Kapitola č. 11: Návšteva v Bradaviciach
Minerva McGonagallová sedela za stolom, keď sa ozvalo zaklopanie na dvere.
„Vstúpte!“ vyzvala návštevníka. Narovnala sa v kresle a obrazy na stene tiež zbystrili pozornosť. Všetci očakávali Harryho Pottera. Dvere sa otvorili a v nich stál dospelý muž. Už to nebol len chlapec, ktorý prežil.
„Dobrý deň, pani profesorka.“ usmial sa na ňu a vošiel dnu.
„Páni profesori“ kývol na pozdrav smerom k obrazu Brumbála a Snapa.
„Vitajte, Harry. Poďte, posaďte sa.“ ukázala profesorka na voľnú čalúnenú stoličku oproti nej a milo sa naňho usmiala. Takmer ako matka na svoje dieťa. Obaja sa pohodlne usadili a ona opäť prehovorila.
„Čo vás sem privádza? Prišli ste sa informovať o prospechu svojich synov?“ zdvihla obočie a zatvárila sa pobavene.
„Keďže som tu, rád sa dozviem o neplechách svojich synov. Vlastne som veľmi zvedavý, či prekonajú mňa s Ronom alebo Freda s Georgom.“ usmial sa aj Harry pri spomienke na staré dobré časy strávené v tejto škole.
„Myslím, že v histórii Bradavíc nikto neprekoná dvojčatá Weasleyove. A čo sa týka vašich detí, zatiaľ sa s vami nemôžu rovnať, ale myslím, že ich čas ešte príde.“ povedala s úsmevom.
Niekto vzadu si odkašlal, aby na seba upútal.
„Severus?“ vyzvala ho riaditeľka, pretože mala dojem, že muž na obraze chce niečo povedať.
„Nerád by som spochybňoval vynaliezavosť synov pána Pottera, ale dovolím si pochybovať o tom, že by sa mu mohli vyrovnať.“ posmešne povedal bývalý učiteľ lektvarov a pozeral pritom Harrymu do očí. Zrejme v snahe vyprovokovať ho. Ale Harry sa nedal.
„Isteže, nepochybujem o tom, že v očiach profesora Snapa držím prvenstvo ako najarogantnejší a najnamyslenejší študent, ktorého kedy učil.“ povedal pokojne s úsmevom na tvári. Potom náhle zvážnel a dodal.
„Mrzí ma, že som nikdy nedostal šancu vás presvedčiť o opaku.“ Harry to myslel úprimne a prekvapený Snape len mlčal. Nastalo trápne ticho, ktoré prerušil až Brumbál.
„Harry, chlapče, čo ťa sem privádza?“ spýtal sa jemne.
„Vlastne som sem prišiel služobne.“ priznal nakoniec Harry.
„Služobne? Neviem o ničom, čo by sa v Bradaviciach stalo, aby sa o to zaujímalo bystrozorské oddelenie.“ takmer zdesene povedala riaditeľka.
„Netýka sa to priamo Bradavíc, a dúfam, že to tak aj zostane. Vlastne som prišiel, pretože by som potreboval hovoriť s vami, pán profesor.“ pozrel na Brumbála a ten pri tóne Harryho hlasu zvážnel.
„Čo sa stalo, Harry? V čom ti môže pomôcť starý muž ako ja?“
Než Harry stihol vysvetliť viac, spýtala sa profesorka McGonagallová, či s Brumbálom potrebuje hovoriť osamote.
„Vlastne by som bol rád, keby ste sa tohto rozhovoru zúčastnili aj vy, pani riaditeľka. Síce je to prísne tajná informácia, no v záujme bezpečnosti Bradavíc si myslím, že bude lepšie, ak vás informujem o potencionálnom nebezpečenstve. Aj keď dúfam, že to zastavíme, než sa stane niečo vážne.“
„Harry, to neznie veľmi dobre. Tak už hovor.“ vyzval ho Brumbál a aj Snape zbystril, aby sa dozvedel, čo za nebezpečenstvo svetu hrozí.
„Tak teda, určite sa pamätáte na kamenný oblúk, v ktorom zmizol Sirius.“
„Oblúk smrti.“ potvrdil Brumbál.
„Presne tak. Včera v noci ho niekto ukradol z oddelenia záhad a ja som bol poverený vyšetrovaním na žiadosť ministra.“
„To je dobre, Harry.“ uznal starec. Z jeho tváre zmizol úsmev a vyzeral ustarane.
„Prepáčte, ale môže mi niekto vysvetliť, čo presne je ten Oblúk smrti? Nikdy som o ňom veľa nepočula, vlastne prvý a posledný krát keď v ňom zmizol Black.“ ozvala sa profesorka McGonagalová.
„O Oblúku smrti sa toho nevie veľa, Minerva. Som si istý, že Harry je tu práve preto, aby som mu povedal, čo o ňom viem ja sám. Je to tak?“ reagoval Brumbál.
„Správne, pán profesor.“
„Možno by si mohol začať tým, čo si sám zistil a ja sa pokúsim doplniť chýbajúce informácie.“ navrhol.
„Tak teda, Oblúk smrti je zrejme dielom Salazara Zmijozela, ktorý sa snažil prepojiť svet živých a mŕtvych. Vytvoril dva oblúky, ktoré mali byť akousi bránou pre mŕtvych späť do života. Predpokladám, že si Salazar chcel medzi mŕtvymi vyhľadať spojencov. Ale oblúky boli rozdelené a priame spojenie medzi životom a smrťou sa prerušilo. Namiesto toho vznikol za závojom oblúku akýsi medzisvet, v ktorom navždy zostávajú uväznené duše tých, čo sa zaň dostávajú a tam vďaka prežitému utrpeniu zošalejú. Túžia sa vrátiť späť a pomstiť sa za to, čo tam musia znášať a nemôžu nájsť pokoj, kým svoju pomstu nevykonajú. Preto sa spoza závoja ozýva šepot, ktorý láka nevinných, aby prešli k nim za závoj. A to je asi všetko, čo viem.“
„Vo všetkom máš pravdu Harry, skutočne. Ja sám toho neviem oveľa viac. Ale o niektorých veciach sa môžem len domnievať.“ smutne sa usmial Brumbál.
„Tak teda, pane, povedzte mi, aké sú vaše domnienky. Takmer vždy sa ukázali ako správne, pamätáte?“ prosil Harry a nespúšťal oči z učiteľa.
„Tak dobre. Ako si povedal, tie oblúky boli bránou, ktorá fungovala oboma smermi, ale nie neobmedzene. Salazar vytvoril oblúk tak, aby len on bol schopný prechádzať ním neobmedzene na obe strany. Chcel získať spojencov, ako si už podotkol, ale nie hocijakých. Vyberal si najtemnejších spoločníkov, akých svet kedy poznal. A len tí, ktorých si sám vybral, mohli prejsť na druhú stranu s ním. Ale oni boli mŕtvi, Harry. Takže nebolo možné ich zabiť. Jedine ten, kto ich vyviedol z temnoty ich mohol poslať späť.“
„Ale potom, ako je možné, že Salazar Zmijozel bol porazený a jeho spojenci tiež? Pochybujem, že by ich poslal späť, keby ich potreboval.“ neveriacky krútil hlavou Harry.
„On ich neposlal späť, Harry. Zastavilo ich práve rozdelenie dvoch oblúkov. A to bolo aj to, čo definitívne zastavilo Salazara. V momente, keď bol oblúk rozdelený, bol práve v temnote a hľadal ďalších spojencov. Bol uväznený.“
„Takže tak zomrel?“ spýtal sa Harry, aj keď tušil, že sa mýlil.
„Nemyslím si, že Salazar Zmijozel zomrel. Oddelením oblúkov vznikol medzisvet a v ňom navždy uviazli tí, čo boli v tom okamihu na nesprávnej strane oblúku. Salazar ako živá bytosť nepatrila do posmrtného života, rovnako ako mŕtvi viac nepatrili do sveta smrteľníkov. Práve oni boli prví, kto uviazol v tomto priestore.“
„Takže je to Salazar Zmijozel a jeho spojenci, ktorí spôsobujú to utrpenie všetkým ostatným, ktorých tam vlákali. A nútia ich myslieť na pomstu, aby ich mali na svojej strane, keď sa raz z tohto miesta dostanú. Chápem to správne?“
„Bohužiaľ áno, chlapče.“
„Takže keď sa oblúky znova spoja, budú všetci zase späť?“ spýtala sa tichým zdeseným hlasom profesorka McGonagallová.
„Budú oslobodení všetci z medzisveta a ďalší z temnoty budú môcť so Salazarom prejsť do nášho sveta.“ potvrdil jej slová Brumbál so smrteľným výrazom v tvári.
„Toho som sa bál.“ priznal Harry. „Takže musím prísť na to, kto oblúk ukradol a zabrániť tomu, aby boli oba znovu spojené. Lenže nemáme žiadnu stopu, ktorá by nás naviedla, kde hľadať.“ zachmúril sa Harry.
„Ale to bude znamenať pre čarodejnícky svet väčšiu hrozbu, než bol samotný Voldemort. Salazar Zmijozel ho dokonca môže vybrať ako svojho spojenca a my budeme navždy v zatratení.“ chytala sa za srdce profesorka.
„Nemyslím si, že by bol Voldemort schopný návratu. Jeho duša bola dokonale zničená, takže myslím, že on sám už pre nás žiadnu hrozbu nepredstavuje. Ale aj bez neho je situácia viac než vážna.“ priznal Brumbál. V miestnosti sa rozhostilo ticho. Každý bol zaujatý vlastnými myšlienkami o prichádzajúcej hrozbe.
„Ak dovolíte, myslím, že by som mohol pánovi Potterovi dať istú informáciu.“ ozval sa temným hlasom Snape.
„Akú informáciu, pane?“ Harry pozeral na učiteľa v čiernom habite.
„Neviem, či je to pravda, alebo nie, ale možno by sa dala použiť ako prvá stopa, ktorú tak hľadáte, pán Potter.“ jeho hlas bol chladný, ale bez stopy sarkazmu.
„Rád prijmem vašu radu, pán profesor. Obávam sa, že som vám nikdy nepoďakoval za všetko, čo ste pre mňa urobili a za vašu neoceniteľnú pomoc v boji proti Voldemortovi. Naozaj si to veľmi vážim, pane.“ povedal Harry jasne a pozeral pritom Snapeovi priamo do očí.
„Nechajte si vaše hlúpe reči, Potter a počúvajte, ak to naozaj chcete vedieť. Lord Voldemort sa zaujímal o tento oblúk od vášho stretnutia na ministerstve v piatom ročníku. Hľadal druhý oblúk, vedel, že keď ho nájde, jeho druhá polovica je v bezpečí na ministerstve, kde sa ho môže zmocniť, keď bude potrebovať. Zistil, že oblúky nemusí prenášať, pretože s dostatočnou znalosťou čiernej mágie dokáže zariadiť, aby jedna časť oblúku k sebe privolala tú druhú. Pokiaľ ste teda neobjavili nikoho, kto by váš oblúk z ministerstva odniesol osobne, je zrejmé, že jeho druhá polovica bola prebudená k životu a vlastnou silou ho k sebe premiestnila.“
„Oblúk zmizol včera v noci, takže ak máte pravdu, je len malá šanca, že oblúk ešte nebol spojený.“
„Správne, Potter. Možno, že vás v tom bystrozorskom výcviku predsa len niečo naučili.“
„Severus.“ napomenul ho Brumbál za jeho poslednú poznámku.
„Tak teda, Temný pán hľadal dlho a intenzívne, kým zistil, že by sa oblúk mohol nachádzať v Kruvale.“
„Kruval?“ zvolali McGonagallová, Brumbál a Harry naraz. Na Snapeovej tvári sa objavil škodoradostný úsmev.
„Áno, Kruval bol vždy povestný svojim záujmom o čiernu mágiu a Igor Karkarov ako smrtijed a riaditeľ v jednej osobe mal veľmi dobrú príležitosť pripravovať nových smrtijedov na službu Temnému pánovi. Zrejme nevedel o oblúku, alebo prinajmenšom si nedal dohromady, aká je jeho skutočná podstata.“ povýšenecky poznamenal.
„To je pravda, Severus. A pamätám sa, že si ma upozorňoval na Voldemortove plány na jeho získanie. Vtedy som to však nepovažoval za takú hrozbu. Ako sa ukázalo, skutočne to nebola veľká hrozba. Ale dnes je situácia iná. Je to veľmi vážne.“
„Súhlasím.“ prikývol Snape.
„Takže Kruval. Budem ihneď informovať ministra a sám sa vydám do Kruvalu prešetriť to.“ rozhodol nakoniec Harry.
„Pche. Sám veľký Potter bude opäť zachraňovať čarodejnícky svet?“ posmešne povedal Snape a zazeral na Harryho, ktorý sa chystal na odchod.
„Ďakujem vám pán profesor za cenné informácie. Ak sa dozviem niečo viac, určite vás budem informovať.“
„Urob to, chlapče. A Harry?“ zháčil sa na Brumbál.
„Pán profesor?“
„Buď opatrný.“
Harry sa usmial a vyšiel z kancelárie. Profesorka McGonagallová ho sprevádzala dole schodmi.
„Pani profesorka? Mal by som prosbu.“ osmelil sa Harry keď schádzali dole točitým schodiskom.
„Áno, Harry?“
„Viem, že nie je vhodný čas na návštevu, ale myslíte, že by som mohol na pár minút hovoriť so svojimi synmi?“
Profesorka McGonagallová sa naňho skúmavo pozrela a prikývla. Zaviedla ho do voľnej triedy a povedala mu, nech tam počká. Ani nie o päť minút sa dvere otvorili a v závese za ňou prekvapene kráčali James a Alom. Keď uvideli otca, rozbehli sa mu oproti a všetci traja spočinuli v dlhom vrúcnom objatí. Pohľad na nich profesorku dojal a ona sa otočila na odchod.
„Čo tu robíš, ocko?“ spýtal sa James prekvapene.
„No, prišiel som vám obom pogratulovať k prijatiu do famfrpálového družstva. A keďže Al nemá vlastnú metlu...“ nedokončil vetu a miesto toho vytiahol dlhý balíček z plášťa a podal ho Alovi. Ten ho opatrne vzal do ruky a rozbalil papier. V ňom bola zabalená nová Kométa.
„WOW! Ďakujem ocko.“ zvolal nadšene chlapec a znova objal otca. Ten ho pohladil po vlasoch a pritiahol si k sebe aj Jamesa. Potom sa postavil a povedal. „Chceli sme ti ju dať až na Vianoce, ale myslím, že ju budeš potrebovať. Už budem musieť ísť. Teraz budem nejakú dobu asi zaneprázdnený, chlapci. Preto sa nečudujte, ak vám bude písať iba mamička. Nech budem kdekoľvek, budem na vás stále myslieť, dobre?“ Chlapci prikývli a čakali, či ocko ešte niečo povie.
„Mám vás rád a som na vás veľmi hrdý.“ naposledy ich objal a potom už ich vyhnal naspäť do tried. Sám sa vydal smerom k hraniciam školských pozemkov, odkiaľ bolo možné sa premiestniť. Keby mal viac času, zašiel by pozdraviť starých priateľov, ale čas bol v tejto chvíli to, čo stálo proti nemu.