Kapitola č. 9: Kamenný oblúk
Zubaté slnko na oblohe stúpalo vyššie a vyššie a odrážalo sa v kvapkách rosy, zachytených na drobných pavučinkách. Bolo tu babie leto. Slnečné lúče zablúdili aj k jednému z okien rodinného domu v Godrikovom dole, kde práve pri stole sedelo niekoľko dospelých čarodejníkov a dve deti. Bola nedeľa ráno a vtedy sa Potterovci a Weasleyovci schádzali na raňajky v jednom z domov. Tento krát sa zišli v Ronovom dome. Bol to menší poschodový dom s veľkým množstvom okien s výhľadom na každú svetovú stranu. Zdal sa pomerne malý, no vnútri bolo dosť miesta pre štvorčlennú rodinu a s priestorom nebol problém, ani keď sa zišla väčšia spoločnosť. Ginny pomáhala Hermione s prípravou jedla, kým Harry rozprával Ronovi novinky z Bradavíc, o ktorých im písali deti.
„Tak sa mi zdá, že Albus by mal dostať novú metlu skôr, než na Vianoce.“ povedal ešte Harry smerom k Ginny. James svoju kométu dostal na Vianoce v prvom ročníku a pre Albusa plánovali to isté.
„Určite, a tiež sa musíme pripraviť na to, že budeme častejšie dostávať sovy zo školy o tom, aké zranenia utrpeli pri tréningoch a zápasoch.“ povzdychla Ginny. Vedela, že ide o tvrdý šport, ale sama bola hráčkou za Nebelvírske družstvo rovnako ako Harry a bola rada, že v tom deti pokračujú.
„Len dúfajte, že Al neskončí na ošetrovni po každom zápase, ako tuto Harry.“ neodpustil si Ron uštipačnú poznámku, ktorou všetkých rozosmial.
„No počkaj, kamarát. Môžem snáď za to, že sa to vždy nejako zvrtlo? Pokiaľ viem, nikdy si sa nesťažoval, keď som nám vyhral zápas.“ vrátil mu so smiechom Harry.
„Ja viem, bol si najlepší chytač od čias svojho otca a celý Nebelvír bol hrdý na to, že je to tak. Všetky ostatné fakulty nám ťa závideli. Dokonca aj Zmijozel. Nikdy nezabudnem na výraz na Malfoyovej tvári, keď si ho porazil.“ uškrnul sa. Raňajky ladne pristali na stole pred každým z nich a obe dievčatá sa posadili ku svojim manželom a deťom k okrúhlemu stolu.
„Keď už je reč o Dracovi, včera som bol za ním.“ poznamenal akoby nič Harry, no jeho slová nezostali nepovšimnuté. Všetci pri stole otočili pohľady jeho smerom. Ron sa zastavil s vidličkou na polceste k ústam a neveriacky zazeral. Hermiona od prekvapenia zabudla zatvoriť ústa a jediná Ginny pokojne pozerala na Harryho. Vedela, kde včera bol, ale nevedela prečo. Nechala na ňom, kedy jej o tom povie. Zrejme sa rozhodol, že teraz je správny čas povedať to aj priateľom.
„Lucius Malfoy zomrel pred pár dňami v Azkabane a ja som to bol oznámiť jeho synovi a manželke.“ dodal na vysvetlenie.
„A to je štandardný postup, že vedúci bystrozorského oddelenia takéto správy oznamuje osobne?“ vybuchol Ron, aj keď dobre vedel, aké sú postupy v prípade smrti v Azkabane.
„Nie, Ron.“ Harry hovoril ešte stále pokojne, no v duchu sa pripravoval na ďalší výbuch Ronovho hnevu. Medzitým sa Hermiona spamätala z počiatočného šoku a snažila sa Rona upokojiť. Ginny radšej poslala deti do izby. Nie je nutné, aby boli pri tejto absurdnej hádke. Aj deti cítili napätie v kuchyni, ktoré by sa dalo krájať a neprotestovali. Radšej vybehli po schodoch a zavreli sa do Hugovej izby.
„Do pekla, Harry! Je to Malfoy. Čo tým sleduješ? Zabudol si aký je to kretén?“ neovládol sa viac Ron a naplno vypustil svoj hnev na povrch.
„Počúvaj ma, Ron. Nechcem od teba, aby si chápal, prečo to robím, lebo toho zrejme nikdy nebudeš schopný.“
„A čo chceš robiť? Chceš sa stať jeho priateľom a navštevovať ho v tom jeho snobskom paláci, či čo?“
„Nikdy nebudem priateľom Draca Malfoya a ty to vieš lepšie, než ktokoľvek iný. Ale je na čase chovať sa dospelo a zakopať vojnovú sekeru, nemyslíš? Povedal som ti to už veľakrát. Nechcem, aby naše deti pokračovali tam, kde sme my skončili. Je to jasné?“ Harry už tiež zvýšil hlas, pretože Ronova tvrdohlavosť ho niekedy doslova vytáčala.
„Ronald“ okríkla ho teraz už aj Hermiona. „Prestaň už s tým. Harry má pravdu. Deti nemôžu za chyby svojich rodičov. A prestaňte sa hádať vy dvaja.“ zakončila. Sama síce nechápala, prečo Harry zmenil názor, ale trvalo to už nejakú dobu a ona mu verila a vedela, že má k tomu vlastné dôvody. Ani ona si neželala, aby Rosie či Hugo chovali nepriateľstvo voči komukoľvek v škole. Teda, určite nie kvôli dávnym predsudkom vzniknutým na základe detinského správania niekoľkých chlapcov. Harry pohľadom poďakoval Hermione, že zabránila ďalšej slovnej bitke a hoci Ron stále ešte penil a bol červený od zlosti, nepovedal nikto z nich už ani slovo k tejto téme. Zvyšok dopoludnia prebiehal celkom pokojne, hoci bola atmosféra ešte mierne napätá. Harry však nepociťoval len napätie v miestnosti. Niekde vo vnútri ho hlodal zvláštny pocit, že sa niečo deje. Niečo zlé.
V okamihu, keď si pomyslel, že by mal zistiť, čo sa deje, sa v kozube rozhoreli zelené plamene a v nich sa objavila hlava ministra mágie.
„Dobrý deň“ pozdravila vznášajúca sa hlava Kingsleyho Pastorka. „Nerád ruším, ale potrebujem hovoriť s Harrym a nezastihol som nikoho doma, tak som si myslel....“ Harry vyskočil spoza stola a prerušil ho uprostred vety.
„Som tu, Kingsley, čo sa deje?“ nemal z toho dobrý pocit.
„Potreboval by som ťa tu na ministerstve. Hneď.“ povedal tónom, ktorému sa nedalo odporovať. Harry prikývol a letmo sa rozlúčil s Ginny a priateľmi.
„Vrátim sa, len čo budem môcť.“ zašepkal jej do ucha predtým, než ju pobozkal.
„Buď opatrný“ zavolala za ním, keď už bol pri kozube. Hodil letax do ohňa a vyslovil adresu ministerstva. Keď aj on zmizol v plameňoch, v kuchyni na seba ostali zarazene pozerať tri dospelé osoby. Nestávalo sa často, aby minister odvolal Harryho uprostred voľného víkendu pre nič za nič. Mohli si len domyslieť, čo sa stalo. No to, čo sa dialo v skutočnosti, by nenapadlo nikoho. Ani Harryho samého.
Vošiel do ministrovej kancelárie, kde už naňho čakal minister a vedúci oddelenia záhad. Oddelenie záhad skrývalo mnoho tajných informácií a artefaktov čiernej mágie a bolo to jedno z najstráženejších oddelení ministerstva. Aj keď Harry si o tom myslel svoje. Veď bol len študentom piateho ročníka, keď sa so svojimi priateľmi dostal do Odboru záhad, kam ho vlákal Voldemort do pasce a kde jeho vinou zomrel Sirius. Pozdravil sa s oboma a čakal na vysvetlenie.
„Z oddelenia záhad zmizol Oblúk smrti.“ oznámil mu vážnym hlasom Kingsley.
„Myslíš ten kamenný oblúk, v ktorom zmizol Sirius? Ale ako? Kedy?“ pozeral z jedného na druhého a očakával vysvetlenie.
„Nevieme.“ povedal vyplašene malý plešatý mužík menom Albert Back. „Zrejme niekedy v noci. Pri pravidelnej nočnej obhliadke bolo všetko v poriadku a pri ďalšej kontrole ráno bol oblúk preč.“
„Pristihli ste niekoho?“
„Nie, naše monitorovacie zariadenia ani ochranné kúzla nevykazovali žiadnu neoprávnenú osobu na oddelení.“
„Vaše ochranné kúzla zlyhali už v minulosti, bolo by možné, aby sa to stalo znova?“ spýtal sa Harry rozladene.
„Naše ochrany boli po poslednom incidente niekoľkonásobne posilnené, ale vylúčiť to nemôžeme.“ priznal Albert a pozeral do zeme.
„Harry.“ oslovil ho teraz minister. „Chcem, aby si vyšetrovanie viedol osobne. Ten oblúk musíme nájsť, než bude neskoro a stane sa niečo strašné. Rozumieš?“
„Samozrejme. Budem potrebovať presný zoznam zamestnancov vášho oddelenia a rozpis služieb.“ prikázal Albertovi a ten neváhal a využil príležitosť opustiť ministrovu pracovňu, aby splnil rozkaz. Keď sa za ním dvere zavreli, Harry a Kingsley sa posadili ku stolu a viedli spolu vážny rozhovor týkajúci sa nasledujúceho vyšetrovania a dôsledkov, ktoré z toho plynú.