Kapitola č. 3: Čo bolo a čo je
Zatiaľ čo život v Bradaviciach pomaly plynul a dostával sa do normálnych koľají, svoj život žili aj ľudia mimo Bradavice. A to tí, ktorých životy boli s Bradavicami a ľuďmi v nich spojené veľmi silným putom.
Asi 36 ročný, čiernovlasý muž sedel za okrúhlym stolom a so šálkou kávy v ruke čítal prvý list, ktorý dostal od svojho syna. Bol v kuchyni sám, keď priletela sova s poštou a keď uvidel sovu, srdce sa mu rozbúšilo. Jeho sova tíško zahúkala, keď ho zbadala a zletela z okennej rímsy priamo k nemu.
„Čo si mi to priniesla?“ nežne pohladil snežnú sovu po hlave a odviazal jej zvitok pergamenu z nohy. Vedel, od koho ten list je. Keď do školy nastupoval jeho najstarší syn, James, prial si novú sovu a vybral si veľkého výra. Ale Albus nie. Vždy sa mu páčila najviac táto sova a poprosil otca, či by mu ju požičal miesto aby mu kupoval novú sovu. Tomuto prianiu svojho syna nemohol Harry odolať a keďže sova nevyzerala, že by jej to vadilo, súhlasil. Teraz je tu a prináša mu prvý list jeho mladšieho syna. Veľmi mu chýbal. Rovnako ako James, ale na jeho neprítomnosť si už v priebehu minulého roku postupne zvykol. Miloval oboch svojich synov, samozrejme, ale odlúčenie od Ala ho bolelo akosi viac. Ale mohlo to byť tým, že Alovým odchodom mu v dome nezostal ani jeden syn. Keď pred rokom odišiel do školy iba James, Al trávil s otcom veľmi veľa času a pomohol mu prekonať odlúčenie s Jamesom. Ale teraz? Obaja sú v Bradaviciach. Vedel, že tam sú v bezpečí, ale jeho smútok to ani v najmenšom nezmenšilo. Tento list ho nesmierne potešil. Ubehli len 2 dni od doby, čo sa s chlapcami rozlúčil na stanici a odvtedy netrpezlivo vyzeral oknom sovu každý deň. Konečne je to tu. Rozvinul pergamen a pousmial sa pri pohľade na mierne kostrbaté písmo. Začal čítať.
Drahý ocko a mamička,
Bradavice sú úžasné, presne ako ste vraveli. Nemôžem veriť tomu, že som naozaj tu a vidím to všetko na vlastné oči.
Učitelia sú veľmi milí, zvlášť profesor Longbottom a strýko Weasley, a samozrejme Hagrid. Pani riaditeľka je naozaj prísna, ale spravodlivá. Včera sme mali prvú hodinu lektvarov, nechtiac sa mi podarilo roztaviť kotlík, ale profesor Křiklan to našťastie komentoval slovami, že nie každý Potter má nadanie na lektvary. Čo tým myslel, ocko? Myslel som, že ti ten predmet nikdy veľmi nešiel. Asi môžem byť rád, že ma neučí profesor Snape ako teba, však? Aj keď stále neverím, že bol taký zlý ako ty vravíš.
Pri týchto slovách sa Harry zastavil a nechal svoju myseľ zablúdiť niekoľko rokov spať na svoju prvú hodinu lektvarov. V ušiach mu zneli Snapeove slová: „ Sláva zrejme nie je všetko, Potter.“ Dnes sa pri tejto spomienke len usmial a ľutoval, že nemal možnosť lepšie poznať učiteľa lektvarov skôr, než až po jeho smrti, kedy mu zveril svoje spomienky. Vďaka nim Harry videl skryté úmysly v činoch svojho učiteľa a nemohol k nemu viac cítiť nenávisť. Vlastne cítil obdiv k tomu mužovi, ktorý mu niekoľkokrát zachránil život, aj keď to robil len z lásky k jeho matke. Jeho spomienky sa vracali príliš ďaleko do minulosti a Harry pocítil úzkosť. Rýchlo ich zaplašil a pokračoval v čítaní listu.
Na hodine kúzelných formulí sme sa učili Wingardium leviousa. Podarilo sa mi asi na tretí pokus, ale samozrejme Rosie ho dokonale zvládla na prvý.
Pri tejto vete sa Harry skutočne rozžiaril. Spomenul si na svoju prvú hodinu s Kratiknotom a Hermionino Wingardium. Je to už tak dávno, a predsa mu to pripadá ako včera. Ich deti sú teraz tou generáciou, ktorá zaujala ich miesto v Bradaviciach a vyzerá to, že história sa opakuje. Rosie zdedila svoj bystrý um po Hermione a Bradavice tak získali znovu jednu z najinteligentnejších študentiek. Nepochyboval o tom, že Rosie sa svojej mame vo všetkom hravo vyrovná. A spojením s Ronovými povahovými črtami ju možno v mnohom prekoná. Harry sa uškrnul.
V ostatných predmetoch sa mi tiež celkom darí. Najradšej mám starostlivosť o kúzelné tvory, na prvej hodine nám Hagrid ukazoval jednorožce.
Ocko, ešte som ti nenapísal o roztrieďovaní. Som v Nebelvíre, ale bál som sa, pretože klobúk ma chcel poslať do Zmijozelu. Pochopil som dobre, že teba tam chcel poslať tiež, oci? To je zvláštne, nemyslíš? Som rád, že som v Nebelvíre, mám tu už pár kamarátov a tiež Jamesa a Rosie. James mi veľmi pomáha, skutočne ocko. Myslel som, že bude protivný, tak ako bol cez prázdniny, ale správa sa ako môj veľký brat a ochraňuje ma pred ostatnými, nie že by som to potreboval, ale som rád. Veľmi mi chýbate, všetci. Ty aj mamička, aj Lilly. Dokonca s ňou nebudem môcť ani osláviť jej narodeniny. Ale pošlem jej aspoň pozdrav a darček.
Už musím končiť, končí nám večierka a profesor Longbottom trvá na tom, aby sme už išli spať.
Všetkých vás mám veľmi rád a posielam vám pusy. S láskou Váš AL.
Harry ešte raz očami preletel celý list a v očiach sa mu objavili slzy. Keď začul približujúce sa kroky, rýchlo ich zaplašil a vzhliadol od listu smerom k svojej žene. Dlhé ryšavé vlasy jej splývali na ramená a jej žiarivé a usmievavé oči na neho s láskou hľadeli. Bola nádherná, ako vždy. Keď vošla do kuchyne, zbadala jeho červené oči. Slzy síce potlačil, no ona ho poznala tak dokonale, že ju neoklamal.
„Čo sa stalo?“ spýtala sa opatrne. Bála sa, že šlo o nejakú zlú vec. Žili spokojne už niekoľko rokov, no nik z nich nikdy nezabudol na hrôzu, ktorá sa odohrala takmer pred dvadsiatimi rokmi. A všetkých niekde vo vnútri desila myšlienka, že by sa to niekedy mohlo opakovať. Harry sa však len zoširoka usmial a podal jej list. Prekvapene naň pozrela, a keď spoznala Alov rukopis, pochopila. Podišla k Harrymu a pobozkala ho.
„ Viem, že ti chýbajú, ale nemôžeme ich pri sebe držať navždy. V Bradaviciach sú v poriadku, sám vieš ako veľmi si to tam mal rád.“ usmiala sa naňho a sadla si mu na kolená. Potom si prečítala list až do konca a usmievala sa ešte viac.
„Teba chcel klobúk naozaj poslať do Zmijozelu? Myslela som, že si to vravel Alovi, len aby sa nebál.“ skonštatovala prekvapene.
„Vlastne som ho presvedčil, aby ma tam neposlal. Vieš, tesne predtým tam zaradil Draca Malfoya a ja som s ním nechcel byť v jednej fakulte.“
„Prečo si mi to nikdy nepovedal? Myslela som, že si nechcel byť v Zmijozelu kvôli Voldemortovi.“
„Vtedy som nad tým tak nepremýšľal. Ale Draco bol veľmi namyslený a sprotivil sa mi v prvej sekunde, čo som ho uvidel.“
„A teraz? Stále ho nenávidíš?“ spýtala sa Ginny opatrne.
„Nie“ potichu jej odvetil. „Draco oľutoval svoje chyby. Niektoré síce už nenapraví, ale nie všetko bola len jeho chyba. Za veľa z toho môže jeho výchova.“ zamračil sa Harry a spomenul si nielen na Draca, ale aj na jeho otca, Luciusa. „Nevravím, že som mu všetko odpustil, ale nemôžem povedať, že by som ho nenávidel.“ dokončil trpko. Jeho myšlienky zablúdili opäť hlboko do minulosti. Jeho tvár sa zachmúrila a Ginny vedela, ktorým smerom sa uberá myseľ jej manžela. Tak veľmi mu chcela pomôcť, no vedela, že pocit viny je niečo, čoho sa Harry nikdy nezbaví. Vždy sa bude trápiť kvôli tomu, že nezachránil všetkých, a že nechal zomrieť svojich najbližších. Objala ho ešte pevnejšie a zašepkala mu do ucha:
„Netráp sa, Harry. Prosím, nie znova.“ jej hlas znel tak nežne a vrúcne, že tento krát sa Harry naozaj neovládol a nedokázal potlačiť slzy. Ginny ho pobozkala a potom spočinuli v objatí. Milovali sa navzájom tak veľmi.... Harrymu chvíľu trvalo, kým svoje myšlienky opäť zahnal do najtmavšieho kúta svojej mysle, kde doteraz prebývali. Už si myslel, že sa toho zbavil, že už to prekonal, no občas, vo chvíľach ako je táto si spomenul na všetkých, ktorých v poslednej bitke stratil. Na svojich rodičov, ktorí zomreli kvôli nemu, aby on mohol žiť. Na Siriusa, ktorý zomrel kvôli jeho nerozvážnosti, na Cedrika, ktorý bol len v nesprávnom čas na nesprávnom mieste a nakoniec na tých, ktorí statočne bojovali proti Voldemortovi pred 19-timi rokmi v Bradaviciach. Remus, Tonksová, Fred a ďalší.... Tento pocit viny ho zaplavoval a ochromoval, keď ho najmenej čakal. Vyšiel na povrch vždy, keď sa cítil nesmierne šťastný. Mal pocit, že zrejme preto, aby si spomenul, kto všetko musel zomrieť, aby on toto šťastie mohol zdieľať s jedinou ženou, ktorú kedy miloval. Aby sa o svoje šťastie a radosť mohol deliť so svojimi deťmi, na ktoré bol neskonale hrdý, a ktoré nadovšetko zbožňoval. Pozrel na Ginny a znova, snáď po stý krát si uvedomil, aké má obrovské šťastie, že ju má po svojom boku.
„Milujem ťa.“ zašepkal a pobozkal ju. Usmiala sa naňho a dúfala, že najhoršie Harryho myšlienky sú opäť zavreté niekde v temnote. Postavila sa a zamierila ku kuchynskej linke. Naliala si do šálky kávu a posadila sa na vedľajšiu stoličku. Mávnutím prútika začala pripravovať raňajky pre troch.
„Dopoludnia príde Hermione s Hugom, pomôže mi s prípravou Lillynej oslavy narodením.“ oznámila veselo a pozrela na manžela, čo na to povie. Ten len spokojne prikývol.
„Ty s Hermionou dáte dohromady čokoľvek si zmyslíte. Určite to bude krásna oslava.“
„Dúfam, keď už tu nemôžu byť chlapci, chcem aby si svoje narodeniny užila najlepšie, ako je možné.“ V tých slovách Harry cítil smútok. Aj Ginny bolo smutno, o tom nebolo pochýb, len to vedela lepšie skrývať. Každodenná starostlivosť o deti jej dala naozaj zabrať, zvlášť keď Harry nie je doma a ona ostala s deťmi sama. Obdivoval, s akou bravúrnosťou to všetko zvládala, kvôli rodine sa vzdala svojej práce a žila len pre svoje deti a Harryho. Takže si teraz trochu vydýchla, keď bola doma len s Lilly. Dievčatko bolo veľmi rozumné a mame dosť pomáhalo. Ale chlapci jej rovnako chýbali. V jednom okamihu sa ich pohľady stretli a obaja si rozumeli. Nie je na svete nič krajšie, než byť rodičmi. Ginny sa postavila a zamierila ku schodom.
„ Lilly!“ zavolala a čakala na odpoveď. Žiadna neprišla.
„ Zájdem po ňu.“ ponúkol sa Harry a v momente bol na schodoch. Potichu otvoril dvere do dcérinej izby a pohľadom blúdil po útulnej izbičke. Našiel ju. Stála pred veľkým zrkadlom a prezerala sa. Harry s úsmevom pozoroval svoju dcéru, ktorá svojej matke akoby z oka vypadla. Rovnaké ryšavé vlasy, rovnaké pehy na tvári, Ginnine oči a ústa, to všetko úplne akoby zmenšená kópia jeho ženy. Spomenul si opäť na Ginny, keď ju videl prvý krát na King’s Cross. Keď Lilly zbadala jeho obraz v zrkadle, zapýrila sa a prekvapene zhíkla.
„ Oci!!!!!“ otočila sa a vrhla sa otcovi okolo krku. Harry teraz už úplne vstúpil do izby a odniesol dcéru smerom k posteli, kde ju položil.
„Mamička nám pripravila raňajky, rýchlo sa prezleč a príď za nami, dobre?“ Dievčatko nadšene prikývlo a vyskočilo z postele, aby sa v momente rozbehlo ku skrini, odkiaľ vytiahlo zelené šaty s drobnými kvietkami.
„Čo povieš na tieto, oci?“ spýtala sa so záujmom a čakala na odpoveď.
„Budeš v nich vyzerať ako princezná. Tak teraz šup do kúpeľne, nech na nás mama dlho nečaká.“ popohnal ju a pomaly zišiel dole za Ginny. Pohodu, ktorá vládla v tomto dome si hlavne on naplno vychutnával. Nikdy nepoznal, čo je to mať skutočnú, milujúcu rodinu. Ale teraz to nikomu nedovolí ho o to šťastie pripraviť. Nedovolí to ani svojim spomienkam, ktoré tu a tam vylezú z toho tmavého kúta v jeho mysli, ale on bude proti nim bojovať. Kvôli tejto rodine to naozaj stojí za to, bojovať s čímkoľvek, čo by sa mu mohlo postaviť do cesty.
Praca
(ivo, 1. 7. 2014 11:45)