Kapitola č. 33: Zlyhal som!
„Odlož ten prútik, Kingsley. Nie som nepriateľ.“ povedal, ale jeho hlas bol zachrípnutý a tlmený kapucňou, ktorá mu stále zakrývala tvár. Kingsley, stále v pozore, sledoval približujúcu sa postavu a jednou rukou pridŕžal Ginny za sebou, aby ju chránil. Tá sa mu však vyšklbla a rozbehla sa vpred.
„Ginny, stoj!“ snažil sa ju zadržať, ale ona sa vrhla priamo do náručia toho tajomného pocestného.
„Tas!“ potichu precedil cez zuby, keď ho trochu silnejšie objala. Trošku sa odtiahla, ale len tak, aby mohla zložiť jeho kapucňu a pozrieť mu po mesiacoch konečne do tváre.
„Harry?“ spýtal sa trochu neveriacky Kingsley, keď aj on uvidel, koho má pred sebou. Podišiel k nemu a chlapsky ho potľapkal po chrbte.
„Som rád, že ťa zase vidím. Už sme mysleli…“ nechal vetu nedokončenú.
„Si zranený?“ spýtala sa Ginny a viedla ho do domu.
„To nič nie je. Už sa to skoro zahojilo.“ upokojoval ju Harry a držal ju za ruku, keď spolu kráčali cez záhradu. Kingsley ich mlčky nasledoval.
„Pozriem sa na to.“ zahlásila a už otvárala vchodové dvere.
„Mami! Oci! Harry je späť!“ volala radostne. Pani Weasleyovej od prekvapenia vypadol tanier z ruky a pristúpila k nemu, aby sa presvedčila, že to nie je len prízrak.
„Oh, Harry. Drahý, si v poriadku?“ pýtala sa starostlivo ako vždy.
„Som v poriadku, naozaj.“ opakoval znova a znova. Vypadal aj cítil sa vyčerpane, ale bol šťastný. Bol konečne opäť doma. Artur Weasley a Kingsley len so spokojnými úsmevmi sledovali Molly a Ginny, ako ho obskakovali jedna cez druhú a nechávali im k tomu priestor. Na rozhovor bude ešte dosť času. Harry odložil plášť a podal ho Ginny. Dosadol vyčerpane na najbližšiu stoličku a nastavil ruku, aby ju k sebe mohol pritiahnuť. Ona sa však zamračila a pozerala na tmavú mokrú škvrnu na plášti. Pozrela na ruku, v ktorej ho zvierala a bola celá od krvi.
„Ty krvácaš!“ zašepkala. Pristúpila až k nemu a jemne odhrnula jeho košeľu, ktorá zakrývala obväz nasiaknutý čerstvou krvou.
„To nič nie je. Chce to len nový obväz a čerstvé listy Plantaga.“ jemne zovrel jej ruky vo svojich a prinútil ju pozrieť mu do očí. „Naozaj, Ginny.“
Prikývla a v očiach sa jej zaleskli slzy, ktoré však rýchlo potlačila.
„Mal by si si ľahnúť a ošetrím ti to.“ povedala vecne už pokojným hlasom.
„Myslím, že Kingsley bude chcieť so mnou ešte hovoriť.“
„Nie, Harry. Myslím, že dnes potrebuješ ošetriť a odpočinúť si. Do zajtra to počká.“ vyviedol ho minister z omylu.
„Len jedna vec, Harry.“ zháčil sa ešte.
„Arnold je mŕtvy.“ povedal bez toho, aby zaznela otázka. Kingsley smutne prikývol.
„Zajtra sa zastavím, odpočiň si. Dobrú noc vám všetkým.“ povedal a preniesol sa preč.
„Kingsley má pravdu, Harry.“ prehovoril konečne pán Weasley. „Musíš si odpočinúť. Tak len bež hore s Ginny.“ pomáhal mu vstať.
„Vďaka, pán Weasley, aj vám, pani Weasleyová. Dobrú noc.“ povedal ešte a s rukou pritisnutou na rane vykročil za Ginny smerom k schodom.
„A Harry?“ zavolal za ním ešte Arthur. „Vitaj doma, synak.“ Potom už Harry s Ginny skutočne odišli do svojej izby a ona ho uložila do postele. Z kúpeľne doniesla misu s teplou vodou a čistú hubku. Postavila to na nočný stolík a opatrnými pohybmi mu odkryla ranu. Harry len tíško ležal a pozoroval jej vážnu tvár. Sledoval každú jej črtu, akoby si jej obraz chcel vryť do pamäti naveky. Jemne mu vodou omývala ranu, ktorá slabo krvácala. Vzala do ruky svoju hulku a použila niekoľko hojivých kúzel. Teraz zostal nezacelený len malinký kúsok a priložením liečivej byliny aj z neho prestala tiecť krv. Než priložila obväz, dlho skúmala očernené tkanivo. Nielen okraje už takmer zacelenej jazvy, ale celá zasiahnutá časť bola čierna a zjazvená.
„Viktorovi zostala len malá jazva a rozhodne to nemal také čierne ako ty.“ skonštatovala.
„Vaše kúzla mu ranu zacelili rýchlejšie a vďaka pomoci madam Pomfreyovej bola liečba účinnejšia. Veď vieš, že ja som v tom nikdy nebol moc dobrý.“ pokúsil sa odľahčiť situáciu. „ Takže ak zostanem zjazvený, môžem si za to sám. Myslím, že ja už som sa naučil žiť ako večne poznačený jazvou. Ale možno tebe sa budem menej páčiť.“ pokúsil sa vtipkovať, no Ginny už mala slzy na krajíčku.
„Prestaň hovoriť hlúposti, Harry.“ zavzlykala. Ľahla si vedľa neho a opatrne ho objala, aby mu neublížila. Pritiahol si ju k sebe.
„Myslela som, že som ťa navždy stratila.“ zašepkala.
„Ako si na to prišla, maličká?“ oslovil ju nežne a hladkal ju po vlasoch. „Som predsa tu, vedľa teba. Živý a môžem povedať, že aj zdravý.“
„Ten medailón…“ V tom mu to došlo. Medailón musel reagovať práve vtedy, keď bojoval o život.
„Odpusť mi. Nechcel som ťa trápiť. Chcel som zrušiť kúzlo týkajúce sa mňa, aby sa to nestalo, ale zabudol som. Ale už je to preč. Už som tu a všetko bude dobré.“ tíšil ju a ona stále ležala schúlená vedľa neho. Jeho slová boli ako balzam na jej dušu a strápené srdce. Strach postupne mizol a nahrádzal ho pocit radosti.
„Čo sa stalo?“ chcela vedieť.
„Zlyhal som. Nesplnil som, čo som mal a môj kolega pritom prišiel o život.“ zamumlal Harry.
„Určite to nie je tvoja vina, Harry. Nesmieš sa zo všetkého obviňovať.“
„Ja viem, Ginny. Nebyť toho, že….“
„Čo, Harry? Povedz mi, čo sa stalo? Ja som to cítila, bolo to strašné.“
„Nečakane nás napadlo niekoľko mozkomorov a následne prišli oni. Boli to divné bytosti. Neviem, akoby duchovia.“ spomínal Harry smutne.
„Kingsley vravel, že ich útoky nik neprežil. Je to pravda?“
„Bohužiaľ áno. Nemali sme proti nim žiadnu šancu. Všetky naše kliatby nimi prechádzali bez akéhokoľvek účinku. Zato oni na nás útočili len svojimi mysľami. Jediné, čo sme mohli robiť, bolo vyčarovávať jeden štít za druhým.“
„Takže….“ Ginny sa zhlboka nadýchla. „Ako sa ti to podarilo? Prišiel si na kúzlo, ktoré ich zastavilo?“
„Mal som šťastie. Ich veliteľ ma nechal žiť a v okamihu po nich nebolo ani pamiatky.“ vysvetlil. Ginny zdvihla hlavu, aby mu videla do tváre a pohľadom sa dožadovala lepšieho vysvetlenia.
„Bol to Sirius. To on bol ich veliteľom a nechal ma žiť.“
„Čože? Ale …ako?“
„To teraz nie je podstatné. Vysvetlím ti to neskôr, Ginny. Teraz rozprávaj ty. Čo ty a deti? Stalo sa niečo dôležité? Vrav lebo horím zvedavosťou. Tak veľmi ste mi chýbali. Tak veľmi.“
„Počkaj chvíľu.“ odpovedala mu. Ginny vstala z postele, mlčky vzala misu s vodou a odniesla ju späť do kúpeľne. Potom mu napravila vankúš, aby sa mu ležalo pohodlne a sama sa uložila vedľa neho. Stlmila svetlá a znova sa k nemu privinula. Potom mu rozprávala, čo sa udialo za posledných niekoľko mesiacov. Citovala mu časti listov, ktoré jej chlapci posielali, rozprávala mu o Helene Malfoyovej a o tom, ako Ron stále žiarli na Viktora Kruma. Jej tichý a pokojný hlas Harryho unášal do akéhosi bezstarostného sveta, kde niet starostí, len radosť a šťastie, ktoré prežíva so svojimi najbližšími. Odtiaľ bol už len krôčik do ríše snov, v ktorej sa ocitol, len čo zaspal, držiac milovanú ženu v náručí. Po dlhom čase spal Harry pokojným, a nočnými morami nerušeným spánkom.
Komentáre
Prehľad komentárov
Ha, bol to Harry! Som dobrááá ... no, ale fakt sa mi nepáči fakt, že je so Siriusa zlý bubák a ešte aj veliteľ. Neviem, čo tým sleduješ, ale šak hádam sa dozviem, ne?
Vedela som to!
(Tessa, 15. 3. 2009 18:03)