Epilóg
„Ahoj, Lea. Ako sa máš? Vieš, myslel som, že by sme možno, vieš ty a ja, no vlastne... Nie, takto to ďalej nejde, spamätaj sa George. Takto s tebou žiadna nikam nepôjde,“ nadával si George a pozrel na seba do zrkadla.
„Tak znovu,“ nadýchol sa.
„Ahoj, Lea. Ako sa máš? Chcel som sa ťa spýtať, či by si nechcela ísť so mnou na vianočný ples...?“ zamyslel sa. „No, to by možno šlo. Ak zase ako pako niečo nerozbijem alebo sa nepotknem či nebudem mlčať ako ryba. Ja asi fakt nie som normálny,“ povzdychol si smerom k svojmu odrazu v zrkadle.
„Čo tu nacvičuješ?“ ozval sa pobavený hlas od dverí. Stál tam Neville s úsmevom od ucha k uchu.
„Neville? Čo tu robíš? Ja... no vieš...“ jachtal zjavne zahanbený. Ale potom rezignoval.
„Ja som sa už asi naozaj zbláznil. Veď je odo mňa skoro o 20 rokov mladšia a ja sa do nej zaľúbim až po uši. No povedz, je to normálne?“ hľadal pochopenie u kamaráta. Neville sa však len usmial.
„Pozri, láska nepozná prekážky a niečo také ako vekový rozdiel nech ťa netrápi. Pokiaľ ťa miluje, určite ju to nebude zaujímať.“
„Ale to je práve ten problém. Ja neviem, či ma miluje. Veď sa pred ňou správam ako totálny idiot. Určite si myslí, že som len hlúpe poleno a neoprela by si o mňa ani ukradnutú metlu,“ rozčuľoval sa George. Nevilla však veľmi pobavil a ten sa nezdržal a vybuchol smiechom.
„Zbytočne to všetko moc rozoberáš. Ver mi, Lea je do teba zamilovaná až po uši. To len ty to nevidíš, lebo si v jej prítomnosti celý nesvoj a radšej pred ňou utekáš.“
„Myslíš?“ spýtal sa prekvapene George.
„Nemyslím, ja to viem. Bež za ňou na ošetrovňu a konečne ju na ten ples pozvi. Určite čaká len na to.“
„Dobre. Keď myslíš, že by som mal, tak to skúsim. Ale čo ak ma odmietne?“ preleteli ďalšie chmáry po jeho tvári.
„Neodmietne, tak už bež!“ povzbudzoval ho vedúci Nebelvírskej fakulty.
„Vďaka, Neville. Počkať,“ zarazil sa na odchode. „Čo si to vlastne chcel, keď si sem prišiel?“
„Nič dôležité, bež už konečne, lebo ti ju Zloduch vyfúkne pred nosom,“ zažartoval jeho kolega a George sa konečne uškrnul tak, ako to vedia len Weasleyovci.
Lea práve pripravovala nejakú masť proti vyrážkam, keď sa otvorili dvere na ošetrovni. Nemusela sa otáčať, aby zistila, kto prišiel. Poznala ho podľa krokov a tiež jej vlastné pocity jej to hovorili viac než jasne. Ruky sa jej začali mierne triasť vzrušením, a tak radšej odložila misku s masťou, aby ju nerozbila.
„Ahoj, Lea,“ pozdravil ju nesmelo a postavil sa neďaleko nej. S úsmevom sa naňho otočila a zamávala mu na pozdrav. Keď zazrel jej tvár a tie nádherné oči, srdce mu bilo až v krku a on odrazu nevedel, ako pokračovať. Chcel sa k nej priblížiť, no zhypnotizovaný pohľadom na ňu si nevšimol stolík, ktorý mu stál v ceste a ozvala sa ohlušujúca rana, keď ho prevrhol. Vystrašene pozrel na tú spúšť, čo spôsobil a potichu zaklial.
„Prepáč, nechcel som... ja som len prišiel, aby som...“ jachtal zo seba, pričom jej pomáhal zbierať črepiny zo zeme. Nenapadlo ho použiť prútik a odstrániť neporiadok jediným jeho švihnutím. Nie v jej blízkosti. Spýtavo sa naňho pozrela a čakal, čo povie ďalej. Tak veľmi dúfala, že sa konečne odhodlá.
„Ale nič, zabudni na to,“ vzdal to a rýchlym krokom prešiel ku dverám. Lea si povzdychla. Takže zase nič. Odrazu, s rukou na kľučke, sa spýtal: „Nešla by si so mnou na ples?“ Lea vzhliadla od črepov na zemi a venovala mu ten najkrajší úsmev, aký na jej tvári kedy videl. Nadšene prikývla a on radšej rýchlo zmizol, než by povedal nejakú nehoráznu blbosť.
Harry musel na ministerstve zariadiť všetko potrebné, aby si mohol vziať pár dní voľna a stráviť pohodové Vianoce so svojou rodinou. V Bradaviciach sa dnes večer koná vianočný ples a hneď zajtra sa majú študenti rozísť na prázdniny. Už sa tešil, ako sa zajtra zvíta s chlapcami pri vlaku. Dnes chcel odísť z práce skôr, aby doma pomohol Ginny. Chcel, aby odpočívala a nenamáhala sa, ale jeho žena mala vlastnú hlavu a trvala na tom, že sa bude podieľať na vianočných prípravách, s ktorými jej ochotne pomáhala Molly.
„Dobre práca. Konečne je všetko pod kontrolou a hádam strávime pokojné sviatky,“ vravel Harry svojmu kolegovi. „Takže sme dohodnutí. Keby sa niečo dialo, budete ma kontaktovať. Dúfajme, že to nebude potreba. Prajem Veselé Vianoce,“ rozlúčil sa s ním a práve vo chvíli, keď za ním chcel zavrieť dvere, ozvalo sa z chodby: „Harry, Harry!“ spozornel a čakal, kým zadýchaný Ron dobehne až k nemu.
„Harry, poď rýchlo. Ginny...“ dýchal prerývane. Pri tom mene Harry neváhal a rozbehol sa chodbou k výťahom.
„Čo sa stalo?“ ťahal z Rona, o ten stále nemohol popadnúť dych. „ Už... už to začalo,“ vravel, keď nabral dych.
„Čože? Ale veď mala rodiť až o mesiac. Nie je to nejaký planý poplach? Volali ste ošetrovateľku?“ pýtal sa Harry a bol celý nesvoj. Keď konečne vyšiel z krbu vo svojom dome, rozhliadol sa a pohľadom spočinul na Hermione, ktorá na nich zjavne čakala.
„Kde je?“ spýtal sa
„Je hore, ale nemal by si tam chodiť, Harry,“ viedla ho ku gauču a prinútila ho posadiť sa.
„Prečo nie? Bol som pri pôrode všetkých svojich detí, Hermiona. Musím tam byť s ňou,“ vzpieral sa.
„Nie, Harry. Tentoraz nie,“ zastavila ho znova jej ruka, ktorá ho zatlačila späť do kresla.
„Hermiona, pre Merlina, čo sa deje?“ zbledol Harry.
„Ginny začala rodiť. Ale sám dobre vieš, že je ešte skoro. Je pri nej Molly a madam Pomfreyová. Nechaj ich pracovať a čakaj tu,“ vysvetlila mu Hermiona.
„To sa ti povie, čakaj. Chcem ísť za ňou!“ vytrhol sa jej a rozbehol sa po schodoch do spálne. Dvere sa razom otvorili a v nich stála madam Pomfreyová.
„Ako jej je?“ spýtal sa hneď.
„Ako myslíte, Potter?“ prepaľovala ho pohľadom. „Bolo by lepšie, keby ste počkali dole, tu nebudete nič platný a len by ste nám prekážali,“ povedala stroho.
„Pani Weasleyová“ oslovila Hermionu. „Budeme potrebovať vašu pomoc. Som si istá, že páni to tu zvládnu,“
„Už idem. Harry, počkaj dole s Ronom. Všetko bude v poriadku,“ snažila sa ho povzbudiť, lebo bol naozaj veľmi vystrašený.
„Tak poď, kamarát. Nechceš niečo na upokojenie?“ spýtal sa Ron a snažil sa ho ťahať dole schodmi do obývačky.
„Nič nechcem, Ron. Zostanem tu, ak chceš, počkaj dole,“ zahlásil Harry rozhodným hlasom. Ron si rezignovane povzdychol a vyčaroval im dve stoličky a posadil sa.
Minúty sa vliekli a Harrymu sa zdalo, že sa čas zastavil. Prechádzal po chodbe sem a tam ako zviera chytené v klietke a nervózne si hrýzol spodnú peru.
„Harry, upokoj sa a sadni si. Veď tu vychodíš dieru,“ snažil sa Ron, no akékoľvek jeho pokusy vyšli naprázdno. Keď sa ho pokúsil zabaviť nejakým rozhovorom, dostávalo sa mu len neurčitých zamumlaní a bol si istý, že Harry nevníma nič z toho, čo mu vraví.
Ubehlo už niekoľko hodín a Harryho už z toho nekonečného chodenia hore dolu boleli nohy. Sadol si na stoličku vedľa Rona, ktorý nevedno kedy zaspal v sede. Harry by bol dal čokoľvek, keby mohol zistiť, čo sa v spálni deje, ale dvere boli zamknuté a začarované Silenciom, takže von neprenikli žiadne zvuky.
Lea znova čítala koniec listu, ktorý jej práve prišiel. Bol od Pauly. Od ich posledného stretnutia jej písala pomerne často a bola jej dôverníčkou, jej priateľkou. Jej posledný list prišiel dnes večer. Zvláštne načasovanie, pomyslela si Lea.
„Verím, že ten, ktorého tak veľmi miluješ, tvoju lásku opätuje a budete spolu navždy šťastní. Pamätaj, že láska je liekom na boľavé rany a kľúčom k mnohým tajomstvám,“ stálo v liste úplne na konci.
Rýchlo ho zložila a odložila do zásuvky svojho stola. Mala by už ísť, inak bude George nervózny a ešte si pomyslí, že mu na dnešný večer dala košom.
Stál pri vchode do Veľkej siene vo svojom spoločenskom habite a vyzeral úžasne a neodolateľne. Dúfam, že sa mu budem páčiť, povedala sama sebe a obišla ho zozadu, aby si ju konečne všimol.
Stalo sa. Nemohol ju prehliadnuť. Stála pred ním v tmavomodrých šatách siahajúcich až po zem. Ramená mala zakryté jemným šálom a rovnako ako šaty bol posiaty jemnými vyšívanými hviezdičkami. Tie v odrážajúcom sa svetle žiarili ako pravé a na tmavom podklade naozaj vyzeralo, akoby svietili na nočnej oblohe. Vlasy mala vypnuté do pevného uzla a po bokoch jej spadali jemné a mierne zvlnené pramienky jej gaštanových vlasov. Bola očarujúca a nielen George, ale aj ostatní, ktorí okolo nich prechádzali, od údivu strácali reč.
„Si nádherná,“ povedal namiesto pozdravu, keď sa konečne spamätal. Nespúšťal z nej oči, a keď ju viedol do Veľkej siene, priam sršal hrdosťou, že má po boku takú krásavicu.
Pri prvých tónoch valčíka ju vyzval do tanca a hoci na niekdajších hodinách s McGonagallovou nedával veľmi pozor, šlo mu to viac než dobre. Celý večer spolu ladne brázdili parketom a on nedovolil nikomu, aby mu prevzal jeho partnerku.
Hodiny odbili polnoc a to znamenalo koniec zábavy. Učitelia zahnali svojich študentov do postelí a George odprevádzal Leu do jej bytu neďaleko ošetrovne. Pred dverami sa zastavili.
„Bol to nádherný večer, Lea. Ešte s nikým som sa nikdy necítil tak dobre,“ začal nesmelo. Než tento večer začal, dal si jedno predsavzatie a teraz ho chcel splniť.
„Vieš, kým si sa tu neobjavila, môj život bol prázdny a čosi v ňom chýbalo. Ale teraz si tu a zaplnila si tú prázdnotu vo mne. Ja... milujem ťa, Lea,“ zašepkal a sklonil sa k nej tak, aby ju mohol pobozkať. Ich pery sa spojili. Keby ju v tej chvíli George pevne nedržal, určite by spadla, pretože sa jej podlomili kolená a srdce sa jej divoko rozbúšilo. Odtiahol sa od nej, aby jej pozrel do očí a čakal reakciu.
V tej chvíli Lea viac než kedykoľvek predtým túžila prehovoriť a povedať mu, ako veľmi ho ľúbi. Nebol čas ani vhodná príležitosť hľadať papier a napísať to. A tak len pozrela Georgovi do očí, z ktorých vyžarovala veľká láska, ale i strach z odmietnutia. Myslela na to, ako veľmi mu to túži povedať a otvorila ústa, aby tie slová vyslovila, hoci bezhlasne. Cítila, ako sa jej pery chvejú a otvára ich.
„Milujem ťa, George,“ artikulovala a tichou prázdnou chodbou sa rozľahol zvonivý dievčenský hlas. Obaja zostali stáť ako primrazení a jej v tom okamihu došiel pravý význam posledných slov z Paulinho listu.
„Milujem ťa, George Weasley a môj život vďaka tebe získal nový význam,“ zopakovala tým krásnym zvonivým hlasom a vrhla sa mu okolo krku. Pevne ju chytil a zatočil sa s ňou.
„Lea, ja som azda ten najšťastnejší muž na svete,“ zašepkal nežne a na dôkaz svojej lásky ju opäť vášnivo pobozkal.
Keď v ten večer odbila polnoc v jednom z domov v Godrikovom dole, Harry zaúpel od zúfalstva. Trvalo to už viac než desať hodín a o stále nevedel, čo je s Ginny a deťmi. S posledným úderom hodín sa dvere otvorili a vyšla z nich strapatá Hermiona. Bolo na nej vidieť, že je unavená, ale usmievala sa. Chytila Harryho za ruku a naznačila mu, aby bol ticho, keď ho viedla do spálne. Madam Pomfreyová práve na stole rovnala nejaké lektvary a Molly stála pri postieľke, v ktorej ležali dva drobné uzlíčky. Hermiona ho doviedla až k postieľke a objala ho.
„Blahoželám, Harry. Sú to krásne dievčatká,“ povedala šťastne. Molly nasledovala jej príklad a zablahoželala čerstvému otcovi.
Harry sa sklonil nad postieľku a vybral z nej jedno dieťa zabalené do mäkkej deky.
„Ach bože, je nádherná,“ vzdychol pri pohľade na svoju dcéru. Chvíľu sledoval jej spiacu tváričku a potom ju položil k jej sestre, ktorá tiež spokojne spala. Boli také drobné a krehké.
„Sú všetky v poriadku?“ spýtal sa madam Pomfreyovej.
„V tom najlepšom. Predčasný pôrod je u dvojčiat v podstate normálny. Dala som im slabý vyživovací lektvar, ale to len pre istotu. Obe sú zdravé a naozaj krásne,“ odpovedala mu.
„A Ginny?“ spýtal sa s miernymi obavami v hlase, keď ju videl ležať na posteli so zavretými očami.
„Potrebuje odpočívať. Bol to náročný pôrod, ale zvládla ho bravúrne. Teraz spí.“
„Ďakujem. Ďakujem vám všetkým za pomoc,“ vravel ticho a sadol si k Ginny na posteľ a chytil ju za ruku. Vycítila jeho prítomnosť a precitla.
„Harry,“ zašepkala slabo.
„Pssst, moja malá hrdinka,“ oslovil ju nežne a pobozkal ju.
„Videl si ich?“ usmiala sa.
„Sú rovnako krásne ako ich mama. Aké im dáme mená?“
„Čo povieš na Elisabeth a Marry-Ann?“ navrhla mená, nad ktorými premýšľala v posledných dňoch.
„Elisabeth a Marry-Ann,“ zopakoval, aby počul, ako to znie. „Sám by som nevybral lepšie. Milujem ťa, Ginny,“ povedal a ona sa so šťastným úsmevom na perách ponorila do blahodarného spánku.
Keď sa Albus s Jamesom vrátili na druhý deň domov, sprevádzaní Minervou, čakalo ich to najväčšie vianočné prekvapenie.
Pozri!!!!!!!!!!!!!!!
(ggunter, 2. 2. 2010 11:26)