dych.
„Naozaj som sa pomiatol,“ skonštatoval a naposledy pozrúc na dve mramorové hrobky, sa vrátil do hradu. Večera už skutočne skončila a chodby boli preplnené študentmi ponáhľajúcimi sa do svojich klubovní. Jeden pohľad na profesora lektvarov a nik sa noedvážil vychýliť zo svojho smeru, aby miesto spánku preskúmal hrad, alebo podobne.