Kapitola č. 20: Otec a syn
„Si si istý?“ spýtala sa Ginny, zatiaľ čo si česala vlasy pri toaletnom stolíku a v zrkadle sledovala odraz svojho muža. Harry si zapol posledné dva gombíky na svojej košeli a prikývol.
„Áno, dlho som nad tým premýšľal a myslím, že je na to najlepšia príležitosť. Ty nemáš ten pocit?“
„Ale áno, ja len viem, čo to pre teba znamená.“
„V tejto chvíli ma trápi len jedna vec.“ zamyslel sa.
„Lilly?“ uhádla ľahko Ginny a podišla k nemu, aby mu upravila límec.
„S ňou sa netráp. Porozprávam sa s ňou po raňajkách, a vysvetlím jej to.“
„Vďaka. Viem, že to pochopí, ale aj tak mám z toho zlý pocit. Akoby som uprednostňoval chlapcov pred ňou, ale to tak nie je.“ zachmúril sa Harry a pozeral do tých hnedých, milujúcich očí.
„Samozrejme, že nie. Deti vedia, ako veľmi ich všetky ľúbime. Netráp sa tým už a poďme dole. Myslím, že chlapci už sa zase hádajú.“ povzdychla si a vykročila ku dverám.
„Ja tam zájdem. Pripravíš raňajky?“ spýtal sa a než vyšli z izby, letmo ju pobozkal na tvár. Potom spolu vyšli z izby a kým Ginny zišla schodmi do kuchyne, Harry zamieril do Alovej izby, odkiaľ bolo počuť krik. Trhnutím otvoril dvere a rýchlym pohľadom zhodnotil situáciu. Albus držal v ruke nejaký balíček a snažil sa ho chrániť pred bratom, ktorý naňho kričal a snažil sa mu ho vytrhnúť.
„Čo sa tu deje, vy dvaja? spýtal sa zvýšeným hlasom, aby prehlušil ich krik. Prvý sa ozval Albus:
„Chce mi vziať darček, ktorý som dostal od kamaráta.“ jeho hlas bol smutný, no aj trošku nahnevaný. Zato James zlosťou priamo sršal.
„Vieš od koho je ten darček, oci? On sa kamaráti s Malfoyom. Scorpiusom Malfoyom. No povedz, nie je to postavené na hlavu?“ pozrel na otca a očakával jeho podporu. Ale Harry bol zjavne prekvapený a tak na chvíľu onemel. Prehrabol si rukou svoje rozstrapatené havranie vlasy a vydýchol, aby sa spamätal.
„Upokojte sa, obaja!“ napomenul ich a keď utíchli, žiadal vysvetlenie.
„Albus, je pravda, čo hovorí tvoj brat? Je ten darček naozaj od Scorpiusa Malfoya?“ Chlapec prikývol.
„Môžem sa naň pozrieť?“ požiadal ho otec. Chlapec sa najprv trochu zdráhal, ale veril otcovi a tak mu podal vianočne zabalený balíček so zlatou stuhou. Harry ho chvíľu skúmal pohľadom, obracal ho v rukách zo všetkých strán a premýšľal, či je ten balíček bezpečný a či to nie je len nejaký Dracov zlomyseľný úskok.
„Ako sa k tebe ten balíček dostal?“ spýtal sa a pozrel synovi do očí. Ten opätoval jeho pohľad a pevným hlasom odpovedal:
„Scorpius mi ho dal pred odchodom z Bradavíc. Je to môj kamarát.“
„Skutočne?“ podivil sa Harry.
„Oci, povedz mu, že je to nemožné. Že sa s ním nesmie kamarátiť.“ spustil teraz nanovo James. Otec ho zastavil jediným gestom ruky. Premýšľal, čo by mal teraz urobiť. Jeden jeho syn sa priatelí s Malfoyom, synom jeho dávneho nepriateľa a druhý si zase myslí, že kvôli tejto ich vzájomnej nevraživosti sa k sebe aj oni musia správať ako nepriatelia. To je teda divná situácia, ale musia ju vyriešiť. Nanajvýš vážnym hlasom povedal:
„Budeme sa musieť porozprávať.“ najprv pri tom pozrel na Ala. Nijako prísne, len odhodlane a keď videl, ako sa na Jamesovej tvári zjavil víťazoslávny, pozrel aj naňho a dodal:
„S vami oboma.“
James síce nerozumel, prečo by mal s ním chcieť otec o tom hovoriť a tak len pokrčil ramenami. Albus pozeral do zeme a premýšľal, akými argumentmi by presvedčil otca, že Scorpius je dobrý chlapec a skvelý priateľ.
„James, choď do mojej pracovne, prosím a počkaj tam na mňa.“ povedal krátko a počkal, kým chlapec odišiel. Potom pristúpil k Alovi a podal mu balíček.
„Tu máš, Al. Ale myslím, že by si ho mal schovať až na zajtra, hm?“ povedal jemne a vložil mu ho do ruky. Al prekvapene vzhliadol k otcovi a prikývol.
„Bež do kuchyne, mamička už chystá raňajky a potom sa porozprávame, dobre?“ povedal už na odchode. Prešiel okolo Ginny a zo stola vzal svoje a Jamesove raňajky.
„Deje sa niečo?“ spýtala sa prekvapene.
„Myslím, že chlapci potrebujú jeden z tých rozhovorov typu otec a syn.“ uškrnul sa. „Potom ti to vysvetlím.“ povedal kráčajúc s podnosom do pracovne práve vo chvíli, keď do kuchyne vošiel Al a zaželal mame a sestre dobré ráno.
Harry vošiel do pracovne, položil podnos na stôl a začal rozkladať taniere a šálky pred Jamesa. Chlapec sa nadšene pustil do jedla a pritom sa s otcom rozprával o škole, priateľoch a famfrpále. Keď mali zjedené a Harry usrkával svoju kávu, sedel James v kresle oproti nemu a čakal.
„O čom si chcel so mnou hovoriť, ocko?“ spýtal sa nakoniec.
„Chcel by som vedieť niečo viac o tom Alovom kamarátovi, čo mi o tom môžeš povedať ty?“ vyslovil sa Harry a čakal na synovo vysvetlenie. Ten mu podrobne opísal ich bratskú hádku v knižnici a tiež vyjadril svoj názor, že je to nemiestne, aby sa spolu kamarátil Potter a Malfoy, obzvlášť po tom, ako sa jeho Draco choval k Harrymu.
„Počkaj, James. Prečo by sa Al nemohol priateliť s niekým len kvôli tomu, ako sa volá či aká je jeho rodina?“
„Ale ocko…“ prekvapene naňho James pozrel. Myslel si, že otec s ním súhlasí.
„Zamysli sa, chlapče. Poznáš Scorpiusa Malfoya?“
„Nie veľmi.“ pripustil James.
„Urobil tebe, alebo niekomu koho máš rád niečo zlé, za čo by si mal dôvod ho neznášať?“ pokračoval ďalej Harry.
„Nie ocko, ale…ale jeho otec…..“protestoval chlapec zmätene ďalej.
„James, ono ale teraz nejde o jeho otca. Ide o Scorpiusa. Povedz mi, aký je ten chlapec?“
James sa zamračil a nakoniec potichu odpovedal.
„Je dosť bystrý, podľa toho čo vraveli Al a Rosie z vyučovania. A takmer nikdy ho nevidieť, väčšinu času trávi v knižnici a je dosť tichý a samotársky.“
„Tak vidíš. Ten chlapec vonkoncom nie je ako jeho otec. Draco Malfoy stál vždy v prvej línii, ak šlo o šikanu na chodbách a robenie schválností a podrazov. Neznášal Nebelvírov a neznášal mňa a neustále sme medzi sebou súperili. James, ver mi, že ja som sa nedal a všetko som mu oplácal. V podstate všetko toto začalo len preto, že som odmietol ním ponúkané priateľstvo a dal som prednosť strýkovi Ronovi.“
Chlapec v kresle sa mračil. Myslel si, že otec súhlasí s jeho názorom a miesto toho ho tu teraz kára. Nekričal naňho, ani mu nenadával. Hovoril pokojne a snažil sa mu to vysvetliť.
„Pozri, nie je dobré súdiť deti za chyby ich otcov. Sám viem, aké to je. Pamätáš si, ako som ti rozprával o profesorovi Snapeovi?“
James prikývol.
„ Ten čo bol na teba taký hnusný a nespravodlivý? Videl som jeho portrét v riaditeľkinej pracovni. Vypadá ako upír.“ osmelil sa trochu. Harry sa pri tom prirovnaní usmial, lebo niečo podobné si myslel, keď ho prvý raz uvidel.
„Áno, ten. Chodil do Bradavíc v čase, keď aj môj otec. Ani oni sa nemali radi, vlastne sa neznášali azda ešte horšie, než ja s Dracom. On naňho vlastne veľmi žiarlil, pretože sa zaľúbil do mojej mamy. A keďže tak veľmi nenávidel Jamesa Pottera, rozhodol sa neznášať aj mňa len preto, že som jeho syn. Myslel si o mne, že som rovnako arogantný a nafúkaný, za akého považoval môjho otca.“
„Ale to nie je fér. Veď ťa nepoznal, ako mohol tvrdiť, že si arogantný a nafúkaný? Nemohol ťa predsa neznášať, len preto, čo mu dedko urobil v škole, alebo áno?“
„Veru áno, on to urobil. A keby žil, dozaista by vás považoval za rovnako skazených, ako som bol v jeho očiach ja. Ale ako si sám povedal , nebolo by to správne. Chápeš, čo tým chcem povedať? Myslíš, že posudzovať Scorpiusa podľa toho, ako sa správal ku mne jeho otec je správne?“ spýtal sa nakoniec.
James pochopil otcove slová a musel uznať, že má pravdu. Do očí sa mu tlačili slzy, pretože mal pocit, že otca sklamal a to nechcel. Snažil sa ich potlačiť a tak len uprene zízal na koberec. Neodvážil sa otcovi pozrieť do tváre.
Harry pozoroval svojho syna a videl, že má slzy na krajíčku. Nechcel, aby jeho slová zneli vyčítavo. Chcel mu len ukázať, že jeho predsudky nie sú správne a vysvetliť mu to.
„Poď ku mne, James.“ zavolal ho a keď sa ani nepohol, postavil sa a sám k nemu prešiel k nemu. Kľakol si k nemu a zdvihol mu bradu tak, aby mu videl do jeho uslzených očí.
„No tak, Jamie, prečo plačeš? Veď sa nič nedeje.“ snažil sa ho utíšiť a objal ho. Zrejme boli jeho slová tvrdšie, než zamýšľal.
„Prepáč, ocko.“ zašepkal skrz slzy, ktoré po otcovom objatí nedokázal dlhšie udržať. „Prepáč, že som ťa sklamal.“
Harry ho odtiahol a pozrel naňho.
„Ale ty si ma ničím nesklamal, synak. Ničím. Mám ťa rád, a nech by sa stalo čokoľvek, vždy budem. To predsa vieš. “
„Áno.“ zasmoklil James.
„Počuj, naozaj nie som ničím sklamaný. Ale si ešte príliš mladý na to, aby si sám pochopil niektoré veci. A od toho som tu. Aby som ti pomohol pochopiť, čo je správne a čo nie. Som si istý, že teraz, keď som ti to vysvetlil, aj ty jasne vidíš, že si nejednal úplne správne, však?“
„Hm.“ prikývol James a konečne sám pohliadol do otcovej tváre, aby našiel nejaké známky sklamania. Ale nič také tak v skutočnosti nebolo. V otcových očiach sa javila hrdosť a láska. To ho trochu upokojilo a nesmelo sa usmial. Harry sa znova posadil do svojho kresla a potichu znova prehovoril:
„Urobíš pre mňa niečo, Jamie?“ Keď chlapec prikývol na súhlas, pokračoval.
„Nechaj brata, aby si vybral svojich priateľov a ak ich ty za svojich priateľov prijať nemôžeš, skús ich aspoň tolerovať, kvôli svojmu bratovi. Skúsiš to?“
„Iste ocko.“ prisvedčil a konečne bol úplne pokojný. Urobil chybu, ale stále má šancu ju napraviť. Podišiel k otcovi, aby ho znova objal a obaja sa na seba usmievali.
„Tak a teraz bež a pošli mi sem Ala. Aj s ním sa potrebujem zhovárať.“ žmurkol naňho a pozeral sa za ním, keď odchádzal. James bol dobrý chlapec, ale rovnako ako on v jeho veku, bol veľmi impulzívny a potreboval trošku usmerniť. Do miestnosti teraz opatrne vkročil Albus, ktorý bol akoby pravým opakom svojho brata. Bol tichý, niekedy až plachý a rozvážny, ako jeho matka. Harry sa naňho usmial a povedal mu, nech sa posadí do kresla, kde pred chvíľou ešte sedel James.
Než stihol čokoľvek viac povedať, spustil Albus veľmi prosebným hlasom.
„Oci, ja viem, čo chceš povedať, ale on je naozaj iný, než jeho otec.“ Harry sa pobavene usmieval.
„Tak mi teda prezraď, čo som to chcel povedať?“ potrápil ho trošku.
„No, asi to isté, čo James. Že je to Malfoy a že je zlý. Ale on nie je. Vy ho nepoznáte, neviete aký je naozaj.“ horlivo obhajoval svoj názor Al.
„Tak mi teda povedz, aký je ten tvoj priateľ?“ spýtal sa zvedavo Harry. To Ala zaskočilo, myslel, že otec bude neústupný a že ho bude musieť naozaj dlho presvedčovať. Ale teraz to tak nevypadalo. Tak začal.
„No, Scorpius je veľmi zvláštny. Dobre sa učí, má rád knihy a väčšinou je niekde v knižnici. Má hrozne rád famfrpál, ale má strach z výšok a z lietania a tak nemôže hrať. Jeho ocko je z toho vraj trochu sklamaný. Je pokojný, rozvážny a veľmi milý. Ale nemá moc priateľov.“ plácal piate cez deviate s nadšeným výrazom, pretože mohol otvorene pred niekým hovoriť o priateľovi, s ktorým sa doteraz len skrýval v knižnici.
„Vypadá to, že si s tým chlapcom naozaj rozumiete.“ poznamenal Harry.
„Áno, ocko. Občas sa rozprávame, no niekedy len ticho sedíme v knižnici a obaja si čítame. To nám stačí.“
„Ale určite by ste si dokázali užiť veľa zábavy aj mimo knižnicu, nie?“
„To asi áno, ale…vieš, keď James zareagoval tak zle, mysleli sme si, že by sme sa zatiaľ mali schádzať len tajne a na to je knižnica najlepšia.“ začervenal sa Al pri tomto priznaní.
„To skutočne áno. Ale ak ste naozaj priatelia, myslím, že by ste sa nemáli skrývať, ba naopak hájiť svoje priateľstvo, čo myslíš ty?“
„My sme chceli len nejakú dobu počkať. Hneď po Vianociach som o tom chcel povedať Rosie a Arniemu a presvedčiť ich, aby sa s ním aj oni spriatelili. A s tebou som sa o tom tiež chcel poradiť, naozaj. Len som ti to chcel povedať sám a nie tak, ako to urobil James.“ trošku sa zamračil pri svojich posledných slovách.
„Nehnevaj sa na svojho brata. On sa ťa len snažil brániť, nemyslel to nijako zle.“
„Ale choval sa ako hlupák.“ namietal.
„Al, každý z nás sa tak občas správa, ver mi.“
„Ale ty nie, ocko.“
Tomu sa Harry úprimne a od srdca zasmial.
„Ani netušíš, Al, ako hlúpo som sa správal vo vašom veku. A neraz aj potom, keď už som bol dospelý. Človek proste niekedy urobí chybu, pretože si myslí, že je dobré, to čo robí. Až časom môže prísť na to, ako veľmi sa mýlil.“
„A myslíš, že aj ja sa mýlim, keď Scorpiusa považujem za priateľa?“ spýtal sa chlapec vystrašene.
„Máš pocit, že je chyba považovať ho za priateľa?“ odpovedal mu otázkou a nechal mu čas na zamyslenie.
„Nie, myslím, že nie. Naozaj si rozumieme.“ povedalo chlapča rozhodne.
„Tak teda ani ja v tom nevidím problém. Ak si za svojim priateľom stojíš, verím, že si sa rozhodol správne a som rád, že si na rozdiel od svojho brata videl v tom chlapcovi jeho a nie jeho otca a jeho staré krivdy. Viem, že ani vám by sa nepáčilo, keby vás posudzovali len podľa toho, že ste moje deti.“
„Takže ty sa na mňa nehneváš?“ žasol Albus.
„Prečo by som sa hneval? Urobil si, čo si považoval za správne, a ja to schvaľujem. Tak isto, ako James robil, čo si myslel, že je správne. Ale keď som ho primäl zamyslieť sa, uznal svoju chybu a nehnevám sa ani na neho. Ani ty sa naňho prosím nehnevaj.“ riekol s úsmevom.
Albus bol potešený, nielen tým, že otec nenamietal proti Scorpiovi ako jeho kamarátovi, ale aj otcovou pochvalou. Tiež sa usmial a spolu s otcom vyšiel z pracovne. Potom spolu so súrodencami vybehol von, kde postavili snehuliaka a Harry zatiaľ vyrozprával Ginny, čo sa vlastne udialo v pracovni. Keď pred časom vravel Narcisse Malfoyovej, že by nenamietal proti priateľstve ich detí, myslel to vážne, ale netušil, že sa to skutočne stane a že to s chlapcami bude takto riešiť.
Kým sa deti zabávali vonku, Ginny s Harryho pomocou pripravili sviatočnú večeru. Stôl bol preplnený rôznymi pochúťkami a všetci si pochutnali na maminých výtvoroch. Po večeri sa posadali okolo vianočného stromčeka, spievali vianočné koledy, rozprávali si rôzne príbehy a vychutnávali si sviatočnú atmosféru. Deťom sa samozrejme nechcelo ísť spať, ale predstava darčekov ich lákala a tak naveľa pristali a dovolili rodičom, aby ich uložili. Keď prišla Ginny skontrolovať Lilly, posadila sa k nej na posteľ a chcela jej niečo vysvetliť, tak ako sľúbila Harrymu.
„Lilly, zlatko, pamätáš sa na ten denník, čo som ti dala?“
„Áno, mami. Prečo?“ spýtala sa so záujmom.
„Vieš, totiž, vravela som ti, že sa dáva u nás dievčatám už po celé generácie. No a sú veci, ktoré sa dávajú podobne aj chlapcom.“
„Takže chlapci dostanú niečo podobné zajtra?“
„Áno, oni dostanú niečo také od ocka, a ten sa trápi, pretože nemá nič podobné, čo by dal tebe. Chcel by ti dať niečo, čo mu ostalo po jeho mamičke, no sám nič po nej nemá.“
„Ale veď ja už som dostala tvoj denník, to mi predsa stačí.“
„Ja viem, môj anjelik, ale ocko o ňom nevie a zostane to naše tajomstvo, dobre? Dostaneš rovnako krásny darček ako tvoji bratia, len to nebude pamiatka po dedkovi.“
„Dobre, mami. A povedz ockovi, nech ho to netrápi. Veď už som dosť veľká, aby som tomu rozumela.“ mudrovalo spokojne dievčatko a ani v najmenšom ho nenapadlo bratom závidieť. Veď ona aspoň bude vedieť, čo dostali, zatiaľ čo o jej denníku nevie nik okrem mamičky. So spokojným úsmevom zavrela očká a ponárala sa do snov, aby sa dočkala rána, kedy ju pod stromčekom bude čakať hromada darčekov.
„Lilly ti odkazuje, aby si sa netrápil. Vraj už je dosť veľká, aby to pochopila. Navyše, ona už dostala svoj darček.“ usmiala sa tajomne.
„Čože? Aký darček?“
„Na narodeniny okrem toho, čo si videl, dostala niečo, čo u nás dáva matka svojej dcére v deň 10. narodenín.“
„Prečo si mi to nepovedala?“ spýtal sa dotknuto Harry.
„Pretože o tom nemá okrem nás vedieť nik iný. Ani môj otec o tom nevedel, a ty by si tiež nemal. Ale keď ťa vidím, ako sa tým trápiš, tak som nemohla mlčať.“
„Vďaka. A čo si jej teda dala?“ spýtal sa, no nemyslel, že sa to skutočne dozvie.
„Ty si mi ale nevďačník.“ podpichla ho so smiechom. „Tebe nestačí, že už aj tak vieš, čo by si nemal? Viac ti skutočne nepoviem a nesnaž sa to vyzvedieť od Lilly, ona vie udržať svoje tajomstvá rovnako dobre ako ja.“
Zdvihol ruky na obranu, keď po ňom roztopašne hodila vankúš. Potom spolu poukladali darčeky pod stromček a šli spať.
Radostný jasot sa toho rána rozliehal takmer v každom dome na svete. Deti vyskakovali z postelí a bežali k vianočným stromčekom, aby si pod ním našli balíčky, ktoré mali splniť ich priania, túžby a očakávania. Blikajúce, rôznofarebné sviečky žiariace na stromčeku sa odrážali v sklenených guliach, ktoré na ňom viseli a vôňa ihličia sa niesla celým domom či bytom. Tú pravú vianočnú atmosféru dotvárali farebné balíčky previazané stuhami, ponožky zavesené na kozube naplnené sladkosťami a inými maškrtami a predovšetkým nesmeli chýbať rozžiarené tváre detí, tých malých anjelov, ktorí boli najväčšími pokladmi svoji rodičov.
U Potterovcov tomu nebolo inak. Keď deti zbehli ešte v pyžamách do obývačky, sedeli ich rodičia na gauči a popíjali vianočný punč. Oči Jamesa, Albusa a Lilly priam horeli nedočkavosťou a posadali si do polkruhu vedľa stromčeka. Nadšene si popriali Veselé Vianoce a čakali, kým im rodičia začnú rozdeľovať darčeky. Ginny mávla svojou hůlkou a k deťom zniesli naplnené ponožky. Každý v tej svojej našiel plno čokoládových žabiek, Bertíkové fazuľky všetkých chutí, cukrové brká a mnoho iných laskominiek. Potom mávol hůlkou Harry a ku každému z nich, vrátane neho a Ginny prileteli balíky v rubínovom obale so zlatým nápisom Veselé Vianoce. Chytro ich otvorili a svorne si obliekli ručne pletené svetre od pani Weasleyovej. Napokon takto vyzbrojení, dovolili rodičia deťom vybrať si ďalší darček sami. Bolo ich tam skutočne veľa, nevedeli, ktorý vybrať skôr. Postupne rozbalili už skoro všetky balíčky. Boli medzi nimi rôzne knihy, pre chlapcov doplnky k metlám, pre Lilly maliarsky set, pretože veľmi rada maľovala a veľa ďalších drobností od priateľov a príbuzných.
Ginny dostala od svojej mamy špeciálne hodiny, ktoré kedysi Harry obdivoval v Brlohu. Neukazovali čas, ale všetkých členov ich rodiny a každá ručička teraz spočívala v pozícii Doma. Ďalšie pozície na hodinách ukazovali V práci, v Škole, Na ceste a jedna špeciálna, V nebezpečenstve. Od Harryho dostala medailón s jej vlastnými iniciálami, ale iný než ten, čo nosila od detstva. Tento sa dal otvárať a bola v ňom vložená ich spoločná fotka. Hneď si ho zavesila na krk a kochala sa pohľadom na fotku.
Harry dostal od Rona a Hermiony niekoľko príručiek Obrany proti čiernej mágii, ktoré ako bystrozor náležite ocenil a od Ginny dostal veľmi vzácnu kamennú misu, ktorú nevidel už dosť dávno. Naposledy ju použil, keď si prezeral Snapeove spomienky, ktoré mu zveril tesne pred svojou smrťou. Bola to myslánka a Harryho tento dar veľmi potešil.
Napokon prišli na rad posledné tri balíčky ležiace úplne vzadu a Harry ich zámerne nechal na koniec. Odkašlal si, aby upútal pozornosť svojich detí.
„Máme pre vás ešte po jednom darčeku.“ povedal a jediným pohybom hůlkou ich rozdelil svojim deťom.
„Lilly, tebe mamička včera vravela, že to nie je úplne taký darček, ako dostali tvoji bratia, ale samozrejme, aj pre teba tu jeden je a verím, že nebudeš sklamaná.“ Dievčatko sa rozžiarilo a prikývlo. Rýchlo roztrhla papier a objavila nádhernú drevenú krabičku, ručne vyrezávanú so zámkom, aby do nej mohla bezpečne ukladať svoje cennosti. Keď ju otvorila, úžasom vydýchla. Bola vystlaná červeným zamatom a ukrývala dokonca tajnú priehradku, do ktorej sa pokojne vojde jej denník. Na dne však ležala ešte jedna fotka. Bola tam roztrhnutá fotka zobrazujúca Harryho otca, malého Harryho a na druhej polovici Harryho matku Lilly. Túto našiel v Snapeovej pracovni, kam sa ešte raz vrátil po jeho smrti. Vzal si ju a s jej druhou časťou ju dodnes schovával. To jediné, čo po mame mal, dal teraz dcére.
„Ďakujem, ocko. Je to nádherné.“ pribehla k rodičom a obom im vtisla veľkú pusu na tvár. Potom si dôkladnejšie prezerala krabičku a Harry sa obrátil k svojim synom.
„Teraz vy, chlapci. Sú niektoré veci, ktoré sa predávajú z generácie na generáciu, z otca na syna, z matky na dcéru. Po svojej mame nemám zhola nič, no po otcovi mi zostali dva predmety, ktoré ma sprevádzali od mojich školských rokov. Myslím však, že nastal čas, aby som sa s nimi rozlúčil a dal ich vám, svojim synom. Otvorte ich postupne. Začni ty, James.“ Chlapec bol veľmi zvedavý a napätý, ruky sa mu triasli, keď trhal papier, z ktorého vykĺzlo niečo jemné a mäkké. Tkanina, ktorá akoby mu pretekala pomedzi prsty. Neviditeľný plášť.
„To je….oci, to predsa….“ nenachádzal slová.
„Tento plášť je v našej rodine už veľmi, veľmi dlho a ja som ho dostal v prvom ročníku v Bradaviciach s odkazom: Používaj ho rozumne. Takže James, využi ho aj ty rozumne.“
„Ďakujem, ocko. To je naozaj ten najkrajší darček, čo si mi mohol dať.“ vydýchol a s rovnakým nadšením ako Lilly, aj on skúmal darček do všetkých detailov.
„Albus, teraz ty.“ usmial sa naňho otec a chlapec chytro rozbalil najmenší balíček zo všetkých. Bol to vlastne len zabalený pergamen a Al nechápavo pozrel na otca.
„Nie je to len kus pergamenu, ako sa zdá, Albus, neboj. Je to tajná, Pobertova mapa, ktorú vytvoril svojho času v Bradaviciach môj otec, Sirius, Teddyho otec Remus a jeden ich priateľ. Nejakým spôsobom sa k nej dostali strýko Fred a George Weasleyovi a dali mi ju. Až potom som zistil, kto ju vytvoril.“
„Tieto dve veci, mapa a plášť boli mi v škole veľmi nápomocné, ale nie aby ste ich vy dvaja nezbedníci zneužívali.“ pohrozil im žartom.
„WOW.“ vzdychol Al. Harry mu ukázal, ako mapa funguje a potom ich s Ginny pozorovali, ako sa tešia zo svojich darov. Keď sa Harrymu a Ginny naskytla príležitosť byť chvíľu osamote, poďakoval za myslánku a vzal do ruky medailón, ktorý jej daroval a teraz jej voľne visel na krku.
„Je očarovaný tak, aby si cítila, keby bol niekto z nás v nebezpečenstve.“ povedal jej potichu. Trošku sa pri tej predstave roztriasla, no pevne ju objal a uistil ju, že je to len pre istotu, pretože on sa o nich postará a nedovolí nikomu im ublížiť.
Popoludní sa všetci teplo obliekli a šli navštíviť svojich príbuzných. Mali sa všetci stretnúť u Rona a Hermiony a mali sa k nim pridať Neville s Lenkou a ostatní z rodiny Weasleyových. Len čo päťčlenná rodinka opustila dom, plamene v krbe sa rozhoreli a na podlahu pred ním dopadol zvitok s ministerskou pečaťou. Naliehavá správa zostala ležať na zemi, kým sa majitelia domu nevrátia.