Kapitola č. 12: V lese
Harry s Leou boli na ceste už naozaj veľmi dlho, no nič z toho, čo cestou videli, sa Harrymu nezdalo povedomé. Počasie im naozaj prialo a až dokonca septembra bolo príjemne teplo a dni boli zväčša slnečné. Len občas sa na oblohe zjavili búrkové mraky, ale tie sa im väčšinou len prehnali nad hlavami a odplávali po belasej oblohe ďalej. Prechádzali rôznymi údoliami a dedinkami a stretávali milých ľudí, ktorí im vďačne pomohli. Buď im poskytli nocľah, alebo im dali nejaké jedlo a oni sa im zato odvďačili ako mohli, najčastejšie malou výpomocou. Vyhýbali sa väčším mestám, ktoré boli hlučné a preplnené ponáhľajúcimi sa ľuďmi a radšej volili cestu v prírode. Táto ich pešia túra im síce zabrala oveľa viac času, ale keďže vlastne netušili kam idú, veľmi ich to netrápilo. Bolo im spolu celkom dobre a rozumeli si.
Jedného dňa, keď slnko už takmer zapadlo, došli na okraj nejakého lesa. Bol veľmi hustý a tmavý, a keďže sa začínalo stmievať, Harry navrhol, aby so na noc založili oheň na neďalekej lúke a vyspali sa pod šírym nebom. Ani jedného neprekvapilo, že obloha bola taká jasná, že bolo vidieť všetky hviezdy. Ležali vedľa seba v tráve a Lea opierala svoju hlavu Harrymu o rameno. Ten jej s nadšením ukazoval, snáď už desiatykrát počas ich cesty, jednotlivé súhvezdia.
„A tamtá hviezda sa volá Sirius,“ ukazoval, ale keď chcel pokračovať, zarazil sa. V tej chvíli si uvedomil, že sa deje niečo, čo by nečakal.
Lea ho hladkala po vlasoch, potom po tvári, ktorú potom jemne natočila tak, aby ho mohla pobozkať. Uvedomoval si, čo sa deje, ale nevedel, čo má robiť. Jej bozky, sprvu nesmelé, sa zmenili na vášnivé a vzrušujúce. Nechal ju a sám jej ich opätoval. Nechal sa uniesť vírom vášne, ktorý ich pohltil. Keď však chcela postupovať ďalej, čosi ho prinútilo prestať. Opatrne ju od seba odtiahol a pozrel jej do očí.
„Toto nesmieme,“ zašepkal, ale ona nedbala na jeho slová a opäť sa ho pokúsila pobozkať. Tentoraz ju od seba odtrhol trochu ráznejšie.
„Lea, prepáč, ale ja... nemôžem,“ vysúkal zo seba. „Si krásna a inteligentná a naozaj je mi s tebou dobre. Ale toto,“ siahol na medailón, čo mu visel na krku, „toto je zrejme moja rodina a ak sú v poriadku, chcem sa k nim vrátiť. Na tej fotke to vyzerá, že sme šťastní a ja chcem zistiť pravdu,“ vravel potichu a Lea si zahanbene sadla obďaleč. V duchu si nadávala, že to vôbec urobila. Veď jej bolo od začiatku jasné, že hľadajú jeho rodinu, aby sa k nej mohol vrátiť. Dlho odolávala a nenechala sa premôcť citmi, ale dnes to naozaj nešlo.
„Prepáč, nemala som...“ snažila sa mu ospravedlniť posunkami.
„To ty mi prepáč, ak som ti ublížil. Mám ťa rád, ale ako sestru, vlastne by si mohla byť skoro moja dcéra,“ snažil sa ju rozosmiať. Pritiahol si ju k sebe bližšie a objal ju. Ona sa tomu objatiu poddala a cítila sa dobre.
Keď potom neskôr zaspávali, stala sa ďalšia zvláštna vec, ktorá prinútila Harryho zamyslieť sa. V tichu noci sa rozliehali len pravidelné zvuky lesa, ktoré sa vďaka tomuto putovaniu naprieč krajinou naučil rozoznávať. Avšak okrem nich a pokojného oddychovania Ley začul ešte niečo. Slabučký šepot, ktorý doteraz nikdy nepočul. Tichý detský hlas, ktorý bol taký slabý, že nemohol rozoznať, či sa nesie vo vetre, alebo znie len v jeho hlave.
„Ocko, vráť sa prosím!“ zopakované trikrát tónom plným smútku, pri ktorom Harrymu zovrelo žalúdok. Snažil sa zachytiť ešte aspoň ozvenu toho hlasu, ale opäť ho obklopovalo len ticho a zvuky lesa. Potom upadol do pokojného spánku a sníval sa mu sen, ktorý ho prenasledoval posledných pár dní. Nebola to žiadna nočná mora a on sa vždy po prebudení cítil šťastný, rovnako ako vo sne. Zrejme to bola nejaká jeho šťastná spomienka, pretože cítil radosť vždy, keď sa mu tento sen sníval. Stál uprostred nejakej miestnosti a na rukách držal dieťa. Usmievalo sa naňho a on bol neskutočne šťastný. Mrzelo ho však, že sa nestalo nikdy nič viac a mohol si len domýšľať, že to dieťa bolo jeho. Aj dnes sa mu zdal ten istý sen, ale zo spánku ho vytrhol zvláštny pocit, ktorý zažil len raz, odkedy sa prebral v Leinom dome.
Jeho medailón sa opäť prebral k životu, ale nevysielal len slabé záchvevy ako predtým. Tentoraz celý žiaril a sálalo z neho teplo. Harry pochopil, že sa niečo deje a ak vtedy chápal, že šlo o ženu na obrázku, teraz mal viac než stopercentnú istotu, že ide o staršieho z chlapcov. Nevedel, čo robiť, keď sa z lesa ozval zúfalý výkrik taký prenikavý, že aj Lea sa zobudila. Už svitalo a videla, že je Harry hore.
„Ide to z lesa. Niekto potrebuje pomoc,“ povedal rýchlo a vbehol medzi stromy. Lea ho nasledovala najrýchlejšie ako len mohla, aby sa jej nestratil z dohľadu.
Čosi ho poháňalo vpred a presne vedel, kam má ísť. Bežal pomedzi stromy a cez húštinu, nevšímal si škrabance a odreniny, ktoré si pri behu spôsobil, len bezmyšlienkovite utekal, kam ho nohy viedli. Konečne prišiel na čistinu uprostred lesa a tam uvidel chlapca stáť oproti vysokej postave v čiernom plášti s kapucňou. Obklopoval ich chlad a ticho a jediné čo počul, bol prerývaný dych hrozivej postavy a slabé vzlyky chlapca. Harry neváhal a inštinktívne siahol do vrecka, kde nahmatal starý prútik. Namieril na tmavú postavu a z plného hrdla zakričal: „Expecto Patronum!“
Z prútika vyletelo niečo žiarivo biele a odohnalo to postavu ohrozujúcu chlapca. Ten od vyčerpania padol na zem a hlavou sa udrel o kameň. Harry stál a nechápavo pozeral na svoj prútik. Nechápal nič z toho, čo sa práve stalo. Keď sa konečne vrátil do reality, videl Leu skláňať sa nad chlapcom.
Objavila sa tam práve v okamihu, keď vyčaroval Patronusa. Videla ho padať na zem a rozbehla sa k nemu. Bol pri vedomí a oči rozšírené od prekvapenia upieral jediným smerom. Na Harryho.
„Ocko?“ zašepkal tesne predtým, než upadol do bezvedomia. Jeho hlas bol taký tichý, že ho mohla počuť len ona. Zamrazilo ju. Lepšie sa prizrela chlapcovi a tá podoba bola nezameniteľná. Určite je to jeho syn, pomyslela si. Keď sa jej zdalo, že ju Harry nemôže vidieť, priložila dlaň na chlapcovu ranu na hlave spôsobenú kameňom, na ktorý dopadol a ona sa zacelila.
Lenže Harry ju sledoval až príliš skúmavo a nič mu neušlo.
„Ako si...“ neodpovedal. „Radšej to nechcem vedieť. Dejú sa tu naozaj divné veci. Asi by sme tomu chlapcovi mali zohnať pomoc,“ rozhodol a vzal ho opatrne na ruky. Nevracali sa po svoje veci, na to bude času dosť, keď dostanú chlapca do bezpečia. Vydali sa teda na druhú stranu lesa, odkiaľ zrejme prišiel. Keď sa slnečným lúčom podarilo preniknúť cez husté koruny stromov a osvetlili chlapcovu tvár, zazdalo sa Harrymu, že ho pozná. Áno, určite. Je to ten chlapec na fotke z medailónu. Vtom si uvedomil, že kúsok zlatého kovu opäť pokojne visí na retiazke. Naposledy predtým, než vyšli z tmavého a hrôzu naháňajúceho lesa si pomyslel, že sa okolo neho dejú čudné veci. Potom už ale vyšiel na otvorené priestranstvo a rozhliadol sa, či je nablízku niekto, kto by mu mohol pomôcť. Na dohľad bol len obrovský hrad a chalúpka, z ktorej komína stúpali obláčiky dymu. Začul štekot, a tak sa s chlapcom v náručí rozbehol k domu, ktorý bol blízko.
„No čo je, Tesák? Čo si zase vyčmuchal?“ ozval sa z chalupy hlas a vo dverách sa odrazu objavil veľmi vysoký muž v huňatom kožuchu. Ihneď zbadal prichádzajúcich a od prekvapenia akoby skamenel.
„Pomôžte nám, prosím. Ten chlapec potrebuje ošetriť,“ kričal Harry už z diaľky a vrátil tak Hagrida späť do reality.
„Harry?“ dostal zo seba Hagrid, ale keď videl chlapca v bezvedomí, rýchlymi krokmi ich viedol k hradu a mlčky sledoval Harryho. Stále tomu nemohol uveriť.