Kapitola č. 36: Dvojitý agent
„Slávny pán Potter.“ ozval sa temný ironický hlas, ktorý ho vytrhol zo zamyslenia. „Čomu vďačíme za vašu vzácnu návštevu?“ spýtal sa posmešne a prekrížil si ruky na prsiach tak, ako to mal vo zvyku. Toto gesto podčiarkovalo jeho už tak hrozivý výraz.
„Dobrý deň, pán profesor.“ odpovedal mu Harry pokojne a nenechal sa vyviesť z miery jeho hrozivým pohľadom. „Myslím, že som za vami mal prísť už dávno.“
„A kvôli čomu, Potter?“ spýtal sa hrozivo.
„Je veľa vecí, o ktorých by sme mali my dvaja hovoriť, nemyslíte?“
„Čo ja si myslím je, že vám trvalo naozaj extrémne dlho, než ste na to vôbec prišili, Potter. Tak prečo sa vôbec namáhať niečím takým ako je ospravedlnenie či poďakovanie, po toľkých rokoch?“ zavrčal naňho učiteľ lektvarov zo svojho obrazu.
„Poďakoval som vám, keď som tu bol na začiatku školského roku, ale vy ste ma odmietli počúvať.“ bránil sa Harry.
„To malo byť poďakovanie? Merlin ma ochraňuj! A prečo myslíte, že vás budem počúvať teraz?“ Snape bol rovnako nepríjemný a protivný ako vždy. To Harryho povzbudilo a pristúpil na jeho hru. Rovnako drzým hlasom, ako mu často odpovedal na lektvaroch, povedal:
„Pretože ste zvedavý. Zaujíma vás, čo si o vás myslím, hoci si to nechcete pripustiť a tiež chcete vedieť, prečo som s vami chcel hovoriť.“
„Ako sa opovažujete?“ zahromžil Snape a jeho inak bledá tvár od rozčúlenia sčervenala. „Vidím, že vaša drzosť a namyslenosť vás neopustila.“
„Nie je všetko zlato, čo sa blyští, pán profesor. Podstata býva často ukrytá pod povrchom.“ povedal Harry. Snapa postupne znova získaval kontrolu nad svojim správaním. Hlas ostrejší než britva pretínal ticho v miestnosti.
„Čo teda chcete, Potter?“
„Hovoriť o vás. Dali ste mi svoje spomienky a ja som nad istými vecami veľmi často premýšľal. Dovolili ste mi nazrieť pod povrch.“
„Žeby ste konečne začali používať mozog? Som šokovaný.“ neodpustil si Snape. „Tak sa so mnou podeľte o svoje poznatky.“
„Dlžím vám ospravedlnenie, pán profesor. Vždy som si o vás myslel, že ste bezcharakterný, bezcitný bastard, ktorý sa všetkým snaží dokázať, ako veľmi všetkých nenávidí. Ale taký človek by nedokázal to, čo ste dokázali vy. Nielen, že ste v záujme ostatných dennodenne riskovali svoj vlastný život, keď ste ako dvojitý agent klamali Voldemorta, ale chránili ste aj mňa. Syna Jamesa Pottera, ktorého ste tak veľmi nenávideli. A prečo? Len z čistej lásky k mojej matke. To proste….museli ste ju naozaj veľmi milovať.“ povedal Harry a ani na okamih neuhol pohľadom a uprene hľadel Snapeovi do očí.
„Nenávidel som toho Pottera, pretože to bol namyslený hlupák. A ona ho milovala. Nie mňa, ale jeho! Prečo by som teda nemal nenávidieť aj jeho syna? Boli ste rovnako drzý ako on a ja som si vychutnával, keď sa mi podarilo pokoriť vás. Ale potom….“ zamyslel sa Snape.
„Nenávisť je príliš silné slovo. Postupne ste ma presvedčovali o tom, že ste iný než James, hoci ste ma svojou drzosťou neskutočne vytáčali a ja som aspoň mal dôvod, prečo sa k vám správať tak, ako som sa správal. Ale nenazval by som to priamo nenávisťou.“
Toto priznanie z úst Severusa Snapea znamenalo naozaj veľa. Nielen pre Harryho, ale aj pre neho samotného.
„Priznajme si obaja Potter, že sme sa neznášali navzájom. A nebolo to len preto, čo bolo medzi mnou a vašim otcom. Možno keby ste v prvom ročníku nechali Múdry klobúk, aby vás zaradil do mojej fakulty, všetko mohlo byť inak.“
„To je asi pravda. Hodiny s vami by pre mňa nemuseli byť takým utrpením, akým boli pre väčšinu, okrem Zmijozelčanov.“ uškrnul sa Harry.
„Nepochybujem však o tom, že sú pre vás vedomosti z mojich hodín užitočné. Aj keď len ťažko si vás viem predstaviť pri príprave nejakého zložitejšieho lektvaru. Väčšinu ste vždy zbabrali. Rovnako ako Longbottom.“ vrátil mu úder Snape.
„Samozrejme. Dovoľte mi vrátiť sa k téme, ktorú sme začali a položiť vám otázku. Vedela o tom moja matka?“
„Nie. Nikdy a tak to zostane.“ odsekol Snape. „Nech si len Lilly myslí, že som jej syna, hrdinu kúzelníckeho sveta vždy nenávidel.“
„Prečo, pane?“
„Radšej budem znášať jej pohŕdanie, než ľútosť. Tak ako bolo ľahšie vás neznášať, než priznať si, že vás obdivujem.“
„Čo…čože?“ koktal Harry, ktorého tie slová naozaj zaskočili.
„Prekvapený, Potter? Je to tak. Ale nemohol som vás predsa v jeden deň nenávidieť a druhý deň pripustiť, že vo vás niečo je.“
„Naozaj som nečakal, že…“ nedokončil Harry.
„Samozrejme, že nie. Ale ani ja nie som slepý, aby som nepriznal, že zvládnuť to čo vy, by často nedokázal ani dospelý čarodejník a rozhodne nie decko vášho veku.“
„Ďakujem vám, pán profesor. Toto je to najcennejšie uznanie, aké som kedy dostal.“
„Tak si ho dobre pamätajte, lebo je posledné, ktoré odo mňa keby budete počuť.“ zavrčal Snape, zjavne znechutený sám sebou, že priznal niečo také a priamo Potterovi.
„Ale mám otázku, Potter. Prečo ste po mne pomenovali svojho syna?“
Tak toto teda Snapea zaujíma, pomyslel si Harry a došlo mu, že má jedinečnú príležitosť oplatiť mu jeho uznanie a vyloviť to, čo dávno chcel.
„Svojho najstaršieho syna som pomenoval bez váhania po otcovi. Ale keď sa narodil Al, premýšľal som. Dlho som premýšľal, koho z tých, čo som poznal si vážim najviac. Samozrejme ma napadol Sirius či Remus, ale potom… hovoril som si, že by som ho mal pomenovať po niekom, koho by si mohol vziať ako svoj vzor. Preto som vybral Albusa Brumbála, kvôli jeho múdrosti a láskavosti a vás, pre vašu odvahu, odhodlanosť a vernosť.“ dokončil Harry a bez mihnutia oka znášal prísny skúmavý pohľad profesora lektvarov.
„Zaujímavé. Zrejme máte pravdu a pod povrchom je toho naozaj ukrytého mnoho. Dobre teda, ak sme skončili tento náš priateľský rozhovor, myslím, že by som už mal ísť.“ povedal Snape, pričom zdôraznil slovo priateľský.
„Mám k vám prosbu, pán profesor.“ vyhŕkol Harry.
„Čože? Vy ma chcete o niečo prosiť? No ja dnes naozaj nevychádzam z údivu. Tak o čo ide, Potter?“ Harry mu vysvetlil, ako sa vyvinula situácia spôsobená spojením oblúkov a požiadal ho o pomoc pri jej riešení.
„Žiadate teda, aby som bol opäť vašim špiónom?“ odfrkol profesor.
„Ste naša jediná a posledná šanca.“ vysvetľoval Harry.
„Prečo myslíte, že to prijmem?“ spýtal sa pobavene.
„Možno preto, že si nenecháte príležitosť znova pokoriť Harryho Pottera, ktorý vás prosí, pretože bez vašej pomoci to nezvládne.“ odpovedal mu Harry.
„Hmm, vskutku dobrý dôvod. To by šlo. Dobre teda, vyzerá to, že sa tej úlohy agenta nezbavím ani po smrti. Tak teda, ako si to predstavujete?“ spýtal sa nakoniec a vypočul si Harryho plán. Nepovedal to síce nahlas, ale ani neprotestoval, takže sa zdalo, že nenašiel v pláne žiadnu trhlinu a schvaľuje ho.
„Urobím, čo budem môcť.“ povedal nakoniec a vstal z kresla. Bez jediného slovka sa vytratil z obrazu a Harry mohol len predpokladať, že sa pridal k ostatným Harryho blízkym.
fajn,
(Tessa, 16. 3. 2009 11:03)