Kapitola č.17: Prekvapenie
To sobotné ráno bolo jedno z najkrajších, aké Harry zažil za posledných niekoľko týždňov. Ginny spokojne spala vedľa neho. Opatrne vykĺzol z postele a zišiel do kuchyne, aby pripravil raňajky. Napätie posledných dní z neho opadlo a cítil sa opäť veľmi spokojne. Všetko jedlo dal na podnos a vyšiel s ním hore schodmi. Cestou stretol Lilly, ktorá vykukovala z dverí a tak sa pridala k nemu, aby prekvapili mamu raňajkami priamo do postele. Vhupla si do postele medzi nich a začala im rozprávať čo robili s Hugom v posledných dňoch keď si mysleli, že ich nik nevidí. Obaja sa dobre bavili.
Po raňajkách sa Harry trošku nesmelo spýtal Ginny, či by jej nevadilo, ak by ju nechal doma samú s Lilly, aby sa mohol poradiť s Brumbálom o tom, čo zistil.
Ginny naňho skúmavo pozrela a usmiala sa. Bolo jej jasné, že návšteva Brumbála je len malá zámienka, aby sa dnes dostal do Bradavíc. Mala chuť mu s troškou škodoradosti odpovedať, že ho dnes nikam nepustí a potrebuje ho doma. No odolala pokušeniu a uistila ho, že môže pokojne odísť. Priala si, aby mohla ísť s ním. Harry si teda vzal poznámky z trezoru, obliekol si cestovný plášť a preniesol sa k hraniciam Bradavických pozemkov.
„Harry!“ začul niekoho volať jeho meno, keď kráčal smerom k hradu. Otočil sa za hlasom a zbadal poloobra, ktorý na neho už z diaľky mával, zatiaľ čo sa k nemu rýchlymi krokmi blížil.
„Hagrid!“ zavolal mu Harry nadšene na pozdrav a počkal, kým ho priateľ dohoní. „Ako sa máš?“ povedal a zoširoka sa usmial hľadiac do usmievajúcich sa očí.
„Ale, ujde to. Šak vieš, ako to tu chodí. Stále sa tu niečo deje.“
„Áno, počul som, že ani James s Alom vás nenechajú príliš vydýchnuť.“ uškrnul sa.
Hagrid sa zatváril podobne a trochu Harryho podpichol.
„Poviem ti, v porovnaní s vami troma sú to doslova anjeli.“ povedal a rozosmial sa, až sa za brucho chytal. „Mal si vidieť ako sa tvárili, keď sme šli hen, do lesa. Ale neboj, so mnou boli v bezpečí.“ dodal rýchlo, keď si všimol Harryho zamračený pohľad. Harry si pomyslel, že vie v akom bezpečí je človek v lese s Hagridom, ale nepovedal na to nič. Potom bok po boku došli až k hlavnej bráne, kde sa rozlúčili a Harry zamieril na tretie poschodie ku kamennému chrliču, za ktorým bolo veľké točité schodisko vedúce do riaditeľne. Zaklopal a počkal, kým ho riaditeľka pozvala dnu. Sedela za stolom a niečo písala. Keď vstúpil, vzhliadla od svojej práce a rukou ukázala na kreslo, do ktorého sa pohodlne usadil.
„Dobrý deň, pán Potter. Tak ste späť z Kruvalu?“ spýtala sa zdvorilo.
„Áno, vrátil som sa včera a myslel som, že by ste radi počuli, čo som zistil.“ odpovedal Harry a pozrel na ňu a na riaditeľov sediacich vo svojich portrétoch. Všetci traja takmer naraz prikývli a tak Harry vyrozprával všetko, čo sa stalo od jeho príchodu do Kruvalu. Brumbál súhlasil s Harryho názorom, že artefakty v Kruvale nie sú priamou hrozbou, ale pochválil ho za to, že predsa len myslel na bezpečnosť a nastavil tam ochrany. Vedľa neho Snape zavrčal ironickú poznámku, že to by urobil každý čarodejník s aspoň kúskom mozgu, ale nik v miestnosti si to nevšímal.
Ich rozhovor bol na konci a tak sa Harry zhlboka nadýchol, aby nabral odvahu. Už síce nebol študentom tejto školy, no k profesorke McGonagallovej mal vždy rešpekt a vedel, aká dokáže byť prísna. Nebol si istý, či jeho žiadosti vyhovie, alebo mu dá prednášku o pravidlách v Bradaviciach. Riaditeľka vycítila Harryho rozpaky a so zdvihnutým obočím naňho v očakávaní hľadela.
„Pani profesorka, ja.... viete...“ koktal opatrne Harry a pripadal si ako malý chlapec, ktorý si mal vypočuť pokarhanie.
„Áno, pán Potter? Máte na srdci niečo dôležité?“ spýtala sa s pobavením.
„Vlastne som vás chcel o niečo požiadať. Viem, že sa dnes koná prvý famfrpálový zápas sezóny.“
„Máte pravdu, dnes hrá Nebelvír proti Zmijozelu. Určite si dobre pamätáte, že to boli vždy najväčšmi očakávané zápasy.“ prikývla a tvárila sa nevinne, akoby netušila kam Harry týmito poznámkami mieri.
„Zvlášť keď som v družstve hral ja proti Dracovi.“ pomyslel si, ale nahlas to nevyslovil.
„Tak teda.“ pokračoval. „ Myslel som...viem, že rodičia sa na zápasy dívať nechodia, ale myslíte, že by sa nedala urobiť výnimka?“ dostal zo seba nakoniec horko ťažko.
„Pán Potter.“ začala profesorka z ostra.
Aaach, pomyslel si Harry. Takže je na rade prednáška. Prečo si nezobral otcov neviditeľný plášť a nešiel sa na zápas pozrieť bez toho, aby o tom ktokoľvek vedel? Nadával si v duchu.
„Som si istá, že obaja veľmi dobre poznáme školské predpisy.“ pokračovala ďalej a prerušila tak tok jeho myšlienok. „Ale vo vašom prípade...si myslím, že sa predpisy obchádzali vždy a všade. Takže nevidím dôvod, aby som tak nemohla urobiť aj dnes.“ dodala so šibalským úsmevom, ktorý na jej tvári videl Harry len pár krát v živote. Riaditeľka žmurkla na Brumbála a pokračovala.
„Vlastne som dostala veľmi dobrý nápad, v ktorom mi vaša účasť na zápase príde veľmi vhod. Takže ak súhlasíte, mohli by sme sa teraz presunúť k šatniam? Myslím, že je najvyšší čas a ja potrebujem hovoriť s profesorom Weasleym skôr, než zápas začne.“
Harry nadšene prikývol a ešte stále sa spamätával zo šoku, ktorý mu McGonagallová spôsobila svojou náhlou zmenou názoru. Keď sa za nimi zatvárali dvere riaditeľne, počul Harry naštvaný hlas učiteľa lektvarov:
„To by nemohol byť Potter, aby nemal nejaké výsady.“
Cestou k šatniam stretávali študentov, ktorí sa hrnuli na štadión, aby povzbudzovali svojich spolužiakov v hre. Všetci boli veľmi napätí. Nielenže šlo o zápas Nebelvír-Zmijozel, ale nové Nebelvírske družstvo malo dnes svoju premiéru.
„Som si istá, že by ste rád podporili družstvo, než hra začne.“ povedala profesorka McGonagallová, keď zastavili pred dverami Nebelvírskej šatne. Harry prikývol a vošiel dnu. Ona s ním však nešla. Namiesto toho zastavila Georga Weasleyho a niečo mu šepkala. Harry netušil čo, ale keď videl Georgeov úsmev a iskry v očiach, bolo mu jasné, že sa niečo chystá. Nedokázal si predstaviť čo a tak len pokrčil plecami. Vo vnútri miestnosti sa najprv rozhostilo ticho, no v zapätí ho vystriedala obrovská vlna nadšenia od všetkých členov tímu. Nik nevychádzal z údivu, kde sa tam zjavil Harry Potter, najznámejší a najlepší chytač Nebelvíru v histórii Bradavíc. James a Albus podišli k otcovi a takmer naraz sa spýtali, čo tam robí.
„Predsa si nenechám ujsť váš prvý zápas chlapci. Alebo ste o tom pochybovali?“ spýtal sa ich prekvapene, akoby považoval otázku za nanajvýš nemiestnu. Chlapci sa zoširoka usmiali, ale keďže už nebol čas na dlhé rozhovory, zaradili sa medzi ostatných hráčov týmu. Stáli tam a všetci naňho pozerali, akoby na niečo čakali. Poprial im veľa šťastia a odvahy a vyjadril presvedčenie, že Zmijozel porazia.
„Presne tak, takže vyjdite hrdo na ihrisko a pusťte sa do boja!“ ozvalo sa od dverí bojovným hlasom. Pozrel tým smerom a uvidel svojho spolužiaka Nevilla. Vymenili si veľavravné pohľady a potom už sledovali, ako družstvo kráča von zo šatne.
„Mal by si už ísť.“ povedal mu Neville s rovnako tajomným úsmevom na tvári, aký videl u riaditeľky. „McGonagallová ti drží miesto vedľa seba.“
„Počuj, Neville. Že vy niečo chystáte?“ spýtal sa Harry podozrievavo a bol rozhodnutý to z Nevilla dostať.
„No tak, povedz mi to. Prosím ťa.“
„Ale no tak, Harry. Predsa by si sa nebál.“ podpichol ho kamarát a v očiach sa mu zvláštne zablyslo. „Tak už bež.“ vystrčil ho nakoniec z šatne a vyšiel za ním. Keď sa usadili na tribúne, postavila sa profesorka McGonagallová a hlasom zosilneným vďaka kúzlu Sonorus privítala učiteľov a študentov:
„Vítam vás na zahájení ďalšej famfrpálovej sezóny. Býva dobrým zvykom, že na začiatku povie riaditeľ školy niekoľko slov, no ja mám dnes milú povinnosť odovzdať slovo niekomu spôsobilejšiemu. Niekomu, kto famfrpálu na tejto škole dal iný rozmer.“
V tom momente Harrymu došlo, akú pascu naňho riaditeľka pripravila a vôbec sa mu to nepáčilo. Cítil, ako mu horí tvár vzrušením, pretože zraky všetkých sa upreli naňho.
„Vážení profesorský zbor, milí študenti. Dovoľte mi medzi nami privítať vášho bývalého študenta a spolužiaka, jedného z najlepších chytačov v dejinách našej školy, Harryho Pottera.“
Tribúnou sa ozval obrovský aplauz venovaný Harrymu. Keď potlesk a nadšené výkriky trochu utíchli, prehovorila riaditeľka teraz priamo k nemu.
„Harry, prosím pristúp a prihovor sa našim študentom a našim hráčom.“ usmiala sa naňho a ukázala na miesto na tribúne, kde práve vstala.
Harry vstal pod neustálym drobnohľadom všetkých na tribúne. Odkašlal si a rovnako ako riaditeľka použil Sonorus, aby ho bolo dobre počuť.
„Ďakujem vám veľmi pekne, pani riaditeľka za milé privítanie.“ povedal a vrhol vyčítavý pohľad jej smerom.
„Nie som si istý či je pravda, že som bol jedným z najlepších, ale viem iste, že som do všetkých zápasov šiel naplno, aby som zo seba vydal to najlepšie.“ začal a ani netušil ako, slová z neho plynuli.
„Byť tu dnes s vami, pre mňa znamená vrátiť sa v spomienkach o niekoľko rokov spať a spomínať na ten úžasný pocit slobody, keď sa človek vznesie k oblakom a môže sa zapojiť do tak fascinujúcej hry, akou famfrpál bezpochyby je.“
„Ale teraz už, aby som vás viac nezdržoval od strhujúceho zážitku, ktorý nám tento zápas prinesie mi dovoľte zaželať vám, divákom skvelú zábavu. A vám, hráčom všetkých fakultných družstiev, prajem veľa šťastia, ktoré budete určite potrebovať, ak nechcete po každom zápase skončiť na ošetrovni ako ja...“ jeho slová prerušila salva smiechu a Harry sa opäť začervenal.
„A tiež veľa úspešných zápasov. Verím, že sú medzi vami skvelí hráči, ktorí tak ako kedysi ja venujú všetko úsilie tomu, aby doviedli svoje družstvo k víťazstvu. Tak teda, úspešnú sezónu vám všetkým.“ zakončil svoj príhovor Harry a posadil sa. Ďalšia vlna potlesku preletela publikom, no to už vzlietli obe súťažné družstvá a George odpískal začiatok zápasu.
Harry len nejasne vnímal komentár, ktorí ohlasoval stav zápasu. V tomto momente pohľadom sledoval striedavo oboch svojich synov a vďaka niekoľkým veľmi vydareným Jamesovým zásahom Harry vedel, že Nebelvír má náskok. Zmijozelské družstvo hralo ako vždy dosť nečistú hru, ale statoční Nebelvíri sa nedali a s neustávajúcim úsmevom na tvárach bojovali. V tom Harryho zaujal komentár, ktorý sa ozýval z neďalekej tribúny.
„A Nebelvír opäť skóruje. Stav v tejto chvíli je 160 : 30 pre Nebelvír. Ale čo sa to deje? Zdá sa, že chytači zbadali niečo medzi oblakmi a obaja letia priam s vetrom o závod. Žeby zbadali zlatonku?“ hlásila dievčina, ktorú Harry odhadol na študentku štvrtého či piateho ročníka.
Všetci diváci obrátili teraz svoju pozornosť k chytačom, ktorí sa neuveriteľnou rýchlosťou hnali za zlatonkou, najdôležitejšou loptičkou celého zápasu. Harry zmeravel a očami uprene sledoval Albusa, ktorý mal len maličký náskok pre Zmizojelským chytačom. Ten mohol byť tak zo šiesteho ročníka a určite už odohral v družstve niekoľko zápasov. Pokúsil sa Ala zachytiť, aby ho zbrzdil, no chlapcove reflexy boli natoľko vycvičené, že s ľahkosťou stočil svoju metlu o kúsok ďalej, no nezmenil smer a približoval sa k malej loptičke. Keď sa už zdalo, že na ňu dosiahne, niečo ho zozadu ťahalo a on začal strácať výšku. Zletel metlou o niekoľko stôp nižšie a než sa mu podarilo vyrovnať a zlatonka mu zatiaľ zmizla z očí.
Tribúna sklamane vzdychla a ďalej sledovali dianie na ihrisku. Našťastie, Zmijozelský chytač zlatonku vďaka svojmu zásahu tiež stratil. Ale Al mal skvelý zrak a zlatonku opäť zbadal. Vznášala sa vo vzduchu neďaleko neho a keďže druhý chytač bol stále príliš vysoko, nemal šancu Albusa zastaviť. Ako šíp vystrelil smerom k zlatonke a než sa ktokoľvek stihol spamätať, držal už loptičku v ruke a celý žiaril.
George jediným písknutím zápas ukončil a hráči sa na svojich metlách zniesli k zemi. Ale nie všetci. Jeden z nich sa odpútal od výskajúcich Nebelvírov a soptiacich Zmijozelov a na svojej kométe pristál na tribúne. Nastalo ticho a všetci čakali, čo sa bude diať ďalej. Albus zosadol z metly a postavil sa pred svojho otca. Obom na tvárach žiaril radostný úsmev a v tichosti si hľadeli do očí. Bol to Al, kto pristúpil ešte bližšie a vzal otcovu ruku do svojej. Vložil mu niečo do ruky a zovrel otcovu dlaň okolo niečoho malého a vzpierajúceho sa. Potom, než ktokoľvek stačil nejako reagovať, chlapec naskočil na svoju metlu a už ho nebolo. Harry ešte stále udivene pozeral za vzďaľujúcim sa chlapcom a potom sklopil zrak, aby sa pozrel na zlatonku, ktorú držal v ruke.
Bolo to nádherné gesto a Harry kútikom oka zazrel, ako si riaditeľka utiera slzu z oka. To už ale nikto nevnímal čo sa deje na tribúne a všetci žiaci sa vyrútili na ihrisko, aby zablahoželali víťaznému družstvu. Harry sa k nim chcel pridať, no z každej strany ho obklopil pár rúk a odvádzali ho preč. George a Neville ho viedli do kabinetu Obrany proti čiernej mágii, kde spolu rozoberali najlepšie momenty zápasu a mnoho ďalších zaujímavých vecí. Potom Neville priviedol chlapcov, aby si aj oni mohli užiť otcovu prítomnosť a aby im on konečne mohol povedať, aký je na nich nesmierne hrdý.