Kapitola č. 16: Zdieľané spomienky
Ginny viedla Harryho za ruku k synovej posteli, kde okrem Jamesa bol aj Albus a Minerva. James sa už prebral a ospravedlňoval sa bratovi za svoje prchké slová a tiež za to, že utiekol. Keď uvidel otca, jeho tvár sa rozžiarili.
„Ja som vedel, že si to ty, ocko,“ vykríkol radostne a Albus ich sledoval s napätím. Ustrašene pozeral na otca, pretože stále nechápal. Ale Ginny sa ujala slova.
„Ocko sa teraz necíti veľmi dobre, tak ho vezmem domov, aby mu bolo lepšie,“ vysvetľovala im. „Nič to nie je, len bol veľmi dlho preč,“ dodala, keď videla Albusom zachmúrený výraz.
„Si v poriadku, Jamie?“ spýtala sa starostlivo staršieho syna, ale skoro sa nemusela pýtať. Chlapcova tvár bola po niekoľkých mesiacoch znova usmievavá. Nevedel totiž, že jeho ocko ho nespoznáva a nik mu to nemal v pláne povedať.
„Hlavne si dávajte pozor, a už žiadne nočné dobrodružstvá,“ povedala a prísne sa pozrela na Jamesa, no potom ich oboch tuho objala a sľúbila, že im čoskoro napíše. O niečo potichu požiadala riaditeľku a potom odviedla Harryho von z ošetrovne. Chcela použiť krb v riaditeľni, aby sa dostali domov.
„Harry, veríš mi?“ spýtala sa ho, keď siahla pre mosadznú škatuľku na krbovej rímse.
„Čo? No, áno,“ odpovedal zarazene.
„Dobre. Tak mi podaj ruku a postav sa sem,“ ukázala do krbu. Tváril sa prekvapene a neveriacky, ale poslúchol ju. Ginny nabrala letax do ruky a pritisla sa k Harrymu.
„Godrikův důl,“ povedala jasne a zreteľne a smaragdové plamene ich pohltili. Nakoniec vyšli na druhej strane v ich obývačke.
Harry sa rozhliadol po izbe a jeho zrak spočinul na rodinných fotkách, ktoré boli rozostavené všade naokolo. Ginny ho bez slova sledovala, len občas mu ozrejmila, kto je na fotke, ak sa pri nej pozastavil. Ukázala mu Hermionu a Rona, jeho najlepších priateľov, jej rodičov a bratov a pár známych.
„Čo sú to za čudné veci, čo sa tu všade okolo dejú? Ten krb, hýbajúce sa fotky, prútiky a tak,“ spýtal sa.
„To všetko je súčasťou nášho života. Sme kúzelníci a tieto veci sú v našom svete úplne normálne,“ odpovedala mu. Harry však rezignovane dosadol na gauč a skryl si hlavu do dlaní. Zúfalstvo bolo cítiť z každého jeho pohybu.
„Prečo? Prečo si nič nepamätám? Ako je to možné?“ pýtal sa stále dookola. Potom vzhliadol a smutne jej pozrel do očí.
„Prepáč mi to. Musí byť pre teba asi strašné, že ťa nespoznávam, ale chcel by som. Tak veľmi by som chcel.“ Sadla si blízko neho a odhrnula mu vlasy z čela. Primäla ho opäť jej pozrieť do očí a jemne mu povedala: „Pšš, Harry. Strašné bolo pomyslenie, že som ťa navždy stratila. Toto spoločne zvládneme. Prekonali sme aj horšie veci.“
„Naozaj? Čo môže byť horšie, než vymazať zo svojich spomienok svojich najbližších?“
„Sú veci, ktoré by som ti sama radšej z pamäte vymazala. Ale ver mi, bude to v poriadku. A ak nie...“ povzdychla si.
„Ak nie?“ spýtal sa s obavou v hlase.
„Začneme odznova,“ dokončila. Na chvíľu sa zamyslela a odrazu jej v hlave skrsol nápad.
„Počkaj tu, možno by sme mohli niečo skúsiť,“ vybehla hore schodmi a o chvíľu sa vrátila s veľkou kamennou misou.
„Toto je myslánka. Slúži na odkladanie spomienok. Uložím do nej svoje a spoločne si ich môžeme prezrieť. Možno ti to pomôže,“ navrhla.
„Ak si to myslíš,“ pokrčil ramenami Harry. Ginny teda vytiahla svoj prútik a priložila si ho k spánku.
„Pensare non pensatum,“ zašepkala a vytiahla striebornú spomienku, ktorú uložila do myslánky. Zopakovala to asi trikrát a potom ju posunula do stredu stolu. Myšlienky v nej vírili jedna cez druhú a Harry to so záujmom sledoval.
„Chceš to vidieť?“ spýtala sa ho a keď prikývol, chytila ho za ruku a spoločne sa sklonili nad kamennou misou. Jemná biela hmla ich pohltila a ocitli sa v malej útulnej izbičke, kde bolo okrem nich niekoľko postáv.
„Ach, Ginny, ja som taká šťastná. Najprv Ron a Hermiona, a teraz konečne vy dvaja. Ste pre seba ako stvorení,“ rozplývala sa Molly Weasleyová. Ginny sa na ňu vďačne pozrela a trpezlivo bez pohnutia sedela, kým jej Hermiona nepripla do vlasov jemný venček z čerstvých kvietkov.
„Vyzeráš nádherne,“ povedal od dverí mužský hlas. Bol to Ron, ktorý práve prišiel za svojou sestrou.
„Ďakujem, braček. Tie šaty navrhovala mama s Hermionou,“ usmiala sa a postavila sa, aby si ju brat mohol prezrieť lepšie.
„Vau, Harry má teda z pekla šťastie, že ťa má. Keby si nebola moja sestra... normálne mu závidím,“ uškŕňal sa. „Tak vám teda prajem veľa šťastia. Vám dvom to určite bude klapať, ale keby dačo, je mi jedno, že je to kamarát. Pokojne mi povedz a ja mu vysvetlím, ako to u nás v rodine funguje,“ vravel Ron vážnym hlasom, no vyslúžil si tým len salvu smiechu od sestry, matky a manželky.
„Mal by si už ísť, inak sa bude Harry stresovať, že sa mu stratil svedok,“ vystrčila ho z dverí Hermiona a než zavrela, dala mu pusu. „A nie aby si niečo vyviedol,“ usmiala sa a zabuchla mu pred nosom.
„Berie svoje bratské povinnosti naozaj vážne. Doma celý čas mudroval o tom, že to bude ťažké, mať za švagra najlepšieho priateľa,“ krútila Hermiona hlavou a upravila posledné detaily na Ginniných šatách.
„Si naozaj krásna,“ skonštatovali s Molly jednohlasne. Ginny si nahlas povzdychla.
„Som taká nervózna,“ priznala a hrýzla si spodnú peru.
„To je každá nevesta v deň vlastnej svadby. Nože sa trochu napi vody,“ podávala jej pohár Molly a dohliadla, aby ho jej dcéra vypila až do dna.
„Je to lepšie?“ spýtala sa starostlivo.
„Áno, mami. Ďakujem za všetko,“ objala Ginny mamu.
„Moje dievčatko sa dnes vydáva,“ plakala od radosti Molly Weasleyová.
„No tak, mami. Veď sa tým nič nemení. Neplač, lebo začnem tiež,“
„Žiadne slzy, už je najvyšší čas,“ zahriakla ich jemne Hermiona a na dôkaz jej slov, že je čas ísť, strčil do dverí hlavu najstarší člen rodiny, pán Weasley.
„Kde je moja princezná?“ pozdravil ich a pri pohľade na dcéru onemel úžasom. Rovnako ako Molly ju objal a zaželal jej veľa šťastia.
„Už by sme mali ísť. Harry začína byť nervózny,“ snažil sa odľahčiť situáciu. Vzal dcéru za ruku, aby ju odviedol k jej nastávajúcemu. Skutočná Ginny s Harrym šli mlčky za nimi, až kým nevyšli záhradnou bránkou na plochu upravenú špeciálne pre túto slávnosť.
Keď sa Molly a Hermiona postavili na svoje miesta, viedol Artur svoju dcéru uličkou medzi stoličkami zaplnenými hosťami. Keď ich uvideli, všetci sa postavili a vzdychali nad krásnou nevestou. Jej priateľky zo školy ticho závideli a učitelia a rodinní priatelia ich s hrdosťou sledovali. Krásnu atmosféru tohto jedinečného dňa dopĺňala očarovaná harfa, ktorá vyfukovala tie najjemnejšie a najľúbeznejšie tóny, aké kto z nich kedy počul.
Na konci uličky bol postavený akýsi oltár, zdobený čerstvými kvetmi. Za ním sa usmieval oddávajúci a čakal, kým nevesta pristúpi k ženíchovi. Keď Artur dával ruku svojej dcéry nervóznemu Harrymu, potľapkal ho po ramene.
„Daj mi na ňu pozor, synak,“ povedal a pridal sa k svojej manželke, ktorý stála v prvej rade medzi najbližšími príbuznými. Harry prikývol, ale jeho myseľ bola zaujatá jediným. Pohľadom na Ginny. Nesmelo sa na ňu usmial, a až keď ho Ron zozadu trochu postrčil smerom k oltáru, sa spamätal. Jeho zrak však stále smeroval k Ginny a vyzeralo to, že oddávajúceho, ktorý niečo hovoril, vôbec nevnímal.
Opäť nepríjemné štuchnutie zozadu a on sa zmätene rozhliadol. Ginny naňho žmurkla a zašepkala tak, aby ju počul len on: „To ma tu necháš stáť celý deň?“
„Čože?“ spýtal sa nahlas a vyvolal tým všeobecné pobavenie medzi hosťami.
„Pýtal som sa, beriete si túto ženu, Ginervu Weasleyovú za svoju ženu a budete ju milovať do konca života, v dobrom aj v zlom...“ opakoval otázku oddávajúci. Než však stihol dokončiť, Harry pozrel Ginny do očí a odpovedal.
„Áno, beriem.“ Jeho ďalšie slová patrili len jej, ale samozrejme ich počuli všetci. „Bez teba by môj život nemal viac zmysel. Chcem byť len s tebou do konca svojho života,“
„Som navždy len tvoja,“ odpovedala mu s láskou a svoj sľub spečatili prvým manželským bozkom. Hostia zajasali a začali im nadšene tlieskať. Slová oddávajúceho: „Týmto prehlasujem vaše manželstvo za právoplatne uzavreté,“ nik nevnímal.
Novomanželia stáli vedľa seba a prijímali gratulácie od priateľov a blízkych a mnohí z nich sa neubránili slzám radosti. Ginny a Harry žiarili radosťou ako ešte nikdy predtým. Keď aj posledný gratulant vyjadril svoje prianie všetkého dobrého, zniesol sa odniekiaľ z oblohy nádherný vták a začal spievať svoju Pieseň lásky, ktorá všetkých hlboko zasiahla a Harryho a Ginnyinu lásku spečatila pevnejšie, než samotný manželský sľub.
Okolo skutočnej Ginny a Harryho to zavírilo a obraz sa zmenil. Ginny ležala v posteli a hoci bola unavená, na tvári jej žiaril spokojný a šťastný úsmev. Harry stál vedľa nej a v náručí držal drobné detské telíčko a pozeral naň ako na najväčší zázrak sveta.
„Je taký krásny,“ zašepkal a pozrel na Ginny. Prišiel k nej bližšie a dal jej ho na ruky. Potom si k nej sadol opatrne, aby mala pohodlie a mlčky vychutnával túto chvíľu.
„Som ten najšťastnejší človek na svete,“ povedal napokon a pobozkal ju.
„Takže je to pravda...“ zašepkal skutočný Harry a zamyslel sa, nevšímajúc si Ginnyin prekvapený výraz. Obraz okolo nich sa opäť rozvíril a ocitli sa opäť v obývačke svojho domu.
„Spomenul si si na niečo?“ vyzvedala Ginny naliehavo.
„Nie, ja.... to ako som ho držal na rukách... myslím, že sa mi o tom snívalo. Naozaj sa to teda stalo?“
„Áno, to bol Jamie. Ale keď sa ti to mohlo snívať, tak nepochybujem, že čoskoro sa tvoja pamäť vráti. Snívalo sa ti ešte niečo?“ v jej hlase zaznievala nádej. Harry jej povedal o niektorých svojich snoch, ale ako pochopila, väčšinou to boli nočné mory spôsobené Voldemortom.
„Áno, toto všetko sa stalo, ale nechci odo mňa, aby som ti to vysvetlila. Sú to tie spomienky, ktoré by sa vôbec nemali vracať,“ zamračila sa. „Nič z toho ti nebolo povedomé?“
Harry len pokrútil hlavou.
„Ale jedno je mi z tvojich spomienok jasné. Asi som ťa veľmi miloval. A ty... ty zrejme tiež,“ povedal priškrteným hlasom.
„A na tom sa nikdy nič nezmenilo, Harry,“ objala ho a schúlila sa mu v náručí, akoby hľadala jeho oporu a ochranu. „Nikdy,“ zopakovala nečujne.