Kapitola č. 17: Výsluch
Hermiona sa práve vrátila z ministerstva. Mala schôdzku s Kingsleym a niekoľkými členmi BA, ktorí sledovali situáciu v zahraničí.
„Ahoj Hermiona, dáš si čaj?“ spýtala sa jej Molly, len čo sa posadila za stôl.
„Rada, ďakujem. Ginny je u seba?“ spýtala sa. Jej priateľka trávila veľa času vo svojej izbe a na radu ošetrovateľky a svojej mamy naozaj odpočívala, keď to šlo.
„Nie. Ráno ju zavolala Minerva a ešte sa nevrátila,“ odpovedala s povzdychom a položila pred ne dve šálky s čajom.
„Stalo sa niečo?“
„Ráno jej George odkázal, že ju chce riaditeľka hneď vidieť. Netuším o čo išlo, nechcel nám to povedať. Ale dúfam, že je všetko v poriadku. Ginny si už toho pretrpela naozaj dosť,“ zložila beznádejne hlavu do dlaní.
„Všetko bude v poriadku, Molly,“ snažila sa ju upokojiť. „Len tomu musíme všetci veriť.“
„Ja viem, moja. A čo Ron, ozval sa?“ spýtala sa s obavou o svojho syna.
„Áno, včera sa ozval, že sú v poriadku. Asi mali naozaj ťažký deň. Podľa toho, čo vravel Kingsley, chytili nejakých Zmijozelových ľudí a Ron s Teddym pri tom pomáhali. Ale bojím sa oňho,“ priznala. Čokoľvek ďalšie by chcela povedať však prerušil zvuk plameňov, ktoré náhle vzbĺkli v krbe a z nich vypadol zvitok pergamenu. Hermiona na ňom rozoznala pečať školy, a tak neváhala a rýchlo ho vzala do ruky. Zlomila voskovú pečať a čítala. Sťažka dosadla späť na svoju stoličku a zavrela oči, ktoré sa jej v jedinom okamihu zaliali slzami. Molly si to však vysvetlila zle a zbledla. V očakávaní toho najhoršieho vytrhla Hermione pergamen z ruky a čítala.
Drahá Molly a Hermiona,
nemajte strach, nič vážne sa nestalo. Ginny ma prosila, aby som vám oznámila, že sa dnes nevráti a prosí vás, aby ste to vysvetlili Lily.
Čo sa vlastne stalo? James bol ranený, ale už je v poriadku a zajtra sa vráti späť na vyučovanie. Ale to nie je všetko.
Ako to povedať... Ginny sa nevráti pretože strávi zvyšok dňa doma, v Godrikovom dole s Harrym. Áno, vrátil sa.
Než sa však teraz rozbehnete za nimi, prosím vás, aby ste im dali čas. Hoci je Harry živý a zdravý, potrebuje nejaký čas, kým... No, jednoducho nie je úplne ako predtým a tí dvaja potrebujú čas. Doprajte im ho, určite sa u vás čoskoro objavia.
S pozdravom
Minerva McGonagallová
„Tak teda žije. Naozaj žije,“ vydýchla prekvapene, ale to už ju Hermiona objímala.
„Ja som to vedela. Konečne. Konečne bude Ginny v poriadku,“ radovala sa.
„Ale čo Minerva myslela tým, že nie je ako predtým?“ vrátila sa Molly k tej vete, čo ju v liste znepokojovala.
„Netuším. Ale hlavné je, že sa vrátil. Musíme to povedať aj ostatným,“ neustala Hermiona vo svojom nadšení.
„Lily! Kde si? Lily, zlatko, poď sem!“ kričala na dievčatko. Malá sa čoskoro objavila na schodoch nasledovaná Hugom a vôbec netušila, čo sa deje. Hermiona ju nadšene zdvihla na ruky a zatočila sa s ňou po miestnosti.
„Lily, ocko sa ti vrátil,“ oznámila jej a dievčatko onemelo úžasom.
„Naozaj? A kde je? Kde je mamička? Už to vie? Konečne sa prestane trápiť. Kde sú?“ vychrlila zo seba, keď si naplno uvedomila význam tých slov. Ale babička ju trošku skrotila.
„Neboj sa, čoskoro sa vrátia. Musia si spolu ešte niečo zariadiť, ale určite to nebude dlho trvať.“
„Ale ja ich chcem vidieť hneď,“ žiadala, no keď videla Mollyn výraz tváre, ktorý vravel, že musí naozaj ešte chvíľu počkať, vzdala to a sadla si jej na kolená, neustále jej kladúc otázky o otcovom návrate. Hermiona, ktorá si hneď po tom, čo opadlo najväčšie prvotné nadšenie, spomenula ešte na niečo. Vybehla po schodoch do svojej izby a vrátila sa so svojím galeónom, slúžiacim na komunikáciu medzi členmi BA.
„Harry je späť, takže Ron s Teddym sa môžu tiež vrátiť,“ vysvetľovala rýchlo a na malom displeji naťukala správu. Keď však ani do večera nik na jej správu neodpovedal a Ron ani Teddy sa nevrátili, bola už zúfalá a šialená od strachu. Jej radosť z Harryho návratu skalila hrozná predtucha.
„Ron?“ ozvalo sa potichu a ktosi zatriasol jeho telom. O chvíľu sa skutočne prebral a chytil sa za hlavu, ktorá sa mu mohla rozskočiť od bolesti.
„Čo sa stalo?“ spýtal sa zmätene a zažmurkal, aby si jeho oči privykli absolútnej tme, ktorá ich obklopovala.
„Si v poriadku? Poriadne si si udrel hlavu o zem, keď nás sem privliekli,“ vravel druhý hlas.
„To nič, len ma bolí hlava ako šľak. Kde to sme a čo sa vlastne stalo?“ zopakoval podráždene svoju otázku.
„Neviem, asi nás držia v nejakom podzemí. Sú tu mreže a žiadne okná,“ odpovedal Teddy.
„Kto myslíš, že nás tu drží? Nezdá sa ti divné, že nás uniesli namiesto toho, aby nás na mieste zabili?“ ďalej špekuloval Ron. Teddy mlčky prikývol, ale v tej tme ho aj tak nemohol vidieť.
„Čo myslíš, že od nás budú chcieť?“
„Možno si všimli, že ich sledujeme a chcú vedieť, čo sme zistili a podali ďalej,“ hádal Teddy. Ak mal pravdu, obaja vedeli, čo to znamenalo a radšej na to nechceli myslieť.
„Čo navrhuješ? Ako sa odtiaľto dostaneme?“ spýtal sa skľúčene Ron.
„Nemám tušenie,“ priznal. „Asi pri sebe nemáš ten galeón, však? Alebo aspoň zhasínač?“ spýtal sa Rona. Ten so zahundraním, prečo ho to nenapadlo skôr, vytiahol z kapsy zhasínač a posvietil im v miestnosti bez okien.
„Hlavne musíme zistiť, kde sme,“ povedal Teddy a rozhliadal sa naokolo. Obklopovali ich však len holé steny z kameňa bez jedinej puklinky.
„Zhasni!“ prikázal náhle a potom v tme ticho zašepkal. „Počujem kroky. Niekto sem ide,“
„Lumos,“ začuli za dverami, ktoré sa s vŕzganím otvorili. Svetlo z prútika dopadlo na ich bledé tváre a muž, ktorý práve vošiel dnu, sa natiahol a chytil Teddyho za cíp habitu. Potom s ním surovo trhol a vystrčil ho von z miestnosti.
„Ty pôjdeš so mnou,“ zavrčal a už chcel dvere zavrieť, keď sa naňho vrhol Ron.
„Nechajte ho! Kam ho vediete? Vezmite si mňa a jeho nechajte na pokoji,“ pokúsil sa.
Ale ten dozorca, alebo kto to vlastne bol, ho prudko odstrčil.
„Aj ty sa dočkáš, ryšavec. Pekne jeden po druhom,“ zaškeril sa a jeho ľadový smiech sa mu zarezával do morku kostí. V slabom svetle fakieľ, ktoré boli na chodbe pred celou, videl Teddyho odhodlaný a nepreniknuteľný výraz tváre. Nevedel, kam ho vedú, no bol rozhodnutý nenechať sa pokoriť a zlomiť.
Ron nevedel, ako dlho tam sedel v tichu a tme, kým sa dvere opäť neotvorili a dvaja dozorcovia dnu nevsotili bezvládne ľudské telo.
„Tu ho máš, hrdinu. A zajtra sa pobavíme s tebou,“ rehotali sa obaja. Ron hneď priskočil k Teddymu. Keď si bol istý, že sa nik nevráti, zažal svetlá.
„Bože, Teddy, čo ti to urobili?“ zdesil sa, keď uvidel jeho tvár úplne zmrzačenú od mnohých rán, ktoré zrejme utŕžil. Prezrel ho a zistil, že má zrejme zlomených aj pár rebier a akoby toho nebolo málo, našiel na jeho tele nepochybne jazvy od Crucia. Chlapec, ako sa zdalo, upadol do bezvedomia a Ron sa tomu nečudoval. Len dúfal, že nemá nejaké horšie vnútorné zranenia. Nikdy nebol v liečení veľmi dobrý a už vôbec nie bez prútika.
„Vydrž, Teddy. Niečo vymyslím,“ snažil sa ho povzbudiť, aj keď tie slová adresoval skôr sám sebe, než chlapcovi v bezvedomí. V cele nenašiel nič, len dve deky a nádobu s vodou. Rozložil jednu na zem a položil na ňu jeho telo. Druhou dekou ho prikryl a z vlastného habitu si odtrhol kúsok látky, ktorú potom namočil vo vode, aby ňou zotrel chlapcovi stopy krvi a očistil aspoň trochu rany. Pomaly nadobúdal vedomie.
„Ako sa cítiš?“ spýtal sa Ron bezvýrazne, hoci jeho otázka znela priam hlúpo.
„Akoby... po mne prebehlo stádo kentaurov,“ vysúkal zo seba namáhavo.
„To ti verím. Tie hyeny ťa naozaj zriadili,“
„To nič nie je. Bude to horšie, oveľa horšie,“ odpovedal sa snažil sa posadiť, ale Ron ho zatlačil späť na zem.
„Lež a nehýb sa! Máš zrejme zlomené rebrá. Ale bez prútika ti nijako nepomôžem.“
„Počkaj,“ zastavil Teddy príval jeho nadávok a siahol si na krk, kde mu visel zmenšený prívesok prútika na retiazke. Chvíľu s ním zápolil, ale keď ho napokon zovrel v dlani, zašepkal nejaké kúzlo a z malého prívesku bol odrazu pravý prútik. Ron naňho len nechápavo pozrel.
„Ale ako?“
„Darček od Viktorie. Takto mám vždy náhradný prútik po ruke a nikoho to ani nenapadne,“ vysvetlil, keď mu ho podával. Ten sa dlho nezamýšľal, zacelil Teddymu tie najhoršie krvácajúce rany a napravil mu rebrá. Potom vyčaroval neviditeľné spevňovacie obväzy a znehybnel mu hrudník.
„Vďaka,“ vydýchol Teddy, ktorý sa takto cítil oveľa lepšie.
„Kto sú a čo od nás chcú?“ spýtal sa Ron konečne.
„Ako som vravel, chcú vedieť, kto sme a čo je s Harrym,“
„Ale veď o Harrym nič nevieme. Nepovedal si im to?“ zháčil sa Ron.
„Aj tak by nám neverili. Myslia si, že Harry sa niekde skrýva a čaká, kým zaútočia. Kým si to myslia, máme šancu udržať ich trochu v úzadí. Aspoň kým nebudú mať pocit, že sú dostatočne silní, aby mohli proti nemu bojovať,“ uviedol na pravú mieru Teddy.
„Myslíš, že to bude k niečomu dobré?“ pochyboval Ron.
„Určite. Ak to môže našim ľuďom tam vonku získať aspoň trochu, potom som ochotný skúsiť to. A ty?“ pozrel naňho v očakávaní. Ron sťažka prehltol, ale prikývol.
„Samozrejme.“
Teddy súhlasne povrtel hlavou, a tým spečatili tichú dohodu o tom, že sa nepodvolia ničomu a budú sa snažiť bojovať až do konca. Aj keby ten koniec mal byť o pár dní v tejto chladnej cele.
Komentáre
Prehľad komentárov
Dobrý deň, volám sa Mavis Marian Agure z USA. Chcem svetu povedať o veľkom a mocnom zosielateľovi kúziel menom Dr. UDAMA ADA. Môj manžel ma podvádzal a už sa nezaväzoval ku mne a našim deťom, keď som sa ho opýtala, v čom je problém, povedal mi, že sa do mňa nemiloval a chcel sa rozviesť, bola som taká zlomená, že som plakala veľa dní a nocí ale odišiel z domu bez toho, aby povedal, kam ide. Hľadal som niečo online, keď som uvidel článok o tom, ako skvelý a mocný Dr. UDAMA pomohol toľkým v podobnej situácii ako ja, jeho e-mailová adresa tam bola, tak som mu poslal e-mail, v ktorom som mu povedal o svojom probléme, povedal mi, že vráti sa ku mne do 24 hodín, ak urobím všetko, o čo ma žiada, čo som urobil, ako ma požiadal, v deň hniezdenia sa môj manžel na moje najväčšie prekvapenie vrátil domov a plakal a prosil ma, aby som odpustila a prijala môže vám tiež pomôcť kontaktovať ho ešte dnes; E-mail (udamaada@yahoo.com) Zavolajte / WhatsApp +18185329812
Som vďačný
(Mavis A M, 31. 8. 2023 18:08)