Kapitola č. 27: Meno
Čas sa míľovými krokmi posunul vpred a v diaľke za sebou nechal len pár nepatrných stôp. Stôp, ktoré nemožno vidieť lebo sú na dušiach ľudí, ktorých životy plynuli ďalej spolu s časom. Dva mesiace ubehli v Bradaviciach ani voda. Vyučovanie bolo v plnom prúde a len zriedka bol čas na záhaľky. Nová bradavická štvorica si však denne našla čas na stretnutie a veru nezostalo len pri stretnutiach v knižnici. Ako sa menilo počasie, stále častejšie trávili čas vonku a všetci štyria radi navštevovali najmä Hagrida, s ktorým si užili veľa zábavy. Keď im však počasie nežičilo, neváhal Albus použiť otcov darček aby si skrátili voľné chvíle. Poslúchol však otca a Pobertovu mapu nezneužíval pre vlastné potreby. Vlastne ju len občas vytiahli a sledovali dianie v hrade. Ako sa len nasmiali, keď pozorovali na mape bodky znázorňujúce Filcha a Protivu a predháňali sa vymýšľaním, čo zas zlomyseľný duch vymyslel. Bola to nevinná zábava a nikomu neškodila. Teda kým si mapu nepožičal James. Ten sa potom vybavený mapou a neviditeľným plášťom vydával nočným hradom po stopách svojho otca a dedka. Práve skončila hodina transfigurácie s profesorkou McGonagallovou a prvákom sa touto hodinou končilo popoludňajšie vyučovanie.
Albus už stál vo dverách, keď ho zavolal späť riaditeľkin hlas. Zaváhal a kývol priateľom aby ho počkali vonku. Pristúpil ku katedre a čakal, čo od neho bude profesorka chcieť.
„Potrebujem pomôcť s týmito úlohami, pán Potter. Odnesiete ich hneď teraz ku mne do riaditeľne a počkáte tam, kým sa vrátim.“ prikázala mu.
„Áno, pani profesorka.“ prisvedčil, no nechápal, prečo si vybrala práve jeho a hlavne prečo má na ňu v riaditeľni počkať? Nevychádzal z údivu, no pod prísnym zrakom riaditeľky sa radšej nezdržoval úvahami a rýchlo zo stola pozbieral asi dva tucty pergamenových zvitkov s ich esejami a vyšiel z triedy. Prešiel okolo priateľov a vysvetlil im, že sa k nim pridá neskôr.
V triede sa zatiaľ profesorka McGonagallová usmievala sama pre seba. Tie pergameny mohla do riaditeľne poslať kozubom, alebo ich nechať tu a neskôr sa pre ne vrátiť, ale v jej konaní bol skrytý iný úmysel. Už dlho na ňu Albus Brumbál naliehal, aby si pod nejakou zámienkou zavolala mladšieho pána Pottera. Chcel ho konečne spoznať. Riaditeľka oboch chlapcov starostlivo sledovala a takmer každý večer trávila rozhovorom s Brumbálom, v ktorom mu vyrozprávala všetko, čo videla a zažila s týmito chlapcami. Jamesa spoznal už minulý rok, ale pokiaľ šlo o Ala, ešte nemal tu príležitosť a horel túžbou ho aspoň raz vidieť. Minerva McGonagallová si vychutnávala, keď nechávala svojho starého priateľa v napätí. Dokonca mala podozrenie, že nielen Brumbál, ale aj Severus Snape aj keď to nechcel priznať, chce toho chlapca vidieť. Pod maskou nezáujmu riaditeľka neraz zazrela jeho napätý výraz, keď dychtivo počúval o čom práve Brumbálovi rozpráva. Občas predstieral spánok, inokedy sa tváril, že je zahĺbený do knihy, ale ona ho prekukla. Dnes sa rozhodla, že im dopraje to potešenie. Schválne poslala Ala do riaditeľne s tými pergamenmi a kázala mu počkať, aby mal Brumbál a možno aj Snape možnosť sa s ním porozprávať.
Albus opatrne vošiel do kancelárie riaditeľky a prešiel k stolu, aby naň položil eseje. Opatrne, aby nič nezhodil, ich položil a rozhliadol sa po pracovni. Ešte nikdy tu nebol a bolo to veru zaujímavé miesto. Práve pozeral do vitríny, v ktorej sa skveli mnohé víťazné trofeje ako famfrpálové poháre, vyznamenania niektorých žiakov a dokonca Merlinov rád udelený samotnej riaditeľke. Zrejme sa nie všetko vošlo do vitrín v sieni slávy a preto ich mala riaditeľka u seba. Oveľa zvláštnejšie bolo, že okrem riaditeľkinho mena sa na trofejach vyskytovali len dve mená. James Potter alebo Harry James Potter. Albus si dôkladne prezeral ocenenia svojho otca, keď ho z myšlienok vytrhlo zakašlanie. Strhol sa a rýchlo pozrel k dverám. Myslel si, že sa vrátila profesorka McGonagalová, hoci ju nepočul vojsť. Ale v miestnosti nik nebol.
„Máte nejaký dôvod, prečo sliedite v kancelárii riaditeľky mladý muž?“ spýtal sa niekto veľmi temným a jedovatým hlasom.
„Ale Severus! Nedes nášho hosťa.“ povedal iný muž oveľa prívetivejšie a až teraz si Albus všimol, že prichádzajú z portrétov visiacich priamo za stolom.
„Do..Dobrý deň.“ vyjachtal zo seba nakoniec. Doteraz portrétom nevenoval pozornosť, no oni ho zrejme bedlivo sledovali odkedy sem vošiel.
„Nože sa posaď chlapče.“ povedal mu ten milo vyzerajúci starý muž vo fialovom habite s dlhou bielou bradou. Zrejme to boli bývalí riaditelia, o ktorých už počul. Posadil sa do kresla a čakal, čo bude ďalej.
„Môžete nám vysvetliť, čo tu robíte?“ spýtal sa muž na vedľajšom obraze rovnako chladne.
„Pani riaditeľka ma poslala, aby som jej sem priniesol tie eseje a prikázala mi počkať tu na ňu.“ potichu odvetil Albus a zahľadel sa na špičky svojich topánok.
„Ako sa voláte?“ pokračoval ten čiernovlasý, veľmi nepríjemný čarodejník.
„Nemyslíš, Severus, že táto otázka je celkom zbytočná?“ prerušil ho jeho predchodca. „Len sa naňho lepšie pozri.“ Severus Snape si však chlapcovi nemusel lepšie prizrieť. Podoba bola taká zarážajúca, že sa nemohol mýliť. Vedel kto sedí v kresle pred ním, ale chcel to počuť na vlastné uši.
„Pýtal som sa vás na vaše meno! Ale vidím, že ste rovnako nemožný ako váš otec. Nedokážete odpovedať ani na jednoduchú otázku.“ nedal sa odbiť Snape a vychutnával si urážky, ktorými častoval tohto nič netušiaceho chlapca. A že ich mal na jazyku preňho pripravených ešte dosť.
„Moje meno je Albus Severus Potter, pane. Ak dovolíte, vy musíte byť profesor Snape a vy budete profesor Brumbál, ak sa nemýlim.“ prerušil ho Albus pevným a rozhodným hlasom. O týchto dvoch mužoch toho počul naozaj veľa a hoci doteraz nemal príležitosť ich spoznať, veľmi si ich vážil rovnako ako jeho otec, ktorý ho po nich pomenoval.
„Veľmi správne, môj chlapče. Nepochybujem, že si už o nás počul.“ usmial sa naňho Brumbál. Snape sa po tomto prerušení nezmohol na slovo. Ten chlapec je neskutočne drzý. Akoby to netušil už dávno.
„Áno pane. Nielen ocko, ale aj mamička a moji príbuzní mi veľa rozprávali o vás oboch.“ odpovedal Al už úplne pokojne a vrhol svoj nevinný pohľad k Snapovmu obrazu.
„Pche. Viem si predstaviť tie reči vášho otca o mne a mojich hodinách.“ posmešne povedal Snape. „Nenávidel ma a ja jeho. Preto nechápem, čo sledoval tým, že vás po mne pomenoval.“ konečne vyslovil to, nad čím tak dlho uvažoval. „Chce sa mi vysmievať?“
„Máte pravdu v tom, že som o vašich hodinách lektvarov veľa počul. Ale nie je pravda, že vás môj otec nenávidí, alebo že by sa vám chcel vysmievať.“ bránil sa Albus. Nevedel, kde sa v ňom berie tá odvaha takto hovoriť s učiteľom, hoci šlo len o jeho obraz.
„Som hrdý na svoje meno pretože dúfam, že by som sa raz mohol vyrovnať tým, ktorí ho niesli predo mnou.“ povedal smelo. Tie slova boli ako výstrel do tmy. Severus Snape onemel úžasom a nevedel, čo by na to mohol povedať.„Ale viem,“ pokračoval chlapec ďalej, „že to bude veľmi, veľmi ťažké. Pretože mi otec neraz povedal, že nesiem mená dvoch najlepších riaditeľov Bradavíc a práve o vás vždy tvrdil, že ste bol ten najodvážnejší muž, akého kedy poznal. Môj otec o vás oboch hovorí s veľkou úctou.“ dokončil Al. Ak predtým Snape nevedel čo povedať, teraz skoro zabudol zavrieť ústa od prekvapenia. Rýchlo sa však spamätal. Zamumlal si niečo popod nos a vzal si zo stola knihu, za ktorou skryl svoju tvár. Brumbál potmehúdsky žmurkol na malého Ala a usmieval sa. Tento chlapec svojou úprimnosťou vytočil slávneho profesora lektvarov na najvyššiu mieru. Brumbál si zavolal chlapca bližšie, aby sa s ním mohol lepšie pozhovárať.
„Verím, že tvoj otec je na teba už teraz hrdý a že rovnako ako on nás všetkých ešte veľmi prekvapíš.“ vravel mu potichu hľadiac do jeho smaragdovo zelených očí. Podoba medzi otcom a synom bola naozaj veľká. Brumbál si ho so záujmom jemu vlastným prezeral a vypytoval sa ho ako sa mu páči v Bradaviciach, ako sa mu darí vo famfrpále a tiež ho zaujímalo jeho priateľstvo so Scorpiusom Malfoyom. Vskutku zaujímavý chlapec, hovoril si Brumbál sám pre seba. Než však stihol viac sa o ňom dozvedieť, do kancelárie vošla profesorka McGonagallová.
„Á pán Potter. Takže ste sa zoznámili s profesorom Brumbálom a profesorom Snapeom?“
„Áno madam.“
„V poriadku. Ďakujem vám za pomoc s tými pergamenmi a mám pre vás ešte jednu úlohu. Tento odkaz odovzdáte hneď teraz vášmu vedúcemu fakulty.“ povedala ako vždy svojim prísnym hlasom a podávala mu zvitok pergamenu.
„Rozumiem madam. To je všetko?“ spýtal sa Al úctivo.
„Isteže, môžete ísť.“
„Vďaka. Dovidenia.“ rozlúčil sa chlapec, ale vo dverách sa ešte otočil.
„Profesor Brumbál, profesor Snape, som veľmi rád, že som vás konečne mohol spoznať osobne. Dovidenia.“ „Nápodobne, chlapče.“ zamával mu Brumbál. Zo Snapeovo rámu sa ozvalo len neurčité zavrčanie, ale Albusovi to nevadilo a teraz už naozaj opustil riaditeľňu.
no, už som ti to vravela,
(Tessa, 15. 3. 2009 17:12)