Kapitola č. 30: V poslednej chvíli
V to ráno, keď ešte nič netušiaca Ginny sedela so svojou mamou a priateľkami pri čaji, v jednej osamelej jaskyni v Bulharsku sa Harry s Arnoldom chystali opustiť svoje doterajšie stanovisko a ísť zase o kúsok ďalej. Všetky veci už mali zbalené a ostávalo len zahladiť posledné stopy ich dvojdňového pobytu. Došli im už zásoby mnoholičného lektvaru a príprava nového trvá mesiac. Potrebovali nájsť bezpečné miesto, kde by sa mohli usadiť na tak dlhú dobu a doplniť si zásoby lektvarov. Avšak na túto cestu im už žiaden nezostal a ani cesta vzduchom už nebola taká bezpečná. Preto zvolili cestu malou obývanou krajinou, kde sa dedinám mohli zväčša vyhnúť. Potrebovali však aj nejaké jedlo a chceli si ho zaobstarať v malej mudlovskej dedinke po ceste. Keď tam prišli, všetko sa vyzeralo v úplnom poriadku. Zahalení v dlhých plášťoch a s kapucňami na hlave sa snažili byť nenápadní, kým nakupovali. Doplnili čo im chýbalo a boli už takmer na konci dediny, keď sa stalo niečo nečakané.
Obloha, dovtedy belasá a bez jediného obláčika odrazu potemnela. Od polí sa začal šíriť chlad a hmla, ktorá pohlcovala všetko, čo jej prišlo do cesty. Harry a Arnold nenápadne vytiahli svoje prútiky tak, aby ich mudlovia nevideli. Tá hmla a chlad boli len predzvesťou toho, čo sa blížilo. Ľudia v dedine netušiac čo sa deje, utekali a zatvárali sa vo svojich domovoch. Mozkomorov, ktorí sa blížili nemohli vidieť. Ale Harry s Arnoldom nielenže ich cítili. Oni boli jediní, kto ich videl a kto proti nim mohol bojovať. Doteraz sa vždy držali trošku v ústraní a len v naozaj nutných prípadoch sa zúčastnili priamych bojov, pretože na seba nesmeli pútať pozornosť a väčšinou tam boli iní kúzelníci, ktorí bojovali. Teraz však bola situácia iná. Nebol tu nik okrem nich, kto mohol tieto monštrá odohnať a tiež nemohli nechať dedinku plnú mudlov napospas osudu. Stačilo predsa tak málo. Jedna šťastná spomienka a jedno zaklínadlo. Harry ho použil už veľakrát a tak nezaváhal.
„Expecto Patronum!“ zakričal jasne a odohnal prvé blížiace sa postavy v dlhých plášťoch. Arnold nasledoval jeho príklad a spoločnými silami sa im podarilo mozkomorov zahnať. „Kde sa tu vzali mozkomori?“ spýtal sa Arnold.
„Myslel som, že sú stále pod kontrolou.“
„Vyzerá to, že už nie. Salazar Zmijozel zrejme posilnil rady svojich prívržencov. A vyzeralo to, že v tom bude pokračovať. Musíme ten oblúk nájsť čo najskôr.“
„Ale ako? Hľadáme už niekoľko mesiacov.“
„Niečo nám uniká. Viem, že áno. Sme blízko, ale stále nám uniká podstata.“ hovoril Harry skôr sám pre seba. Ale z jeho myšlienok ho vytrhol Arnold.
„Harry, myslím, že by sme mali zmiznúť. Toto nevyzerá dobre.“ povedal a ukázal na kopec v diaľke, odkiaľ sa čosi blížilo.
„Musíme ochrániť dedinu. Tomuto sa sami neubránia. Rýchlo, obrany!“ rozhodol Harry a už zo seba chrlil jedno zaklínadlo za druhým. Arnold robil to isté a stále sa obzeral za seba, odkiaľ sa TO blížilo.
„Čo to do pekla je?“
„Myslím, že to čoskoro zistíme. Rýchlo, schováme sa sem.“ ukázal Harry na veľký balvan neďaleko a rozbehol sa k nemu. Dobehli tam naozaj v poslednej chvíli. Začali sa blížiť ďalší a ďalší mozkomori a s nimi asi tucet ďalších postáv, zahalených v čiernych plášťoch. Zastavili sa pred ich ochranami, pretože nečakali žiaden odpor. Ozval sa medzi nimi naštvaný šepot. Harry, skrytý za kameňom si teraz konečne mohol z blízka prezrieť svojich protivníkov. Ešte nikdy sa k nim nedostal bližšie, ale teraz…Postavy sa vznášali vo vzduchu. Pohybovali sa nečujne a každý z nich bol zahalený v akomsi hmlistom opare. To bola tá hmla, ktorá sa spolu s chladom šírila všade, kam tieto bytosti vkročili. Harry cítil veľkú nenávisť, ktorú tieto postavy okolo seba šírili a tušil, že to budú tí čo boli uväznení v medzisvete.
Odrazu si jeden z nich zložil kapucňu a prehovoril k ostatným chrapľavý hlasom plným zloby a nenávisti. Aj keď mu Harry nevidel do tváre, ten hlas poznal. Po všetky tie roky dúfal, že ho znova začuje, že znova pozrie do jeho očí a uvidí ten teplý a láskavý úsmev. A teraz tu stojí neďaleko neho, hlas plný zlosti, rozhodnutý zabíjať a nezastaviť sa pred ničím.
„Prelomte obrany a nájdite tých, čo to urobili! Nemôžu byť ďaleko.“ povedal ich vodca. Nie, toto sa nikdy nemalo stať. To musí byť len zlý sen, pomyslel si Harry. Ale keď sa postava bez kapucne priblížila ku kameňu, v úzkom lúči mesačného svetla, ktoré akoby zázrakom preniklo hmlou, uvidel jeho tvár a nemal pochybnosti. Úzka tvár lemovaná dlhšími hnedými vlasmi. Tvár poznačená rokmi prežitého utrpenia. Vtedy mu došlo, že nejde o sen. Je to skutočnosť a on s Arnoldom nemá šancu uniknúť. Mozkomori ich vycítia a budú odhalení. Musia bojovať zo všetkých síl. Naznačil Arnoldovi, aby sa pripravil a na Harryho signál vyskočili spoza kameňa.
Na otvorenom priestranstve sa strhol zmätok. Dvaja čarodejníci bojovali sami proti mozkomorom a týmto záhadným bytostiam. Ich šance na úspech boli minimálne, ale nevzdávali to. Harry opäť odohnal niekoľko mozkomorov a snažil sa sústrediť na vznášajúce sa postavy. Cítil, ako ho tesne minulo niekoľko kliatob. Nepočul však nikoho ich vysloviť a nevidel jediný prútik. Vyslal niekoľko obranných a útočných kúzel smerom k postavám, ale tie nimi prešli bez toho, aby sa čo i len zachveli. Uzatvárali okolo Harryho a Arnolda kruh a zosielali na nich jednu kliatbu za druhou. Ich jedinou možnou obranou bolí štítové kúzla. Postavy v plášťoch nepoužívali tak prostý nástroj ako je prútik. Dokonca nepotrebovali kúzla vyslovovať. Všetko ovládali len svojou vôľou a tak bolo ťažké odhadnúť, akú kliatbu práve použijú, kým vás priamo nezasiahla. Ešte že existujú širokospektré štítové kúzla, ktorými sa Harrymu väčšinu z nich podarilo odraziť. Ale jedna zasiahla Arnolda. Chlapík zostal nehybne ležať na zemi a nejavil žiadne známky života. Keď sa Harry obzrel, aby zistil či mu ešte môže pomôcť, prešlo jedno kúzlo jeho oslabeným štítom a zasiahlo ho do brucha. Od bolesti vykríkol a padol na zem vedľa bezvládneho tela. Inštinktívne pritlačil rukou na ranu, aby spomalil krvácanie a chcel sa preniesť. Ale ďalšia letiaca kliatba ho prinútila vyčarovať nový štít. Postava bez kapucne doteraz stojaca v pozadí jediným slovom zastavila útok a blížila sa k Harrymu. ,Teraz mám šancu, hovoril si Harry. Musím sa preniesť, inak je koniec.‘ Ale pohľad na blížiacu sa postavu ho ochromil. Ten muž sa chystal ukončiť túto hru. Harry mu pozrel do očí a tichým hlasom zašepkal:
„Sirius.“ Bola to jeho posledná nádej.
Muž sa prekvapene zastavil, no vražedný výraz z jeho tváre nezmizol. Uprene sa na Harryho zahľadel a v jeho očiach sa mihlo niečo ako náznak poznania a ešte niečoho, čo však Harry nedokázal identifikovať. To čo sa udialo potom, pripadalo Harrymu ako v zrýchlenom filme. Jediným posunkom vydal Sirius príkaz na ústup a všetky postavy aj mozkomori naozaj začali ustupovať. O chvíľu tam po nich nezostalo nič, len chlad noci a hmla svedčili o ich prítomnosti.
Komentáre
Prehľad komentárov
naštvaná! Ty si spravila z mojho Siriho dajakého mŕtveho pomätenca? No to je vrchol!
ta teraz som ale
(Tessa, 15. 3. 2009 17:34)