Kapitola č. 13: Dileo soma
Thomas sa na posteli prudko posadil a snažil sa upokojiť svoje splašené srdce. Varovanie, ktoré si vypočul v sne, mu stále ešte hučalo v hlave a najviac zo všetkého mu v ušiach rezonovali jej posledné slová: "Ponáhľaj sa! Nemáš veľa času."
Bleskovo vyskočil z postele a naťahujúc na seba oblečenie, premýšľal, čoby mal urobiť. Nebol čas, aby budil Minervu či kohokoľvek v hrade. Nesmel strácať čas, ak nechcel prísť neskoro. V rýchlosti na kúsok pergamenu napísal, kam šiel a poslal ho krbom do riaditeľne. V tom lepšom prípade to riaditeľka nájde včas a pošle mu niekoho na pomoc.
Potom otvoril zásuvku a premýšľal, z čoho by teraz na rýchlo mohol vyrobiť prenášadlo. Jeho krb nebol prepojený so žiadnym mimo hradu a pochyboval, žeby Minerva nechala ten svoj prístupný kedykoľvek. Potreboval prenášadlo a to hneď.
Napokon vytiahol dve zlomené brká a bez meškania z nich spravil to, čo potreboval. Kým jedno brko si ukryl do vrecka, to druhé pevne zovrel v dlani a zašepkal heslo, ktorým aktivoval prenášadlo. V mihu pocítil známe trhnutie pod pupkom a ani sa nenazdal, už stál vo vstupnej hale domu Rona a Hermiony Weasleyových.
S prútikom v ruke sa ostražito obzeral okolo seba a započúval sa do nočných zvukov. Všade bolo ticho a zdalo sa, akoby dom zíval prázdnotou. Kiežby to tak bola pravda, pomyslel si zacvhmúrene Thomas a dúfal, že toto zlovestné ticho nesvedčí o jeho pozdnom príchode.
Opatrne vyšiel po schodoch, dávajúc si pritom pozor, aby niektorý nezavŕzgal. Bez problémov našiel dvere do spálne mladých manželov a na chvíľu zaváhal, než zaklopal. Čakal, či nezačuje nejaký zvuk a nemýlil sa. Tiché šustenie perín prezrádzalo, že majiteľov domu vyrušil z pokojného spánku. Stále ešte držiac prútik v ruke v obrannom postoji, zaklopal ešte raz.
"Ron, Hermiona, prosím otvorte! To som ja, Thomas Wilde," ohlásil sa a tiché kroky spoza dverí mu napovedali, že sa niekto blíži.
"Čo tu chcete?" spýtal sa Ron spoza dverí bez toho, aby otvoril. "Ako sa odvažujete bez dovolenia vstúpiť do nášho domu?" zavrčal podráždene a Thomas vedel, že nebude ľahké ich presvedčiť.
"Počujte, Ron, viem, že som nemal právo sem vkročiť bez pozvania, ale radšej to, než vás ráno nájsť mŕtvych. tak konečne otvorte tie prekliate dvere, vezmite svoju ženu a dieťa, a vypadnite z domu skor, než bude neskoro!" odpovedal mu netrpezlivo späť.
V tom sa dvere prudko otvorili a v nich stála Hermiona s rozstrapatenými vlasami a hrozou vpísanou v tvári.
"Ako to myslíte? Prečo máme odísť?" spýtala sa obozretne, no z jej hlasu bolo jasne cítiť obavy.
"Prosím vás, viem, že máte pochybnosti o mojich slovách, ale toto je naozaj vážne. Každú chvíľu sa tu objaví Voldemort a ak dovtedy nezmizneme…“ nechal vetu nedokončenú a ustarane pozrel na dvojích priateľov. Hermiona sa bez meškania rozbehla do detskej izby, kde spokojne spinkal ich malý poklad.
„Jako máme vedieť, že to nie je pasca? Prčo by sme mali veriť, že nás nevezmete priamo do kruhu smrtijedov?“ neustále ho podozrieval Ron.
„Myslel som, že vaše slová na schôdzi Rádu o tom, že mi veríte, sú úprimné. Naozaj som dúfal, že tomu tak bolo, no asi som sa mýlil. Prčo by som vám klamal? Boli ste Harryho najlepší priatelia a on by nechcel, aby sa vám čokoľvek stalo. A ja si to tiž neprajem, tak konečne vytiahni hlavu z prdele, či kam inam si ju zastrčil a odveď svoju rodinu do bezpečna!“ okríkol ho Thomas netrpezlivo, vyťahujúc z kapsy brk premenený na prenášadlo.
„Heslo je Harry. Frenesie vás to na bezpečné miesto. Počkejte tam, kým za vami neprídem. Keď bude po všetkom, dohodneme sa, čo ďalej,“ inštruoval ho a s naliehavou prosbou v očiach pozrel na mladého muža, ktorý stále ešte váhal.
Z detskej izby sa ozval detský plač a okrem neho bolo v nočnom tichu počuť vŕzganie dverí.
„Ron! Rýchlo!“ zavolala naňho Hermiona z izby.
„Ponáhľaj sa, Ron! Ja ho zdržím,“ povedal Thomas a so zdvihnutým prútikom statočne zbehol po schodoch, rozhodnutý chrániť mladú rodinu vlastným telom.
Ron vbehol do izby, kde sa práve Hermiona snažila utíšiť plačúce dieťa a v mysli sa mu vynoril obrázok inej rodiny, ktorá sa pred viac než dvadsiatimi rokmi ocitla v rovnakej situácii. Boli to Harryho rodičia, ktorí chránili svojho syna. Oni ho vtedy ochránili, keď zaňho položili život. Je ich syn predurčený k tomu, aby mal rovnaký osud, ako ich priateľ? Jediný pohľad na Hermionu ho utvrdil v tom, že myslí na to isté.
„Myslíš, že hovorí pravdu? Je to bezpečné?“ spýtala sa potichu, keď jej do ruky strčil prenášadlo.
„Neviem, Mia, ale ak by sa tu tak náhle neobjavil, možno by sme už boli mŕtvi. Možno by sme naozaj mali veriť tomu, že Harry vedel, prečo mu dôverovať,“ snažil sa ju upokojiť, no sám bol nervózny. Z prízemia k nim doliehali zvuky zúrivého boja, ako sa učiteľ Obrany proti čiernej mágii pokúšal prekaziť Voldemortove plány.
„Mia, choď s Harrym. Ja tu zostanem a pomôžem Thomasovi,“ rozhodol sa Ron napokon a ona naňho vyjavene pozerala.
„Ale to... to nemôžeš, Ron! Prosím, poď s nami! Nesmieš tu zostať! Ja ťa nechcem stratiť!“ jachtala a do očí sa jej tlačili slzy, keď si k hrudi pritisla dieťa a kŕčovito zvierala ruku svojho manžela.
„Budem v poriadku, neboj sa. Dávaj na seba i malého pozor a počkajte v bezpečí, kým za vami neprídeme,“ prikázal jej rozhodne a skôr než stihla protestovať, vtisol jej do dlane prenášadlo a aktivoval ho.
„Ron!“ zvolala ešte v poslednej chvíli, no bolo neskoro. Mladý muž na chvíľu zavrel oči a modlil sa, aby to prenášadlo bolo skutočne bezpečné, lebo ak to bola pasca a on poslal Hermionu s Harrym samu do rúk toho šialeného bastarda... Nie, nesmie na to myslieť. Zhlboka sa nadýchol a zamieril ku schodom do prízemia, aby pomohol Thomasovi. Dúfal v to, že ak by ich chcel skutočne zabiť, spravil by to sám a nezdržiaval by sa nejakým varovaním.
Najtichšie ako vedel, zbehol po schodoch a zo všetkých síl sa snažil zostať nespozorovaný. Vedel, že keby mal Thomas problémy, mohol by zaútočiť bez toho, aby to Voldemort očakával. A tak len potichu a fascinovane sledoval súboj, ktorý zjavne oboch protivníkov vyčerpával. Thomas ležal zranený na zemi a Voldemort sa nad ním skláňal, zlomyseľne sa uškŕňajúc.
- - - - - - - - - - -
Thomas vo vstupnej hale narazil na svojho protivníka, ktorý nečakal, žeby mu niekto v tomto dome mohol klásť odpor. Veril tomu, že jeho obyvateľov prepadne nepripravených a dostane z nich informácie, ktoré potrebuje prv, než ich zabije. Avšak keď spoznal Thomasa, s vervou sa pustil do boja.
“Vzdaj to, ty bezcenný červ! Tým zradcom aj tak nepomôžeš. Dostanem ich, a ty mi v tom nezabrániš. Nezáleží na tom, či pred nimi zabijem o jedného viac,“ vysmieval sa vysoký muž s haďou tvárou.
„Pokojne ma zabi, ale k nim sa nedostaneš. Nezničíš ich rodinu tak, ako si zničil tu moju. Nevezmeš bezbrannému dieťaťu rodičov, tak ako si to kedysi urobil mne a mnohým iným,“ vrčal Thomas nenávistne a vrhal na Voldemorta jednu kliatbu za druhou.
„Vskutku? Tak ja som ti ublížil? Och, to je mi ľúto... nespomínam si,“ uškŕňal sa Voldemort.
„Ale áno, spomínaš si veľmi dobre. Ako som ti povedal v tom vlaku... som tvoja nočná mora. Vždy som ňou bol a vždy ňou budem. Myslel si si, že sa ma zbavíš tak ľahko, Tom? Koľkokrát už tvoj pokus zabiť ma zlyhal?“ vysmieval sa Thomas a vychutnával si zmätený výraz na Voldemortovej tvári. Mohol presne vidieť, kedy mu došiel pravý význam jeho slov a ten zdesený výraz v jeho očiach bol na nezaplatenie.
„Ty... to nie je možné. Si mŕtvy! Zabil som ťa! Osobne som...“ vrieskal ako pomätený.
„Oh áno, to bola krásna ručná práca, Tom. Škoda len, že moja duša zostala nepoznamenaná a stále odhodlaná vykonať to, čo je potrebné. Moc si tu nezvykaj, Tom, onedlho ťa zase pošlem tam, kam patríš,“ vyhrážal sa Thomas.
„Dovoľ mi zasmiať sa, môj drahý chlapče. Keď už hovoríme o tom, kto z nás koľkokrát zlyhal, ako to, že som stále ešte tu?“ vrátil mu Voldemort a v tej chvíli jeho kliatba prešla Thomasovým štítom a on omráčene zostal ležať na zemi, očakávajúc nevyhnuteľné
Znova zlyhal. Nechá sa zabiť a Voldemort znovu získa svoju moc, pomyslel si a jediná svetlá myšlienka v tej chvíli bola, že zachránil Rona s Hermionou a ich synom. Aspoň k niečomu bude jeho smrť dobrá, uzavrel v duchu a vyzývavo pozrel do očí toho monštra, čo zostalo z kedysi mocného čarodejníka.
„Tak už to konečne urob! Zabi ma a zbav sa ma navždy. Možno tentoraz konečne uspeješ,“ zachrčal sťažka. Celé jeho telo bolo ako v ohni a bolesť, ktorú prežíval, pripomínala cruciatus v kombinácii s kosti drviacou kliatbou.
„Ani nevieš, akú radosť mi činíš tým, že ťa môžem zabiť znovu. Ale tentoraz si to vychutnám, to mi ver. Tá kliatba čo ťa zasiahla... och áno, musí to veľmi bolieť, tá ťa zabije a to pekne po-ma-li-čky. Ale ja mám času dosť. Pokojne si sem môžem sadnúť a kochať sa pohľadom na tvoje utrpenie. Ver mi, bude to to najlepšie, čo som za posledných niekoľko dní zažil, keď vezmeme do úvahy fakt, ako nepekne si ma podviedol. Tak čo keby si mi pred svojou smrťou prezradil, kde je ten náramok? Alebo to mám radšej dostať z tej mudlovskej šmejdky, čo nazývaš svojou priateľkou?“
„Zdá sa, že dnes nie je tvoj šťastný deň. Mojich priateľov nenájdeš, tým si buď istý a pokiaľ ide o náramok... možno by si mohol začať v ruinách Labyrintu, ak vôbec nejaké zostali po tom sopečnom výbuchu,“ syčal pomedzi zaťaté zuby a napriek bolesti si užíval pohľad na rozzúrený, ba až nepríčetný výraz Voldemortovej tváre.
„Za toto mi zaplatíš, ty jeden...“ vrčal a sklonil sa nad Thomasa, aby mu zasadil posledný úder, ktorý by ho stál život. Než to však stihol, ozval sa za ním neznámy hlas a on odletel na druhú stranu izby, kam ho odhodila Ronova kliatba.
Voldemort si svojho nového protivníka premeral od hlavy po päty a napokon sa s nenávistným pohľadom otočil k Thomasovi.
„Uži si svoju smrť. Tentoraz to nebude také rýchle a bezbolestné, ako naposledy,“ povedal a s uši trhajúcim šialeným smiechom sa premiestnil preč.
Ron sa vrhol k bledému Thomasovi, ktorý sa od bolesti a vyčerpania len silou vôle držal pri vedomí.
„Do kotla, čo ti ten bastard urobil?“ spýtal sa zhrozene Ron, ktorý bol svedkom len posledného dejstva celého boja a nepočul nič, o čom sa tí dvaja rozprávali. Než však stihol starší z mužov odpovedať, začal sa dom otriasať v základoch a zo stropu začali padať kusy omietky.
„Musíme odtiaľto vypadnúť! Snaží sa nás tu pochovať zaživa,“ vyjachtal zo seba Thomas zničene a snažil sa s Ronovou pomocou postaviť. Keď sa mu to konečne podarilo a oni sa pokúsili premiestniť, zistili, že sú v pasci. Voldemort okolo domu rozmiestnil protipremiestňovacie bariéry, ktoré znemožnili premiestňovanie i akékoľvek prenášadlo.
„Hneď mi bolo jasné, že ten bastard by neodišiel len tak,“ zamrmlal si Ron popod nos a zúfalo pozrel na Thomasa. On predsa nikdy nebol ten, kto z ich Zlatej trojky vymýšľal plány na ich záchranu. On len šiel tam, kam mu Hermiona či Harry povedali. Teraz to isté očakával od muža, ktorý bol na pokraji svojich fyzických i psychických síl.
„Je váš krb stále ešte prepojený s Harryho domom?“ zašepkal a keď Ron nebadane prikývol, začali sa obaja predierať pomedzi padajúce kusy domu predrať až ku kozubu.
Obaja si uľahčene vydýchli, až keď boli v bezpečí Harryho domu. Obranné kúzla, ktoré ho chránili, padli po smrti jeho majiteľa, ale ako medzistanica na ceste do bezpečia to bolo lepšie než nič. Nebyť tohto prepojenia, ktoré Ron odmietol zrušiť aj po smrti svojho priateľa, boli by teraz obaja mŕtvi, zavalení troskami domu.
„Si v poriadku?“ spýtal sa Ron, no jediný pohľad na muža ho presvedčil o tom, že to bola nanajvýš hlúpa otázka.
„To nič. Poppy si s tým poradí,“ uistil ho a zaťal zuby od bolesti.
„Dostanem ťa do Bradavíc. Skúsim krbom zavolať McGnagallovú,“ rozhodol a ako povedal, tak aj urobil.
Minerva vskutku ako na tŕní očakávala akékoľvek správy a keď zbadala Ronovu hlavu v zelených plameňoch, značne jej odľahlo.
„Ste všetci v poriadku? Kde je Hermiona s chlapcom? A Thomas?“ vychrlila naňho množstvo otázok, no on ju jediným posunkom umlčal.
„Thomas mi dal pre Miu a malého prenášadlo, neviem kde sú, ale dúfam, že sú v bezpečí. Ja som celý, aj keď nám na hlavu skoro spadol celý dom, ale Thomas nás zachránil. Sám na tom však nie je najlepšie, potrebuje ihneď k madam Pomfreyovej,“ vysvetlil v rýchlosti a ona prikývla.
„Priveď ho, dám vedieť Poppy, aby nás čakala,“ rozhodla a vskutku, o chvíľu už Thomas ležal na ošetrovni a pod bedlivým zrakom ošetrovateľky potichu trpel.
Niekoľkými lektvarmi mu zatiaľ zmiernila bolesti a tak kým pripravovala ostatné potrebné liečivá, kývol Thomas Ronovi, aby pristúpil bližšie.
„Vďaka za záchranu,“ zamumlal Ron. „Prepáč, že som ti neveril, Thomas,“ ospravedlnil sa, uvedomujúc si, že niekedy behom tej šialenej noci, ktorá mu stále ešte pripadala ako nočná mora, začal tomu mužovi tykať, ba čo viac, začal ho považovať za priateľa a vážiť si ho. Teraz už vedel, že Thomas bol ochotný položiť svoj život za neho a jeho rodinu, presne tak, ako by to urobil Harry. On zrejme vedel, prečo Thomasovi veril a ako poctu jeho pamiatke, veriť tomuto človeku bolo to najmenšie, čo mohol urobiť.
„To nič, som rád, že ste v poriadku. Prosím, podaj mi papier a brko. Napíšem ti, kde nájdeš svoju rodinu. Je to Harryho dom, o ktorom nevedel okrem mňa nik iný a je chránený Fideliovým zaklínadlom. Nik okrem mňa a teraz vás sa tam nedostane. Zostaňte tam, kým za vami neprídem a nevysvetlím vám, čo sa vlastne stalo. Ste tam v bezpečí,“ uistil ho a ich pohľady sa stretli. Ten Ronov bol plný porozumenia a tichého prijatia.
„Budeš v poriadku?“ spýtal sa ustarane.
„Madam Pomfreyová zvládla horšie veci, do rána som určite fit,“ uistil ho so sileným úsmevom, ignorujúc pohoršený pohľad riaditeľky postávajúcej obďaleč. „Teraz bež za svojou rodinou. Hermiona bude od strachu celá bez seba,“ skonštatoval a Ron musel súhlasiť. Rozlúčil sa so slovami, že sa budú tešiť na jeho návštevu a potom Thomas s Minervou konečne osameli.
„Voldemort to vie. Pozná moju pravú totožnosť a obávam sa, že sa mu to veľmi nepáčilo,“ oznámil jej potichu, ležiac na posteli so zavretými očami. Dýchal len veľmi plytko, pretože každý pohyb ho vyčerpával a spôsoboval jeho telu mučivú bolesť.
„Čo je to za kliatbu, čo na teba použil?“ spýtala sa ustarane, ako matka svojho syna.
„Dileo soma,“ odpovedal takmer nezaujato, no v duchu mu nebolo všetko jedno. Jeho oči zostávali aj naďalej zavreté, aby nemusel pozerať do tváre svojej bývalej profesorky. Stačilo mu jej zalapanie po dychu.
„Harry... to predsa... to je tá kliatba, čo...“ jachtala roztraseným hlasom, a prvý krát od doby, čo sa vrátil, použila jeho pravé meno.
„Tá, čo zasiahla Brumbála, keď si nasadil prsteň, čo bol Voldemortovým viteálom. Rozpustí moje orgány a celé telo, akoby ho pomaly rozleptávala kyselina,“ odpovedal sucho. Po Brumbalovej smrti si o tejto kliatbe prečítal viac a pri pomyslení, čo si riaditeľ musel vytrpieť, mu zvieralo žalúdok. Teraz je on sám na jeho mieste, aká irónia.
„Si si istý?“ spýtala sa znova, akoby neverila svojim ušiam.
„Netrápte sa tým, pani profesorka. Madam Pomfreyová bude určite vedieť, ako spomaliť postup tej kliatby. Ak sa nemýli, Brumbál mal rok, takže snáď aj ja budem mať prinajmenšom toľko času, aby som sa Voldemorta zbavil raz a navždy. Potom budem môcť konečne zomrieť, tentoraz naozaj,“ zamumlal. „Pre mojich priateľov to nebude až taká strata, veď Harryho už stratili a ja som len votrelec, ktorý sa snaží votrieť do ich priazne,“ odfrkol si pohoršene. Ihneď však zmĺkol, keď dnu vošla ošetrovateľka a s úprimnou ľútosťou potvrdila jeho slová. Ak požiada o pomoc Severusa, mohli by jeho život predĺžiť o rok a pol, možno o dva, vzhľadom k jeho veku.
„Fajn, ale mám jednu podmienku,“ povedal rozhodne a premeral si obe vážnym pohľadom.
„O čo ide H... Thomas,“ opravila sa Minerva, ktorá stále ešte musela udržiavať Harryho tajomstvo.
„Zajtra máme so Snapeom simulovať súboj pred duelantským krúžkom, som si istý, že vám o tom George povedal,“ začal opatrne.
„Áno, počula som o tom, ale v tomto stave nemôžeš...“ ohradila sa.
„Ba naopak. Musím. Prosím, madam Pomfreyová, urobte čo môžete, aby ste ma postavili na nohy a zajtra po tom súboji môžete požiadať Snapea o pomoc. Ale dovtedy... nechcem, aby niečo vedel. Budem s ním bojovať,“ rozhodol a v jeho hlase bolo toľko odhodlania, že sa ani jedna z nich neodvážila protestovať.