Kapitola č. 9: O polnoci
Dni plynuli rýchlo ako vždy a od tej doby, čo Ron s Teddym odišli, boli ich príbuzní a priatelia v ešte väčšom napätí než doteraz. Našťastie vďaka Hermioniným falošným galeónom jej Ron každý deň dával správu o tom, že sú v poriadku, čo ju aspoň na chvíľu vždy upokojilo. Aby nemusela neustále myslieť na to, že je Ron bohvie kde a riskuje svoj život, naplno sa venovala deťom a svojej práci. Odkedy totiž zmizol Harry, stála v čele BA, a tak teraz organizovala schôdzky, rozdávala jednotlivé úlohy a podobne.
Ginny na tom bola podobne. Pár dní odpočinku jej pomohlo trošku sa pozbierať a prispeli k tomu najmä deti, ktoré hoci im ocko chýbal, užívali si prázdniny a tešili sa z maličkostí. Podnikali rôzne výlety, strávili pár dní u starých rodičov, George ich učil nové framfrpálové finty a podobne. Dokonca aj James trošku pookrial a v spoločnosti svojich súrodencov sa zabával. Ešte párkrát ho Ginny videla zamysleného, ale keď zachytil jej skúmavý pohľad, snažil sa smútok potlačiť a povzbudiť ju úsmevom. Na rozdiel od Ala a Lily, ktorí ju naopak zahŕňali otázkami o tom, kedy sa ocko vráti, James sa uzavrel do seba a snažil sa byť mame oporou a nedať pred ňou najavo vlastné starosti. Snažila sa s ním o tom porozprávať, ale vždy ju odbil slovami, že je v poriadku a nemusí sa oňho báť. Dúfala len, že keby potreboval pomoc, prišiel by za ňou.
Bola už tmavá noc. Všetky domy v Godrikovom dole už boli ponorené do tmy a ticha, okrem jedného. V jednom jeho okne bolo vidieť mihotavý plameň sviečky. Pri otvorenom okne stála postava ženy, ktorá hľadela do diaľky. Vyzeralo to, akoby na niečo čakala. Možno... áno, to muselo byť ono. V diaľke sa ozvalo odbíjanie hodín. Prvý úder, druhý, tretí... posledný dvanásty a žena sa otočila, aby sfúkla sviečku.
„Všetko najlepšie k narodeninám, Harry,“ zašepkala do noci. V duchu sa trochu usmiala, keď to spravila. Bol to akýsi rituál, ktorý Harry opakoval vždy o polnoci v deň svojich narodenín a ona s ním, odkedy sú spolu. Dnes tu síce Harry nebol, ale verila, že ak žije, niekde tam v diaľke práve urobil to isté.
Jej izba sa ponorila do absolútnej tmy a splynula so zvyškom dedinky. Ginny ešte chvíľu stála pri obloku a práve keď sa chystala ho zavrieť, videla padať hviezdu. Zavrela oči a tíško prosila: „Vráť sa mi, prosím.“ Potom zamierila k posteli a chcela si ľahnúť, hoci pochybovala, že by mohla zaspať.
Avšak správa, ktorá sa objavila na falošnom galeóne, ktorý vždy mala poruke, ak by sa niečo stalo, jej vykúzlila na tvári nadšený úsmev. Rýchlo sa prezliekla a potichu zišla dolu, aby sa vzápätí mohla premiestniť krbom.
„Ahoj, Ginny,“ vítal ju nadšene a tvár mu zdobil nádherný a hrdý úsmev.
„Blahoželám, Neville,“ objala ho Ginny. „Kde sú?“ spýtala sa a on ju zaviedol do ich spálne, kde odpočívala Lenka so svojou prvorodenou dcérkou. Usmiala sa na Ginny a Nevillova babka ju vrelo privítala.
Keď mala pocit, že je konečne všetko ako má, nechala mladých osamote a vytratila sa z izby, ešte raz sa s pýchou ohliadnuc na svoju pravnučku.
„Ako sa cítiš?“ spýtala sa Ginny Lenky, ktorá so zasneným výrazom pozorovala malý uzlíček vo svojom náručí.
„Úžasne. Povedz, nie je krásna? Ako malá bábika,“ šepkala Lenka a Nevill si k nej sadol z jednej strany postele, aby ju objal.
„Blahoželám vám obom. Je skutočne krásna. Ako sa volá?“ zaujímala sa Ginny.
„Sophia,“ odpovedal jej Nevill hrdo a nespúšťal pritom zrak z dcéry.
„Pôjdeš jej za krstnú?“ spýtala sa Lenka a Ginny vďačne prikývla.
„Nebudem vás dlhšie rušiť. Som rada, že ste mi hneď dali vedieť. Odpočiň si, Lenka a určite sa čoskoro uvidíme. Dobrú noc,“ zaželala im a odmietla Nevilla, ktorý ju chcel ísť odprevadiť ku krbu.
„Zvládnem to, Neville. Len zostaň s nimi,“ usmiala sa naňho.
Keď konečne usínala vo vlastnej posteli, bola po dlhom čase istým spôsobom šťastná. Pri pohľade na to dieťa sa v nej čosi zlomilo a ona si konečne pripustila, že onedlho aj ona bude pociťovať rovnakú radosť, ako dnes jej priatelia. Starosti a strach jej bránili tešiť sa z toho tehotenstva, ale to sa v tejto chvíli zmenilo.
Malá Sophia Longbottomová sa stala na najbližších niekoľko dní stredom pozornosti a všetci Nevillovi a Lenkini priatelia ju chodili obdivovať a blahoželať šťastným rodičom.
Krst prebiehal podľa starých tradícií, kedy sa najbližší príbuzní a priatelia zišli, aby Sophii zaželali niečo do života. Ako prvá bola na rade samozrejme krstná mama.
Vošla do detskej izbičky, kde stála uprostred postieľka obklopená najrôznejšími kvetinami a bylinkami. Aj ona niesla malú kytičku vyrobenú z kvetov, ktorých význam predstavoval jej prianie malému dieťaťu.
Pri kolíske stáli v objatí šťastní rodičia a sledovali obrad. Ginny pristúpila k postieľke, vedľa ktorej položila svoju malú kytičku k ostatným. Tie boli všetky zatiaľ len od rodičov. Potom vytiahla prútik a začala vyslovovať svoje dary. Želala jej to, čo považovala v živote za najdôležitejšie, teda lásku, zdravie, šťastie a tiež krásu, odvahu, múdrosť a úspech. Potom sa sklonila nad postieľku a pod vankúšik jej položila akýsi kameň zbrúsený do tvaru srdca.
„Nech ťa tento amulet chráni, kým nebudeš sama schopná brániť svoje šťastie. Veľa šťastia, maličká,“ zašepkala Ginny a pobozkala spiace dieťa na čelíčko.
„Vám dvom prajem, aby vám toto dieťa robilo radosť a boli ste naň hrdí. A ja sľubujem, že tu budem pre vás všetkých, aby vám s čímkoľvek pomohla,“ povedala Lenke a Nevillovi a oboch ich objala. Potom ju pri postieľke vystriedali ďalší. Hermiona, Nevillova babička, Minerva, George a iní. Všetci jej želali podobné veci, pretože lásky, zdravia a šťastia človek nikdy nemá dosť.
Kým oni vďaka radosti z narodenia dieťaťa na chvíľu zabudli na starosti, Harry s Leou ďalej putovali krajinou. Šli už niekoľko dní lesmi a lúkami a spev vtákov a šum lístia boli ich jedinými sprievodcami. Väčšinou kráčali mlčky a rozprávali sa, len keď zastavili, aby si oddýchli.
Harry neustále striehol, či sa medailón opäť nepreberie k životu, no ten mu len pokojne visel na krku.
Lea si ich cestu skutočne užívala. Milovala prírodu a s ním po boku bola naozaj šťastná, ako už dlho nie. Dnes vyšli na kraj lesa, aby spoločne sledovali západ slnka a ona sa oprela hlavou o jeho hruď. Objal ju rukou okolo pliec a takto tíško sedeli, kým sa nezotmelo.
Aj druhá putujúca dvojica práve odpočívala. Dostali sa tam, kam potrebovali, a teraz sledovali okolie.
Salazar Zmijozel sa stále spamätával z tej porážky, ktorú mu uštedril Harry, a keďže prišiel takmer o všetkých spojencov, musel získať nových. Teddy s Ronom sa pridali k niekoľkým bystrozorom a ak to bolo možné, zasiahli skôr, než došlo k tragédii. Podarilo sa im už zasiahnuť asi v piatich prípadoch, kedy zachránili rodinu pred vyvraždením, pretože odmietli pridať sa k Zmijozelovi. Nevnímali, koľko času už ubehlo, odkedy opustili domov. Po Harrym nikde na okolí ani pamiatky, no nevzdávali to a pokračovali v tom, čo začali.