Kapitola č.18: Hádka v knižnici
Čas plynul rýchlo a rok sa pomaly, ale isto prehupol do ďalšieho ročného obdobia. Slabé slnko bolo už nejakú dobu zahalené hustými mrakmi, z ktorých v tejto chvíli padali drobné snehové vločky jemnejšie než pierka a klesali k zemi. Najprv padalo len pár osamelých vločiek jedna vedľa druhej, no o chvíľu sa k nim pridávali stále ďalšie a ďalšie a spoločne tancovali vo vetre, kým ladne nedopadli na zem. Tam sa pridali k svojim družkám, ktoré už pred pár dňami zahalili krajinu do svojho bieleho plášťa, pod ktorým mohla spokojne spať a čerpať sily, kým ju opäť nezobudí priateľka Jar.
Keď Albus ráno vyzrel z okna, nebolo cez padajúci sneh takmer nič vidieť. Teplo sa obliekol a s Arniem počkal v spoločenskej miestnosti na Rosie, aby sa spolu naraňajkovali vo Veľkej sieni. Po raňajkách sa takmer všetci študenti rozbehli na školské pozemky a keďže bola sobota, strávili tam väčšinu dňa. Táto nebelvírska trojica navštívila Hagrida v jeho chalupe neďaleko Zakázaného lesa a zahriali sa horúcim čajom, ktorý im ponúkol. Zdvorilo však odmietli ponúkané sušienky, ktoré vyzerali, že sú rovnako tvrdé ako zvyčajne. Neskôr sa k nim pridal aj James so svojimi priateľmi a všetci nadšene rozoberali svoje plány na Vianoce, ktoré mali byť už za týždeň.
Za obzorom sa začalo stmievať a tma postupovala rýchlo aj k Bradaviciam. Hagrid ich odprevadil do hradu, kam aj tak šiel na večeru. Kým sa Rosie s Arniem chystali na návrat do spoločenskej miestnosti, aby mu pomohla s nejakými úlohami, Albus chcel zájsť do knižnice overiť si pár faktov na svoju esej z lektvarov. Tak sa rozdelili a každý zamieril iným smerom.
V knižnici nebol takmer nik, len svetlovlasý chlapec sediaci pri jednom stole. So zaujatým výrazom niečo čítal a usmieval sa pri tom. Albus ho hneď spoznal. Bol to prvák zo Zmijozelu, s ktorým máva hodiny Lektvarov a Obrany proti čiernej mágii, Scorpius Malfoy. Albus videl, že chlapec vzhliadol od knihy aby sa pozrel, kto prišiel. Keď ho však zbadal, ešte viac sa skryl za knihu a viac mu nevenoval pozornosť. To Ala mrzelo. Síce nemal Zmijozelov veľmi rád, naozaj boli niekedy neskutočne sprostí, ale tento chlapec bol iný. Nevybočoval z ich radov, ale ani sa k nim nikdy nepridal keď niekoho zosmiešňovali a ponižovali. Dokonca ani na chodbách nikdy neprovokoval a väčšinu času trávil sám v knižnici. Bolo to divné, pomyslel si Albus a mal chuť ho viac spoznať, ale nevedel kde začať. Predsa len, bol to Malfoy a o jeho rodine toho doma veľa počul a po druhé, bol to zmijozel, jeden z tých, ktorých ostatné fakulty na škole najviac neznášali.
Zavrtel hlavou a prešiel k polici, kde našiel potrebnú literatúru. Madam Pinceová ho uprene sledovala, akoby ho podozrievala, že sa znova pokúsi niečo vyviesť. Ale tie hnojové bomby pred časom, to bol Jamesov nápad a on sa k tomu bohužiaľ nechal prehovoriť. Vzal si knihy a posadil sa k stolu neďaleko Scorpiusa. Vytiahol z tašky svoju esej a začal pracovať. Asi pol hodiny nebolo počuť nič okrem škrabania brka či otáčania stránok. Keď mal prácu hotovú, vzal z police inú knihu, tentoraz takú, čo ho zaujímala a chcel sa pustiť do čítania. V tom sa za ním ozval tichý hlas:
„Videl som ťa hrať. Si naozaj dobrý.“ povedal uznanlivo blonďavý chlapec.
„Vďaka. Myslím, že som mal len šťastie. Rozhodne ešte musím veľa cvičiť.“ Povedal Albus a bol rád, že Scorpius ho oslovil. Mimo vyučovania spolu nikdy nehovorili a aj tam len ak to inak nešlo.
„Si príliš skromný. Myslím, že si prinajmenšom rovnako dobrý, ako tvoj otec.“ oponoval Scorpius a sledoval ho, kým si nesadol na stoličku oproti nemu.
„Tvoj otec bol tiež chytač, však? Aj ty teda hráš?“ bol zvedavý Al.
„Nie. Mám strach z výšok a preto sa bojím lietania. Môj otec je z toho sklamaný, ale snaží sa nedávať to najavo. Očakával, že budem rovnaký ako on, ale ja sa oveľa viac zaujímam o knihy a umenie, než o šport. Presne ako moja mama.“ Pri zmienke o mame mu oči radostne zažiarili.
Vtedy si Al uvedomil, že vlastne nikdy nevidel chlapca na hodinách lietania. Zrejme bol kvôli svojmu strachu od nich oslobodený.
„Ale vynikáš v iných veciach. Pozoroval som ťa na vyučovaní a si vážne dobrý. Ja sa síce snažím, ale nejde mi to ako tebe alebo Rosie.“ zúfal si Al.
Chlapci si vymenili chápajúce úsmevy a začali sa zhovárať, akoby boli starí priatelia. Obaja boli nadšení, no tento pocit nemal trvať príliš dlho. Aspoň nie dnes.
Do knižnice vošiel James a pohľadom hľadal svojho brata. Keď ho videl baviť sa s Malfoyom, nahnevane prešiel k nim a cez zaťaté zuby precedil:
„Čo tu robíš s ním, Al?“ rukou ukázal na Scorpiusa. Chlapci si vymenili prekvapené pohľady a nakoniec Albus potichu odpovedal:
„Rozprávame sa, je to môj priateľ.“
„Tvoj čo?“ takmer zakričal James a vyslúžil si tým zlostný pohľad madam Pinceovej. „ Je to Malfoy.“
„Ja viem, a čo má byť?“ bol nahnevaný aj Albus. Ak si niečo neprial, tak aby sa mu niekto plietol do výberu priateľov. Rodinu si nevyberieme, ale priateľov áno a on sa práve rozhodol, že Scorpius medzi nich patrí, nech na to jeho brat vraví čo chce.
„Iba toľko, že Potter sa nemôže kamarátiť s Malfoyom.“ Zlostne mu odpovedal James a nasilu ho ťahal preč z knižnice.
„A ty sa nepribližuj k môjmu bratovi! Daj mu pokoj! Je to jasné?“ zakričal ešte na Scorpiusa, ktorý celú scénu s napätím sledoval. Už to vyzeralo, že by si s Albusom mohli rozumieť. Lenže teraz už s ním Al zrejme neprehovorí ani slovo. Brat mu určite vysvetlí, že kvôli rivalite medzi Potterovými a Malfoyovými nemôže byť medzi nimi nič okrem nenávisti a pohŕdania a on bude zase sám, bez priateľov, pomyslel si Scorpius. Keď sa dvere knižnice za hádajúcimi sa bratmi zavreli, opäť sa vrátil ku svojej knihe.
„Albus, pochop to. Nemôžeš sa s ním baviť.“ pokračoval v protestoch James, len čo boli na chodbe sami.
„Môžem sa baviť s kým chcem.“ Vytrhol sa mu Albus a rozbehol sa tmavou chodbou smerom k Nebelvírskej veži nevnímajúc brata, ktorý za ním volal aby počkal. Zastavil sa až vo svojej izbe. Ľahol si do postele a schúlil sa do klbka. Nechápal bratovu reakciu, veď Scorpius za nič nemôže a nie je dôvod, prečo by nemohli byť kamaráti. Rozhodol sa nebrať bratove slová vážne a naďalej rozvíjať ich priateľstvo, ale vedel, že na to musí ísť opatrne a možno sa budú môcť stretávať len tajne. Aspoň zatiaľ. A potom sa uvidí. Určite sa o tom bude musieť porozprávať s otcom. Ten mu vedel vždy dobre poradiť. S touto myšlienkou sa Albus ponoril do blahodarného spánku, ktorý ho zbavil všetkých starostí.
S ránom sa však akoby zázrakom všetky vrátili a s nimi aj zlosť na brata. Keď za ním prišiel do izby, aby sa ospravedlnil, hodil po ňom Albus prvé, čo mu prišlo pod ruku. James pochopil a nechal ho samého. Dokonca ani Arnie nebol úspešný, keď prišiel priateľa zavolať na obed, pretože Al už vynechal raňajky. Ale on chcel byť sám a premýšľať.
Podišiel k oknu a mlčky sledoval padajúce vločky. Tak veľmi si prial, aby už bol doma. Bolo mu smutno. Našťastie už budú Vianoce a oni o pár dní pôjdu domov. Pozrel na ručne vyrobený kalendár, na ktorom si zaškrtával dni do odchodu Bradavického expresu. Bolo už zrejme po obede, pretože vonku sa začali rojiť študenti. Podaktorí sa guľovali, iní sa len prechádzali a snažili sa vyhnúť letiacim snehovým guliam rútiacim sa zo všetkých strán. Albus vonku rozoznal siluety svojho brata a priateľov. No jedna osoba nebola v dohľade. Albus predpokladal, kde by ju mohol nájsť a tak sa vyrútil z izby a zamieril ku knižnici.
Nemýlil sa. Scorpius sa tu schovával pred zrakmi všetkých a čítal si v najvzdialenejšom kúte. Keď sa k nemu Albus priblížil, chlapec znervóznel.
„Ahoj.“ pozdravil ho nesmelo, dokonca tichšie než keď ho oslovil včera.
„Ahoj.“ usmial sa Al a prisadol si ku stolu.
„Chcel by som sa ti ospravedlniť za správanie svojho brata. Neviem čo to do neho vošlo, veď ťa vôbec nepozná.“ povedal mu a myslel to naozaj úprimne.
Scorpius nevychádzal z údivu. Možno nakoniec predsa…
„Myslíš, že by sme mohli pokračovať tam, kde sme včera skončili?“ navrhol s nádejou v hlase Al a pozeral na chlapca sediaceho oproti.
„Takže ty naozaj chceš, aby som bol tvoj priateľ?“ spýtal sa ten druhý pre istotu.
„Ak o moje priateľstvo stojíš, tak áno.“ súhlasil Albus.
„Samozrejme, že chcem byť tvoj priateľ. Ale, …“ zamyslel sa na chvíľu a premýšľal, ako to povedať, aby to jeho nový kamarát nepochopil zle.
„Možno by bolo lepšie, keby nás spolu zatiaľ veľmi nevideli. Po tom, ako reagoval tvoj brat….“ nedopovedal, pretože uvidel spokojný výraz na Alovej tvári. Práve totiž vyslovil nahlas to, o čom Albus premýšľal u seba v izbe. Porozumeli si bez ďalších slov a keďže ani jeden z nich nemal viac čo dodať, zahĺbili sa každý do svojej obľúbenej knihy a užívali si pri tom ten nádherný pocit, ktorý ich napĺňal. Bola to radosť z toho, že našli ďalšiu spriaznenú dušu.