Kapitola č. 24: Lúčenie
Mohlo byť asi sedem hodín ráno, keď sa Harry vrátil späť do Godrikovho dolu, do domu svojich priateľov. Na východe bolo z okna vidieť prvé nejasné slnečné lúče, dopadajúce na trblietavú snehovú pokrývku, ktorá sa rozprestierala po celom kraji. Niekoľko osôb driemalo v kreslách. Bol tu Ron, George a pán Weasley. Bill s Fleur a Viktóriou sa zrejme ešte včera vrátili domov a podľa krokov, ktoré počul na poschodí usúdil, že Hermiona a madam Pomfreyová sa starajú o zraneného Viktora v niektorej z hosťovských izieb. Teddyho nikde nevidel, zrejme ešte ostal na ministerstve, alebo sa vrátil domov so svojimi starými rodičmi. Pri obloku však nepokojne postávala malá ženská postava a hľadela do diaľky. Keď sa preniesol krbom, otočila sa tvárou k nemu. V jej výraze čítal zmätok a starosť. Stála tam nepohnute, len naňho hľadela. Miesto aby prešiel on k nej, urobil pár krokov smerom k chodbe a vchodovým dverám. Z vešiaku sňal jej dlhý zimný kabát a podržal ho tak, aby si ho mohla obliecť. Pomalým krokom k nemu podišla a kabát si skutočne obliekla. Otvoril a podržal jej dvere, až sa spolu nakoniec ocitli na prázdnej cestičke vedúcej pomedzi jednotlivé domy.
Bolo ešte veľmi skoro a obyvatelia dedinky pokojne spali vo svojich posteliach, netušiac, že niekde v diaľke sa niečo deje. Nebyť udalostí poslednej noci, netušili by to ani oni. Ale oni teraz kráčali ruku v ruke mlčky vedľa seba. Tuhý sneh im vŕzgal pod nohami a zanechávali za sebou stopy. Zastavili sa až na malom kopci na konci dediny. Bolo chladno, tak si Ginny ešte tuhšie omotala kabát okolo tela. Ale netriasla sa len zimou. Vedela to. Vedela, čo teraz príde. Zavrela oči a chcela, aby jej myšlienky odvial vietor. Zakolísala sa a Harry ju pevne objal.
„Musíš ísť ty?“ spýtala sa roztraseným hlasom.
„Musím.“ dal jej za pravdu.
„Dúfala som, že už sa to nebude nikdy opakovať. Že sa nikdy nebudeme musieť takto lúčiť.“ rozvzlykala sa. Naposledy sa takto lúčili pred dvadsiatimi rokmi, keď šiel Harry hľadať Voldemortove viteály a nevedel, či uspeje a či sa vôbec vráti. Potom sa nevideli skoro rok a ona o ňom nemala žiadne správy. Netušila, či vôbec žije. A teraz sa zdalo, že sa to bude opakovať.
„Všetko bude v poriadku.“ snažil sa ju upokojiť Harry.
„Ako to môže byť v poriadku? Ty budeš od nás vzdialený tisíce kilometrov a ja tu budem umierať strachom, čo je s tebou. Nebudem mať istotu, že si v poriadku a že vôbec žiješ. Keď si šiel do boja s Voldemortom, aspoň si vedel, čo ťa čaká. Ale teraz? Vieš, proti čomu stojíš?“ kričala naňho a len horko ťažko potláčala slzy. Pozerala mu do očí a on jej. Pokrútil hlavou.
„Nie, neviem. Viem len, že musím nájsť ten oblúk a zistiť, ako to zastaviť skôr, než bude neskoro.“
„Kým bude neskoro, Harry? Ale čo my? Čo ja a deti? Mohol by si raz myslieť len na nás a nie na celý svet?“
„Ginny, takto nehovor. Sama vieš, že chcem len vaše šťastie. Urobil by som čokoľvek, aby som videl úsmev na tvojej tvári. Aby som videl deti ako vyrastajú a raz dosiahnu rovnaké šťastie, aké som ja našiel po tvojom boku. Ale ani jedno z toho by som nemal, ak by bol svet v ohrození a my by sme žili v neustálom strachu. Rozumieš mi, Ginny, však?“ snažil sa ďalej Harry.
„Áno, rozumiem. Samozrejme, že to musíš urobiť, ale v hĺbke svojho srdca si želám, aby si nebol ten záchranca kúzelníckeho sveta a nemusel si tak riskovať. Nechcem ťa stratiť, Harry.“
„Nestratíš ma, Ginny. Vždy budem s tebou.“ rozhodne tvrdil Harry. Prikývla.
„Čo mám teda robiť?“ spýtala sa už trošku vyrovnanejším hlasom.
„Pošleš chlapcov späť do školy. Zatiaľ sú tam v bezpečí. A ty s Lilly sa presťahuj k rodičom. Nechcem, aby si ostávala sama. A ako som ti vravel naposledy. Keby to bolo nutné, vezmi deti a utečte! Utečte kamkoľvek, kde budete v bezpečí!“ zdôrazňoval. Keď mu prisľúbila, že ho poslúchne, vrátili sa pomalým krokom do domu. Všetci už boli hore a sedeli v kuchyni, zatiaľ čo paní Weasleyová s Hermionou pripravovali raňajky. Ginny sa k nim hneď pridala a Harry vyšiel po schodoch, aby sa pozrel na Viktora.
Nehnute ležal na posteli a zdalo sa, že je mu lepšie. Madam Pomfreyová pobehovala po izbe, v ktorej mala na stolíku porozkladané všetko, čo potrebovala.
„Ako mu je?“ spýtal sa vecne Harry pristupujúc k jeho lôžku.
„Zotaví sa. Potrebuje ešte pár dní ležať, ale bude v poriadku. Mal šťastie, že sa vám podarilo zastaviť to krvácanie. S ostatným som si poradila celkom ľahko.“ povedala hrdo.
„Ďakujem vám, madam. Vedel som, že sa na vás môžeme spoľahnúť. Myslíte, že bude schopný sa so mnou rozprávať?“
„Je ešte slabý, potrebuje odpočívať.“ zamietla rázne. „ Možno zajtra.“
„Ale ja s ním potrebujem hovoriť hneď teraz. Večer musím odcestovať.“ trval si Harry na svojom.
„Bola by som rada, keby ste mi konečne vysvetlili, čo sa tu deje.“ povedala liečiteľka mierne podráždene.
„Kým sa s ním neporozprávam, môžem vám povedať len toľko, že nás čakajú veľmi zlé časy.“ odpovedal vyhýbavo.
„Čože? Hádam len… Voldemort?“ prekvapene vydýchla.
„Nie! Obávam sa, že by to mohlo byť ešte horšie. Madam, potrebujem s Viktorom hovoriť. Potrebujem vedieť, čo sa deje, aby som mohol čo najskôr podniknúť niečo proti hroziacej katastrofe.“ prosil naliehavo.
„Dobre teda, ak to musí byť.“ zašomrala a dala Viktorovi vypiť nejaký lektvar. Ten zaraz zaúčinkoval a Viktor sa prebral. Chvíľu bol ešte zmätený, no keď uvidel Harryho, upokojil sa.
„Ako sa cítiš, Viktor?“ spýtal sa ho so sileným úsmevom.
„Bolo už aj lepšie, ale zvládam to. Harry, musíš konať.“ povedal vážne a tvár sa mu skrivila bolesťou.
„Povedz mi, čo sa stalo. Potrebujem to vedieť.“ naliehal Harry. Rád by nechal priateľa odpočívať, ale bolo to viac než dôležité, aby mal všetky informácie, než sa vydá na cestu.
„Bola už noc, keď prepadli hrad. Vnikli tam celkom nepozorovane. Neviem, ako sa im to podarilo, ale zistil som to a šiel som zistiť, čo sa deje.“ začal pomaly a na chvíľu sa odmlčal, aby nabral dych. Rozprávanie ho zjavne vyčerpávalo.
„Nebolo ich viac než päť, ale neviem, čo to boli zač. Riaditeľ bol zrejme ich spojencom, pretože ich viedol do tej tajnej miestnosti s artefaktmi.“
„Kto to bol, Viktor? Musím to vedieť?“
„Neviem, Harry. Mali telá z mäsa a kostí, ale vypadali tak….“zase ticho.
„Mali akési prázdne výrazy tváre a vypadali ako mŕtvi. Len v ich očiach sa zračila strašná nenávisť.“
„Dobre, Viktor. A čo sa stalo? Šiel si za nimi?“
„Áno, ale zbadali ma. Než som sa stihol brániť, neviem čo sa stalo. Ani jeden z nich nemal hůlku. Akoby tá kliatba prišla odnikiaľ. Len som cítil prudkú bolesť a vedel som, že musím preč.“
„Áno, takže si prišiel sem? Držal si sa statočne, Viktor. Naozaj. Muselo to byť veľmi vyčerpávajúce sa sem dostať. Ale zvládol si to a si tu v bezpečí.“
„Harry, musíš ich zachrániť! Musíš im pomôcť!“ naliehal zranený.
„Urobím, čo budem môcť. Ty teraz odpočívaj. Madam Pomfreyová sa o teba postará a potom zostaneš tu u Hermiony. Rozumieš? Nevracaj sa do Bulharska!“
„Ale…“ snažil sa namietať, ale Harry bol neúprosný.
„Pôjdem tam dnes večer a urobím, čo bude v mojich silách, sľubujem!“
Skúmavo si hľadeli do očí jeden druhému a Viktor napokon prikývol, akože rozumie. Prijal od ošetrovateľky ďalší upokojúci dúšok a ponoril sa do spánku.
Bol už neskorý večer a Harry stál pred kozubom vo svojom dome. Nebol tu však sám. Obklopovala ho jeho rodina, ktorú teraz možno videl naposledy. Ginny sa neubránila slzám a deti mali ustráchané výrazy, pretože dosť dobre nechápali, čo sa deje. Ich otec ide na služobnú cestu ako už mnohokrát. Ale aj oni vycítili, že situácia je iná. Harry si kľakol na jedno koleno tak, aby videl svojim deťom do tvárí. Privolal si ich všetkých k sebe, aby im povedal niekoľko posledných slov pred svojim odchodom.
„Než odídem, potrebujem sa uistiť, že mamičku počúvnete na slovo. Chlapci, keď budete v škole, nie aby ste vyvádzali nejaké lotroviny. Dávajte si pozor a hlavne, nie aby ste sa v noci túlali po chodbách, rozumiete?“
„Čo sa deje ocko? Prečo si taký vážny?“ spýtal sa James.
„Nepýtaj sa ma, chlapče. Len prosím urobte, o čo vás žiadam. Keby sa v škole stalo niečo nezvyčajné, bežte za strýkom Georgom alebo za Nevillom.“ pokračoval Harry.
„A ty Lilly, srdiečko, dávaj pozor na mamičku, áno? Daj pozor, aby nebola moc smutná!“ zašepkal do ucha dievčatku. Potom ich všetkých po jednom tuho objal a uisťoval ich, že ich má rád, a že sa určite onedlho uvidia. Keď podišiel k Ginny, slová neboli potrebné. Posledné bozky na rozlúčku a nakoniec sa od seba museli odtrhnúť.
„Ministerstvo kúzel“ vyslovil Harry jasne a vystúpil do plameňov. Naposledy sa obzrel, aby uzrel svoje najdrahšie životné poklady.
???
(sheri, 20. 7. 2010 15:53)