Kapitola č.9: Späť v škole
O týždeň neskôr, keď Harry sedel v ošúchanom kresle uprostred obývačky, sa rozleteli vchodové dvere a dnu vošiel Severus, ako vždy oblečený v čiernom habite. Zvyčajne sa premiestnil priamo do domu, ale dnes pre lepší efekt... Harry okamžite vyskočil z kresla a napäto čakal. No Snape sa na neho len díval a snažil sa potlačiť spokojný úsmev.
„Tak už ma nenapínaj. Ako to dopadlo?“ nevydržal to nakoniec.
„Čo myslíš? Ty si o mne snáď pochyboval?“ spýtal sa naoko podráždene, ale po chvíli mu do ruky podal zvitok pergamenu, ktorý potvrdzoval úspešné ukončenie kurzov liečiteľstva a lektvarov.
„To je super. Takže už môžeš ísť požiadať o to miesto učiteľa, ktoré si chcel.“ skonštatoval Harry a radosť na jeho tvári bola neprehliadnuteľná.
„Áno, to môžem. Ale najprv...“ povedal a spoza chrbta vytiahol dlhý štíhly balíček, ktorý podal Harrymu. „Všetko najlepšie k narodeninám, Harry.“ povedal takmer nežne a užíval si pohľad na prekvapený synov výraz.
„Severus, to je... ja som ....“ jachtal chlapec a náhlivo rozbaľoval balíček.
„Hádam si si len nemyslel, že som zabudol na tvoje narodeniny.“ zatiahol Snape sarkasticky, no keď videl jeho rozpačitý výraz, došlo mu, že si to chlapec skutočne myslel.
„To beriem ako urážku. Hádam som niekedy zabudol?“ ohradil sa trochu nahnevane, no Harry sa hneď poponáhľal s odpoveďou.
„Nie, to nie. Ja len...mal si toho teraz veľa. Všetko to učenie a tak...“ povedal a červenal sa pritom.
„Aj keby som bol na opačnom konci sveta, nikdy by som nemohol zabudnúť na tvoje narodeniny. A už to konečne otvor.“ vyzval ho Snape a dychtivo sledoval Harryho reakciu.
„Páááááááni, to je...“ oči doširoka otvorené v nemom úžase a neschopný slova, vrhol sa Snapeovi okolo krku. „Ďakujem, Severus. To je ten najkrajší darček.“
„Len dúfam, že sa na ňom udržíš. Nerád by som ťa po kúskoch skladal dohromady.“ neodpustil si, no Harry už takmer zbožne obdivoval svoju novú metlu.
„Jedol si?“ spýtal sa, keď vstal a vyzliekal si cestovný plášť.
„Nemal som hlad.“ priznal Harry skôr, než Severus zbadal nedotknutý tanier na stole.
„Kým sa nenaješ, na lietanie môžeš zabudnúť.“ odvrkol a akoby šibnutím prútika odložil Harry metlu a hltavo sa pustil do jedenia.
„No vidíš, že to ide, keď sa chce. A nehltaj to tak pažravo, inak ti bude zle.“ napomenul ho a zmizol za dverami svojej spálne. Keď sa o pár minút zjavil v kuchyni, sedel Harry za stolom s rukami za chrbtom. Zdalo sa mu, že je akýsi nervózny, ale nevedel prečo.
„Je ti niečo? Len mi nehovor, že je ti zle. Ja som ťa varoval.“ začal Severus, no Harry len pokrútil hlavou.
„Nie, ja len... tiež pre teba niečo mám.“ zamumlal a podal Severusovi list papiera, aký používajú mudlovia. Prekvapený Snape si ho od neho vzal a skúmavým zrakom si prezeral obrázok, ktorý jeho syn nakreslil. Kostrbatým detským písmom bolo navrchu napísané: Blahoželám! a pod ním... dve postavy. Vysoký muž v čiernom oblečení, s dlhšími čiernymi vlasmi a tmavými očami, usmievajúci sa na chlapca, ktorého držal za ruku. Chlapec mal rovnako ako druhý muž čierne vlasy, no jeho oči boli zelené a na čele mal jazvu v tvare blesku. Nebolo treba vysvetľovať, čo obrázok znázorňuje.
„Ďakujem ti, Harry. To je naozaj pekný darček.“ povedal zastretým hlasom. Bolo to tak dávno, čo naposledy od niekoho niečo dostal. A hádam prvý krát to bolo z tak čistých a nezištných dôvodov. Také niečo skutočne dokáže urobiť len dieťa. Dieťa, ktoré miluje a cíti sa milované. Odložil obrázok do jednej zo zásuviek vo svojom pracovnom stole a pozrel na Harryho plného očakávaní.
„Ak si pripravený, ukážem ti, kde môžeš lietať bez toho, aby ťa niekto videl. Ale nie aby si to skúšal bez dozoru, rozumieš? Vezmem ťa tak kedy budeš chcieť, ale neopováž sa na tú metlu sadnúť, keď nebudem doma.“ poučoval ho a snažil sa pritom použiť čo najmenej autoritatívny tón. Vedel, že ho Harry poslúchne aj tak. Teda, aspoň v to ešte načas dúfal.
Harry sa do vzduchu vzniesol s absolútnou ľahkosťou, akoby na metle sedel od narodenia. Ten, kto stále veril tomu, že Harry je synom Jamesa Pottera by určite povedal, že sa niet čomu diviť, keďže James bol jedným z najlepších hráčov famfrpálu v čase, keď chodil do Bradavíc. Málokto však vedel, že aj Severus si s metlou rozumel viac než dobre. Možno hral aj lepšie než Lucius Malfoy, vtedajší chytač za Zmijozel, ale nestál o to byť v strede pozornosti. Vždy preferoval viac samotu a tak sa ani len nepokúsil stať členom družstva. Napokon Harry lietal celé popoludnie, až kým sa nezvečerilo a nebol najvyšší čas ísť domov.
Albus Brumbál sedel za písacím stolom vo svojej pracovni na treťom poschodí a pred sebou mal rozložené žiadosti nových uchádzačov o post učiteľa lektvarov. Horacio Křiklan tentoraz vzal svoje slová vážne a rozhodol s odísť do dôchodku. Na stole ležal asi tucet zvitkov pergamenov, no ani jeden nevyhovoval jeho požiadavkám. Keď sa rozhodol odložiť to na ďalší deň, ozvalo sa rázne klopanie na dvere.
„Vstúpte.“ vyzval návštevníka a prekvapene pozeral na muža stojaceho medzi dverami.
„Dobrý deň.“ pozdravil Severus Snape a riaditeľ vstal, aby ho privítal.
„Severus... už som si myslel...“
„Čo? Že som sa vrátil k Smrtijedom? Pekné od vás, obzvlášť keď zvážime, ako veľmi ste ma bránili pred Starostolcom.“ odvrkol Severus, no jeho hlas v tej chvíli nevyjadroval žiadnu ostrosť.
„Nevedel som, čo si mám o tvojom zmiznutí myslieť. Dúfal som, že vieš čo som ti ponúkol a neurobil by si nejakú nerozvážnosť.“ ohradil sa Brumbál.
„Nechajme to. Prišiel som sem z iného dôvodu, než sa dohadovať o tom, či mi veríte, alebo nie.“ prešiel rýchlo na inú tému.
„Tak sa posaď. Ako ti môžem pomôcť?“ spýtal sa starec a sledoval ho svojimi modrými očami.
„Možno by som mohol pomôcť ja vám.“ povedal Severus so zvláštnym, tajomným výrazom na tvári a podal riaditeľovi dva zvitky pergamenu. Ten ich zvedavo rozvinul a oči sa mu zaleskli. Než stihol čokoľvek povedať, ujal sa slova Snape.
„Podávam si žiadosť o miesto učiteľa lektvarov. Keďže som nechcel, aby moja pozícia na tejto škole bola len akousi snahou udržať ma z dosahu Jeho prívržencov, ale aby som vám dokázal, že si to naozaj zaslúžim, strávil som niekoľko posledných rokov snahou získať potrebné osvedčenia. Dúfam, že moja kvalifikácia bude vyhovujúca.“ vravel s ľadovým kľudom.
„Severus, ani nevieš, aký som na teba hrdý a ako ma teraz trápia výčitky, že som o tebe pochyboval.“ ospravedlňoval sa Albus, no čiernovlasý kúzelník sediaci oproti nemu nad tým len mávol rukou.
„Dajte mi prosím čo najskôr vedieť, ako som obstál vo výberovom konaní, aby som si v prípade potreby hľadal iné zamestnanie.“
„To nebude nutné. S okamžitou platnosťou ťa prijímam.“ povedal Brumbál rozhodne a začal mu vysvetľovať, čo všetko je potreba zariadiť.
„Samozrejme budeš mať k dispozícii súkromný byt v žalároch, odkiaľ to budeš mať najbližšie k učebni i k svojej fakulte.“ oznamoval mu a spomenul tak aj fakt, že Severus automaticky s týmto miestom preberá zodpovednosť za Zmojizelskú fakultu.
„Ďakujem, pán riaditeľ. Možno občas ten byt využijem, ale ak dovolíte, rád by som býval mimo tohto hradu. Mám určité záväzky, ktoré nemožno...“
„Ty si sa oženil, Severus?“ zhíkol Brumbál a neveriacky na neho pozeral. „V tom prípade môže tvoja rodina bývať v západnom krídle, kde sú byty pre učiteľov s rodinami. Prepáč, tento fakt som nepredpokladal.“
„Nie som ženatý, proste len nemôžem bývať v hrade. Teda aspoň zatiaľ nie.“ vyvrátil jeho podozrenie Snape, no náležite si užíval riaditeľove rozpaky.
„Tak teda dobre. S tým by nemal byť problém. V prípade nutnosti zvolíme niekoho, kto v tvojej neprítomnosti preberie zodpovednosť za Zmijozel.“
„To nebude nutné. Zvládnem svoju prácu, nemajte obavy.“ prerušil ho Snape už na odchode. Rozlúčili sa s tým, že sa opäť uvidia na porade dva dni pred začiatkom roku, kde ho Albus oficiálne predstaví ostatným učiteľom.