Kapitola č. 6:Teddy Lupin
Harry vošiel do svojej pracovne a pohľad zastavil na kresle pri kozube, v ktorom sedel Teddy, zjavne veľmi zamyslený. Harry pristúpil bližšie a položil mu ruku na rameno. Nestrhol sa, dokonca sa zdalo, akoby mu ten dotyk dodal istotu a on sa uvoľnil.
„Tak ako bolo v Grónsku?“ spýtal sa Harry, čím prelomil ticho v miestnosti. Teddy sa postavil, aby videl svojmu krstnému otcovi do očí.
„Dobre. Správu som ti nechal na stole v úrade.“
„Áno, čítal som ju dnes poobede. Dobrá práca, som na teba hrdý.“ spokojne zhodnotil Harry a venoval mladému mužovi úsmev.
Teddyho oči zaiskrili vzrušením. Trošku sa červenal, keď potichu zašepkal: „Ďakujem, Harry.“
„Pracoval si tvrdo a poctivo. A nielen ja, ale aj tvoji rodičia by boli, keby tu boli s nami, ver mi.“ Spomienka na Remusa a Tonksovú bola pre nich oboch bolestná, ale oni boli ich súčasťou, nikdy na nich nezabudnú.
„Vlastne dnes s tebou potrebujem rozobrať určité veci týkajúce sa ukončenia tvojho výcviku.“ povedal s náznakom profesionálneho tónu a posadil sa za stôl. Ukázal na kreslo oproti nemu a pokynul Teddymu, aby sa aj on posadil.
„Ako som už povedal, pracoval si výborne a tvoja misia v Grónsku bola posledná pred prijatím do bystrozorského zboru.“
„Skutočne? Myslel som, že výcvik trvá dva až tri roky a ja som v ňom sotva rok a pol.“ prekvapene konštatoval Teddy.
„To je pravda, ale poznám ťa a vedel som, že tvoj výcvik môžem urýchliť, pretože si veľmi nadaný a dokážeš na sebe pracovať. Absolvoval si viac výcvikových akcií než niektorí bystrozori za dva a pol roka. Chcel som ťa mať čo najskôr po svojom boku a tak som trochu testoval, aký veľký nápor zvládneš.“ priznal Harry a čakal, či mu na to niečo odpovie. Nebol si istý, či sa naňho Teddy preto nenahnevá.
„Teda Harry, ty ma prekvapuješ. Ale som skutočne rád, pretože mi tým dávaš najavo svoju dôveru, ktorú si veľmi vážim.“ „Teddy, vždy som ti veril a ty si ma nikdy nesklamal. A ani tentoraz. Zvládol si všetky úlohy, prekonal všetky prekážky a ja ti s radosťou oznamujem, že o štrnásť dní zložíš slávnostnú prísahu, čím sa nadobro staneš jedným z nás.“
„Skvelé.“
„Takže teraz k oficialitám.“ Harry začal Teddymu vysvetľovať, čo všetko patrí do povinností bystrozora, aké má právomoci a čo si nesmie dovoliť. Podrobne mu priblížil, ako prebieha prijímanie nových členov a akým spôsobom zloží prísahu. Trvalo im asi hodinu, kým prebrali všetko dopodrobna a keď bolo Teddymu všetko jasné, ponúkol mu Harry pohár ohnivej whisky, ktorou si pripili na jeho doterajšie i budúce úspechy. Chvíľu len mlčky sedeli, kým sa neozval Teddy: „Povedz mi niečo o mojich rodičoch. Stará mama stále hovoria o mame, ale o otcovi toho moc neviem. Len to málo, čo už si mi povedal ty, ale to určite nie je všetko, alebo sa mýlim?“
Harry si poriadne upil z pohára a povzdychol. Vedel, že raz tento rozhovor príde. Nechcelo sa mu o nich hovoriť. Bolo to rovnaké, ako keď stratil Siriusa. Len hovoriť o ňom bolo ťažké. Občas Teddymu o Lupinovi rozprával, ale väčšinou sa tomu naozaj vyhýbal. Ale teraz? Predsa sa tomu aj tak raz bude musieť postaviť. Potláčal to v sebe veľmi dlho, možno až príliš.
„Tvoj otec prišiel učiť do Bradavíc, keď som chodil do tretieho ročníka.“ začal Harry svoje rozprávanie. Teddy sa pohodlne usadil do kresla a so zaujatím počúval.
„Učil nás obranu proti čiernej mágii. Hovorilo sa, že toto miesto je prekliate a žiaden učiteľ tu nevydrží viac ako jeden rok. A v podstate je to pravda. Jediný, kto si toto miesto udržal je George Weasley a aj to až po smrti Voldemorta. Kto vie? Možno to spolu nejako súviselo. V prvom ročníku som zabil profesora Quirella, o tom si už určite počul. Profesor Lockhart je dodnes zrejme hospitalizovaný u sv. Munga a v treťom ročníku sme s napätím očakávali, kto bude ďalší.“ Harry sa na chvíľu odmlčal a po chvíľke pokračoval.
„Prvý krát sme sa stretli v Bradavickom exprese, ktorý prepadli Mozkomori. Omdlel som, pretože keď sa ku mne mozkomor priblížil, počul som....“ naprázdno prehltol a zbieral sily vysloviť to nahlas. Už dávno ju nepočul kričať. Od tej noci s Voldemortom nie. „Počul som vždy kričať svoju mamu, keď ju Voldemort prišiel zabiť.“ Teddy zhíkol. Pripravoval sa na to, že Harry mu dnes konečne povie viac, než za celé tie roky, ale netušil, čo všetko v skutočnosti zažil. Počul od mnohých, že si vytrpel veľa, no on o tom nemal ani predstavu. Preto keď sa jeho krstný otec vyhýbal rozhovoru o minulosti, nenaliehal. Ale dnes zrejme dospel k inému záveru a Teddy sa rozhodol to využiť. Nechal ho hovoriť, neprerušoval ho.
„Keď som sa prebral, prvé, čo som uvidel, bola jeho strhaná, no priateľská tvár. Podal mi kus čokolády a povedal, aby som ju zjedol. Odohnal tých mozkomorov Patronovým zaklínadlom, ako som sa dozvedel neskôr. Veľmi som si ho obľúbil a mohol som povedať, že naše sympatie boli vzájomné. Keď nám niekedy zastupoval profesor Snape, zúfal som si, čo sa s Remusom deje. Že je vlkolak sme sa dozvedeli skoro až pred koncom roka. Behom toho roka nás naučil viac, než ktokoľvek iný a ja som s jeho pomocou zvládol Patronovo zaklínadlo keď som mal trinásť.“
„Skutočne? Chcem povedať, počul som o tom, že si bol najmladší kúzelník, ktorému sa to kedy podarilo, ale skutočne ťa to naučil môj otec už vtedy?“
„Presne tak. Skúšali sme to na bubákovi a ja som síce zvládol svojho Patrona, ale nebol úplný. Až do konca roka nemal úplnú fyzickú podobu. Vtedy, na konci, sa objavil Sirius. Môj krstný otec. Myslel som, že je to vrah mojich rodičov, ale zrazu sa tam objavil tvoj otec a obaja mi vysvetlili, čo sa vtedy vlastne stalo. V tej chvíli som získal človeka, ktorý pre mňa v živote veľa znamenal. Sirius chcel, aby som s ním žil a on sa mohol o mňa postarať, tak ako som sa ja snažil postarať o teba.“ pozrel naňho skúmavo, akoby sa chcel uistiť, že bol dobrým krstným otcom. Teddy to pochopil a prikývol.
„Staral si sa o mňa naozaj veľmi dobre. Aj keď som s tebou nemohol bývať, nič mi nechýbalo. Teda....nič okrem rodičov.“
„Samozrejme. Tých nikdy nikto nemôže nahradiť.“ Chvíľu bolo v miestnosti ticho a potom Harry pokračoval.
„Ten okamih, keď som získal príbuzného a on mi navrhol, aby som s ním býval, bol najšťastnejší v mojom živote. Viedli sme do hradu pravého vinníka, aby mohol byť Sirius očistený a nám nič nebránilo vo vytvorení novej rodiny. Ale v tú osudnú noc vyšiel mesiac a tvoj otec...“
„Sa premenil na vlkolaka“ doplnil Teddy, keď pochopil.
„Okrem toho, že sa v Zakázanom lese potĺkal vlkolak, zahnalo nás niekoľko mozkomorov smerom k jazeru. V jednom okamihu ich tam boli stovky. Skoro z nás oboch vysali dušu, ale odniekiaľ z lesa vyletel krásny Patronus v tvare jeleňa. Myslel som, že ho vyčaroval môj otec. Ale ten bol samozrejme mŕtvy. Nakoniec som zistil, že to bol môj Patronus, ktorého som vyčaroval z lesa.“ Teddy nechápal, ako mohol byť Harry v lese, keď bol práve obklopený mozkomormi a na pokraji smrti.
„Hovorí ti niečo obracač času?“ spýtal sa Harry a vtedy Teddymu skrsla v hlave jasná myšlienka. Isteže, obracač času mohol človeka vrátiť do minulosti, ale bolo to veľmi nebezpečné. Prikývol a Harry sa usmial.
„ Hermiona bola vždy veľmi aktívna a v treťom ročníku si zapísala toľko predmetov, že jediný spôsob, ako mohla všetko stíhať bolo, že používala obracač. Na konci roka nás riaditeľ poslal, aby sme s jeho pomocou zvrátili minulosť a zachránili Siriusa. Podarilo sa a ja som v ten večer vyčaroval svojho prvého fyzického Patrona vďaka najšťastnejšej spomienke z toho večera.“
„Po tomto incidente sa však po škole rozhlásilo, že Remus je vlkolak a školu opustil ďalší učiteľ obrany. Nevidel som ho veľmi dlho. Vlastne až v piatom ročníku, keď sme sa s Ronom a Hermionou ocitli uprostred diania vo Fénixovom ráde. A aj vtedy to bola len chvíľa, čo som s ním strávil. Vtedy som tiež spoznal tvoju mamu. Pri spoločnej večeri nám predvádzala svoje schopnosti a jej vlasy mali žiarivo ružovú farbu.“ Pri tej spomienke sa Harry zoširoka usmial. Teddy si to neuvedomoval, ale keď sa Harry naňho pozrel a rozosmial sa ešte viac, pozrel smerom ku sklenej vitríne, ktorá stála v rohu a zistil, že jeho vlasy sú v tejto chvíli ružové ako žuvačka.
„Presne takto vyzerala v ten večer.“ pritakal Harry, len čo ovládol svoj smiech. Pre istotu skontroloval, či je na dverách začarované Silencio. Keby nie, hrozilo by, že zobudí dievčatá a to naozaj nechcel, bolo už veľmi neskoro. Samozrejme, kúzlo fungovalo a nemusel sa báť, že by jeho smiech vyrušil zo sna niekoho v dome.
„ To bol pre mňa naozaj ťažký rok. Na jeho konci som stratil osobu, o ktorej som si myslel, že mi ako jediná rozumie. Zabili Siriusa. Odpusť, ale o tomto nechcem hovoriť.“ Teddy prikývol.
„ V ďalšom roku tvoja mama bola veľmi zvláštna. Všetci si mysleli, že je to kvôli Siriusovi, bol jej bratranec a mysleli sme si, že ju jeho strata bolestne zasiahla. Až na konci toho roku sme všetci zistili, že tomu tak nebolo. Nymphadora milovala Remusa, ale ten ju odmietal.“
„Čože? On ju nechcel?“ toto Teddymu vyrazilo dych. Vždy si myslel, že sa jeho rodičia veľmi milovali, aspoň tak ako Harry s Ginny či Ron s Hermionou.
„Samozrejme, že ju miloval. Ale odmietal si pripustiť, že niekto môže milovať jeho. Vlkolaka, ktorý bol podľa jeho názoru nebezpečný nielen sebe, ale aj všetkým vo svojom okolí. Bál sa pripustiť k sebe Tonksovú, aby jej neublížil. V deň, keď zomrel Albus Brumbál sa mu pred nami všetkými vyznala zo svojej lásky, a hoci ju znova odmietol neviem ako sa to zomlelo, na pohreb prišli spolu a obaja žiarili šťastím. Následne nám Remus cez prázdniny na Billovej svadbe oznámil, že Tonksová čaká dieťa. Teba, Teddy. Tvoj otec bol šťastný, no vystrašený zároveň. Bál sa, aby si nebol rovnako postihnutý, ako on. Aby si nebol vlkolak.“
„A preto sa stalo to, čo je dosť ťažké pochopiť.“
„Čo sa stalo?“
„Remus sa chcel pridať k nám a pomôcť nám hľadať viteály.“
„On nás chcel opustiť?“ zašepkal Teddy zlomeným hlasom.
„Tak nejako to vtedy vyzeralo,“ pripustil Harry.
„A urobil to?“
„Nie, pretože v tej chvíli ma svojim rozhodnutím tak naštval, že som ho nazval zbabelcom a veľmi sme sa pohádali.“
„Ak nás chcel opustiť, máš pravdu, bol zbabelec.“
„Nie Teddy. Tvoj otec nebol nikdy zbabelý. To si pamätaj.“ zahriakol ho Harry a sám pocítil výčitky svedomia, že si to vôbec o Lupinovi niekedy mohol myslieť.
„Ale...“
„Teddy, tvoj otec vás chcel len ušetriť trápenia. Bál sa, že na teba preniesol svoje prekliatie a nechcel pozerať do očí tvojej mame a vidieť v nich sklamanie a zúfalstvo. Neprežil by, keby sa jej malo niečo stať, alebo ak by bola nešťastná. Ale po tejto hádke sa k nej vrátil a keď sme sa stretli po niekoľkých mesiacoch, pribehol s tvojou fotkou a ukazoval ju všetkým naokolo. Taký bol šťastný. Poďakoval mi, že som ho priviedol k rozumu a požiadal ma, aby som ti šiel za krstného otca.“
„A ty si súhlasil.“ prikývol a na jeho tvári sa rozhostil spokojný výraz. Nakoniec predsa len boli jeho rodičia šťastný. Aspoň na chvíľu.
„A potom?“ spýtal sa priškrteným hlasom, pretože tušil, čo príde.
„Potom som ich videl naposledy v ten deň, čo nás obaja navždy opustili.“ zašepkal Harry a potlačil slzy, ktoré ho pálili v očiach.
„Tvoja mama nemohla vydržať v bezpečí, keď vedela, že Lupin môže zomrieť.“
„Ale čo ja? Na mňa nemyslela?“
„Teddy, určite myslela. Verila, že s jej matkou budeš v bezpečí a v tej chvíli sa musela rozhodnúť. Riskovať život muža, ktorého milovala, aby mohla byť s tebou, alebo ísť a bojovať proti zlu po jeho boku, aby v prípade, že ani jeden neprežije, mohol si žiť ty v bezpečnom svete. Tonksová bola skvelý bystrozor, nemohla by zostať len tak sedieť. Som si istý, že keď raz budeš mať svoje deti, pochopíš to. V tejto chvíli by som sám urobil to isté.“ povedal vážne Harry a dúfal, že týmto sa ich debata končí. „Ďakujem. Ďakujem ti, že si mi to všetko povedal, Harry. Škoda, že si na nich nepamätám. Museli to byť dobrí ľudia.“
„Áno, to boli a nadovšetko ťa milovali, chlapče.“ Teddy prikývol na súhlas a potom ešte obaja mlčky sedeli a hľadeli do plameňov tancujúcich v krbe. Teddy vstal ako prvý.
„Myslím, že si pôjdem ľahnúť.“
„Iste, Ginny ti pripravila hosťovskú izbu, dobrú noc.“
„Dobrú, Harry.“