Kapitola č. 19: Šťastné a Veselé
Bradavice boli v zajatí, ktorému podľahli všetci od domácich škriatkov, študentov, učiteľov až po duchov. Vianočná atmosféra ich obklopovala na každom kroku a nik sa nedokázal uvoľniť z jej područia. Samozrejme, nik sa jej nebránil a všetci si ju naplno užívali. Výzdoba v hrade bola rovnako očarujúca ako vždy, hodiny s učiteľmi boli menej napäté a voľnejšie, a domáci škriatkovia sa nechali unášať fantáziou pri tvorbe najrôznejších vianočných pokrmov.
Deň pred odchodom vlaku sa Albus odpútal od Rosie a Arnieho pod zámienkou, že ešte musí vrátiť nejaké knihy, kým odíde domov a zamieril do knižnice, kde sa už týždeň pravidelne schádzal so Scorpiusom. Niekedy si veselo rozprávali svoje zážitky z rôznych hodín z vyučovania, inokedy sa zase len zahĺbený v knihách tešili zo vzájomnej prítomnosti. Dnes sa mali vidieť naposledy pred odchodom domov, pretože vo vlaku sotva nájdu miesto, kde by sa mohli nerušene rozprávať. Zatiaľ im obom toto ich skrývanie pripadalo vzrušujúce, ale Al bol rozhodnutý skúsiť po Vianociach presvedčiť priateľov, aby ho tiež prijali medzi seba.
Našiel ho na jeho obľúbenom mieste a hneď zamieril k nemu. Zoširoka sa naňho usmial a počkal, kým odložil knihu, aby sa mohli rozprávať.
„Už máš zbalené?“ začal Al.
„Áno, už sa neviem dočkať. Milujem Vianoce.“ rozplýval sa Scorpius a oči mu žiarili. Al s ním úplne súhlasil.
„Zajtra sa už asi neuvidíme, tak som sa chcel rozlúčiť.“ povedal a zalovil vo vrecku svojho habitu. Vylovil z neho malý balíček zabalený vo vianočnom baliacom papieri previazaný striebornou stuhou. Druhý chlapec prekvapene zalovil pod stolom a vytiahol navlas rovnaký balíček so zlatou stužkou. Vymenili si prekvapené pohľady a nahlas sa rozosmiali, čím si vyslúžili zlostný pohľad Madam Pinceovej. Potlačili výbuch smiechu a potichu sa chichotali.
„Ale otvoríme ich až na Štedrý deň, dobre?“ dodal Scorpius, keď ho smiech prešiel. Albus samozrejme súhlasil, inak by to nebol ten správny vianočný darček. Aj keď určite bude musieť odolať pokušeniu. Možno poprosí mamu, alebo ocka, aby ho preňho ukryli k ostatným darčekom. Chlapci sa potom ešte chvíľu veselo zhovárali, ale tesne pred večierkou sa museli rozlúčiť.
„Šťastné a Veselé, Albus.“ povedal vo dverách knižnice Scorpius.
„Šťastné a Veselé aj tebe, Scorpius.“ odpovedal Al a zamával mu na rozlúčku, keď sa vydal k veži.
Pri vlaku ich čakal Harry s Lilly. Ako sa dozvedeli neskôr, po tom čo sa spolu zvítali, mama zostala doma a piekla vianočné pečivo. Lilly sa však už nemohla dočkať, kedy opäť uvidí bratov a trvala na tom, že pôjde s ockom. Celou cestou autom hovorili jeden cez druhého a Harry ich spokojne počúval a usmieval sa pri tom. Kto by si to kedy pomyslel, že mu takto bude chýbať to ich neustále skákanie do reči jeden druhému, vzájomné prekrikovanie sa a hašterenie? Ale dnes si to naplno užíval. Boli zase spolu. Deti ho na chvíľu dokázali vytrhnúť z myšlienok na to, čo sa asi deje v Bulharsku a očakávania, kedy sa niečo stane. Ale dnes na to nemyslel. Boli tu Vianoce, mal pri sebe svoju milujúcu rodinu, mal doma svoje deti a na ničom inom teraz nezáležalo. Vianoce sú sviatky radosti a pokoja a ako také ich chceli všetci zažiť.
Vítanie doma nemalo konca kraja, všetci sa radovali a boli šťastní. Lilly pomáhala Ginny s pečením a chlapci s otcom zašli do lesa, kde vybrali krásnu jedličku a priniesli si ju domov. Potom sa okolo nej všetci zišli, aby ju ozdobili všemožnými svetielkami, farebnými guľami a girlandami. Pridal sa k nim aj Teddy, ktorý sa prišiel porozprávať s Harrym. Keď už nemali nič, čím by stromček ešte viac dozdobili, postavili sa do polkruhu a kochali sa pohľadom na svoj žiariaci výtvor. Bolo už dosť neskoro a hoci by chlapci dokázali rozprávať zážitky z Bradavíc hoc aj do rána, podarilo sa Harrymu a Ginny zahnať ich do postele. Boli natoľko unavení, že zaspali len čo sa uložili.
„Takže, Teddy. Chcel si so mnou hovoriť?“ spýtal sa Harry, keď sa s Ginny posadili vedľa seba na gauč a Teddy oproti nim do kresla.
„Áno. Vlastne som vám chcel poďakovať za pozvanie. Stráviť Vianoce s vami a deťmi by bolo určite rovnako skvelé ako v posledných rokoch, ale ak sa neurazíte, mám už iné plány.“
Harry si s Ginny vymenili významné pohľady. Nechali Teddyho pokračovať, ale tušili čo príde.
„Bill a Fleur ma tiež pozvali a ja som to prijal. Veď viete, kvôli Viktórii.“ začervenal sa chlapec. Samozrejme to vedeli veľmi dobre. Viktória bola ich neter, Billova dcéra a už nejakú dobu to medzi týmito dvoma vyzeralo dosť vážne. Ona bola teraz siedmačka v Bradaviciach a s Teddym sa poznali prakticky odmala. Nikoho ich vzťah nijako zvlášť neprekvapil. Podľa Harryho to bola len otázka času.
„V podstate to hlavné, čo som vám prišiel povedať je, že sa chcem oženiť.“ teraz už bol Teddy naozaj červený a rovnakou farbou žiarili aj jeho vlasy. „Myslel som, že by si to mal vedieť, Harry.“ ukončil to Teddy a teraz na oplátku on očakával ich reakciu. Harry sa zamračil a nanajvýš vážnym hlasom sa ho spýtal:
„Teddy, si si istý? Chceš sa skutočne oženiť a prevziať zodpovednosť za niečí život? Už nebudeš len ty, budete spolu do konca života, uvedomuješ si to?“ káral ho. Teddy zbledol, pretože takúto reakciu nečakal ani vo svojich najhorších nočných morách.
„A čo deti? Manželstvo a rodičovstvo je veľmi vážna vec. Dobre si uváž, či sa do toho chceš takto hlavou vrhnúť.“ dokončil jeho krstný otec.
„Ja…ja…“ nezmohol sa na slovo Teddy a zahľadel sa do zeme.
„Harry, prestaň.“ okríkla ho Ginny so zle potlačovaným smiechom. „Veď ho desíš, chudáka.“
„No tak, Teddy. Snáď si ho nebral vážne?“ spýtala sa Ginny a sledovala jeho vystrašený výraz. Teraz aj Harry prestal s vtipom a prešiel k Teddymu. Položil mu ruku na rameno a počkal, kým naňho nepozrel. V jeho očiach sa zračilo prekvapenie, sklamanie a zmätok.
„No tak, Teddy. Nepoznal si, že som to všetko myslel ako vtip? A keď tak na teba pozerám, bol to veľmi hlúpy vtip.“ povedal ospravedlňujúco.
„Ale….“ ohradil sa mladík.
„Žiadne ale, Teddy. Toto je tá najlepšie novinka, akú si nám mohol povedať. Čakal som na túto chvíľu odkedy si bol malý a veľmi som sa na ňu tešil. Si pre mňa ako syn. Ako jedno z mojich detí a prajem ti v živote len to najlepšie, čo ti môžem priať. A verím, že po boku Viktórie ťa čaká v živote naozaj veľa šťastia. Vy dvaja k sebe patríte, tak ako ja s Ginny. Takže ak je ona tvojou vyvolenou, máš naše požehnanie.“ povedal hlasom plným hrdosti a radosti.
„Ďakujem.“ odpovedal Teddy. Toto bola reakcia, ktorú očakával a bol rád, že sa nemýlil.
„Čo na to povedali Bill a Fleur? A vlastne čo ona sama?“ spýtala sa zvedavo Ginny, ktorá chcela vedieť čo najviac.
„Vlastne ste prví, ktorým som o svojich plánoch povedal. Chcem ju požiadať o ruku na Štedrý deň. Bude to môj vianočný darček, tak snáď ma neodmietne.“ zasmial sa.
„Myslím, že ak sa nebudeš tváriť rovnako tragicky, ako keď som si z teba strieľal, keď s tým začne Bill a budeš si sebavedome stáť za svojim, ani jeden nebude mať námietky.“ neodpustil si Harry, aby ho nepodpichol.
„Čože? Bill si bude zo mňa tiež takto nevkusne strieľať?“ zľakol sa znova Teddy.
„Podľa mňa“ zapojila sa do rozhovoru Ginny, „ sa bude Bill chcieť presvedčiť, či to s jeho dcérou myslíš naozaj vážne a si ochotný s ňou podstúpiť všetko dobré i zlé, čo vás v živote stretne.“ Potom hodila veľmi pobavený pohľad Harryho smerom a zahlásila niečo, pričom sa Harry skutočne začervenal.
„Ja som si istá, že ak niekto príde požiadať o ruku našu Lilly, Harry si ho podá oveľa viac, než ti dnes predviedol.“ Teddy sa neudržal a vybuchol smiechom. Ginny sa k nemu pridala a Harry musel uznať, že má pravdu v tom, že svoju dcéru nedá za ženu hocikomu.
Tesne pred polnocou, po tom, čo sa s nimi rozlúčil a zaželal im Šťastné a Veselé Vianoce, sa Teddy kozubom preniesol do domu svojej starej mamy a aj Harry s Ginny mohli ísť načerpať sily po náročnom dni.