Kapitola č.8: Záhada medailónu
V lesnej chalúpke sa Harry zotavoval zo svojich zranení a vďaka Leinej starostlivosti už mohol bez problému vstať z postele. Rebrá ho boleli už len pri prudšom pohybe, inak bol v poriadku. Teda, okrem pamäte. Niekoľko týždňov už tápal v neistote a nebyť Ley, ktorá ho rozptyľovala, asi by upadol do ťažkej depresie.
Lea, hoci bola nemá, bola výbornou spoločníčkou a on sa s ňou nenudil. Prechádzali sa spoločne lesom, večery trávili tým, že Harry čítal nahlas nejaké knihy, ktoré v chalupe našiel a Lea ho zasnene počúvala.
Medzičasom ho naučila znakovú reč, ktorou sa kedysi dorozumievala s rodičmi, a tak mu s jej pomocou rozprávala o svojom živote.
Bola jedinou dcérou istých manželov z Walesu. Jej matka bola ľudová liečiteľka, vedela namiešať rôzne masti a sirupy z liečivých rastlín, a to isté naučila svoju dcéru. Lea však okrem toho dokázala niečo zvláštne. Netušila ako, ale stalo sa, že keď sa rukou dotkla nejakej otvorenej rany, zacelila sa. Keď sa na to sústredila, dokázala to. Raz to však urobila v škole a odvtedy sa na ňu ostatné deti pozerali inak. Stránili sa jej a dávali najavo, že je zvláštna. Matka ju doma často upokojovala, že je ako každé iné dieťa, ale nepomohlo to a čoskoro sa to rozkríklo po celej dedine. Presťahovali sa inam a ona si už dávala pozor, aby svoje zvláštne schopnosti neukazovala na verejnosti. Ani Harrymu to nepriznala, hoci niektoré jeho rany tak vyliečila. Bála sa, žeby ju zavrhol, alebo by odišiel. A ona nechcela, aby odišiel. Bola rada, že má spoločnosť.
Jej otec bol učiteľ. Bol to veľmi múdry a dobrosrdečný muž.
Po smrti rodičov pri požiari v dedine zostala sama a utiahla sa sem, do tejto lesnej chalúpky. A odvtedy tu žije už druhý rok sama, kým ho nenašla.
Harrymu chvíľu trvalo, kým pochopil všetko, predsa len, so znakovou rečou sa stretol prvýkrát. Ale Lea bola trpezlivá učiteľka a učenie bolo o to ľahšie, že Harry sa jednoduché znaky nemusel učiť sám, ale stačilo im porozumieť, keďže nebola hluchá. Po čase sa mu to podarilo a porozumel jej. Potom už mohli večery tráviť aj diskusiami o knihách alebo iných veciach.
Často sedával vonku na zemi, počúval spev vtákov a slabý šum vetví stromov. Snažil sa rozpomenúť, ale čím viac sa namáhal, tým viac mal pocit, že mu potrebné informácie unikajú.
Keď tam tak sedával, pohrával sa s medailónom, ktorý si zavesil na krk. Pripadalo mu zvláštne, že sa fotka vo vnútri hýbe, ale kdesi v hĺbke duše tušil, že keď sa mu vráti pamäť, pochopí to, a tak sa tou myšlienkou viac nezaoberal. Oveľa viac skúmal jednotlivé rysy postáv na obrázku. Sledoval ich denne a snažil sa spomenúť na ich mená.
Jedného dňa opäť sedel vonku a s medailónom na krku premýšľal. Vtom sa stalo niečo, čo ho veľmi prekvapilo. Chladný kov sa mierne zahrial a medailón sa zachvel. Bolo to slabé a sotva postrehnuteľné, no on to cítil. Rýchlo ho otvoril a skúmal, čo to mohlo spôsobiť. Nevedel prečo ani ako, ale znepokojilo ho to a dokonca si bol istý, že to má niečo spoločné konkrétne so ženou na tej fotke.
Čo sa to deje? pýtal sa sám seba v duchu. Nechápal to a predsa vedel, že niečo musí robiť. Nerozhodoval sa dlho a vošiel do domu.
Lea práve čistila zemiaky do polievky. Keď ho počula vojsť, vzhliadla od práce a usmiala sa naňho. Všimla si jeho zamračený, no odhodlaný výraz. Odložila prácu a podišla k nemu, aby sa spýtala, čo sa deje.
„Musím odísť, Lea. Musím nájsť svoju rodinu,“ vysvetlil jej.
„Už si si spomenul?“ spýtala sa ďalším posunkom. Harry zamietavo pokrútil hlavou.
„Nie, ale niečo sa deje a ja ich musím nájsť. Ten medailón...“ odmlčal sa a zovrel ho v dlani. „Neviem ako, ale som si istý, že je s nimi prepojený a že žijú. Musím ich nájsť. Určite si spomeniem na všetko, keď ich nájdem,“ nádejal sa Harry, hoci ani v najmenšom netušil, kde má hľadať. Ako by mohol, keď si stále nepamätal, kto je a odkiaľ je?
„Ďakujem ti za tvoju láskavosť a zato, že si sa o mňa starala. Nikdy ti to nezabudnem,“ povedal srdečným hlasom a pohladkal ju po vlasoch. Hľadel do jej krásnych jasných očí a netušil, aký boj Lea vo svojom vnútri zvádza.
„Nie!!!“ kričala v duchu dievčina. „Teraz nesmieš odísť. Konečne som našla niekoho, s kým sa cítim dobre. Prosím, nenechávaj ma tu opäť samotnú,“ prosila v duchu.
Odkedy sa Harry cítil lepšie, trávili spolu veľa času a Lea postupne zisťovala, že jej na ňom záleží. Vedela, že ak si raz spomenie, odíde za svojou rodinou a ona bude opäť sama. A tak hoci si želala, aby bol šťastný, nejaký hlások v jej vnútri jej šepkal, že najlepšie bude, ak si nespomenie vôbec a zostane len s ňou. Ale to nie je správne. Ak má rodinu, mal by byť s ňou. Nemôžem pripraviť nejakú ženu o manžela a deti o otca, vravel jej rozum, no srdce mu oponovalo. Ale aj ja mám právo byť šťastná.
Lea z toho bola zmätená a keď jej teraz oznámil, že chce odísť, akoby sa čas zastavil a premkol ju hrozný pocit, že ho stráca.
„Nemal by si počkať, kým sa ti pamäť znovu nevráti?“ spýtala sa ho ďalším posunkom.
„Nemyslím, Lea. Už sú to skoro dva mesiace, čo si ma našla a ja som si nespomenul vôbec na nič. Možno keď uvidím niečo povedomé, alebo stretnem niekoho známeho... Pochop, musím zistiť, kto som,“ odpovedal jej potichu.
„Pôjdem s tebou,“ rozhodla sa odrazu.
„Čože?“ jej rozhodnutie ho nanajvýš prekvapilo. „To od teba nemôžem žiadať. Si tu doma, nemôžeš kvôli mne toto všetko opustiť,“ snažil sa protestovať, ale nijako presvedčivo. Vlastne by bol rád, keby sa k nemu Lea pridala.
„Už sa mi zunovala samota. Je na čase vyraziť do sveta,“ usmiala sa Lea a keď súhlasil, vrátila sa k vareniu.
Po jedle sa dohodli, že vyrazia skoro ráno, kým nebude príliš teplo. Zabalili si nejaké jedlo, ktoré mali v chalupe a pár osobných vecí.
Harry nezabudol na zvláštny starý prútik, ktorý si strčil do kapsy a medailón, ktorý mu stále visel na krku. Lea zabalila nejaké masti a bylinky, ktoré by im mohli byť k prospechu, keby ich sami potrebovali, alebo by ich mohli predať v nejakej dedine, keď im dôjdu peniaze a zásoby jedla.
Vyšli na úsvite a tesne pred poludním už boli v dedinke, z ktorej sa Lea odsťahovala po smrti rodičov. Chodila sem občas nakupovať jedlo a predávať svoje masti, takže ju tu ľudia poznali a hoci ju považovali za trochu čudácku, nesprávali sa k nej nepriateľsky. Dokúpili, čo potrebovali a pustili sa smerom na východ. Netušili, kam ich nohy zavedú, ale s odhodlaním sa pustili na dlhú cestu divokou krajinou.
Harry s Leou v ten deň neboli jediní, kto sa vydal do sveta niekoho hľadať. Ron a Teddy sa rozlúčili so svojimi najbližšími a priateľmi a sprevádzaní ich pohľadmi mierili smerom k Francúzsku, kde sa podľa najnovších informácií zdržiava Salazar Zmijozel. Ich cesta bola o niečo ľahšia tým, že sa obaja mohli premiestňovať alebo letieť na metle.
Keď boli dostatočne ďaleko od domova a prvýkrát si urobili prestávku, vytiahol Ron z batohu nejaký strieborný predmet, ktorý Teddy nikdy predtým nevidel.
„Čo to je?“ spýtal sa so záujmom, keď videl ako si to Ron prehliada.
„Ach, toto? To je zhasínadlo. Dostal som ho kedysi od Brumbála. Párkrát mi pomohol a myslel som, že by sme s jeho pomocou mohli nájsť Harryho. Lenže, nejako nefunguje,“ mračil sa Ron a stále otáčal predmet v ruke.
„Ako by sme ho podľa toho mohli nájsť?“ neveriacky krútil hlavou Teddy, no vedel, že je ešte veľa vecí, o ktorých nevie.
Ron mu teda vyrozprával historku o tom, ako kedysi dávno, keď s Harrym a Hermionou hľadali viteály, ich Ron na niekoľko týždňov opustil, a ako sa mu ich potom podarilo nájsť len vďaka zhasínadlu.
„Myslíš, že by to mohlo fungovať?“ potešil sa Teddy. „Prečo si sa teda o to nepokúsil už skôr?“ nechápal však.
„Skúšal som to, naozaj. Ale ako vravím, nejako to nefunguje. Pozri, skúšal som urobiť to, čo kedysi, a ak šlo trebárs o Hermionu alebo Ginny, či kohokoľvek iného, fungovalo to. Lenže vždy keď som skúšal nájsť Harryho, nič sa nestalo. Proste nič, nechápem tomu,“ vysvetľoval Ron a mračil sa čím ďalej tým viac.
„Skúsme teda, či to funguje. Prenesiem sa niekam a uvidíme, či ma podľa toho nájdeš. Ak nie, stretneme sa tu o pol hodinu,“ navrhol Teddy a keď Ron prikývol, ktoviekam premiestnil sa. Ron neváhal a použil zhasínadlo. Pomyslel na Teddyho a modré svetlo sa hneď objavilo, aby doňho vstúpilo. Ani nie o minútu stál Ron vedľa Teddyho.
„To je naozaj úžasné. Skúsme to ešte raz, s Harrym,“ navrhol Teddy a pozoroval Rona. Lenže presne ako povedal, nič sa nestalo.
„Tak toto asi fungovať nebude,“ pokrčil Ron ramenami a posadil sa na zem. „Kde vlastne sme?“ spýtal sa, keď mal zhasínač bezpečne skrytý v batohu.
„Neboj, neodchýlil som sa zo smeru. Sme len bližšie k hraniciam. Vlastne sú už len pol dňa chôdze odtiaľto. Na metlách to zvládneme pomerne rýchlo,“ odpovedal mu vecne Teddy.
„Dobre teda, možno by sme mohli počkať, kým sa úplne zotmie a potom by sme mohli prejsť nepozorovane hranicami,“ uzavrel Ron a usadil sa pod veľký strom neďaleko. Po horúcom dni bolo ešte stále teplo, lebo hoci slnko už skoro zapadlo, vzduch sa ani trochu neochladil. Teddy sedel vedľa neho, keď náhle prerušil ticho.
„Myslíš, že to nefunguje preto, že je Harry...“ hrdlo sa mu stiahlo a nedokončil. Ron pokrútil hlavou.
„Na to nesmieme myslieť, Teddy. Brumbál so Snapom predsa vraveli, že nie je. Musíme im veriť,“ odvetil potichu snažiac sa, aby jeho hlas znel presvedčivo.
„Tak teda medzisvet?“ spýtal sa znovu Teddy. „Aký iný dôvod by mohol byť k tomu, aby ten tvoj zhasínač, alebo čo to vlastne je, nefungoval?“
„Možno...“ snažil sa Ron vymyslieť nejakú možnosť. „Možno ho Zmijozel drží pod nejakým kúzlom, ktorým nám bráni akokoľvek ho lokalizovať,“ povedal nakoniec.
„Veríš tomu, že ho Zmijozel drží ako zajatca? Ja myslím, že Ginny mala pravdu. Keby to tak bolo, už dávno by sa tým pochválil, alebo... alebo by sa ho rovno zbavil,“ dumal Teddy, ale tieto úvahy neboli príjemné ani jednému, a tak zmenili tému.
Namiesto toho začal Ron rozprávať rôzne zážitky z Bradavíc. Teddy sa pri predstave tej trojice v rôznych situáciách musel niekedy naozaj premáhať, aby nepukol od smiechu.
„Boli ste naozaj nerozlučná trojica,“ skonštatoval napokon, keď Ron prerušil rozprávanie, aby mohli pokračovať v ceste.
„To áno. A stále sme,“ podotkol Ron a vysadol na svoju metlu. Teddy ho nasledoval a chránení tmou sa vzniesli do vzduchu. Nik ich nemohol vidieť, ako preleteli ponad hranice štátu a ocitli sa tam, kde chceli.