Kapitola č. 18: Odhalenie
Minerva sa práve chystala navštíviť Georga Weasleyho a porozprávať sa s tou mladou dámou, ktorá prišla s ním. Keď však prechádzala okolo Veľkej siene, narazila na Hagrida, ktorý k nej práve viedol návštevu.
„Paula? Čo ty tu robíš?“ spýtala sa prekvapene svojej priateľky.
„Ahoj, Minerva. Bola som dnes v Londýne, a tak som si povedala, že prijmem tvoje pozvanie a keď už som tu v Anglicku, zaspomínam na staré dobré bradavické časy,“ odpovedala a rozhliadla sa okolo.
„Veľa sa tu toho nezmenilo,“ skonštatovala.
„Ďakujem Hagrid, už sa o svoju priateľku postarám,“ povedala riaditeľka zdvorilo a viedla Paulu smerom ku kabinetu obrany proti čiernej mágií.
„Nejdeme k tebe do riaditeľne?“
„Isteže, len ešte musím niečo zariadiť. Bude to len chvíľka a hneď sa ti budem venovať. Vieš, práve dnes sa toho toľko udialo a ja neviem, čo urobiť skôr,“ povzdychla si. Paula sa na ňu povzbudivo usmiala.
„Ak som prišla nevhod, zastavím sa inokedy, Minerva. Stačí povedať,“ navrhla, ale Minerva rozhodne protestovala.
„Nevážila si sem predsa takú dlhú cestu zbytočne. Len oznámim niečo Georgovi a dáme si u mňa čaj.“
Zastala pred kabinetom a zaklopala. Dvere sa nesmelo otvorili a v nich stála dievčina s rozpustenými hnedými vlasmi, oblečená v staršej Georgovej košeli a nohaviciach, ktoré jej ponúkol, aby mohla dať škriatkom vyprať svoje vlastné, ušpinené po dlhej ceste.
„Dobrý deň,“ pozdravila ju Minerva a slabo sa na ňu usmiala. Doteraz nevedela, kto je a chystala sa to zistiť.
„Je tu George?“ spýtala sa vecne. Lea ukázala niekam smerom do izby, odkiaľ bolo počuť šum vody. Usúdila, že sa učiteľ sprchuje a rozhodla sa počkať.
„Dobre, počkáme naňho... Vlastne som chcela hovoriť najmä s vami,“ povedala, keď sa posadila do jedného z kresiel a Paula si sadla vedľa. Lea len neurčito prikývla, že rozumie a podišla k stolu, odkiaľ vzala pergamen a brko. Napísala naň: Volám sa Lea a som nemá a podala lístok Minerve, ktorá naň začudovane pozerala.
„Ale ako vidím, rozumiete nám dobre. Môžem vám teda položiť pár otázok a vy mi napíšete odpovede?“ spýtala sa znova. Lea prikývla a placho sa usmiala.
„Ide o Harryho. On si to síce nepamätá, ale sme jeho priatelia a rodina. Toto je škola, do ktorej kedysi chodil a ja som jej riaditeľka. Hľadali sme ho veľmi dlho, ale nevedeli sme, čo sa s ním stalo. Myslíte, že by ste nám mohli povedať, čo sa stalo? Teda, ak to viete,“ prosila Minerva. Lea sa opäť zohla nad pergamen a nejakú chvíľu bolo v miestnosti počuť len škrabanie brka. Nik z nich si nevšimol Georga, ktorý vyšiel zo svojej izby s ešte mokrými vlasmi, sčesanými však tak, aby nebolo poznať, že mu chýba ucho. Mlčky ich sledoval, teda presnejšie, sledoval Leu. Jej jemné prsty, ktoré zvierali brko, vlasy padajúce do očí a jej nepatrnú mimiku tváre, keď sa zamýšľala nad tým, čo napísať. Napokon však podala list riaditeľke, a tá si ho mlčky prečítala. George k nej pristúpil zozadu a čítal tiež.
Takže Harry stratil pamäť a na nič si nespomína. Lea ho zachránila a starala sa oňho, kým sa nezotavil zo svojich zranení. Harry, napriek tomu, že nevedel kde ani či vôbec nejakú rodinu má, sa rozhodol ísť hľadať niekoho či niečo, čo by mu vrátilo spomienky. To stálo v poznámkach od Ley.
„Zachránili ste mu život,“ poznamenal uznalo George a venoval jej jeden svoj očarujúci úsmev. Začervenala sa a sklopila zrak, aby naňho nemusela pozerať.
„Áno, patrí vám za to naša vďaka. Pre nás všetkých Harry znamená veľmi veľa a žiaľ... mysleli sme si, že už sa nikdy nevráti,“ usmievala sa Minerva teraz už úprimne a zoširoka.
„Ale povedzte mi, vy ste čarodejnica?“ Pri slove čarodejnica sa Lea strhla a vystrašene sa pozrela na všetkých zúčastnených. Pokrútila hlavou veľmi dôrazne a splašene sledovala ich reakcie.
„Prečo sa tak ľakáte? Na tom nie je nič zlé, ak ste. My všetci sme kúzelníci a toto je škola čar a kúzel. Nikdy ste o tom nepočula?“ upokojovala ju Minerva. Avšak ďalšie pokrútenie hlavou ju presvedčilo o tom, že Lea naozaj o ich svete nikdy nepočula. Vzhľadom k tejto skutočnosti ju prekvapovalo, ako pokojne reagovala na všetko, čo doteraz videla. Ale aj tak tu bola jedna vec. Ak by to bolo mudlovské dievča, nikdy by sa na hrad nedostalo. Bradavice sú proti mudlom chránené starovekými kúzlami, ktoré spôsobujú, že nevidia nič, len ruiny.
„Tak ako je možné, že...“ napadlo v tej istej chvíli aj Georga. Minerva bola napokon rada, že je tu Paula, ktorá dokáže rozpoznať schopnosti kúzelníkov a mohla ju teda poprosiť o vysvetlenie. Lenže Paula bola zaujatá sledovaním dievčaťa viac, než oni sami.
„Paula? Je všetko v poriadku?“ spýtala sa Minerva.
„Čože? Ach, isteže. Ja som sa len zamyslela. Zdalo sa mi, akoby... ale to nie je možné. To sa mi určite len zdalo. Tak teda, radi by ste vedeli, či je to čarodejnica,“ zmenila rýchlo tému.
„Nie, nie je čarodejnica ani mudla. Je moták. Ale... Minerva, mohla by som s tým dievčaťom hovoriť osamote?“ spýtala sa a Minervu tým naozaj prekvapila.
„No, nenamietam. Ak s tým súhlasí Lea, tak určite,“ prikývla a Lea, hoci nechápala, čo sa to okolo nej deje, napokon tiež súhlasila. Pomohol jej k tomu Georgov pohľad, ktorý jasne hovoril, že sa nemá čoho báť. Prešli teda spolu do jeho pracovne, kde Paula s Leou osamela.
Paula na ňu ešte dlho pozerala, kým našla správne slová.
„Kto boli tvoji rodičia?“ spýtala sa, ale Lea, ktorá čakala hádam čokoľvek, len nie otázky na rodičov, sa zachmúrila.
„Tak inak,“ povedala jemne Paula. „Posaď sa a počúvaj ma. Poviem ti jeden príbeh. Zastav ma, ak by som sa mýlila, dobre?“ Lea prikývla a pozorne počúvala.
„Lenže kde začať? Možno bude lepšie od konca a potom rozvíjať príbeh.
Asi sa ti občas stávali zvláštne veci,“ začala jednoducho, no Lea zbystrila a zvýšila svoju pozornosť na maximum.
„Občas, sprvu asi nevedome, neskôr možno cielene, si dokázala niekomu pomôcť. Spomínala si, že si Harryho zachránila. Predpokladám, že si mu zacelila niektoré rany vďaka svojim zvláštnym schopnostiam, na iné si použila bylinky či masti,“ Lea súhlasne prikývla a čakala, čo bude ďalej.
„Ako dieťa si si asi pripadala zvláštne, nepoznala si nikoho, kto by vedel podobné veci, však?“ ďalšie súhlasné prikývnutie a Paula sa spokojne usmiala.
„Je to totiž tvoj dar a myslím, že si ho celkom dobre rozvinula, vzhľadom k svojmu stavu. Nie si čarodejnica a o to to bolo iste ťažšie. Ale zvládla si to,“ pochválila ju.
„Ako to všetko viete?“ napísala rýchlo Lea na papier a dychtivo čakala odpoveď.
„Ako povedala Minerva, my všetci tu sme kúzelníci a ja mám tiež isté schopnosti rozoznávať podobné schopnosti, aké máš ty. Je ich viac, než len schopnosť liečiť a ja učím ľudí s nimi správne zachádzať a využívať ich. A preto viem, čo si zač. Lenže ty zrejme netušíš a ja môžem len odhadovať, prečo to tak je. Prečo dievča bez akýchkoľvek iných kúzelných schopností má tento dar? Tvoja matka sa volala Sabine a pochádzala z Írska. Bola veľmi krásna, mala žiarivo červené vlasy, asi rovnako dlhé ako ty, keď som ju poznala a tie isté hnedé oči ako ty. Na krku mala materské znamienko, máš ho tam určite tiež,“ Lea ju počúvala v nemom úžase a opäť len prikývla, hoci nechápala, ako to všetko vie.
„Takže je to pravda? Naozaj si Sabinina dcéra?“ podišla k nej, aby si lepšie prezrela každú črtu tej nevinnej tváre. Keď sa jej však znenazdania mimovoľne dotkla, akoby ju zasiahol blesk.
„Tak preto...“ uvedomila si konečne niečo, čo jej doteraz unikalo. Pozrela na dievča a rozhodla, že si zaslúži pravdu. Zrejme o tom nemala najmenšie potuchy, ale ona jej to povie.
„Ako som už vravela, poznala som Sabine. Bola to čarodejnica a mala rovnaký dar ako máš ty. Vedela uzdravovať. Bola tiež veľmi nadaná v bylinkárstve a svoje schopnosti naplno využívala a učením u mňa rozvíjala svoj talent. Vieš, za celý život som mala takých len troch žiakov. Tvoju matku, potom jedného kúzelníka z Albánska a až teraz nedávno ku mne priviedli toho tretieho. Zvláštna zhoda okolností, ale vlastne teraz už chápem. Ten tretí bol Harryho syn. Áno, aj on má tento dar,“ na chvíľu prestala, aby si Lea usporiadala svoje myšlienky. Keď jej dala pokyn, aby pokračovala, neváhala.
„Bola vlastne prvá, ktorú som učila niečomu takému a stali sa z nás priateľky. Ešte aj potom sme boli v kontakte, kým sa niečo nestalo. Neviem čo, ale teraz tuším. Zrejme sa zamilovala, ale do neprávneho,“ Lea horlivo krútila hlavou naznačujúc, že jej mama ocka milovala.
„Nie, nerozumieš mi. Tvoja mama bola z veľmi váženej čistokrvnej rodiny, a tie nepripúšťali miešanie krvi. Nedovolili by jej vydať sa za nikoho iného, než čistokrvného kúzelníka. Ale ja predpokladám, že sa zamilovala do mudlu, teda do obyčajného človeka bez magických schopností. Jej rodina s tým samozrejme nesúhlasila, ale ako poznám Sabine, nedala sa a vydala sa zaňho.“
Lea premýšľala nad tým, čo práve počula a zdalo sa jej to ako rozprávka z iného sveta. Keby nemala svoje schopnosti, ktorými sa vždy odlišovala od iných, asi by neuverila, ale takto? Možno má tá žena naozaj pravdu a jej matka bola čarodejnica. Azda preto chápala jej zvláštnosti.
„Niektoré čistokrvné rodiny sa však s takým niečím nedokážu zmieriť a jej otec patril medzi nich. Nenechal Sabine odísť len tak ľahko a hoci bola jeho dcéra, ak malo byť jej šťastie po boku mudla, neprial jej ho a zaklial ju,“ pokračovala smutne.
„Čože?“ vykríkla v duchu Lea, ktorou tá správa otriasla. Jej matka a zakliata? Ale ako? Veď žila normálny život a nebola chorá. Zomrela nešťastnou náhodou, premietala si v duchu. Paula akoby vycítila, na čo myslí, ju opravila.
„Myslím, že tá kliatba sa netýkala priamo tvojej matky. Mala jej ublížiť, ale nie fyzicky. Tá kliatba spočíva na tebe, moja drahá. To teba jej otec zaklial.“
Zase sa odmlčala a sledovala Leu, ako sa postavila z kresla a prešla k oknu. Bolo toho naňho už naozaj veľa. To desivé ráno v lese, potom Harryho stretnutie s rodinou, neskôr bola odvedená k Georgovi do kabinetu a mala tu s ním zostať a teraz tieto čudné reči o jej pôvode a nakoniec sa ešte dozvie, že je prekliata. Dá sa toto všetko stihnúť za jediný deň? Určite sa jej to len sníva, myslela si, ale dobre vedela, že to tak nie je.
„Ako viete o tej kliatbe a čo spôsobuje?“ napísala na papier a podala ho Paule.
„Keď som sa ťa pred chvíľou dotkla, cítila som ju. Ťaží ťa od narodenia, ale spôsobuje len jedinú vec. Pôvodne to bola kliatba, ktorá mala zviazať všetky magické schopnosti Sabininých detí s tým mudlom. Ale stalo sa to, čo sa občas v takých manželstvách stáva, teda že si sa narodila úplne bez nich. Preto som povedala tam vedľa, že si moták. To je označenie pre čarodejníka bez schopností. Preto tá kliatba nemala čo zviazať. Dar, ktorý si zdedila po matke s magickým jadrom súvisí len nepriamo, lebo ho môžu mať aj mudlovia či motáci ako ty. Ten potlačený nebol,“ vysvetľovala Paula trpezlivo.
„Tak akým spôsobom sa ma tá kliatba dotýka?“ stála otázka na pergamene.
„Sabinin otec sa bál, že by ju mohlo niečo prelomiť a poistil sa ešte inou. Ak by dieťaťu schopnosti nespútal, chcel zabrániť tomu, aby ich priamo využívalo. Aby si ma chápala, väčšina kúzelníkov používa verbálne kúzla a s neverbálnym čarovaním začínajú až neskôr. Pre dieťa by bolo ťažšie učiť sa rovno neverbálne, a preto...“ nedokončila, lebo Lea prikývla, že rozumie. Preto je nemá, dokončila si v duchu sama pre seba.
„Nikdy som mamu nevidela používať kúzla. Prečo?“
Paula pozrela na ďalšiu otázku a pokrčila ramenami.
„Myslím, že ak jej manžel ani dieťa kúzla používať nemohli, vzdala sa ich aj ona z lásky k vám. Je to však čisto môj odhad, rovnako ako skoro všetko, čo som tu povedala. Ale asi mi dáš za pravdu, že by to tak mohlo byť,“ uzavrela napokon a Lea nevedela, čo si o tom myslieť. Naozaj to do seba všetko zapadalo, len to bolo na ňu príliš ťažké pochopiť. Ale asi sa s tým bude musieť zmieriť.
Minerva medzitým oboznámila Georga s celou situáciou okolo Harryho a Jamesa a rozhodla sa, že nechá Leu načas u seba, kým nevymyslia, kam by mohla ísť. George by bol radšej, keby mohla zostať s ním, ale neprotestoval. Dvere pracovne sa náhle otvorili a Paula s Leou z nej vyšli obe zamyslené.
„Čo sa stalo?“ spýtala sa Minerva.
„Všetko ti vysvetlím, Minerva. Lea si potrebuje oddýchnuť. Myslím, že rovnako ako my všetci mala veľmi náročný deň,“
Odviedli ju teda do riaditeľkiných komnát a keď si boli obe isté, že spí, vrátili sa do kancelárie a všetko si vysvetlili.
„Škoda, že už je tak neskoro. Rada by som videla Albusa, ale asi bude na večeri a potom bude mať určite dosť práce s úlohami. Nebudem ho radšej rušiť,“ poznamenala Paula, keď skončili ich rozhovor o Lee a Harrym. Minerva začarovala Tempus, aby zistila koľko je hodín a lišiacky sa usmiala. Paula poznala ten jej úsmev ešte zo školských čias, a tak čakala, čím ju prekvapí.
„Ako riaditeľka tejto školy a tiež Albusova prababička ti odporúčam zotrvať ešte 15 minút v mojej spoločnosti a uvidíš, že sa Al objaví,“ povedala jej.
„Ako to? Má za tebou dnes prísť?“ čudovala sa Paula.
„Za mnou? Áno, chodí sem každý večer, pozdraví ma, chvíľu sa rozprávame, ale stredom jeho záujmu je istý profesor Snape,“ vysvetľovala s miernym úškrnom na tvári.
„To myslíš vážne? A čo na to hovorí Severus? Viem, že si vravela, že jeho talent vlastne objavil on a začal ho učiť, ale aby za ním chodil každý deň? Čo spolu prosím ťa robia?“ nevychádzala z údivu.
„Ten? Neverila by si, ale ak náhodou Albus vynechá svoju večernú návštevu, býva dosť nevrlý. Nieže by som si na jeho nálady za tie roky nezvykla, ale odkedy pozná Ala, býva pokojnejší. Predstav si, teraz si vymysleli, že ho bude doučovať lektvary. Takže som jeho portrét musela nechať presunúť do laboratória, a to im teraz slúži jednak na ich lekcie a jednak na ich súkromné rozhovory,“
„Keby som nepoznala Albusa a nevedela, ako si dokáže získať kohokoľvek svojim kúzlom osobnosti, naozaj by som ti neverila. Ale na druhej strane, veľmi dobre vieš, že Severus vždy skrýval svoju pravú tvár pred všetkými. Možno sa pred Albusom konečne môže prestať pretvarovať a byť sám sebou. Ak im je to obom k úžitku, čo aj určite je, potom na tom nevidím nič zlé,“ konštatovala Paula. Sotva to dopovedala, ozvalo sa zaklopanie a dnu, presne ako Minerva predpovedala, vošiel Albus.
„Ahoj, babi,“ pozdravil bezvýrazným hlasom. Ešte stále bol zamyslený rovnako ako ráno.
„Ahoj, Albus,“ pozdravila ho Paula potešená, že ho zase vidí.
„Pani Paula? Ste to naozaj vy?“ potešil sa a hodil sa jej okolo krku. Na prázdniny, ktoré strávil v Rakúsku u Scorpiusa a na hodiny s Paulou mal krásne spomienky. Bola naňho veľmi milá a láskavá a veľmi si ju obľúbil.
„Ahoj, ako sa má môj šikovný žiak?“ spýtala sa ho.
„No, celkom to ujde,“ odpovedal vyhýbavo. Chápala ho, Minerva jej vravela ako zareagoval na otcov návrat. Vlastne si nevedela predstaviť inú reakciu, pochopila, ako veľmi je na otcovi závislý, už keď bol u nej po prvýkrát.
„Ako pokračuješ v učení?“ zmenila radšej tému. Chlapcova tvárička sa trochu rozžiarila a nadšene jej rozprával, ako pomohol madam Pomfreyovej, keď mu to dovolila a o tom, čo mu povedal Snape o lektvaroch. Avšak pri zmienke o doučovaní so Snapom sa netváril ani otrávene. ani znudene, naopak tešil sa naň a bolo to na ňom vidieť.
„To som rada, že pokračuješ tak úspešne. Dúfam, že sa zase čoskoro uvidíme. Ja už musím ísť a ty by si tiež nemal nechať profesora čakať. Bež už,“ popohnala ho smerom k laboratóriu a Minerva prikývla na súhlas. A tak Albus zmizol za dverami a priateľky sa opäť na neurčitú dobu rozlúčili.
jožko kokoško
(jožko kokoško, 21. 3. 2021 23:07)