Kapitola č.22: Je to tu
Neznámy cudzinec takmer spadol na zem, no Harry s Teddym ho podopreli a na pomoc im hneď pribehli aj Ron a George.
„Opatrne!“ prikazoval Harry. „Je zranený.“ Spoločnými silami ho uložili na gauč a v jasnom svetle sálajúcom z krbu bolo vidieť jeho veľmi bledú a strápenú tvár.
„Viktor.“ zašepkala v úžase Hermiona a pristúpila k nemu, aby pomohla prezrieť jeho zranenia.
„Čo do pekla sa stalo?“ zahromžil Ron a sledoval ostatných, ktorí sa skláňali nad bezvládnym telom.
„Hermiona,“ oslovil ju potichu, ale rozhodne Harry. „Prines vodu a nejaké obväzy a ak môžeš, nejakú vonnú soľ. Potrebujeme ho prebrať.“
Hermiona prikývla a rýchlo odbehla v závese s Ginny. Harry opatrne odhrnul hrubý kožuch a uvidel hlbokú, krvácajúcu ranu na boku. Bez premýšľania pritlačil rukou na ranu, aby zastavil krvácanie, kým sa vráti Hermiona. Tá pribehla ani nie za minútu a potom použila niektoré ošetrujúce kúzla, aby ranu zacelila. Vždy v tom bola najlepšia z nich, no tentoraz jej kúzla nemali zďaleka taký účinok, ako zvyčajne. Zranenie spôsobila isto iste čierna mágia, na ktorú jej kúzla nestačili. Vyskúšala niekoľko ďalších, no rana stále krvácala. Pridala sa k nej aj pani Weasleyová a Ginny a spoločnými silami sa im podarilo krvácanie aspoň zmierniť, aby mohli ranu obviazať. V momente však obväz presiakol.
„Ginny, máš doma nejaké byliny?“ spýtal sa Neville.
„Neviem, či je tam niečo, čo by nám mohlo pomôcť, ale niečo mám.“ odpovedala a naznačila, že pre ne hneď zájde.
„Počkaj, pôjdem s tebou.“ povedal Neville. V tom sa však ozval ešte Harry.
„George, mohol by si ísť s nimi? Nevieme, čo sa stalo. Bol by som radšej, keby ste nešli sami.“ Ginny s Nevillom sa zatvárili trošku urazene, ale na hádky nebol čas a tak spolu s Georgom, opatrne sa rozhliadajúc na všetky strany, prešli okolo niekoľkých domov po tichej ulici, kým sa dostali do domu Potterovcov.
Harry pravidelne vymieňal obväzy a Hermiona navlhčeným uterákom utierala Viktorovi tvár. Popod nos mu niekoľko krát prešla fľaštičkou s vonnou soľou a jeho očné viečka sa zachveli. Na okamih sa prebral, ale bol veľmi zmätený.
„Viktor, upokoj sa.“ oslovil ho Harry kľudným hlasom.
„Si v bezpečí. Prišiel si sem zranený, nesmieš sa hýbať ani hovoriť. Rozumieš?“ prikázal mu. Viktor slabo prikývol a znova zavrel oči. Jeho dych bol prerývaný, tep veľmi slabý a nepravidelný. Rana stále krvácala a nešlo to zastaviť. Toto sami nezvládnu, potrebujú liečiteľa. Ale prenos by bol veľmi riskantný, uvedomoval si Harry.
„Pán Weasley, mohol by ste zájsť nejakým spôsobom poprosiť madam Pomfreyovú o pomoc? Vysvetlite jej, aké má zranenia a že potrebujeme jej pomoc čo najskôr. Zrejme bude potrebovať Krv doplňujúci lektvar a niečo proti zápalu a horúčke. To zranenie je veľmi vážne.“ riekol znova Harry rozkazovačným spôsobom. Pán Weasley prikývol a odišiel do vedľajšej miestnosti, aby informoval liečiteľku z Bradavíc. Harryho nenapadol nik iný, tá žena dokázala zázraky, aspoň čo si Harry pamätal zo svojich školských liet.
Len čo sa za ním zavreli dvere, pribehol Neville a v ruke víťazoslávne niesol niekoľko listov.
„Toto by mohlo pomôcť aspoň na chvíľu. Nič lepšie sme nenašli.“ povedal rýchlo a prikladal lístky jemne na ranu, ktorú práve Harry odhalil. Nebol to pekný pohľad. Vypadalo to ako veľká rezná rana dlhá asi 10 centimetrov, ale okraje boli očernené, akoby spálené a šírilo sa to ďalej až dovnútra. Výraz na Krumovej tvári prezrádzal, že to veľmi bolí, ale v dôsledku tejto bolesti upadal striedavo do bezvedomia a len chvíľami precital.
Neville v miske rozdrvil niekoľko listov potom touto kašou začal potierať okraje rany. Potom jedným väčším listom prekryl otvorenú časť a prekryl to čistým obväzom. Pomohlo to aspoň tým, že krvácanie ustalo a na Viktorovej tvári, ktorý bol opäť na chvíľu pri vedomí sa objavil náznak úľavy. Harry pochvalne potľapkal Nevilla a znova sa prihovoril Viktorovi.
„Čo sa stalo, Viktor?“
„Napadli nás. Bojovali sme, ale boli v presile.“ namáhavo zo seba dostal ranený a musel prestať, aby nabral dych. Keď Harry videl, ako veľmi ho rozprávanie zmáha, vyzval ho, aby odpočíval.
„Nateraz sa nám podarilo zastaviť krvácanie a liečiteľka je na ceste. Neboj sa, dáme ťa do poriadku.“ prisľúbil a trošku odstúpil od jeho lôžka. V momente, keď sa postavil, ho vystriedala Hermiona a opäť mu začala uterákom utierať spotené čelo a zvlhčovať mu vodou zoschnuté pery.
„Harry.“ podišla k nemu Ginny a niečo mu podávala. „Toto som doma našla.“ Harry si od nej vzal zvitok pergamenu a roztvoril ho. Rýchlo si prečítal jeho obsah a zamračil sa ešte viac.
„Čo sa deje?“ Spýtalo sa niekoľko ľudí naraz.
Než však stihol odpovedať, z kozuba vyšla menšia postava a rýchlo sa rozhliadla po miestnosti. Úsečným kývnutím ich pozdravila a rýchlymi krokmi podišla k pohovke, na ktorej ležal ich zranený hosť.
Madam Pomfreyová ich všetkých odstrčila, aby mala dostatok priestoru a mohla si prezrieť ranu.
„To je vaša práca, profesor Longbottom?“ spýtala sa odkrývajúc veľký list. Neville prikývol.
„Myslím, že v tomto prípade veľmi dobrá voľba, inak by vykrvácal.“ uznala a sama potom predniesla niekoľko zaceľujúcich kúzel. Neboli o moc účinnejšie, než tie, čo už použili predtým, ale rana sa zatvorila aspoň o malý kúsok. Potom nejakou masťou natrela černejúce okraje rany a opäť ju zakryla obväzom. Napokon mu dala vypiť Krv doplňujúci lektvar.
„Horúčku zatiaľ nemá, myslím, že by som s ďalším lektvarom počkala. V tejto chvíli preňho nemôžem urobiť viac, kým nebudem vedieť, čo sa stalo.“ zašomrala liečiteľka a vyčítavým pohľadom si premerala všetkých prítomných. Nikto z nich nepoznal odpoveď. Všetky oči sa nakoniec upreli na Harryho, ktorý stále zvieral pergamen v ruke.
„Je to tu.“ zašepkal skleslo. „Musím hovoriť s ministrom.“ podišiel k Ginny, letmo ju pobozkal na čelo a zašepkal:
„Zostaňte všetci tu a počkajte na mňa.“
Nevidel, ako prikývla, pretože v tej chvíli vkročil do zelených plameňov.
takže
(Tessa, 13. 3. 2009 18:19)