Kapitola č.52: Únos
„Mami, ocko!“ vykríkla Lilly, keď vošli do obývačky v Ronovom dome, kde sa deti práve hrali. Vrhla sa na nich a oboch ich dlho objímala. Nevideli sa azda dva či tri dni, no chýbali si všetci navzájom.
„Pôjdeme už spolu domov?“ pýtala sa a chystala sa upratať si hračky.
„Ešte chvíľu počkaj, hrajte sa, kým sa porozprávame s tetou a strýkom.“ povedal jej Harry a s ostatnými dospelými si posadali v kuchyni okolo stola. Hermiona jediným pohybom pomocou prútika preniesla na stôl štyri šálky kávy a spýtala sa ich na Albusa. Videli sa naposledy pred dvoma dňami na stretnutí BA.
„Albus je našťastie v poriadku, ale mohlo by sa stať niečo...“ začala Ginny a hľadala pomoc u Harryho.
„Rozhodol som, že Ginny s deťmi musia odísť. Nie je to tu pre nich bezpečné. Tak nás napadlo Hermiona, nešla by si s nimi aj ty s deťmi?“ prevzal iniciatívu Harry. Ron sa zamyslel a veľmi rýchlo sa tejto myšlienky chytil.
„Harry má pravdu, zlatko. Mala by si zobrať deti a ísť s Ginny niekam do bezpečia. Rozhodne súhlasím s Harrym, že je to dobrý nápad.“ vravel Ron. Hermiona mu však venovala jeden zo svojich najprenikavejších pohľadov a Ron sklopil zrak. Harry sa naňho súcitne pozrel a bolo mu kamaráta ľúto. Sám mal problém Ginny presvedčiť, ale keď si niečo zaumieni Hermiona, nepohne s ňou nič.
„Chcem tu zostať a pomôcť Harrymu, ale deti.....“ váhala Hermiona.
„Viem, na čo myslíš, Hermiona. Ginny tiež nechcela odísť, ale kvôli deťom napokon súhlasila. Keďže je všetkým tu v miestnosti jasné, že sa vás dvoch ako vždy nezbavím...“ pokúsil sa Harry zažartovať, ale veľmi rýchlo sa vrátil späť k vážnemu tónu, keď videl pohoršené pohľady priateľov.
„Tak Ginny súhlasila, že so sebou vezme aj Rose a Huga, ak by ste chceli.“ dokončil myšlienku. Hermiona sa rozžiarila a vrhla sa Ginny okolo krku. Bola to pre ňu ťažká voľba, Harry alebo deti, ale pokiaľ budú deti v bezpečí...
„Ďakujem, Ginny. Nikdy ti to nezabudnem, určite súhlasím s tým, aby boli deti preč od tohto všetkého. S Ginny a vašimi deťmi im nebude nič chýbať. Verím, že toto čoskoro pominie a budeme zase pohromade.“ vravela. Ginny sa na ňu chápavo usmiala.
„Dám pozor na deti a vy mi dohliadnite na Harryho.“ povedala im obom.
„Kedy pôjdete?“ spýtal sa Ron sestry.
„Zajtra ráno.“ odpovedala mu a potom sa s Hermionou odobrala na poschodie, aby jej pomohla zabaliť. Harry s Ronom osameli v kuchyni.
„Tak ako to zvládaš, kamarát? Máš to ťažké, však?“ spýtal sa Ron chápavo.
„Hovor mi o tom, Ron. Denne sa premiestňujem z ministerstva do školy a k Siriusovmu domu. Do toho ten útok na Albusa, navyše som sa dozvedel, že plánovali únos...“
„To preto posielaš Ginny s deťmi preč?“ overoval si Ron správnosť svojich záverov.
„Hej, preto. A dnes dokonca prišiel Malfoy, že sa chce pridať k BA.“ povzdychol si Harry.
„Malfoy? A čo si mu povedal? Dúfam, že si mu podrobne vysvetlil, prečo sa nikdy nikto ako on nemôže pridať k BA.“ rozohnil sa Ron.
„Prestať s tým, Ron. Mám toho dosť aj bez týchto hlúpych a detinských sporov. Každá pomoc je dobrá Ron, takže sa Draco pridá k ochranke školy, ale s podmienkou, že bude mať len nevyhnutne dôležité informácie, kým nás nepresvedčí o úprimnosti svojho konania.“ vysvetľoval Ronovi, ktorý sa už už chystal niečo znovu namietať.
„Máš hliadku v škole?“ prerušil ho rýchlo.
„Dnes večer. Zavrel som obchod, aby som ti mohol pomôcť ako budem môcť.“
„Vďaka, Ron. Takže Draca pridelím k rannej zmene. Chcem, aby ste školu bránili a nie ju vyhodili do vzduchu, čo by sa nepochybne stalo, keby som vás dvoch dal dohromady, ale potrebujem, aby naňho niekto dohliadol.“ premýšľal nahlas Harry. Ron našťastie videl, že Harry má už teraz hlavu plnú starostí a tak len zaťal päste pri pomyslení na Draca, ktorý by mal stáť na ich strane.
„No nič, budem musieť ísť. Zájdem najskôr do Bradavíc, mám tam nejakú prácu.“ vstal Harry a zavolal na Ginny, ktorá sa o chvíľu objavila na schodoch.
„Zlatko, budem už musieť ísť. Buď opatrná a priprav si všetko, čo budete potrebovať. Vrátim sa večer aj s chlapcami.“ povedal jej Harry a ona mu na rozlúčku poslala vzduchom pusu. Smutne sa usmial pri spomienke, že s ňou zase na dlhú dobu strávi posledný večer.
Dnes nešiel na ministerstvo, ale priamo do školy. Draco Malfoy sa k nemu pridal ešte na školských pozemkoch. Rozmýšľal, s kým by ho dal do dvojice a bolo mu jasné, že to nebude nik z jeho spolužiakov z Nebelvíru. Možno Teddy, napadlo ho. Ten si dokáže človeka získať a má dostatok trpezlivosti, aby zvládol jeho nálady a občasné výbuchy. Okrem toho, Tonksová bola Dracova sesternica a tak by sa mohol pokúsiť byť slušný k Teddymu. Harry sa uškrnul pri pomyslení na slušného Draca Malfoya a pýtal sa sám seba, kde sa to v ňom berie. Bolo mu ľúto chlapca, ktorému ho hodí na krk, ale videl to ako najlepšie možné riešenie.
Teddyho našiel ľahko. Stál pred dverami do Veľkej siene a pozorne sledoval okolie. Keď zbadal Harryho, zoširoka sa usmial a zamával mu.
„Ahoj, Teddy. Tak čo? Všetko v poriadku?“ spýtal sa ho.
„Jasné, Harry. Nič sa tu nedeje. Teda okrem pár zvyčajných kúskov istých Nebelvírov.“ zasmial sa mladík. Harry cez pootvorené dvere zazrel Jamesa a len pokrútil hlavou. Vedel, kto mal na svedomí tie vylomeniny, ale nepozastavoval sa nad tým. Aj to k škole patrí.
„Teddy, priviedol som niekoho, kto tu bude dnes s tebou. Toto je tvoj vzdialený strýko, Draco Malfoy. Draco, toto je syn Tonksovej a Lupina, Teddy. Dúfam, že spolu budete vychádzať dobre.“ zoznámil ich Harry. Obaja muži na seba zazerali a trochu nesmelo si podali ruky.
„Tak to by sme mali. Teddy, vysvetli prosím Dracovi, ako fungujú hliadky, ale prosím, nevrav mu viac než potrebuje.“ prikázal Harry a Draco po ňom hodil jeden veľmi znechutený pohľad.
„Ty a ja, Draco, sa porozprávame večer, keď skončíš hliadku. Poviem ti všetko, čo potrebuješ vedieť.“ nevšímal si jeho podráždenie Harry a otočil sa na podpätku, nechajúc za sebou dve postavy, ktoré v tej chvíli nevedeli, ako sa k sebe správať. Ťaživé ticho prelomil Teddy, ktorý začal vysvetľovať všetko potrebné.
Harryho ďalšou zastávkou bola chodba na treťom poschodí. V prvom ročníku školy bol sem vstup zakázaný a vchod, ktorý teraz Harry našiel nechránený vtedy strážil trojhlavý pes. Odklopil padacie dvierka a skočil dnu. Nebolo tu žiadne Diablovo osídlo, zato pohodlný matrac, aby sa návštevník nezranil. Harry postúpil ďalej a narazil na prvú prekážku. Nechcel ochranné kúzla rušiť ani ich nijako oslabovať. Urobil preto pár diagnostických kúzel a k vlastnej spokojnosti zistil, že ani jedno z Brumbálových kúzel nebolo narušené a dokonca sa mu podarilo rozoznať slabé stopy starodávnej mágie zrkadla. Bolo teda na svojom mieste. Vytiahol z habitu starodávny prútik a váhavo ho podržal v ruke. Raz to aj tak bude musieť urobiť, pomyslel si a predniesol pár vlastných kúzel, ktoré mali prispieť k bezpečnosti. Potom sa pomocou levitačného kúzla vzniesol späť k padacím dvierkam a dôkladne ich za sebou zavrel. Ďalším kúzlom ich zamaskoval, aby ich nebolo vidieť od podlahy. Zamračil sa a vydal sa na pravidelnú obhliadku hradu. Netrvalo to tak dlho, ako by predpokladal a stále mal ešte dosť času predtým, než vezme Albusa na ďalšiu a zrejme poslednú jeho lekciu so Snapeom. Keďže vyučovanie ešte trvalo a všetci učitelia mali hodiny, zamieril do podzemia. Zaklopal na dvere Snapeových komnát a ten zostal prekvapene stáť, keď ho uvidel vo dverách.
„Deje sa niečo, Potter?“ spýtal sa stále prekvapený profesor a odstúpil od dverí, aby mohol Harry vstúpiť.
„Nič sa nedeje, pán profesor. Mám za sebou obhliadku školy, skontroloval som zrkadlo a mám proste chvíľu čas, kým nezačne Albusova a moja lekcia.“ odpovedal mu Harry.
„Pripravujem nejaký lektvar, pán Potter, takže ak ste ma prišli oberať o čas, poďte vedľa.“ nevrlo povedal Snape a viedol Harryho do svojho súkromného laboratória. Postavil sa za stôl, na ktorom v kotlíku bublala nejaká zlatistá tekutina.
„Čo to bude, pán profesor?“ pýtal sa Harry, pretože si nepamätal na žiaden podobný lektvar.
„Je to zatiaľ len experiment.“ odvrkol učiteľ a zamračene skúmal obsah kotlíka. Opatrne pridal štipku nejakého bieleho prášku a Harry si pomyslel, že ide o prášok z rohu jednorožca. Posadil sa na jednu zo stoličiek neďaleko dverí a mlčky sledoval učiteľove snaženie.
„Do pekla.“ zaklial Snape, keď sa farba lektvaru zmenila zo žiarivo zlatej na tmavo červenú. „A môžem začať od začiatku.“ soptil a nadával, nevšímajúc si Harryho. Ten sa ešte viac prikrčil, lebo hoci už nebol chlapec, dobre si pamätal na učiteľov hnev nad skazeným lektvarom, aj keď ešte nikdy nevidel Snapea nejaký lektvar pokaziť.
„Dnes už to nestihnem. Myslím, že vyučovanie už skončilo, priveďte mi chlapca, aby sme mohli začať čo najskôr.“ povedal, keď jediným mávnutím ruky nechal zmiznúť všetky použité prísady aj obsah kotlíka. „Koľko mám vlastne času Albusa niečo naučiť?“ spýtal sa a trochu si v duchu nadával, že to bol on, kto poradil Potterovi ukryť rodinu. Pripravil sa tak o možnosť chlapca učiť dlhšie.
„Dnes po vašej lekcii ich odvediem zo školy.“ odpovedal Harry.
„V tom prípade bude rozumnejšie vašu vlastnú hodinu odložiť do zajtra a s chlapcom zostanem o niečo dlhšie, aby som mu vysvetlil, ako má cvičiť ďalej.“ rozhodol a Harry nenamietal. Vyšiel zo Snapeovho bytu a zamieril do Nebelvírskej veže. Uvidel chlapcov sedieť aj s Rose a Arniem pri kozube a šiel k nim.
„Vy dvaja“ ukázal na Jamesa a Rose, a premeral si ich pohľadom, ktorý vravel, že majú urobiť bez jediného slova to, čo im káže. „Pôjdete, zbalíte si svoje veci a budete tu na mňa čakať, kým sa po vás nevrátim. Albus, ty máš zbalené, ako som ťa o to včera večer žiadal?“
„Áno, ocko. Som pripravený.“ prikývol Al a šiel s otcom. Snape už na nich čakal, rovnako ako deň predtým. Albus zdvorilo pozdravil a posadil sa na jeden z vankúšov najbližšie Snapeovi.
„Myslím, že vás nechám na dnešnej lekcii osamote.“ začal trochu nesmelo Harry, no keď videl, že ho ani jeden nevníma, jednoducho odišiel. Nechápal, ako to ten Snape dokázal, takto si získať chlapcovu dôveru. Veď je to Snape! Aj keď mu vždy pomáhal, bol to stále ten najnepríjemnejší profesor, akého kedy poznal, pomyslel si Harry a nechápavo krútil hlavou, zatiaľ čo kráčal dlhou chodbou k zborovni. Neville práve vysvetľoval riaditeľke, že Lenka odchádza a on na zajtra potrebuje voľno. Harry sa k nemu pridal a oznámil, že berie svojich synov a Rose ešte dnes večer zo školy.
„Myslíš, že škola nie je bezpečná, Harry? Ak je to tak, pošlem všetky deti domov.“ rozhodla Minerva, ale Harry ju zastavil.
„Ak si budem myslieť, že škola nie je bezpečná, sám zariadim, aby sa všetci študenti bezpečne dostali preč. Beriem chlapcov preč, pretože oni by mohli byť ďalšími cieľmi útokov a tomu chcem zabrániť. A keďže Ron a Hermiona chcú zostať s nami, Ginny sa postará aj o ich deti.“ vysvetľoval Harry a ona sa viac nehádala.
„Pozdravuj Ginny a dúfam, že ju zase skoro uvidím“ povedala nakoniec.
„Určite jej to odkážem, pani profesorka.“ usmial sa Harry. Ešte bolo treba s Nevillom dohovoriť všetky podrobnosti ohľadom zajtrajšieho presunu a ochranných kúzlach. Dohodli sa, že Neville bude strážcom tajomstva Fideliovho zaklínadla.
Medzitým Snape s Albusom opakovali svoje včerajšie cvičenie. Severus bol potešený tým, že chlapec naozaj cvičil a očistenie mysle už zvládal bez najmenších problémov. Taký dokonalý výsledok sa mu u Harryho nepodarilo dosiahnuť ani po týždňoch tvrdej práce.
„Dobre, Albus. Teraz sa opäť sústreď na ponorenie sa do svojho vnútra. Tak ako včera, šlo ti to dobre.“ povzbudzoval ho, pričom už ani nemusel byť v jeho mysli. Albus sa naozaj sústredil a zdalo sa mu, že tá žiara, ktorú včera videl kdesi v diaľke sa približuje. Zo všetkých síl sa snažil ísť k nej bližšie, ale každý krok smerom k svetlu ho stál veľa síl.
„To by stačilo, vráť sa!“ začul kdesi v diaľke. Chcel počúvnuť ten rozkaz, no chcel aj zistiť, čo je to za svetlo a chcel ísť ďalej. Opäť vykročil vpred.
„Albus, poslúchni ma a vráť sa!“ zaznelo prísnejšie a Albus vedel, že by mal počúvnuť. Bol príliš unavený, než aby mohol pokračovať a tak sa vrátil. Keď otvoril oči, hľadel do zamračenej tváre profesora Snapea.
„Mal by si sa naučiť počúvať. Zdá sa, že si zdedil aj niektoré zo zlých vlastností svojho otca. Ten tiež veľmi rád ignoroval príkazy a zákazy.“ uškrnul sa Snape a prešiel k svojmu zlovestnému tónu. Al pod touto výčitkou sklopil zrak a cítil sa previnilo.
„Prepáčte, pane. Ja som len chcel...“ začal, ale Snape ho prerušil.
„To je v poriadku. Chápem, že sa veľmi snažíš dosiahnuť rýchlo úspech a darí sa ti to vskutku prekvapujúco, ale musíš trochu spomaliť, inak to spôsobí viac škody než úžitku. Mohol by si ublížiť sám sebe.“ vysvetlil mu Snape. „Predpokladám, že si unavený.“ poznamenal ďalej a Albus si uvedomil, že má pravdu.
„Toto cvičenie ťa vyčerpáva a ty musíš byť opatrný, aby si vedel, kedy je na čase prestať. Postupuj pomalšie a časom to pôjde ľahšie, ver mi. A teraz by som ti mal povedať, čo máš robiť ďalej. Žiaľ to neviem. Očisťuj denne svoju myseľ a snaž sa dostať k tomu jadru. Mal by si ale cvičiť jedine pod dohľadom, aby ťa niekto dokázal zastaviť, ak by si zašiel priďaleko.“
„Ako to niekto zistí?“
„Tvoja matka bude určite veľmi schopná vnímať, kedy si príliš unavený. Je to v tvojom vlastnom záujme, požiadať ju o pomoc.“
„A keď sa mi to podarí?“ vyzvedal chlapec ďalej.
„Neviem, čo sa stane potom. Ale myslím, že ty už podvedome budeš vedieť, čo robiť. Základ je nájsť cestu až k jadru a potom usilovným cvičením dosiahneš to, že by si sa k nemu mohol dostať kedykoľvek v relatívne krátkom čase. Aspoň to je moja predstava.“ pokrčil Snape ramenami. Chvíľu mlčky pozerali jeden na druhého.
„Vidíme sa dnes naposledy?“ spýtal sa chlapec.
„Predpokladám, že áno.“ prikývol Snape.
„Môžem za vami niekedy prísť do riaditeľne?“ Snapea tá otázka prekvapila. Nepredpokladal, že by ho Albus mohol ešte niekedy chcieť vidieť. Ešte viac ho však prekvapilo, že si toho chlapca za tak krátky čas sám obľúbil a že sa podvedome teší, kedy ho znova uvidí.
„Keď ti to dovolia, môžeš.“ odpovedal. „Dnes sme už skončili, ale ako vidím, tvoj otec je stále rovnako dochvíľny ako vždy.“ poznamenal skôr z dôvodu, aby zmenil tému.
„Neprečítate mi niečo, kým ocko príde?“ spýtal sa nevinným hláskom Al a z vrecka svojho habitu vytiahol knihu a podal mu ju. Snape sa posmešne usmial, ale bez slova zobral knihu a začal čítať. Albus ho počúval so zatajeným dychom.
Harry sa vrátil po syna a dohodol sa s profesorom na vlastnej lekcii nitrobrany.
„Dovidenia, pán profesor. Som rád, že som vás mohol spoznať.“ lúčil sa Albus.
„Ja som tiež rád. Nech sa ti darí.“ odpovedal Snape a nemotorne ho potľapkával po ramene. Nikdy podobné gestá nerobil a bolo mu to cudzie, ale cítil, že niečo urobiť musí.
Harry sa s deťmi premiestnil domov kozubom. Museli použiť ten v riaditeľni, ktorý bol ako jediný sprístupnený na prenos letaxom. Batožinu zverili na starosť domácim škriatkom, ktorí v Bradaviciach pracovali. Už medzi nimi nebol Harryho škriatok Krátura, ktorý zomrel prirodzenou smrťou pár rokov potom, čo mu Harry daroval slobodu a on sa rozhodol zostať v škole. Napriek tomu mu boli aj iní ochotní pomôcť a tak sa kufre objavili doma ešte pred ich vlastným príchodom. Hermiona s Ronom si domov odviedli Rose a sľúbili, že ráno privedú obe deti včas, aby stihli prenášadlo, ktoré Harry pripravil.
Vítanie nemalo konca kraja a chlapci by mohli rozprávať svoje zážitky snáď do nekonečna, ale Harry ich zahnal do postele s tým, že na rozprávanie bude času dosť keď budú na novom mieste. Keďže celý deň v škole ich vyčerpal a Albus mal ešte lekciu navyše, nebol to až taký problém a zaspali hneď, ako padli do postelí.
Harry s Ginny ešte do detailov rozoberali plán odchodu, aby bolo všetko v poriadku a potom si už len vychutnávali vzájomnú blízkosť. Ginny sa zrazu odtiahla a rozopla si svoj medailón. Dala ho na krk Harrymu a ten nechápavo pozeral striedavo zo šperku na svoju ženu.
„Deti budem mať pri sebe a predpokladám, že kúzlo týkajúce sa teba mi neaktivuješ. Takže chcem, aby si ho mal pri sebe. Keby sa niečo stalo, alebo len tak, keď na nás budeš myslieť.“ vysvetlila a stíchla, keď Harry vyslovil krátke latinské zaklínadlo.
„To aby som vedel, čo je s tebou.“ povedal a pritiahol si ju k sebe.
Ráno bolo ako inak, hektické. Dom bol plný ľudí. Harry, Ginny, Ron a Hermiona sa snažili dohovoriť deťom, aby sa upokojili, no všetka ich snaha zlyhala, keď sa kozubom preniesla Molly Weasleyová. Prišla sa rozlúčiť a všetky vnúčatá sa na ňu nadšene vrhli. Molly bola nasledovaná Nevillom a Lenkou, ktorí sa k nim mali pripojiť a tiež použiť prenášadlo. Harry ich musel súriť, aby to stihli a tak ich Molly ešte naposledy všetkých objala a deväť osôb sa naraz chytilo jednej starej topánky, ktorá ich preniesla do záhrady pred veľkým a zaručene veľmi starým domom. Celá predná strana bola obrastená nejakou popínavou rastlinou a okrem okien a štítu strechy nebolo z tejto strany vidieť nič.
„Vitajte u nás.“ ukazoval Neville na dom svojej babičky. „Tu som strávil celý svoj doterajší život.“ Nemusel to ani vravieť, pretože všetci vedeli, že ho vychovávala jeho stará mama. Obišli dom, ktorý napriek svojmu veku vyzeral veľmi zachovalo a aj záhrada naokolo bola dobre udržiavaná.
„Konečne ste tu.“ privítal ich chrapľavý hlas starej ženy, ktorá práve vychádzala z domu. „No len poďte, poďte dnu.“ volala ich a viedla ich do útrob domu, ktorý žiaril čistotou. Harry si myslel, že zariadenie vo vnútri bude staromódnejšie, ale Neville s Lenkou sa zrejme o to postarali po svojom. Stará pani Longbottomová im všetkým ponúkla čaj a nejaké sušienky, na ktoré sa deti nadšene vrhli.
„Som rada, že tento dom konečne ožije.“ poznamenala potešene. „Aspoň načas, kým sa vám narodí vlastné.“ dodala usmievajúc sa na Lenku. Tá práve vychádzala po schodoch v závese s Ginny, aby jej dom ukázala.
„Myslím, že by sme sa mali pustiť do práce, Neville.“ navrhol Harry. Kamarát prikývol a spoločne vyšli pred dom. Keďže naokolo neboli žiadne iné domy, nemuseli sa báť, žeby ich zazrel nejaký mudla. Harry sa postavil pred Nevilla a začal pomaly latinsky vyslovovať kúzelnú formuláciu. Z jeho prútika vyleteli biele iskry a vytvorili okolo domu niečo veľmi podobné mrežiam na klietke. Potom sa Harry obrátil k Nevillovi.
„Prisahaj, že budeš chrániť tajomstvo tohto domu.“ vyzval ho a Nevill začal recitovať latinsky prísahu. S posledným slovom zmizol dom Harrymu z očí, čo bol signál, že zaklínadlo sa úspešne podarilo. Neville mu prezradil adresu domu a hneď ho opäť uvidel. Neville musel prezradiť názov miesta aj všetkým jeho obyvateľom a potom už sa on a Harry rozlúčili so svojimi rodinami a premiestnili sa späť do školy. Na chodbe stretol Draca s Teddym, ktorí práve boli na povinnej obchôdzke a kývol im na pozdrav. S Dracom mal včera dlhší rozhovor, kde mu vysvetlil všetko potrebné. To bol dôvod jeho zdržania, keď mal ísť pre Albusa na konci lekcie so Snapeom. Vyzeralo to, že Draco berie svoju úlohu zodpovedne a snažil sa s Teddym naozaj vychádzať.
Rozlúčil sa s Nevillom, ktorému práve začínalo popoludňajšie vyučovanie a sám si šiel plniť vlastné povinnosti.
Na večeru boli Harry, Nevill aj George pozvaní k riaditeľke. Zaviedla ich do svojho bytu a v jedálni sa posadili k prestretému stolu. Vládla medzi nimi príjemná priateľská atmosféra a najmä George sa snažil rozptýliť Harryho svojimi vtipmi. Harry sa rozhodol využiť túto chvíľu a oznámiť kamarátom prekvapivú novinku, že je s riaditeľkou v príbuzenskom vzťahu.
„Keď už sme sa tu dnes večer takto stretli, myslíte pani riaditeľka, že im môžem povedať tú dobrú správu, ktorou ste ma nedávno tak prekvapili?“ spýtal sa jej Harry, aby ju náhodou neuviedol do pomykova, keby s tým začal priamo. Minerva sa trochu zapýrila a pozrela na Harryho.
„Je len na tebe, kedy a komu to povieš, Harry. Ak nechceš....“
„Keby som mohol, vykričím to pokojne aj do celého sveta. Povedal som vám predsa, že z toho mám radosť. Len...doteraz nebola nejaká vhodná príležitosť.“ prerušil ju Harry. Neville s Georgeom na seba prekvapene pozerali, akoby tí dvaja hovorili nejakým cudzím jazykom.
„Tak už to vyklop, Harry. Pani profesorka nenamieta, tak o čo ide?“ netrpezlivo sa pýtal George. Harry mu venoval jeden zo svojich kedysi uličníckych úškrnov a začal.
„Nedávno som si v riaditeľni všimol niečo veľmi zvláštne. Prekvapuje ma, že ste si to nevšimli vy dvaja, veď ste tam museli byť ako učitelia určite často.“ posmieval sa Harry, ale nečakal na reakciu a pokračoval.
„To je ale teraz vedľajšie. Moje zvedavé otázky však odhalili roky utajované tajomstvo o tom, že mám žijúceho príbuzného z otcovej strany a tá osoba bola bližšie, než by si ktokoľvek z nás pomyslel. Pani profesorka je totiž moja ....ehm...babička. Je to pravá matka môjho otca.“ dopovedal Harry a vychutnával si prekvapené, takmer zdesené výrazy na tvárach svojich priateľov.
„Nie je slušné takto civieť, pán Weasley.“ napomenula ho riaditeľka a tiež sa usmievala. Mala úprimnú radosť z toho, že o tom Harry nechcel mlčať a priznal to priateľom.
„No teda, Harry. Pani profesorka, to... to je....neuveriteľné.“ dostal zo seba nakoniec George.
„To rozhodne.“ pritakal Neville a zdvihol pohár s vínom na prípitok. „Tak mi dovoľte vám obom zablahoželať. Viem, ako si si vždy prial mať aj inú rodinu, než Dursleyovcov.“ vravel.
„Určite. A pani profesorke sa po toľkých rokoch hádam uľavilo, že už nemusí skrývať svoje tajomstvo a môže stráviť nejaký čas so svojou rodinou.“ súhlasil Harry.
„Tak toto keď sa dozvie mama...“ vravel George, stále neschopný uveriť. „Naozaj veľmi dobrá správa. Tak teda na rodinu.“ zahlásil a všetci si spoločne pripili.
„Keď už sme spomenuli Dursleyovcov, čo je u nich nové?“ spýtala sa Minerva.
„Vlastne spolu veľmi v kontakte nie sme. Strýko Vernon je v dôchodku a naplno si užíva, teta Petunia sa o neho starostlivo stará a obaja sú určite radi, že sa im neukazujem na oči. Ale Dudley sa zmenil. Bol u nás na návšteve cez prázdniny aj so svojou ženou a synom. Dá sa s ním už celkom dobre vyjsť a deti si tiež našťastie rozumeli.“ informoval ju Harry.
„To je dobre.“ prikývla riaditeľka.
„Veľmi rád by som sa s vami ešte rozprával, ale ak nechcem, aby ma Snape zabil jediným pohľadom, mal by som už ísť.“ ospravedlnil sa Harry a vstal od stola.
„My už tiež pôjdeme.“ povedali zborovo Neville s Georgom a riaditeľka ich odprevádzala von.
„Harry!“ zastavilo ich naliehavé volanie. Hlas Albusa Brumbála sa rozliehal riaditeľňou a dožadoval sa pozornosti.
„Dobrý deň, pane. Čo sa deje?“ spýtal sa Harry a videl, že bývalý riaditeľ je dosť nervózny.
„Bol tu dnes Salazar Zmijozel. Veľmi skoro ráno.“ vysvetľoval.
„Previedol ďalších spojencov?“ povzdychol Harry a premýšľal, koľko nových Mŕtvych duší proti nemu asi stojí.
„Niečo horšie, Harry. Tvoj otec je zúfalý. Zmijozel uniesol Lilly.“ priznal nakoniec. Harrymu poklesol žalúdok a prial si, aby v ten deň nič nejedol. Zatočila sa mu hlava a nebol schopný jediného pohybu či slova.