Kapitola č. 5: Rodinný výlet
„Máš všetko, Albus?“ uisťovala sa Ginny a znovu skontrolovala chlapcove veci.
„Kontrolovala si to už trikrát, Ginny. Má všetko,“ smial sa George a vzal jej veci z ruky.
„No dobre. Tak ste všetci pripravení?“
„Áno, mami,“ odpovedali deti zborovo a už sa nemohli dočkať, kedy konečne pôjdu.
„Paula nás už bude určite čakať,“ pripomenula Minerva a ako prvá si nabrala do ruky Letax. „Nezabudnite, je to Markstrasse,“ zopakovala názov miesta a sama zmizla v žiarivých zelených plameňoch.
„Tak poďme,“ rozhodla Ginny. „James, ty prvý,“ James vzal do ruky letaxový prášok a nahlas vyslovil: „Markstrasse!“ a zmizol.
„Albus, teraz ty,“ postrčila ho matka do krbu. Keď zmizol aj Albus a George, vstúpila do krbu Ginny spolu s Lilly, ktorú sa zatiaľ bála pustiť samotnú.
Markstrasse bola ulica veľmi podobná Priečnej uličke v Londýne. Bola plná obchodov s čarodejníckymi potrebami, knihami a množstvom zaujímavých kúzelných predmetov. Hemžilo sa to tu čarodejníkmi v rôznofarebných habitoch a hovorili medzi sebou po nemecky.
„Výborne. Tak sme tu všetci,“ skonštatovala Minerva a začala s predstavovaním.
„Toto je moja bývalá spolužiačka z Bradavíc, Paula Bauerova. Krátko po skončení školy sa vydala a presťahovala sem do Rakúska,“ rozprávala predstavujúc čarodejnicu v rovnakom veku, ako bola ona sama. Na rozdiel od Minervy mala vlasy úplne čierne, napriek veku len kde-tu popretkávané striebornými nitkami a zviazané ich mala vo voľnom uzle, z ktorého sa uvoľnilo pár kučier a tie jej teraz voľne padali do tváre. Jej hnedé oči s úprimným záujmom prechádzali z jedného návštevníka na druhého.
„O Harryho rodine som ti už iste rozprávala, Paula. Toto je jeho žena, Ginny,“ pokračovala a Ginny podala Paule ruku.
„Veľmi ma teší, že vás poznávam,“ usmiala sa na ňu.
„Mňa tiež, Ginny,“ usmiala sa staršia žena.
„George Weasley je Ginnyin brat a okrem to učiteľ obrany proti čiernej mágii v Bradaviciach,“ ukázala na vysokého ryšavého muža stojaceho trošku vzadu.
„Tak to ste vy, kto konečne prelomil prekliatie toho miesta učiteľa?“ žartovala Paula a Georgovi jej zmysel pre humor imponoval. Oplatil jej to niekoľkými lichôtkami a potom už Minerva ukázala na deti. Tie si až doteraz nevšímali nikoho z dospelých. Očarení novým miestom sledovali okoloidúcich a snažili sa porozumieť tomu, čo hovoria. Taktiež ich uchvátili farebné výklady obchodov a najmä cukrární.
„Najstarší je James, potom Albus a malá Lily,“ ukazovala na deti. Paula k nim podišla a povedala im tak, aby to počuli len oni: „Čo takto zájsť ku mne? Čaká tam na vás výborná čokoládová torta a chladený džús,“ navrhla a deťom sa rozžiarili oči. Nik neprotestoval, a tak ich Paula viedla ďalšími preplnenými ulicami, až napokon zašla za roh a pred nimi sa rozprestieral široký rad rodinných domov s veľkými záhradami.
Zastali pred jedným z nich a Paula už ich viedla dnu. Rozľahlou halou dláždenou bielym mramorom a so širokým točitým schodiskom ich sprevádzala do vkusne a účelne zariadenej kuchyne, ktorá žiarila čistotou. Otvorila veľké dvojkrídlové balkónové dvere a pokynula im, aby sa usadili na terase.
Stál tam okrúhly stolík a okolo neho šesť ratanových kresiel. Stačilo jedno mávnutie prútikom a hneď sa objavilo ešte jedno. Pokým sa hostia usadili a kochali sa výhľadom na krásne rozkvitnutú záhradu, ona zmizla v kuchyni, a potom sa znovu zjavila s podnosom naloženým vychladeným nápojom a veľkým kusom Sacherovej torty.
Zatiaľ čo si pochutnávali na lahodnom zákusku, Minerva s Paulou spomínali na staré časy v Bradaviciach, a najmä George bol prekvapený niektorými zážitkami súčasnej riaditeľky.
Keď deti omrzelo počúvať, odbehli do záhrady a hoci by sa George rád dozvedel ďalšie veselé historky, pridal sa k nim. Žiadne z detí si ani nevšimlo, že boli pod neustálym drobnohľadom skúsenej pozorovateľky.
„Vskutku zaujímavé deti. Ale spojením tak neobyčajných kúzelníkov ako ste vy a váš manžel, Ginny, by som ani nič iné neočakávala,“ usmiala sa Paula.
„Ako to myslíte?“ pýtala sa prekvapene Ginny.
„Mala si pravdu, Minerva,“ otočila svoju pozornosť k priateľke. „Albus je naozaj neobyčajný chlapec, ale ani James a Lily nie sú len deti s priemernými schopnosťami.“ Teraz už Ginny naozaj neskrývala úžas.
„Hneď vám to vysvetlím.
Možno vám to Minerva vravela, možno nie, no dokážem vycítiť zvláštne schopnosti, ktorými je ten či onen kúzelník obdarovaný, a svoj život som zasvätila tomu, že som sa učila, ako tie ich schopnosti sprístupňovať.
Takže som mala asi dvoch žiakov so schopnosťou liečiť, ktorú má aj Albus. Okrem toho pár veľmi nadaných študentov, ktorí dokázali ovládať prírodné živly, aj keď všetky podobné schopnosti sú veľmi vzácne. Niekedy sa stane, že vymiznú v pokolení a objavia sa až po mnohých a mnohých generáciách. Určite ste počuli aj o tom, že niektoré kúzelnícke rodiny potlačili svoje schopnosti a žili medzi mudlami a po celé generácie ich tajili, kým sa niektorý ich potomok nedozvedel pravdu a neodhalil svoju skutočnú totožnosť,“ chvíľu nechala svoje slová doznieť a keď Ginny i Minerva prikývli, že chápu, pokračovala: „Rovnako je to s Alovými schopnosťami. Ak sa nemýlim, pochádzajú z vašej rodiny, Ginny. Možno niektorý váš vzdialený príbuzný mal podobný dar, ale je dosť pravdepodobné, že o ňom ani nevedel. Skúste zapátrať v minulosti,“ navrhla jej.
„James naopak má jednu výnimočnú vlastnosť po otcovi. Rovnako ako on ovláda hadí jazyk,“ prezradila. Ginny zalapala po dychu.
„Ale Harry predsa ovládal ten jazyk len preto, že doňho Voldemort vložil časť svojej duše,“ protestovala.
„To možno áno, ale Harryho magické jadro túto schopnosť prijalo za vlastnú a pridalo ju k ďalším silným vlastnostiam, ktoré preniesol na svojho syna.
Alebo ste mysleli, že Harry už túto schopnosť nemá?“ vysvetľovala.
„Vlastne neviem. Harry odvtedy nikdy parselštinou nehovoril. Netušili sme, že by ju mohol preniesť na deti,“ pripustila Ginny.
„Parselština je tiež veľmi zaujímavá schopnosť, a má jednu výhodu, že sa ju už nemusí učiť,“ skonštatovala Paula.
„A Lily?“ spýtala sa teraz už zvedavo Minerva.
„To dievčatko nemá žiadnu špeciálnu vlastnosť, ktorá by prevažovala. Ale spojením dvoch už tak veľmi silných magických jadier, aké majú Ginny a Harry, vzniklo to jej, silnejšie a komplexnejšie. Jej schopnosti a vlastnosti sú v dokonalom súlade a pri správnom využití svojho potenciálu dosiahne veľké úspechy,“ usmievala sa Paula. „Môžete byť na svoje deti naozaj hrdá, Ginny,“ dodala.
„To som ja bez toho, aby museli byť nejako výnimočné,“ odvetila Ginny s úsmevom a sledovala svoje ratolesti, ktoré sa práve pokúšali chytiť Georga.
„Vraveli ste, že už máte skúsenosti s niekým ako Albus. Môžete mu teda pomôcť rozvinúť jeho schopnosti?“ chcela vedieť Ginny.
„Myslím, že áno. Počula som, že už nejaké pokroky urobil, mohli by ste mi povedať, čo konkrétne zvládol?“ spýtala sa a pozorne ju vypočula.
„Takže sa dostal k svojmu jadru približne za mesiac? Veľmi zaujímavé. Musel sa naozaj snažiť. Jeden môj žiak to zvládol asi po dvoch mesiacoch a považovala som to za veľký úspech. Vidím, že Albus bude naozaj veľmi dobrý žiak a na takého sa každý učiteľ veľmi teší,“ konštatovala.
„Ako vlastne budete postupovať?“ požadovala Ginny vysvetlenie.
„Najťažšiu časť má už za sebou. Nájsť správnu cestu k jadru je veľmi zdĺhavé a náročné. Teraz už len treba vytrénovať, aby sa k svojim schopnostiam dostal čo najrýchlejšie, čo už by nemal byť problém a potom je mojou úlohou ukázať mu rôzne aspekty toho, ako ich môže využívať. Potom moja práca končí a je len na vašom synovi, či sa tomu bude venovať ďalej, alebo nie. Možno by mohol pokračovať v štúdii liečiteľstva, čo žiaľ moji predošlí žiaci neurobili a myslím, že je to večná škoda. Veď kto iný, ak nie práve takto nadaní kúzelníci, by to mali študovať?“
„Súhlasím. Ale myslím, že Albus má ešte dosť času na rozhodnutie, čo bude ďalej. V septembri nastúpi len do druhého ročníku v Bradaviciach,“ vmiesila sa do rozhovoru opäť Minerva.
„Samozrejme. Ako sa teda dohodneme na tých hodinách? Necháte Albusa u mňa? Sľubujem, že sa oňho postarám,“ navrhla Paula.
„Veľmi pekne ďakujeme za ponuku. Albus strávi časť prázdnin u priateľa neďaleko odtiaľto. Verím, že moja priateľka ho k vám bude môcť sprevádzať na hodiny. Albus s tým samozrejme súhlasil a veľmi sa teší,“ ozrejmila ich plány Ginny, a tak sa dohodli na presnom čase začiatku lekcií.
Bol najvyšší čas rozlúčiť sa s Paulou, pretože ich už zrejme čakala Helena. Zaželali si krásny zvyšok prázdnin a najmä Minerva trvala na tom, že ju Paula musí navštíviť v škole.
Ako Ginny predpokladala, Helena ich už netrpezlivo očakávala so Scorpiusom aj so svojou matkou. V krátkosti ich všetkých navzájom zoznámila a navrhla, že ich prevedie po meste a ukáže im najzaujímavejšie miesta.
Táto prechádzka bola zaujímavá nanajvýš pre Ginny a Minervu, ale deti aj George boli unudené špacírovaním po historických častiach Strassburgu a dávali to najavo najmä rôznymi grimasami, v čom ich samozrejme George podporoval a pridal sa k nim. Jedine Albus so Scorpiusom si nevšímali nikoho, ale nadšene si rozprávali zážitky od tej doby, čo sa nevideli.
„Myslím, že na dnes sme toho videli až dosť,“ poznamenala Ginny, keď zbadala jednu z veľavravných Georgových grimás. „Chcete už ísť domov?“ spýtala sa a čakala na reakciu detí.
James s Lily sa zhodli, že sa domov už naozaj tešia, a tak sa rozlúčili. Helena s matkou, Scorpiusom a Albusom sa premiestnili do svojho panstva neďaleko a ostatní sa vrátili do Godrickovho dolu, kde pri západe slnka večerali na terase. Napokon už deťom únavou oťaželi viečka, a tak keď ich mama zahnala do postelí, neprotestovali.
„Čo si myslíš o tom, čo vravela Paula?“ spýtala sa so záujmom Minerva, keď sedeli s Ginny a Georgom večer v obývačke.
„Bolo to veľmi zaujímavé a prekvapilo ma to, to nepopieram,“ odpovedala Ginny zamyslene. „Ale nespomínam si, že by u nás v rodine niekto mal podobné schopnosti ako Albus. O tom by som vedela,“ pokrútila hlavou a myslela pritom na denník, ktorý venovala nedávno Lily.
„Mama ani otec o ničom takom nerozprávali. Ale možno to bol niekto veľmi vzdialený a ani oni o tom nevedia,“ skúšal George.
„To je jedno, nech bolo ako bolo, jedno je isté. Tie schopnosti má Al a Paula mu s nimi zrejme dokáže pomôcť, a to je hlavné,“ usmiala sa Ginny a vďačne pozrela na Minervu. Nebolo potreba viac slov a ženy si porozumeli.
Napokon aj oni vyčerpaní sa rozišli do svojich izieb. Keď Ginny kontrolovala deti, James spal veľmi nepokojne. Zrejme ho trápil zlý sen. Opatrne ho zobudila a chcela vedieť, čo sa deje, ale chlapec odmietal čokoľvek prezradiť. Tak sedela pri ňom a držala ho za ruku, zakiaľ opäť nezaspal, tentoraz už snáď bez nejakej nočnej mory, dúfala v to.
Predtým však premýšľala, čo sa s jej synom deje. Odkedy zmizol Harry, akoby sa James utiahol do seba a ona nepochybovala, že je to kvôli otcovi. Ona sama mala veľké problémy udržať svoje skutočné pocity a trápenia ukryté pred ostatnými. Až keď bola sama v bezpečí svojej izby, kde ju nik nemohol vidieť, odložila svoju masku a dala voľný prechod svojej bolesti. Každé ráno si musela opakovať, že ju deti potrebujú a kvôli nim sa vždy tvári pokojne a vyrovnane.