Kapitola č. 11: Veľmi tesne
Slnko práve zapadalo za obzor a členovia Nebelvírskeho družstva sa unavene vliekli do hradu po poslednom tréningu pred prvým zápasom sezóny. Vyučovanie už bolo asi mesiac v plnom prúde a študentom sa kopili úlohy a učenie. Preto keď sa Albus, James a ostatní z tímu vrátili do spoločenskej miestnosti, vytiahli takmer všetci knihy a pustili sa do práce. Albus s Arniem boli vďaka Rosiinej pomoci hotoví relatívne rýchlo. Nie, nedávala im úlohy odpisovať, v tom bola rovnako zásadová ako jej mama, ale vždy im ochotne pomáhala, čo obaja ocenili. Zato James len sedel v kresle a tupo zízal do učebnice z transfigurácie. Nevnímal učivo, ktoré daná kapitola popisovala a premýšľal nad inými vecami, ako neustále v poslednom čase. Napokon knihu zavrel a odišiel do svojej spálne ešte pred večierkou.
Piatkové vyučovanie prebehlo bez akýchkoľvek problémov, len James za svoju nepozornosť a nesplnenú úlohu z transfigurácie musel zostať po škole a pod prísnym dohľadom riaditeľky musel všetko dohnať. Len veľmi nerada chlapcov nejakým spôsobom trestala, ale ešte vždy bola riaditeľka a učiteľka a bohužiaľ si všimla, že Jamesov prospech sa od začiatku roka výrazne zhoršil. Hovorila o tom na porade s ostatnými učiteľmi a napokon sa po spoločnej dohode rozhodli netrápiť tým Ginny a pokúsiť sa mu pomôcť. Trval na tom najmä George, ktorý sľúbil, že na chlapca dohliadne a ona neprotestovala. Aj Neville a ostatní učitelia prisľúbili pomôcť chlapcovi aspoň tým, že mu poskytnú možnosti opravy, ale zdalo sa to takmer beznádejné, pretože samotný James o zlepšenie záujem nejavil.
„Je všetko v poriadku, James?“ spýtala sa ho Minerva ako už niekoľkokrát predtým, keď jej odovzdával dokončenú úlohu.
„Samozrejme, babi,“ odpovedal vyhýbavo.
„Vieš, že keby si niečo potreboval, môžeš za mnou kedykoľvek prísť. Alebo za strýkom Georgom či Nevillom,“ povedala mu ešte s povzdychnutím. James len neurčito prikývol a čakal, kým mu dovolí odísť.
„Veľa šťastia zajtra. Verím, že vyhráte,“ pokúsila sa ho povzbudiť. Zaželala mu ešte dobrú noc a nechala ho odísť.
Keď sa vrátil do veže, brata nikde nevidel. Zrejme je zase v riaditeľni a rozpráva sa s tým upírom, pomyslel si. Snape mu nikdy nebol veľmi sympatický a tak ako mnohí, ani on nechápal, o čom sa tí dvaja môžu rozprávať.
Práve dnes však medzi Snapom a Albusom nešlo o priateľskú konverzáciu. Jediná vec, v ktorej bol Severus nekompromisný, aj keď šlo o Albusa, boli lektvary.
„Je ti jasné, že lektvary sú pre povolanie liečiteľa veľmi dôležité. Dokážeš síce liečiť, ale niekedy nebude potreba tvoje zvláštne schopnosti a pomôže obyčajný lektvar, alebo naopak, môže pomôcť tam, kde budú tvoje schopnosti neúčinné. Je ti dúfam jasné, že sa v lektvaroch musíš zlepšiť. Podľa toho, čo som počul, si v nich totiž horší než Longbottom, a to už je čo povedať. Nechcem si ani predstaviť, ako by to dopadlo, keby som ťa učil ja,“ vravel mrzuto Snape.
„Ale veď ja sa snažím,“ protestoval Albus. „Lenže, ja neviem... Proste mi to nejde,“ povzdychol si chlapec.
„Tak s tým budeme musieť niečo urobiť. Nepomôžem ti síce s praktickou časťou, ale čo sa teórie týka, mohol by som ťa doučovať,“ navrhol Snape a zamyslel sa. Albusova tvár sa razom rozžiarila.
„Skutočne? To by bolo super. Páčilo sa mi, keď ste ma minulý rok učili,“ vravel nadšene, no Snape ho zastavil.
„Poriadne si to rozmysli. Čo sa týka lektvarov, som nekompromisný a nebudem brať ohľady ani preto, že si to ty,“ pohrozil Snape tónom, pri ktorom Albusa mierne striaslo, ale ak profesorovi tak veľmi záležalo na tom, aby bol v lektvaroch dobrý, vynaloží k tomu všetko svoje úsilie.
„Pokúsim sa vás nesklamať, pane,“ odpovedal rozhodne a neuhol pohľadom, keď sa mu starší muž prenikavým zrakov vpíjal do očí. Severus v nich videl odhodlanie a to mu stačilo. Veril tomu, že sa bude snažiť, ako to len pôjde, a ak aj napriek tomu zistí, že mu to nejde, bude sa musieť Severus s touto myšlienkou zmieriť. Ale on dúfal, že v chlapcovi vzbudí záujem o tento predmet a ak sa vynasnaží, mohol by v ňom byť veľmi dobrý. Ale to sa ukáže časom, povedal si.
„Tak dnes už dosť o škole. Zajtra hráte prvý zápas, ak sa nemýlim. Asi by si sa mal ísť poriadne vyspať, aby náhodou zlaté nebelvírske družstvo neprišlo o víťazstvo kvôli ospalému chytačovi,“ povedal mu s miernym ironickým úsmevom, keď videl, ako Albus potláča zívnutie. Chlapec sa pri tej poznámke trochu začervenal, ale vedel, že profesor má pravdu.
„Dobrú noc, pane. Môžem prísť zase zajtra?“ spýtal sa už s rukou na kľučke od dverí a čakal na odpoveď.
„Ak nebudeš príliš zamestnaný oslavou víťazstva alebo liečením nebelvírskej hrdosti po prehre, môžeš prísť. A teraz bež do postele,“ odpovedal s vážnym výrazom, ale keď sa dvere zavreli, mierne sa pre seba uškrnul.
„Ach, Albus tu už nie je?“ spýtal sa Brumbál z vedľajšieho obrazu, ktorý sa tu práve objavil.
„Nie, práve ste sa minuli. Potreboval sa ísť vyspať pred zajtrajším zápasom,“ odvrkol Snape.
„Aha, samozrejme. A ako pokračujete vy dvaja?“ spýtal sa svojho mladšieho kolegu s úsmevom čarodejník s polmesiačikovými okuliarmi. Minerva mu rozprávala, ako Al a Severus trávia spoločné večery a mal z toho radosť.
„Budem ho doučovať lektvary. Je v nich vraj horší než Longbottom. To si pravdu povediac ani neviem predstaviť,“ odpovedal Snape.
„Myslím, že veľmi dobre vieš, prečo bol pán Longbottom taký nešikovný, ak šlo o lektvary,“ povedal mu so šibalským úsmevom Brumbál. Snape naňho vrhol jeden zo svojich vražedných pohľadov, ale nič nepovedal.
„Je niečo nové s Harrym?“ zmenil tému odrazu starší z bývalých riaditeľov.
„Nie, nik stále nič nevie. Obávam sa, že všetky nádeje, že by sa ešte mohol vrátiť, sú už zbytočné. Sú to už skoro štyri mesiace, čo zmizol,“ mračil sa naďalej Snape.
„Máš pravdu, Severus. Toto nie je Harrymu podobné. Keby mohol, určite by dal aspoň vedieť, že je v poriadku,“ zachmúril sa aj Brumbál a v riaditeľni nastalo ticho.
„No nič, musím sa vrátiť. Keby bolo niečo nové, informuj ma prosím. Dobrú noc, Severus,“ zaželal mu a zmizol.
„Dobrú noc,“ odpovedal o niečo neskôr zamyslený Snape.
Harryho zmiznutie bolo však predmetom rozhovoru aj niekoho iného v Bradaviciach a zhodou okolností takmer v rovnakom čase. Dvere kabinetu boli poodchýlené, ale ani jeden z mužov v miestnosti si to nevšimol.
„Myslíš, že sa Harry ešte niekedy vráti?“ ozval sa akýsi hlas z kabinetu.
„Neviem. Je to už dosť dlho, nemyslíš? Keď sa nevrátil doteraz...“ odmlčal sa ten druhý, no o chvíľu zase pokračoval. „Zdá sa, že Ginny sa s tou myšlienkou už zmierila. Kvôli deťom neustále opakuje, že sa vráti čoskoro, ale sama už stráca nádej. Písala mi to mama minulý týždeň.“
„Nechcem ani pomyslieť na to, že by bol uväznený v tom medzisvete. Viem, že je hrozné, čo teraz poviem, ale podľa toho, čo som o tom počul, by bola smrť lepšia,“ povedal druhý hlas, pričom sa mu úzkosťou stiahol pri tých slovách.
„Súhlasím. Aspoň by sme mali istotu, že...“ nedopovedal, pretože vtom sa dvere kabinetu s buchnutím zavreli. George a Neville, ktorí boli doteraz rozhovorom zaujatí okamžite vstali a s prútikmi v pozore otvorili dvere. Nikoho však nevideli ani nepočuli.
„Myslíš, že to bol prievan?“ spýtal sa George, ale jeho hlas vyjadroval pochybnosť.
„Som si istý, že som tie dvere za sebou zavrel,“ pokrútil hlavou Neville. George mal neblahé tušenie, ale nič nevravel a potichu dvere zase zavrel.
„Tak ja už radšej pôjdem. Lenka ma bude určite už čakať,“ povedal napokon Nevill.
„Ako sa vlastne má?“
„Dobre, Sophia rastie ako z vody a robí nám radosť. A Lenka sa teší, že po Vianociach sa konečne aj ona vráti do školy. Riaditeľka nám totiž sľúbila, že nám upraví trochu rozvrh, aby sme sa u malej mohli striedať a s babkinou pomocou by sme to mali zvládnuť. Divil by si sa, ako pri nej omladla. Možno by si sa tiež mal konečne usadiť a založiť rodinu. Deti sú naozaj radosť,“ pokúšal ho trochu Neville.
„To ma však nejaká musela chcieť. Tá diera v hlave mi na kráse naozaj nepridáva,“ ukázal na miesto, kde malo byť ucho. Prišiel oň už dávno a aby to trochu zamaskoval, nechal si narásť dlhšie vlasy.
„Ale no tak. Nevieš, že jazvy pripadajú ženám vzrušujúce?“ uškŕňal sa Neville a pod Georgovým prenikavým pohľadom radšej zdvihol ruky na znak, že sa vzdáva.
„Radšej už choď a nie aby si zajtra prišiel neskoro,“ vyháňal ho s úsmevom George zo svojho kabinetu. Keď potom ležal vo svojej posteli, premýšľa, kto a prečo ich mohol odpočúvať. Stále prichádzal k jedinému záveru, no z celého srdca si želal, aby sa mýlil. To by totiž znamenalo určite nemalé problémy.
Druhý deň ráno vládla vo Veľkej sieni veľmi radostná nálada. Všetci sa tešili na zápas medzi Nebelvírom a Zmijozelom, len podaktorí hráči boli akýsi zamračení a neistí. Vládlo medzi nimi napätie a vzrušenie z toho, čo ich čaká.
Po raňajkách sa všetci študenti začali po skupinkách trúsiť k ihrisku a na tribúny a jednotlivé družstvá čakali vo svojich šatniach a ešte naposledy opakovali svoje taktiky. Ozval sa zvuk píšťalky a družstvá nastúpili oproti sebe na ihrisku, kde si kapitáni Zmijozelu a Nebelvíru podali ruky.
Tentoraz tu nebol žiaden Harry Potter, ktorý by zahájil sezónu svojím prejavom, a tak to ostalo na riaditeľke. Tá všetkých pár prívetivými slovami privítala a zápas zahájila bez zbytočného predlžovania. Hráči sa vzniesli do vzduchu a zaujali svoje pozície.
„A zápas môže začať. Camrál má najmladší zo strelcov, Arnie Nelsom a rúti sa k súperovej bránke. Brightonová sa dostala dopredu a úspešne chytila prihrávku. Ale nie, zmijozelský odrážač Marcus Flint jej vyrazil camrál a Liam Keneth už letí k nebelvírskemu bránkovisku. Mieri a strieľa. Ale nie, James Potter strelu nezachytil a skóre je 10:0 pre Zmijozel. Dúfajme, že tento nevydarený zákrok brankára príliš nevyviedol z miery a ďalšiu strelu zachytí.
A zápas pokračuje. Camrál má Englová, prihráva Nelsonovi, ten sa úspešne vyhol potlouku mierenému od Flintha a už je skoro pri bráne. A áno, Arnie Nelson vyrovnáva skóre na 10:10,“ ozýval sa z tribúny hlas skúsenej komentátorky.
„Zdá sa, že Nebelvírsky brankár dnes naozaj nemá svoj deň. Skóre je v tejto chvíli 130:40 pre Zmijozel. Dúfajme, že aspoň jeho brat chytí čo najskôr zlatonku a zaistí tak Nebelvíru opätovné víťazstvo nad družstvom Zmojizelskej fakulty.
Ale nie, toto bol naozaj veľmi hrubý zákrok zo strany Marcusa Flintha a Sarah Englová je zranená. Našťastie pre Nebelvír to vyzerá, že môže pokračovať v hre a strieľa penaltu. Áno, je tam a Nebelvír zmenšil náskok na 130: 50,“ ozvalo sa o chvíľu. James naozaj nebol vo svojej koži a púšťal jednu strelu za druhou. Zápas pokračoval ešte asi hodinu, pričom Zmijozel s prehľadom zvýšil svoj náskok.
„A konečne to vyzerá, že chytači zazreli zlatonku. Albus Potter a Derrick Owen sa rútia na svojich metlách strmhlav dolu, za trepotajúcou sa loptičkou. Podarí sa Albusovi vyhrať pre svoje družstvo tento zápas? Skóre je v tejto chvíli 100:230. Ako všetci vieme, za chytenú zlatonku chytač získava pre svoje družstvo 150 bodov, takže Nebelvír ešte má šancu vyhrať s 20 bodovým náskokom.
Napätie tu na tribúne rastie a myslím, že medzi hráčmi družstva taktiež. Arnie Nelson sa zmocnil camrálu a snaží sa svojmu kamarátovi získať čas aspoň tým, že zníži náskok. Podarí sa mu to? Áno, Nebelvír opäť skóruje a v tejto chvíli na Zmijozel stráca presných 120 bodov. A Albus Potter práve predviedol výborný obrat, zrejme sa od otca naučil slávnu Vronského figúru a zmiatol tak dokonale svojho protihráča. Owen sa práve spamätáva z toho, že sa nechal nachytať, ale Albus Potter je už ďaleko od neho a zdá sa, že tentoraz má zlatonku naozaj na dosah. Áno, vážení. Je to tu,“ hlas komentátorky bol prerušený hvizdom píšťalky.
„Nebelvírsky chytač, Albus Potter, chytil zlatonku a Nebelvír vyhráva s počtom bodov 260: 230. Toto bol vskutku veľmi napätý a tesný zápas. Dúfajme, že v ďalšom sa už bude aj Nebelvírsky brankár cítiť viac vo forme a nedá súperom najmenšiu šancu. Sláva Nebelvíru,“ ozýval sa stále hlas v megafóne a tribúna začala skandovať.
„Nebelvír, Nebelvír, Nebelvír!“
Obe družstvá sa napokon odobrali do svojich šatní. Jedni boli nadšení, druhí sklamaní ako vždy. Víťaz môže byť len jeden...
V nebelvírskej šatni bolo rušno ako v úli. Všetci ďakovali Albusovi, ale Jamesovi nevyčítal nikto nič. Vedeli, že je skvelý brankár a každý má občas deň blbec. Hlavné je, že vyhrali, hoci len tesne.
Ako posledný zostal v šatni práve James, keď dnu nakukol George Weasley. Keď vnútri nevidel nikoho, len Jamesa, vošiel dnu a sadol si k nemu na lavičku.
„Ahoj. Deje sa niečo?“ spýtal sa a James sa pri tej otázke naozaj nahneval, pretože sa ho v posledných dňoch a týždňoch nepýta nik na nič iné.
„Nie, čo by malo?“ odvrkol zlostne.
„Ja som len mal pocit, že sa ti dnes veľmi nedarilo a myslel som, že to možno s niečím súvisí. Nechceš mi o tom dačo povedať?“ nenechal sa George odradiť.
„Tak sa mi proste nedarilo. Vadí to niekomu? Vďaka úžasnému Albusovi sme zápas vyhrali, tak o čo ide?“ pokračoval ďalej a zlosť v ňom len kypela.
„Teraz tu nejde o zápas, James. Ide o teba. Veľmi si sa zmenil. Zhoršil si sa v škole, vyhýbaš sa svojim priateľom, dokonca aj bratovi, ako sa zdá, ani famfrpál už ťa príliš neteší a odmietaš akúkoľvek pomoc. Tak mi pre Merlina povedz, čo sa deje. Ako inak ti mám pomôcť?“ zvýšil trochu hlas už aj George.
„Myslím, že už si mi pomohol dosť, strýko George. Ja som si myslel, že máš ocka rád!“
„Samozrejme, že mám tvojho ocka rád. Aj vás, ako si len na to prišiel?“ spýtal sa neisto George, napriek tomu, že vedel, odkiaľ vietor fúka.
„Tak prečo ste včera s Nevillom vraveli, že by bolo lepšie, keby zomrel?“ kričal James, no po tvári sa mu kotúľali slzy.
„Takže si to bol naozaj ty,“ povzdychol George a chcel k chlapcovi podísť bližšie, no on sa odtiahol, takže sa vzdal ďalšieho pokusu.
„Počuj, James. Je pár vecí, ktoré ešte nemôžeš pochopiť. Niektoré z nich sú však často horšie než smrť. A keď sa niečo podobné stane niekomu, koho máš rád, je lepšie sa zmieriť s jeho smrťou, než aby si mal vedieť, že trpí,“ snažil sa mu vysvetliť pokojne a čo najmiernejšie, aby to chlapec nepochopil zle.
„Ale z medzisveta sa ocko môže vrátiť a on by sa k nám chcel vrátiť,“ protestoval James, lebo len nejasne vnímal, čo mu strýko vraví.
„Samozrejme, že by sa chcel vrátiť, lebo vás má veľmi rád. Ale ak je naozaj v medzisvete, nie je už nijaká nádej, že sa vráti,“
„Ale Sirius sa vrátil. Ocko nám vravel, že utiekol aj z Azkabanu a bol v poriadku. A aj o tom sa hovorí, že je horší než smrť. Ocko sa z medzisveta dostane a bude v poriadku. On by v žiadnom prípade nechcel radšej zomrieť, ako vravíš ty,“ kričal opäť James a s plačom vybehol zo šatne.
„Tak to sa mi zase niečo podarilo,“ nadával George sám sebe, sediac v šatni na lavičke. „A nech mi ešte niekto povie, že by som mal mať vlastné deti,“ zavrčal napokon a vrátil sa do školy. Zavrel sa vo svojom kabinete a rozhodol sa nechať Jamesa trochu vychladnúť a neskôr s ním opäť prehovoriť.
Oslava v spoločenskej miestnosti už bola v plnom prúde, no James len naštvane prešiel okolo spolužiakov a zavrel sa vo svojej izbe. Myslel si, že si ho nik nevšimol, ale Albus ho sledoval, a keď sa ako zvyčajne zavrel do izby, šiel za ním.
Na klopanie nik nereagoval, a tak bez vyzvania vošiel dnu. James ležal otočený chrbtom k dverám.
„James? Prečo sa k nám dole nepripojíš?“ oslovil ho brat.
„Nechaj ma tak, Al,“ ozvalo sa z postele.
„Ale no tak, James. Veď sa nemôžeš stále len zatvárať do spálne a každému sa vyhýbať. Stalo sa niečo?“ spýtal sa nevinne, no rovnaká otázka položená už druhýkrát v ten deň vyvolala v Jamesovi novú vlnu zlosti.
„Nič sa nestalo a nechaj ma na pokoji,“ precedil skrz zaťaté zuby, aby znova nevybuchol.
„Neodídem odtiaľto, kým mi to nevysvetlíš. Chodíš po hrade ako telo bez duše, stále si zamyslený a vyhýbaš sa mi. Veď to nie si ty, Jamie,“ vravel smutným hlasom Al a sadol si k bratovi na posteľ. „Si taký odkedy zmizol ocko,“ zašepkal.
„Chceš počuť, prečo som taký, Albus? Naozaj to chceš počuť? Lebo všetci sa tvária, akoby sa nič nestalo! Všetci nám klamú, Al! Tvrdia nám, že sa ocko vráti už čoskoro, ale v skutočnosti si myslia, že sa nevráti už nikdy a dokonca, že by bolo lepšie, keby bol mŕtvy! Počul som včera strýka Georga a Nevilla, ako sa o tom rozprávajú. Už rozumieš? A ty sa zabávaš s ostatnými a neustále chodíš za Snapom a vôbec nemyslíš na svoju rodinu. Nezaujíma ťa, čo je s ockom, ako sa má mama a si zaujatý len sám sebou a svojou dokonalosťou!“ kričal naňho James a Albus od prekvapenia zabudol zatvoriť ústa. Bratove slová boli preňho ako nôž vrazený priamo do srdca.
„Mýliš sa. Myslím na ocka každý deň a možno o tom nevieš, ale aj mame píšem každý deň ako ty. A čo je na tom, že trávim čas so Severusom? Môže ma veľa naučiť a teraz ma bude doučovať lektvary. A že sa zabávam s priateľmi? Priatelia sú na to, aby ti pomáhali, keď sa cítiš zle, a keď potrebuješ pomoc. Lenže ty svojím správaním od seba všetkých odháňaš a nenecháš nikoho, aby ti pomohol. Tým ale ockovi ani nikomu inému nepomôžeš. Mame len pridávaš starosti, ak si si to nevšimol,“ vravel potichu Albus na svoju obhajobu a v očiach sa mu leskli od potláčaných sĺz.
„A vôbec nie som dokonalý. Nikto z nás. Ak žiarliš, tak zbytočne. Si v mnohých veciach lepší než ja, Jamie a mňa mrzí, že si o mne myslíš to, čo si pred chvíľou povedal,“ dodal ešte a zamieril k dverám.
„Albus, počkaj,“ zavolal za ním brat, ktorý si až teraz uvedomil, čo všetko povedal. „No tak, Al. Ja som to tak..“ dvere za Albusom sa zabuchli. „...nemyslel,“ dokončil vetu, no jeho slová doľahli len k štyrom stenám, ktoré ho obklopovali.
„Do salazarovej pr...“ zanadával a utlmil zvyšok slov vo vankúši, do ktorého zaboril svoju hlavu. Búšil päsťami do prikrývok a nadával si, aký je hlupák. Od zlosti a vyčerpania nakoniec zaspal.
Keď Albus odchádzal od brata, premýšľal, kam ísť. Chcel sa s niekým o tom porozprávať. Ale Arnie, Rose, dokonca aj Scorpius oslavovali s ostatnými nebelvírčanmi a on im nechcel kaziť náladu.
Nechcel ísť dnes ani za Snapom. Bola to jediná osoba, ktorá by mu mohla v tejto chvíli pomôcť a utešiť ho, ale on nevedel, kde ju hľadať. Napokon sa utiahol do Komnaty najvyššej potreby a tam sa na zemi schúlil do klbka. Tak ako to robil každý večer, sústredil svoju myseľ najviac ako vedel a trikrát zavolal do neznáma jednu jedinú vetu.
„Ocko, vráť sa, prosím.“ Nikdy však nedostal odpoveď a ani dnes tomu nebolo inak. Vyčerpaný zaspal, nik si nevšimol jeho neprítomnosť v posteli.
V tú noc mal James veľmi zvláštny sen. Jeho otec ešte s niekým prechádzal veľmi tmavým a hustým lesom. James nevidel druhú osobu, čo šla za Harrym, ale bol si istý, že sú v Zakázanom lese.
Odrazu začul akýsi výkrik a v tom okamihu sa zobudil. Netrvalo dlho, kým si uvedomil, čo sa mu to vlastne snívalo a než sa rozhodol, čo urobí. Našťastie zaspal oblečený, takže si len potichu obul topánky, aby nezobudil svojich spolubývajúcich, vzal si dedkov neviditeľný plášť a nepozorovane sa vytratil z hradu do noci. Zastavil sa až na okraji Zakázaného lesa, kde si zložil plášť a potichu zašepkal, aby si dodal odvahu.
„Už idem ocko, nájdem ťa a konečne sa k nám vrátiš.“
Potom váhavým krokom vstúpil do temnoty, ktorá okolo neho rozprestrela svoj nekonečne veľký plášť a viedla ho do svojho vnútra.