Kapitola č. 4: Podaj hlásenie!
Po výdatných raňajkách, ktoré Ginny pripravila sa Harry rozlúčil, pretože musel ísť do práce. Jeho pracovná doba nebola pravidelná, nie ako nejaký úradník, ktorý prišiel domov o piatej a trávil večery s rodinou. Niekedy si Harry myslel, že by si to s nejakým takým úradníkom rád vymenil, ale na druhú stranu, robí predsa to, čo vždy chcel. Stal sa bystrozorom.
Zdalo sa to takmer nemožné, veď on, Ron ani Hermiona nemali dokončené vzdelanie. Namiesto siedmeho ročníka strávili títo traja Nebelvíri rok hľadaním Voldemortových viteálov, ktoré bolo treba zničiť prv, než Harry zabije Voldemorta. Pre všetkých to bol vtedy ťažký rok, obzvlášť potom pre Harryho, ktorý v poslednom momente zistil, že on je posledný viteál a musí zomrieť, aby mohol byť Voldemort zabitý a nenašiel cestu späť. Ako sa totiž presvedčili, vynaliezavosť a krutosť Lorda Voldemorta nepoznala hraníc. Harry samozrejme naplnil svoj osud a obetoval sa pre všetkých, ktorých mal rád a pre celý čarodejnícky svet. Akým zázrakov vtedy prežil? Profesor Brumbál považoval lásku za riešenie takmer akéhokoľvek problému, týkajúceho sa Harryho a Voldemorta. Tým, že Harry dobrovoľne šiel na smrť, ktorá mala prísť od samého Voldemorta, ochránil všetkých svojou obeťou rovnako, ako to kedysi urobila jeho matka. Áno, aj v tomto prípade bola riešením láska, ktorú Voldemort nepoznal a nechápal.
Potom, čo ho Harry skutočne zabil, sa udialo niekoľko vecí. Čarodejnícky svet bol opäť slobodný a strach vystriedalo šťastie a radosť. No Harry nikdy nezabudol na tých, čo padli za dobrú vec, a kvôli nim sa rozhodol pokračovať vo svojom úsilí vyhnať zo sveta toľko zla, koľko len bude môcť. Lebo zlo je rovnako večné, ako láska. A keď tu nebude Voldemort, zlo si aj tak nájde svoju cestu, aby opäť skrížilo cestu dobru. A ako inak proti zlu bojovať, ak nie ako bystrozor? Preto Harry aj so svojimi priateľmi vďačne prijali ponuku profesorky McGonagallovej, aby nastúpili do siedmeho ročníka a školu dokončili. Stalo sa a on potom nastúpil do dvojročného bystrozorského výcviku. Znamenalo to veľa cestovania, učenia sa čiernej mágii a jediné, čo pri tom Harryho mrzelo, bolo, že nebol na blízku Ginny, ktorá skončila školu spolu s ním. Ale ich vzájomná láska pretrvala.
V deň Ginnyiných 17. narodením ju požiadal o ruku a dohodli sa, že sa vezmú hneď, ako Harryho výcvik skončí. Dovtedy Ginny pracovala na ministerstve na oddelení športových hier, kde rozvinula svoje schopnosti z famfrpálu, hoci k samotnej hre sa nedostala a občas ju to mrzelo. Ako bolo povedané, tak sa aj stalo. Len čo Harryho výcvik skončil, vystrojili im Ginnyiny rodičia veľkolepú svadbu, na ktorú nik, ktorú nikto zo zúčastnených určite v živote nezabudne. Obaja pracovali pre ministerstvo. Harry často cestoval a aby Ginny nebola sama doma, rozhodli sa ostať bývať u jej rodičov. Molly a Artur Weasleyovi boli týmto nápadom jednoducho nadšení. Bill a Fleur sa od nich odsťahovali hneď po svadbe v tom roku, keď bol Voldemort navždy porazený. Z Georga sa po Fredovej smrti stal viac menej vlk samotár a Ron s Hermionou, ktorí so svadbou nečakali tak dlho a vzali sa hneď po škole, sa presťahovali do Godrikovho dolu. Takže Weasleyovské Doupě nezostalo prázdne len vďaka Harrymu a Ginny. Všetci sa naplno venovali svojim kariéram nejakú dobu. Ron prevzal od Georga obchod a Hermiona sa angažovala v niektorých hnutiach organizovaných ministerstvom, ktoré na jej žiadosť vytvorilo oddelenie na ochranu čarodejných bytostí ako sú škriatkovia. Tak Hermiona konečne doviedla svoj SPOŽÚS ďalej než v škole a stala sa vedúcou tohto oddelenia. Okrem toho sa stala členkou Bradavickej školskej rady a súdneho starostolca. Harry vážne nechápal, ako to to dievča stíha. Keď však prišli deti, obe, Hermiona aj Ginny sa svojich prác vzdali a zasvätili sa pokojnému rodinnému životu. Harry a Ginny sa taktiež presťahovali do Godrikovho dolu, do domu Harryho rodičov, ktorý nechali opraviť.
Práve teraz Harry vystupoval z Letaxového krbu na ministerstve. Pozdravil pár okoloidúcich a výťahom sa vyviezol do tretieho poschodia. Mieril rovno do kancelárie ministra. Pozdravil jeho asistentku, ktorá mu oznámila, že pán minister naňho už čaká. Zaklopal na ťažké dubové dvere a stlačil mosadznú kľučku. Dvere povolili a odhalili veľkú svetlú miestnosť s dlhým stolom, okolo ktorého stálo niekoľko stoličiek. V rohu miestnosti stál menší stôl a pri ňom boli prisunuté 2 kreslá. Za stolom sedel čarodejník s tmavou pleťou a náušnicou v uchu. Roky sa už patrične podpísali na jeho tvári, ale úsmev bol stále rovnako žiarivý, keď vzhliadol a uvidel prichádzajúceho Harryho.
„Vitaj, Harry!“ postavil sa, aby privítal hosťa.
„Pán minister.“ odpovedal mu úctivo Harry.
„Koľkokrát ti mám opakovať, aby si mi vravel Kingsley.“ zamračil sa minister, ale zamračený pohľad zmizol tak rýchlo, ako sa objavil a Harry opäť pozeral do tváre usmievajúceho sa čarodejníka.
„Ja viem, ale... však vieš, ja si ani nezvyknem, Kingsley.“
„Ja viem, netráp sa tým, chlapče. Posaď sa.“ ukázal na kreslo oproti nemu a Harry sa posadil.
„Takže, čo máš pre mňa nové?“ spýtal sa a v očakávaní zdvihol obočie.
„Bol som skontrolovať Azkaban. Zdá sa, že je všetko v poriadku. Mozkomori sa držia výlučne na ostrove a nič nenaznačuje, že by za posledných niekoľko týždňov prekročili hranice. Okrem toho, väzni sú v stave, že nie sú schopní akejkoľvek vzbury. Niekoľko bývalých smrtijedov už úplne podľahlo a sú mŕtvi.“
„Máš na mysli niekoho konkrétneho?“
„Yaxley, Dolohov a Malfoy.“ Harry sa zachmúril pri tej spomienke. Nepáčilo sa mu, čo sa dialo v Azkabane, aj keď s tým nemohol nič urobiť. Kingsley Pastorek zrejme vedel, na čo myslí, lebo prehovoril tichým, ale rozhodným hlasom:
„Harry, už sme o tom hovorili. nejde to inak. Ani mne sa táto myšlienka nepáči, ale kým sú mozkomori pod naším velením, sú oni aj väzni v bezpečí za hranicami, kde nemôžu nikomu ublížiť. Ver mi, že je to tak najlepšie.“
„Ja viem, nechajme to. Chcel som ťa požiadať o to, aby mohlo byť telo Luciusa Malfoya vydané jeho synovi.“
„Čože?“ spýtal sa minister prekvapene.
„Viem, že štandardný postup je telo spáliť, aby sa predišlo nejakým omylom, ale sám som skontroloval, že je mŕtvy. A nech boli moje vzťahy s Malfoyovými akékoľvek, viem, že Draco naozaj ľutuje svoje mladícke chyby. A jeho matka....Narcissa Malfoyová trpela dosť tým, že znášala večné urážky a ponižovanie od tej doby, čo bol Lucius v Azkabane.“
„Harry, nie som si istý, či ti rozumiem. Ty chceš, chceš niečo urobiť pre Narcissu a Draca Malfoyových?“
„Počuj, znie to divne, ja viem, ale pre Draca je potupné už len to, čo jeho otec robil. Ale nech bol aký bol, stále to bol jeho otec. Vyrastal som bez otca, viem aké to je a ako veľmi mi chýbal. Teraz som sám otcom a viem, čo to znamená, mať rodinu. A čo sa týka Narcissy, možno si na to zabudol, ale bola to ona, kto mi pred 19 rokmi zachránila život a pomohla mi tým získať šancu premôcť Voldemorta.“
„Áno, pamätám sa. Vďaka tejto poľahčujúcej okolnosti sa sama vyhla Azkabanu.“ prikývol Kingsley s náznakom zlosti v hlase.
„Ale ona s Voldemortom nikdy vedome nespolupracovala. Bol to Lucius, kto ju do toho zatiahol, či chcela alebo nie.“
„Ale Harry, prečo obhajuješ ľudí, čo si to nezaslúžia?“ spýtal sa udivene Kingsley.
„To sa ma pýtaš ty? Ty, ktorý bol vždy zásadový v tom, aby netrpeli nevinní a odsúdení boli len tí, čo si to naozaj zaslúžili? Všetko čo viem je, že hoci tu ženu a jej syna nemám veľmi v láske, sú len nevinnými obeťami ich malicherného a krutého manžela a otca.“
„Dobre Harry, upokoj sa. Ak ti na tom vážne tak záleží, pošlem Malfoyovi správu, že si môže prísť po telo svojho otca a ak si to bude priať, riadne ho pochovať. Súhlasíš?“
„Dovoľ mi zájsť za ním osobne.“ povedal potichu Harry pozrel ministrovi do očí.
„Síce nerozumiem tomu, prečo to robíš, ale nedbám. Vždy si bol čestný a spravodlivý, ale niekedy sa mi zdá, že si až príliš veľkorysý.“
„Ďakujem za dôveru.“
„Och, nemáš za čo ďakovať. Keby som ti nedôveroval už dávno, sotva by som ťa menoval vedúcim bystrozorského oddelenia. Vedel som, že pod tvojim dozorom budú bystrozori vykonávať len svoju prácu a nie zneužívať svoje právomoci. A keď už sme pri tom, ako pokračuje Teddy?“
Harry sa usmial a pohodlne sa oprel v kresle.
„Pred pár dňami sa vrátil zo svojej misie z Grónska. Dnes príde k nám na večeru. Prehodil som s ním len pár slov na nástupišti King’s Cross, ale vypadal spokojne. jeho výcvik sa blíži ku koncu.“
„Presne tak. Bude potrebné, aby si ho oboznámil so všetkými oficialitami a pripravil ho na slávnostné prijatie do oddelenia.“
„Samozrejme, hneď po večeri sa chystám sa s ním o tom pozhovárať.“ prikývol vážne Harry.
„Dobre, ak teda pre mňa nemáš nič iné, myslím, že sa môžeme rozlúčiť.“
„Vlastne...“
„Áno?“
„Neviem, ako ti to.... neviem to vysvetliť, ale posledných pár dní som mal veľmi zvláštny pocit.“
„Pocit, Harry? Aký pocit?“
„Neviem čo to bolo, akoby akási predtucha niečoho... neviem. Myslel som si, že sa deje niečo v Azkabane, ale tam je všetko v poriadku. Tak som si overil pár kontaktov a nikto si nič zvláštne nevšimol. Ale ten pocit stále mám. Niečo sa deje a ja netuším čo. Ale rozhodne nepôjde o nič dobré.“
„Hovoril si o tom ešte s niekým iným?“
„Nie, nechcel som šíriť paniku ak pôjde len o výplod mojej fantázie.“
„To máš pravdu, ale dobre, že si mi to povedal. Maj sa teda na pozore a ja tiež budem sledovať dianie. Síce dúfam, že sa mýliš, ale bol by som hlupák, keby som nedal na tvoje inštinkty.“
„V záujme nás všetkých dúfam, že sa moje inštinkty mýlia. Takže zatiaľ ti ďakujem a určite sa zase skoro uvidíme.“
„Samozrejme. Maj sa Harry a pozdravuj Teddyho.“
„Budem. Do videnia.“
Keď Harry opustil kanceláriu ministra, zamieril do suterénu, kde bolo oddelenie bystrozorov a vydal sa smerom ku svojej kancelárii. Prechádzal okolo veľkej tabule, kde bolo napísaných pár odkazov. Zbežne ich prezrel, nič z toho nebolo veľmi dôležité. Šlo zväčša o schôdze a rady, kde si bystrozori vymieňajú informácie medzi sebou. Harry sa ich zúčastňoval len občas. Ako vedúci oddelenia dostával od každého zo svojich ľudí podrobné hlásenia, takže týchto medzi informačných schôdzí sa zúčastňoval len výnimočne.
Uprostred chodby, priamo pred zrakmi všetkých okoloidúcich stála sklenená vitrína, ktorú sem nechal postaviť Harry po tom, čo sa stal vedúcim. V tejto vitríne boli vystavené fotky všetkých zosnulých bystrozorov, ktorí prišli o život za posledných 50 rokov. Harry ich nepoznal všetkých, mnohí tu pracovali pred tým, ako on, ale aj tak vždy pri pohľade na túto vitrínu mu zovrelo žalúdok. Úplne vpredu boli fotky jeho rodičov, Remusa a Nymphadory a tiež Moodyho. Mnohé ďalšie tváre poznal Harry len z rozprávania svojich kolegov, ale tí, ktorých osobne poznal, mu strašne chýbali. Rýchlo odtrhol zrak z vitríny. Na dnes bolo spomínania viac než dosť.
Keď sa za ním zavreli dvere kancelárie, vydýchol si a pomaly prešiel k svojmu stolu. Ležali tu nejaké odkazy, ktoré čakali na vybavenie a pribudlo pár nových hlásení od bystrozorov vo výcviku, vrátane hlásenia od Teddyho. Sadol si a začal ich čítať jedno po druhom. Dnes to nevyzeralo na žiadnu prácu v teréne a Harry bol preto naozaj rád. Hoci bol iba obed, tešil sa na večer, ktorý strávi v kruhu svojich priateľov a bude tam aj Teddy. Odkedy sa Harry stal jeho krstným otcom, staral sa oňho ako najlepšie mohol. Nemohol ho vychovávať, o to sa postarala Nymphadorina matka, ale Harry sa vždy uistil, že mu nič nechýba a jeho podpora bola najmä morálna. Vytvorili si spolu pekný, priateľský vzťah, asi ako Harry so Siriusom. Dúfal, že je Teddymu aspoň takým dobrým krstným otcom, akým bol Sirius jemu, hoci s ním nemohol byť. Silou vôle sa prinútil myslieť na prácu a sústrediť sa na hlásenia, ktoré obsahovali aj tie najmenšie detaily, ktoré boli jeho ľudia schopní zachytiť.
blbe nazvy
(jaaaaaaaaaa, 13. 9. 2009 11:18)