Kapitola č. 34: Priority
Ginny bdela takmer celú noc. Bála sa, že keby zaspala, predstava Harryho prítomnosti by sa rozplynula ako sa rozplýva sen pri prvom pohladení slnečných lúčov. Pokojne načúvala pravidelnému rytmu jeho dychu a s rukou na jeho hrudi vnímala tlkot jeho srdca. Ešte sa len brieždilo, keď sa rozhodla vstať. Opatrne, aby ho nezobudila, skontrolovala ranu, ktorá sa už celkom zacelila. Vymenila lístky aj obväz a dopriala si dlhú, osviežujúcu sprchu. Potom po špičkách vyšla z izby. Všetci v dome ešte spali. Vošla do Lillyinej izbietky a jemne pohladila dcéru po tvári. Pomaly sa prebúdzala a prekvapene si premeriavala mamu, ktorá sa na ňu usmievala. Už dlho sa necítila tak dobre a bolo to na nej vidieť. Aj dievčatko vycítilo tu zmenu.
„Rýchle sa obleč, srdiečko! Mám pre teba prekvapenie.“ zašepkala jej do uška a pomohla jej vyhrabať sa z teplých prikrývok.
„Aké prekvapenie?“ bola zvedavá.
„Uvidíš. Čo povieš na tieto?“ Ginny vytiahla zo skrine belasé šaty s jemnou čipkou, ktoré Lilly nosila len pri zvláštnych príležitostiach. Ginny túto chvíľu považovala za výnimočnú a tak neváhala a dievčatku ich pomohla obliecť. Potom premenila obyčajnú vreckovku na hodvábnu šatku rovnakej farby ako šaty, a zaviazala ňou dievčatku oči.
„A teraz pôjdeš za mnou. Ale musíš byť ticho ani myška. A nie, aby si sa na to prekvapenie vrhla príliš horlivo, musíš byť trošku opatrná, dobre?“ poúčala ju Ginny.
Lilly si od vzrušenia začala hrýzť dolnú peru. Presne tak, ako to robieva Harry, pomyslela si Ginny. Viedla ju potichu do ich spálne. Harry stále spal. Ginny sa zastavila kúsok od postele, otočila si dcéru čelom k sebe, aby Harryho hneď nevidela. Rozviazala jej oči a priložila si prst na ústa, aby jej naznačila, že má byť potichu. Potom jej dovolila pomaly sa otočiť. Nadšený výkrik preťal ticho, ktoré tu panovalo. Hneď si však zakryla dlaňou ústa, aby nevykríkla znova a otca nezobudila. Prišla až k posteli a len ťažko odolávala pokušeniu vrhnúť sa mu okolo krku. Ginny si ľahla do postele vedľa Harryho a naznačila jej, aby sa k nej pridala. Takto tu ležali hodnú chvíľu a obe sa usmievali.
Lillyine očká priamo žiarili a nevedeli sa dočkať, kedy sa ocko prebudí. Jemným poštuchovaním do ramena, alebo potiahnutím za vlasy sa ho pokúšala vytrhnúť zo spánku. Nakoniec sa jej to predsa len podarilo a dočkala sa toľko očakávaného objatia. Harry sa už cítil naozaj dobre, ale Ginny trvala na tom, aby zostal ležať a tak mu Lilly s radosťou sľúbila, že sa od neho nepohne ani na krok. Tak si teda v posteli sadol, podoprel si chrbát vankúšmi a počúval nadšený hlások svojej dcéry, ktorá mu mala toho veľa čo povedať. Ginny ich nechala osamote a šla pripraviť raňajky.
Ale jej mama ju predbehla a na stole už stál podnos s chutnými raňajkami pre troch. Vajíčka a slanina, chrumkavé toasty, maslo a domáca marmeláda, aby si každý mohol poslúžiť tým, na čom mal práve chuť. K tomu kanvica horúceho čaju a čerstvo pripravená dyňová šťava.
„Dobré ráno, mami. Nepočula som ťa, kedy si vstala?“ prekvapene sa spýtala Ginny.
„To je jedno, chcela som ti ušetriť trošku času. Takže, tu máte raňajky a bež za Harrym a Lilly, nech ste konečne chvíľu spolu. Dnes tu budete sami, otec je v práci a ja pomôžem Ronovi v obchode.“ odpovedala jej mama, zatiaľ čo si obliekala svoj cestovný plášť.
„Ale kvôli nám neodchádzaj, mami. To predsa…“ protestovala, ale matka ju gestom zastavila uprostred vety.
„O mňa sa nestaraj. Len si užite pekný deň. Dúfam, že Harrymu už je lepšie.“
„Áno, bude v poriadku. Tak teda pekný deň a ďakujem.“ vyprevádzala Ginny mamu k vchodovým dverám a s úsmevom na tvári sa za ňou dívala, kým sa nepreniesla preč. Už sa chcela vrátiť dnu a zavrieť za sebou, keď začula zvuk sprevádzajúci prenášanie. ‘Žeby mama niečo zabudla?’ pomyslela si Ginny, ale bola to Hermiona s Helenou, ktoré ju prišli navštíviť.
„Ahoj!“ pozdravili ju zborovo a povzbudivo sa na ňu usmiali. Ginny im úsmev opätovala, ale nebol to smutný úsmev, ktorý v posledných dňoch zdobil jej tvár, ale žiarivý šťastný úsmev, ktorý z jej tváre zahnal všetky chmúry. Obe si túto zmenu všimli a ponáhľali sa za ňou do domu, aby sa dozvedeli, čo sa deje. Len čo za nimi zavrela dvere, na schodoch sa ozval Lillyin spevavý hlások a o chvíľu sa objavila jeho majiteľka. Hneď za ňou, držiac ju za ruku, po schodoch schádzal Harry.
„Chceli ti pomôcť s tými raňajkami, Ginny.“ povedal jej kajúcne, keď uvidel jej vyčítavý pohľad, ktorý si vyslúžil tým, že nezostal v posteli.
„Harry! Ó bože, Harry. Ty si sa vrátil.“ nadšene vykríkla Hermiona a radostne ho objala. Tvár sa mu skrivila v bolestnej grimase, ale neodtiahol sa od nej.
„Rád ťa vidím, Hermiona. Ako sa máte, ty, Ron a deti?“ spýtal sa a ona ho konečne pustila.
„Mal by si ležať.“ neodpustila si Ginny vyčítavú poznámku, keď si sadal k stolu.
„Ale no tak, veď som v poriadku.“ prosíkal Harry a nasadil pri tom ten najnevinnejší výraz, akého bol schopný. Ginny sa proste musela usmiať a nechala ho tak.
„Čo sa stalo, Harry? Si zranený? Kedy si sa vrátil?“ vychrlila naňho Hermiona hromadu otázok. Ale on si ju príliš nevšímal. Zaujala ho žena stojaca o niečo ďalej. Bola trošku nervózna. Nečakala, že sa stane svedkom takejto osobnej, rodinnej chvíle a radšej by odišla.
„Vy musíte byť Helena Malfoyová, ak sa nemýlim.“ usmial sa na ňu Harry, ktorý vycítil jej rozpaky a ukázal na voľnú stoličku, aby sa posadila.
„Áno, teší ma, pán Potter.“ odvetila a posadila sa.
„Priatelia ma oslovujú Harry. Môžem predpokladať, že sme priatelia? Ginny mi o vás veľa rozprávala.“ usmieval sa stále Harry.
„Ach, iste. Tak teda, vitajte doma, Harry. Aj ja som už o vás veľa počula.“
„O tom nepochybujem. Keď si predstavím, čo vám narozprávali Hermiona s Ginny a na druhú stranu, čo ste počula od vášho manžela, radšej asi nechcem vedieť, akú predstavu ste si o mne vytvorila.“ povedal so zdvihnutým obočím.
„Ale tak to nie je…Ja …“ začala, ale jeden pohľad naňho ju presvedčil o tom, že žartuje. Konečne sa aj ona bez ostychu usmiala a pridala sa k priateľskej konverzácii. Lilly pritom tíško sedela otcovi na kolenách a tešila sa, že môže byť s ním. Kingsley prišiel tesne pred obedom. Zavrel sa s Harrym v obývačke a tam si vypočul podrobné hlásenie o celej akcii v Bulharsku.
„To neznie veľmi dobre, Harry. Si si naozaj istý, že to boli mŕtve duše? To by znamenalo, že oblúk je spojený a Zmijozel má opäť schopnosť prechádzať medzi pozemským a posmrtných svetom.“
„Vypadá to tak. A predpokladám, že teraz má v temnote oveľa väčší výber spojencov, než predtým. Pomysli na to, koľko bývalých smrtijedov je mŕtvych.“ doplnil Harry.
„Presne tak. Hoci môžeme vylúčiť Voldemorta, smrtijedi sa určite radi vrátia a budú pokračovať v tom, čo začali. A proti nim nezmôžeme skoro nič.“ priznal Kingsley.
„Navyše nemáme veľkú šancu zistiť, čo pripravujú. Ktokoľvek by sa k nim priblížil, nemá šancu vrátiť sa späť.“
„To je pravda. Tak ma napadá, ako sa to vlastne podarilo tebe? To si mi ešte nepovedal.“
„Sirius.“ bola Harryho jednoslovná odpoveď.
„Čo je s ním?“
„Je v ich čele. Neviem, ako je to možné. Nerozumiem tomu, ale nechal ma žiť.“
„Aha.“ Kingsley nechápal, ale Harryho výraz naznačoval, že sa o tom nechce viac baviť.
„Niečo ma napadlo. Možno by…..“ zamyslel sa Harry. Mračil sa pritom a hrýzol si spodnú peru. „Musím ísť do Bradavíc.“ vyhŕkol náhle.
„Čo ťa napadlo? Idem dnes do Bradavíc, mohol by som to zariadiť. Mal by si zostať doma a poriadne sa zotaviť.“
„Vy ste sa s Ginny snáď proti mne spikli. Som úplne v poriadku a zvládnem to.“ ohradil sa Harry. Kingsley sa nad týmto jeho výbuchom len pousmial.
„Pochop nás, Harry. Mysleli sme, že už ťa možno nikdy viac neuvidíme a potom sa tu zjavíš krvácajúci. Ginny má o teba úplne pochopiteľne strach.“
„Ja viem, prepáč. Ale naozaj som v poriadku a tá rana už je úplne zahojená, zostala len jazva. Ver mi, keď ti hovorím, že to zvládnem. Ale potrebujem pomôcť s Ginny. Určite s tým nebude súhlasiť.“ skrotol trochu a prosebne pozrel na ministra.
„Čo chceš, aby som urobil?“
„Povedz jej, že musíš ísť do Bradavíc a potrebuješ, aby som šiel s tebou, a že hoci vieš, že by som mal odpočívať, je to nevyhnutné, inak by si to nerobil.“ vysvetlil mu Harrysvoj plán.
„Máš to dobre premyslené, čo? Myslíš, že nám na to skočí? Ginny vie, prečo idem do Bradavíc.“
„A prečo vlastne?“
„Ginny mala včera veľmi dobrý nápad, spojiť Fénixov rád a Brumbálovu armádu. Chystám sa kontaktovať rád, v prvom rade učiteľov Bradavíc a Ginny mala kontaktovať BA. Aleteraz, keď si sa vrátil, myslím, že to prenechá na starosť tebe.“ vysvetlil mu Kingsley.
„Súhlasím, že je to dobrý nápad. Dobre teda, pôjdem s tebou a rovno informujem Nevilla a Georga. Takže mi pomôžeš s Ginny?“
„V čom ti má pomôcť?“ prerušila ho Ginny, ktorá im priniesla do obývačky podnos s kávou a pozerala striedavo z jedného na druhého.
„Potrebujem, aby šiel Harry so mnou do Bradavíc.“ začal opatrne Kingsley a sledoval účinok svojich slov.
„To som si mohla myslieť. Nie si doma ani deň, si zranený, ale za každú cenu musíš niečo podnikať, však?“ spustila Ginny na Harryho a neskrývala svoje podráždenie.
„Ginny, pochop…“
„Nie, Harry. Ty pochop. Zamysli sa nad tým, čo je pre teba dôležitejšie. Rodina, alebo práca?“ rozkričala sa a nepustila ho k slovu.
„Ja tu dni a noci tŕpnem strachom, či si v poriadku, či vôbec žiješ a čakám na akúkoľvek správu. Potom sa tu zjavíš zranený, ale namiesto toho, aby si sa zotavil a strávil chvíľku so mnou a so svojou dcérou, utekáš preč, aby si zachránil svet. Ostatní sú ti prednejší.“
„Ginny, utíš sa. To nie je pravda. Poďme sa o tom normálne porozprávať.“ prosil Harry, pristúpil k nej a objal ju, ale vymanila sa z jeho zovretia.
„Ujasni si svoje priority, Harry. Potom budeme môcť hovoriť normálne.“
Kingsley, ktorému nebolo príjemné, byť svedkom manželskej hádky, sa snažil Harryho presvedčiť, aby zostal doma s rodinou, ale on trval na tom, že ide s ním. Vedel, že Ginny chápe, čo Harry robí, ale vedel tiež, že hlas srdca býva často silnejší než rozum.
Komentáre
Prehľad komentárov
nejako si neviem zvyknúť na to, že si dala Malfoyke meno Heľa ... fakt ... čudné ... ani mi to z úst nechce ísť ...
no,
(Tessa, 15. 3. 2009 20:08)